A Beautiful Lie - 27. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Kaitlyn sa vracia do svojho života, no pred ostatnými predstiera, že si nič nepamätá. Avšak si spomína na všetko, na ilúzie, ktoré vyvolával Blake, aj na to, čo jej vravel. Takže veľmi dobre vie, že Lecovým vrahom je Blake.

27.07.2011 (19:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 670×

Pomaly som sa vracala do svojho predchádzajúceho života. Prvé dni boli naozaj ťažké. Nič som nedokázala spraviť sama, bola som strašne slabá. Všetci boli veľmi šťastní, že som späť. Lekári boli prekvapení, že som sa prebudila z kómy, vraveli, že je to skoro zázrak.

V ten deň, keď som sa zobudila, pred týždňom, som urobila chybu. Pýtala som sa na Blakea, ani neviem prečo. Niekoľko nasledujúcich dní sa ma Mark aj Ethan pýtali, kto to je. Ja som im vravela, že neviem, nepoznám nikoho s takým menom. Vyzeralo to, že mi verili, aj keď si tým neboli celkom istí. Ale nemohla som im povedať pravdu. A čo sa pravdy týka...

Všetkým som povedala, že si na tú nehodu nespomínam. Lekári mi v tom pomohli, pretože podľa nich je dosť pravdepodobné, že si niektoré veci nebudem pamätať. Ale ja som si spomínala na všetko. Čo bolo pred nehodou, počas nej, ako sa mi Sebastian neustále ospravedlňoval, posledné minúty pred tým, ako som odpadla, rozhovor s Blakeom, bozk...

Ale pamätám si aj iné veci. Viem, že za mnou chodil Blake, viem, čo mi hovoril. Taktiež si spomínam aj na tie „výlety“. Viem, že má na svedomí Lecovu smrť. A Sebastian mu pomáhal. Takže to znamená, že sa poznajú. Ktovie, čo všetko preňho robí.

Na niečo som si spomenula. Posadila som sa na posteľ a otvorila som zásuvku na nočnom stolíku. Blake mi neklamal. Naozaj tam položil môj mobil. Mala som strach, ani neviem z čoho. Veď sa tým už nič nezmení. Otvorila som zložku správy, kde som ju našla. Posledná esemeska od Leca.

♥ Milujem ťa a odpúšťam ti, Lili. ♥

Zavrela som oči. Po líci mi začali tiecť slzy. Zo stola som zobrala vreckovku a utrela som ich. Nemohla som tomu uveriť. Už je neskoro. Lec je preč. Kvôli mne. Milovala som ho.

Počula som, ako sa dvere do mojej izby otvorili. Dovnútra vošiel Mark, ktorý okamžite, ako ma zbadal, pribehol ku mne.

„Hej, čo sa deje?“ opýtal sa milo. Poslednú dobu so mnou trávil všetok svoj voľný čas. A ja som mu za to bola veľmi vďačná. So všetkým mi pomáhal, vďaka nemu som sa bola schopná vrátiť do bežného života. Teda viac-menej.

„Všetko je v poriadku,“ povedala som mu. Naposledy som sa pozrela na tú esemesku a potom som stlačila tlačidlo zmazať. Aj keď som Leca milovala a chýba mi, je čas pohnúť sa ďalej. Nemôžem žiť v minulosti. Teraz som tu s Markom. Všetko, čo musím spraviť je postarať sa o to, aby bol v bezpečí. Musím ho ochrániť pred Blakeom, aby mu neublížil tak, ako Lecovi. Nenechám Blakea, aby mi zničil život. Preto nesmiem nikomu prezradiť, že si na všetko spomínam.

Mobil som znova vložila do zásuvky a prešla som k Markovi. Nechala som ho, aby ma objal.

„Vieš, že mi môžeš povedať všetko,“ pripomenul mi. Ja som sa usmiala a pobozkala som ho.

„Milujem ťa,“ povedala som mu.

Večer som zišla dole na večeru. Rozhodla som sa, že nie som odkázaná na to, aby mi jedlo nosili do izby. Veď už som v poriadku. Nechápem, prečo ma ešte stále držia v dome a nemôžem ísť von. Vošla som do kuchyne, kde už sedeli všetci ostatní, mama, otec a Ethan. Všetci sa ku mne po celý čas správali, ako keby som sa nedokázala o seba postarať sama. Hnevalo ma to, ale chápala som, že sa o mňa báli a ešte stále sa boja.

„Ako sa cítiš?“ opýtala sa ma mama.

„Dobre,“ odpovedala som jej. „Mami, žijem,“ pripomenula som jej trochu ironicky.

Po večeri som sa vybrala do obývačky za otcom. Sedel na gauči a mal pustenú telku. Bol tam sám, ideálna chvíľa na rozhovor.

„Oci? Máš čas?“ opýtala som sa.

„Iste.“ Vypol telku a začal sa naplno venovať mne. Sadla som si vedľa neho a chvíľu som rozmýšľala, ako mám začať.

„Povieš mi o mame? Mrzí ma, ako som sa predtým správala. Obviňovala som ťa z toho, že si ma klamal a vlastne aj z jej smrti. Ale viem, že za to ty nemôžeš. Mňa len mrzí, že som ju nikdy nespoznala. Podobám sa na ňu?“ Pousmial sa.

„Áno. Vyzeráš presne ako ona. Tiež mala čierne vlnité vlasy, oči tmavé ako noc. Usmievaš sa presne tak isto. Bola to úžasná žena. Veľmi som ju miloval. Ale aby som začal od začiatku, keď som bol mladý, krátko po škole som sa zoznámil s Catalinou, mladou študentkou žurnalistiky. Bola veľmi tvrdohlavá, vždy si išla za svojím, za akúkoľvek cenu. Ničoho sa nebála. Hrala sa na neprístupnú a to ma na nej najviac priťahovalo. Prešlo niekoľko mesiacov, kým som si ju získal. Skončila školu a ona sa musela vrátiť do Španielska.

Prehovorila ma, aby som išiel s ňou. Predstavila ma svojim rodičom, ktorí ma však nikdy neprijali. Jej sestre som neprekážal. Podľa nej som bol „fajn“. Jej rodičia však vždy chceli, aby si ich dcéra vzala španiela. No nestalo sa tak. Vzala si mňa. Bývali sme v Barcelone, dosť ďaleko od jej rodičov. Jej sestra, Claudia, nás chodievala často navštevovať, s Catalinou boli nielen sestry, ale aj najlepšie kamošky, vraveli si všetko. Aj napriek tomu vekovému rozdielu. V tom čase mala Claudia len osemnásť rokov.

Keď sa nám narodil Ethan prežívali sme najkrajšie obdobie života. Ale netrvalo to dlho. Prichádzali problémy. Catalina bola zúfalá z toho, že ju jej rodičia zavrhli. Chcel som, aby bola šťastná, snažil som sa byť pre ňu oporou, ale ona ma postupne začala viniť z toho, čo sa stalo. Keď sa upokojila, myslel som, že sa zmierila s myšlienkou, že to už nikdy nebude ako predtým. Ale mýlil som sa. Našla si milenca. Trvalo to niekoľko mesiacov. Spočiatku som jej nevravel, že o ňom viem. Myslel som si, že to ukončí sama. No až keď som jej povedal, že o tom viem, prestala s tým. Vrátila sa ku mne. Bola milá ako predtým. A potom si sa nám narodila ty. To mal byť znak toho, že sa všetko definitívne vráti do normálu. Plánovali sme odísť zo Španielska. Ale to sme nestihli. Zomrela. Nikdy som sa nedozvedel prečo. Ale musel som žiť ďalej. A tak som sa vrátil do Ameriky. Spolu so Sophiou. Ona bola mojou oporou a stále ňou je. Pomohla mi so všetkým sa vysporiadať. Vďaka nej som to zvládol. Milujem ju.“ Práve vtedy vošla do izby mama. Určite počula aspoň časť nášho rozhovoru. Prišla ku mne a čakala, čo spravím. Objala som ju. Ona za nič nemôže. Naopak, stará sa o mňa, ako keby som bola jej vlastná dcéra.

„Mami, môžem sa ťa na niečo spýtať?“ Bola prekvapená, no zároveň potešená, že ju po tom všetkom stále volám mama.

„Samozrejme, Kaitlyn.“

„Prečo nemáš vlastné deti? Nikdy si ich nechcela?“ opýtala som sa.

„Nemôžem mať deti,“ povedala posmutne, „ale ty a Ethan mi to vynahrádzate. Nezáleží na tom, že nie som vaša biologická matka, vy ste moje deti.“ Znova som ju musela objať. Nechcela som, aby si myslela, že ju vyháňam z našej rodiny alebo niečo podobné.

Nasledujúci deň som zostala sama. Doteraz bol vždy doma niekto so mnou. No nemala som strach. Bol to len obyčajný deň, ako každý iný. Nečakalo ma nič vzrušujúce. Iba nuda. Tešila sa na poobedie, kedy príde Mark.

Keď som doraňajkovala, rozmýšľala som, čo budem robiť. No nech by som si naplánovala čokoľvek, prišla osoba, ktorá bola rozhodnutá zmeniť moje plány. Tá osoba čakala v mojej izbe. Sedela na posteli, na ktorej som ešte nedávno ležala v kóme.

Stála som vo dverách, na útek bolo príliš neskoro. Ale pravdupovediac, ani som nechcela utiecť. No vedela som, že moje správanie sa Blakeovi nebude páčiť. Ale to ma nezaujíma. Pousmiala som sa a priblížila som sa k nemu.

„Som rád, že si späť,“ povedal úprimne.

„Ja som tu predsa bola po celý čas.“ Moju poznámku úplne odignoroval.

„Naozaj si mi chýbala.“ Priblížil sa ku mne a pokúsil sa ma objať, ale ja som sa odtiahla. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa ma znepokojene. Nasadila som vážny výraz.

„Nie, práve naopak. Nikdy sa nič nestalo. Tak to nemeň.“

„Kaitlyn, keby si len vedela...“ Zarazil sa, nevedel, či to má povedať. Ale ja som vedela, kam to malo smerovať. Išlo o to, čo mi povedal, keď som bola v kóme. Blake si myslí, že ja neviem, čo mi vtedy hovoril, ale pamätám si všetko. Teda aspoň všetko podstatné.

„Keby som vedela čo?“ Zahrávala som si s ním. Zaujímalo ma, ako ďaleko je ochotný zájsť. Bojí sa povedať mi pravdu?

„To ti nemôžem povedať.“ Myslel si, že týmto ukončil našu debatu, ale tú som ukončila až ja.

„Možno to nechceš povedať. Bojíš sa, že keď to vyslovíš nahlas, prídeš o výhodu. To tajomstvo sa stratí a ja budem poznať pravdu. Ale to sa nestane.“ Užívala som si Blakeov zmätený výraz, dodával mi sebavedomie. „Už si mi tú pravdu totiž povedal.“

„O čom hovoríš?“ spýtal sa.

„Toto je asi prvýkrát, keď ničomu nerozumieš. Tak ja ti to teda vysvetlím. Viem, že si zapríčinil Lecovu smrť a to ti nikdy neodpustím. No to nie je jediná vec, ktorú viem.“ Myslím, že postupne mu začalo dochádzať, kam tým mierim. „Viem, že ma miluješ a to ti bráni splniť svoju úlohu.“ Svojím mlčaním iba potvrdil moje slová. Po chvíli dokázal reagovať, aj keď nepovedal, že to, čo som mu práve povedala, je pravda.

„Ako je možné, že to vieš?“

„Spomínam si na všetko. Počula som, čo si mi hovoril, keď som bola v kóme a pamätám si aj tie „výlety“. To, že ma miluješ si mi vtedy povedal niekoľkokrát, tak prečo to nedokážeš povedať aj teraz?“ Chcela som, aby to povedal, aby som to mohla dotiahnuť do konca.

„Čo sa tým zmení?“

„To nezistíš, ak to neskúsiš. Ale ak to nedokážeš...“ Vedela som, že teraz to bude brať ako výzvu. Každý muž miluje výzvy a samozrejme, chce vyhrať. Rovnako ako aj Blake. Možno si myslí, že teraz vyhrá, ale opak je pravdou. To ja vyhrám.

„Ak si myslíš, že ti to nedokážem povedať, mýliš sa. Milujem ťa. No nevravím to len preto, že je to súčasť nejakej hry. Je to pravda. Milujem ťa, Kaitlyn.“ Usmiala som sa. Dokázala som to, povedal to... Priblížila som sa k nemu, aby boli naše telá od seba vzdialené len niekoľko centimetrov. Tvárila som sa, že ho chcem pobozkať a uveril mi. Keď naše pery delili milimetre, odtiahla som sa. Blake tomu nerozumel. No ja som zvládla to, čo som chcela. Dokázala som v ňom vzbudiť ten pocit. Pocit túžby.

„Ja ťa nemilujem. Viem, že sme sa niekoľkokrát pobozkali, ale to pre mňa nič neznamená. Chcem, aby si niečo vedel. To, čo sa stalo v tých ilúziách, sa v skutočnosti nikdy nestane.“

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování