A Beautiful Lie - 22. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Aj táto kapitola je rozdelená na dve časti - dva pohľady. Začína sa Blakovým pohľadom a končí Markovým. Mark sa konečne stretne so Sebastianom, aby mohol zistiť, čo sa vlastne stalo. No namiesto toho zistí, že Sebastiana vôbec nepozná.

30.06.2011 (20:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 650×

Blake

Nie, to nie je možné, pomyslel som si. To znamená, že... Neviem presne, čo to znamená. Nie som lekár. Ale je mi jasné, že je tu možnosť, že sa už nepreberie. A v tom prípade by bolo všetko, čo som spravil, zbytočné.

„Aká je šanca, že sa preberie?“ opýtal sa po chvíli jej otec.

„To vám neviem povedať,“ odpovedal, ale Georgovi to nestačilo.

„Chcem počuť pravdu,“ naliehal.

„Ešte sa to nedá odhadnúť. Môžem vám iba povedať, že ak sa preberie do týždňa, bude to v poriadku. Ale s pribúdajúcim časom klesá šanca na prebratie. Je mi to ľúto.“ Potom už lekár radšej odišiel. Jej rodičia ostali sami, ale nemám záujem ich pozorovať.

Veľmi rád by som zostal pri nej, ale nemohol som. Mal som prácu. Musel som ísť skontrolovať Sebastiana, či spravil všetko, čo som po ňom chcel. No najprv som sa zastavil na našej „centrále“.

„Á, Blake, toto je pre teba. Posiela ti to Adalid,“ povedal mi vlastne ani neviem, ako sa volá, a podal mi nejaké papiere. Vôbec ma to nezaujímalo, išiel som rovno za ním. Najskôr som sa, samozrejme, musel ohlásiť. Až po niekoľkých minútach som sa dostal za ním.

„Nevolal som ťa,“ povedal mi. Niečo také ako pozdrav u nás neexistovalo. Pôvodne som mu prišiel povedať, že to nezvládnem, že to nechcem spraviť. Myslím tým svoju úlohu, zabiť Kaitlyn. Ale... nemôžem mu to povedať. Ak by som to spravil, tak by som tu skončil a navyše, spravil by to niekto iný. To mi nepomôže, musím vymyslieť niečo iné.

„Len som sa prišiel spýtať, aké máš plány so Sebastianom,“ povedal som rýchlo, aby si nevšimol, že nad niečím premýšľam.

„Hmm, ešte ho chvíľu tráp, dávaj mu náročné úlohy a keď ich všetky zvládne, môže podstúpiť hlavnú skúšku.“ Spomenul som si na svoju skúšku, bola to tá najťažšia vec v mojom živote. Väčšina ľudí ju ani nezvládne. Zomrú skôr, ako sa k nám pridajú. Preto sú tu len tí najlepší. Toto nie je miesto pre slabochov.

„Myslím, že to dokáže. Je silný a nenechá sa ničím ovplyvňovať,“ obhajoval som ho, ale to, čo som povedal, bola aj tak pravda.

„Výborne. A ako je na tom so ženami?“ zaujímal sa. Pre niekoho možno zvláštna otázka, ale pre nás veľmi dôležitá.

„S tým nemá problém. Toto je preňho dôležitejšie ako láska,“ povedal som ironicky. „Pozná naše základné pravidlo. Žiadne city,“ dodal som. Vždy som si myslel, že som silný, že tomu odolám a dlhú dobu sa mi to aj darilo, ale nakoniec som podľahol. Každý podľahne, ale nikto si to nechce priznať. Ani ja.

„Keď je to všetko, tak môžeš ísť. A, Blake, nezabudni na svoju úlohu. Čas sa kráti.“ Ja viem. Ale nechcem na to myslieť.

O niekoľko hodín som už bol so Sebastianom.

„Tak ako?“ opýtal som sa.

„Všetko prebehlo podľa plánu.“

„To som rád.“ Úprimne mi to bolo jedno. Vedel som, že to dokáže.

„Ako je na tom?“ opýtal sa. Všimol si môj výraz v tvári.

„Je v kóme. Vôbec na tom nie je dobre. Ak zomrie...“

„Tak bude tvoj život taký istý ako predtým,“ povedal Sebastian. „Ale čo myslíš, že sa zmení, keď prežije?“ Je zbytočné dúfať, nezmení sa nič. Navyše, stále ju budem musieť zabiť. „Kaitlyn patrí Markovi, zmier sa s tým, Blake,“ dodal. Nepáčilo sa mi, že mi to vravel. Kde nabral tú odvahu? Ale mal pravdu. Áno, bozkávali sme sa, ale to nič neznamená. Nie pre ňu.

„Vráťme sa k práci,“ povedal som. Nemalo zmysel, premýšľať o nemožnom.

„Bola to nehoda. Sedel vo svojom aute, ktoré odrazu vybuchlo. Nikto nezistí, že som s tým mal niečo spoločné,“ povedal hrdo. Akoby čakal, že ho pochválim. Možno by som aj mal, ale teraz na to naozaj nemám chuť. Nech si nemyslí, že mu odpustím každú chybu.

Mark

Mal som strach. Nikdy predtým som sa skutočne nebál, až teraz. Až teraz som pochopil, čo pre mňa znamená. Spravil by som pre ňu čokoľvek. Milujem ju. A som si istý, že aj ona mňa. No pokašlal som to. Možno keby som sa s ňou vtedy nerozišiel, nebojovala by teraz o svoj život. Ale ja nie som človek, ktorý premýšľa nad tým, čo by bolo, keby... Je to zbytočné. Žijeme v súčasnosti. A nemá zmysel obzerať sa späť.

Zazvonil mi mobil, volala Alyson. Ona tiež patrí do minulosti, ale aj tak som to zdvihol.

„Čo chceš?“ opýtal som sa. Nechcel som náš rozhovor zbytočne predlžovať.

„Ja...,“ začala, ale na chvíľu sa odmlčala. Asi nečakala môj odmietavý tón. Možno si myslela, že keď sa dozvie pravdu, tak budem zapierať alebo ju budem odprosovať, aby mi dala druhú šancu. Ale niečo také naozaj nehrozí. Ja som sa už rozhodol. Alyson bola iba náhradou za Kaitlyn, aj keď som si to spočiatku nepripúšťal. Ale teraz je všetko inak. „Asi je tento telefonát zbytočný, ale chcela by som len vedieť prečo.“

„Prečo? Lebo ju milujem a to sa nezmení. Aspoň nie behom tých pár minút, ktoré strávim telefonovaním s tebou. Alyson, asi by som sa ti mal ospravedlniť, vlastne si bola len obeť, no ďakujem ti, že si mi otvorila oči. Pochopil som , čo naozaj chcem. S kým chcem byť. A je mi to ľúto, ale ty to nie si.“ Počul som, ako plače. Ale nechcel som ju utešovať, potrebovala počuť pravdu. Radšej som zavesil.

Vošiel som do kuchyne, otvoril chladničku a zobral odtiaľ plechovku piva. Otvoril som ho, no zarazil som sa. Toto ja už robiť nebudem. Nechcem byť taký, ako predtým. Vylial som ho do drezu a plechovku vyhodil do koša. Chcem začať nový život. Chýba mi len jedno. Ona.

Zrazu som začul otváranie dverí. Išiel som sa pozrieť, kto to je. Keď som ho zbadal, pocítil som hnev, zlosť, túžbu po pomste. Môj tep sa zrýchlil, v rukách som mal zrazu viac sily, hladina adrenalínu stúpla.

„Skôr ako niečo spravíš sa ti chcem priznať. Áno, bola to čiastočne moja vina,“ povedal Sebastian. Bol pripravený na môj útok, nebál sa. To ma prinútilo upokojiť sa. Aj keď som mal obrovskú chuť mu niečo spraviť, nevyšlo by to. Sebastian je silnejší. Vždy bol. No odvtedy, ako navštevuje vojenskú školu, nemám šancu poraziť ho.

„Čo sa vtedy stalo? A prečo ste vlastne boli spolu?“ Až doteraz som sa nad tou druhou otázkou veľmi nezamýšľal. Nikdy spolu nikam nechodili. Tak čo sa zmenilo?

„Mali sme nehodu.“ Čakal som, že povie ešte niečo, ale to bolo všetko.

„Nemysli si, že sa uspokojím s jednou vetou.“ Pousmial sa a pokračoval. Tváril sa, akoby ani nemal výčitky svedomia.

„Viac nemusíš vedieť. A boli sme spolu, pretože... sme priatelia.“

„Nikdy ste neboli priatelia.“

„To nepopieram. Ale už sme. A už sa ma na nič nepýtaj, pretože ti aj tak neodpoviem,“ povedal mi a vybral sa do svojej izby. Chvíľu som tam ešte stál, no keď som sa spamätal, išiel som za ním. Na zemi mal pootvárané kufre a bolo mi jasné, že sa balí.

„Odchádzaš?“ opýtal som sa.

„Hej,“ odpovedal Sebastian.

„Trápi ťa to? Máš výčitky svedomia?“ spýtal som sa ho otvorene. Jeho moja otázka neprekvapila.

„Áno, trápi ma to, ale nemám výčitky svedomia.“ Počúval som ho a postupne som si uvedomoval, aký je. Nemôžem uveriť tomu, že sme súrodenci, dokonca dvojčatá. Je to, akoby som sa pozeral do zrkadla, ale ten odraz by nerobil to isté, čo ja. Pokojne by mi zabodol nôž do brucha, ale on by nič necítil. A to nielen fyzicky, ale hlavne psychicky. „Len by bolo lepšie, keby to nebola ona,“ dodal, čím ma vyrušil z môjho premýšľania. No nezdalo sa mi, že by tie slová priamo adresoval mne. Skôr len prehodnocoval situáciu.

Sledoval som, ako sa balí. Sadol som si na jeho posteľ, no bolo tam niečo tvrdé. Sebastian si vôbec nevšímal, čo robím. Vstal som a nadvihol som deku, aby som sa pozrel, na čo som si sadol. To zistenie ma zhrozilo. Veď on tam mal pištoľ!

Až teraz si Sebastian všimol, čo robím. Rýchlo ju schmatol a vložil do jedného z kufrov. Nevedel som, ako mám reagovať. Nikdy by som niečo takéto nečakal.

„Čo to má znamenať? Odkiaľ ju máš? Na čo ju máš?“ pýtal som rýchlo a bez rozmýšľania. Potom mi napadla tá najdôležitejšia otázka. „Zabil si niekoho?“ Čakal som na odpoveď, ale žiadna neprichádzala. „Sebastian!“ naliehal som naňho.

„Mark, do tohto sa nepleť.“ Nevedel som, čo všetko sa za touto vetou skrýva. No určite to nie je nič dobré. „Zabudni na to. Nič si nevidel, nič sa nestalo. Tak to bude lepšie.“ Radšej som odtiaľ čo najrýchlejšie odišiel. Asi má pravdu. Bude lepšie, keď na to zabudnem. Možno bude najlepšie, keď zabudnem, že vôbec mám nejakého brata.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování