OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A Beautiful Lie - 13. kapitola

22.03.2011 (19:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1138×

„Tvoja matka,“ povedal mi. Musela som zhlboka dýchať. Zatvorila som oči a chcela, aby všetko zmizlo, keď ich otvorím. No nestalo sa tak. Začala som sa triasť a hrýzť si najprv nechty, potom aj prsty . Bola som ako v nejakom tranze. Chcela som niečo povedať, no nedokázala som.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma Blake. Otvorila som dvere a vybehla z auta. Utekala som smerom do lesa, snažila som sa od toho utiecť, no prenasledovalo ma to. Potom som zrazu do niečoho narazila. Bol to Blake. „Kaitlyn, upokoj sa.“ Nedokázala som to, nech som sa akokoľvek snažila. Nedokázala som ani len myslieť, všetky moje myšlienky sa rozpadli ešte skôr, ako by niečo znamenali. Všade som počula iba slová matka, tvoja matka. Postupne som strácala rovnováhu, zem podo mnou sa prepadávala. Stratila som vedomie.

Prebrala som sa na nejakej posteli, ale nebola moja. Vedľa mňa sedel Blake.

„Ako ti je?“ zaujímal sa. Posadila som sa. Nič som nepovedala, iba som sa stále pozerala okolo seba. Cítila som sa strašne opustená. „No tak.“ Pohladil ma po tvári. Pobozkal ma. Ja som však bola stále v šoku. „Nechceš niečo na jedenie?“ opýtal sa ma. Vôbec som nebola hladná. „Ako ti môžem pomôcť?“ Znova som si ľahla. „Povedz niečo. Chceš ísť domov?“

„Nie!“ zakričala som bez premýšľania. Usmial sa. Nadýchla som sa. „Nechcem ísť domov,“ povedala som už pokojnejšie. Vstala som a prešla pár krokov, potom sa mi podlomili kolená a keby ma Blake nechytil, padla by som. Posadil ma naspäť na posteľ. Rozplakala som sa. „Ako mi mohli klamať celých šestnásť rokov?“ Potom som sa pozrela na Blakea. „Kde je?“ opýtala som sa odrazu.

„Kaitlyn, ona je mŕtva,“ odvetil.

„Ako dlho?“

„Štestnásť rokov. Zomrela pár dní po tvojom narodení,“ vysvetlil mi.

„A mama? Teda, Sophia?“

„Tvoj otec sa s ňou oženil, keď si mala približne pol roka.“

„Takže Ethan mal asi tri roky?“ spýtala som sa ho.

„Áno.“ Chvíľu som premýšľala a on ma pri tom sledoval.

„Už tomu rozumiem. Konečne som to pochopila,“ povedala som skôr sama sebe.

„Čo?“ nechápal.

„Pokiaľ viem, Ethan ju nikdy neoslovil mama. Keď som bola malá, tak som sa čudovala, prečo ju volá jej krstným menom, ale časom som si na to zvykla. No teraz mi je to úplne jasné. On to vedel, však? Po celý čas vedel, že to nie je naša mama a nikdy mi nič nepovedal. Ani len nenaznačil. Iba ja som nič netušila,“ povedala som nahnevane. Po líci mi stiekla slza.

„Máš pravdu. Vedel to. Ale nebola si jediná, ktorá to ani len netušila. To divadielko hrajú pred všetkými. Po smrti tvojej matky sa váš otec s vami presťahoval zo Španielska naspäť do Ameriky. Prišiel sem, aby tu začal nový život a na všetko zabudol,“ povedal mi.

„Moment. Takže som vlastne polovičná španielka?“

„Presne tak. Rovnako ako Ethan.“

„Ale ako je možné, že nikto nevie o mojej skutočnej matke? Veď ju mám v rodnom liste.“

„Ten rodný list, ktorý si včera videla, sa nepoužíva. Tvoj otec má iný, sfalšovaný, kde je ako tvoja matka uvedená Sophia. S jeho kontaktmi preňho nebolo ťažké získať falošné dokumenty o tebe a Ethanovi. Ale myslím, že by si sa na toto mala spýtať svojho otca,“ povedal mi.

„Nechcem ho vidieť. Klamal mi. To mu neodpustím. Nikdy.“ Bola som nahnevaná.

„Musíš si to vypočuť aj z jeho úst. Možno sa potom budeš pozerať na celú vec úplne inak.“

„To pochybujem...“ Znova som sa zamyslela. „Blake, potrebujem vedieť ešte niečo,“ povedala som mu.

„Zaujíma ťa, odkiaľ to viem ja,“ povedal pokojne.

„Máš pravdu,“ odvetila som.

„Mohol by som ti pokojne klamať, bez výčitiek svedomia. Ale, aj keď viem, že tým všetko pekné medzi nami pokazím, poviem ti pravdu. Viem, že ma za to budeš nenávidieť, ale pamätaj si, že tým to už nezmeníš,“ vysvetlil mi.

„Tak?“ pobádala som ho.

„Viem to, pretože ťa sledujem už od narodenia. Viem o tebe absolútne všetko. A viem ešte omnoho viac, veci, o ktorých nemáš ani poňatia. Raz ti ich poviem, ale teraz nie. Máš to aj bez toho dosť ťažké. Ale to podstatné je, že viem mnoho vecí o tvojej matke. Svojou smrťou zaplatila za svoje chyby. Kvôli nej musíš zomrieť aj ty. A vieš čo je najlepšie? Vrah tvojej matky nebol stíhaný. Pokojne sa prechádza po tomto zvrátenom svete.“ Nachvíľu sa odmlčal, no potom pokračoval. „Tým vrahom som ja. To ja som ju zabil.“

Mala som pocit, že už to nemôže byť horšie. No postupne som si to začínala uvedomovať. Bozkávala som sa s vrahom svojej matky. Navyše, keby som nenašla ten dokument, mohlo to dopadnúť oveľa horšie.

„Prečo?“ pýtala som sa obviňujúco.

„Myslím, že táto otázka je úplne zbytočná,“ odsekol. Postavila som sa a chvíľu som sa mu pozerala do očí.

„Je ti to aspoň ľúto?“ Neviem, čo som čakala, že mi povie, v každom prípade som bola rozhodnutá, že odídem.

„Keby som to mal spraviť znova... spravím to.“ Pozrel sa mi do očí a videl, ako sa cítim. Bola som sklamaná, smutná, nahnevaná. Bezmocná. Potom mi niečo hodil. Boli to kľúče od auta. Nechápavo som sa naňho pozerala.

„Tvoje auto nájdeš pred domom,“ povedal mi. Stále som sa naňho pozerala. Myslí si, že keď mi ho vráti, tak bude všetko v poriadku? „Pochybujem, že tu chceš zostať.“

Vybrala som sa k dverám. Keď som však zbadala, že sú tu dvoje, tak som zastavila. „Tie vľavo,“ poradil mi. Otvorila som ich. „Kaitlyn?“ Otočila som sa k nemu. „Buď opatrná.“ Potom som odišla najrýchlejšie, ako som mohla.

Po pár minútach som začala premýšľať. Kam mám vlastne ísť? Nemôžem ísť domov, teda skôr nechcem. Nechcem ísť za nikým. Nikomu nemôžem povedať, čo sa stalo.

Zapla som si GPS a zistila som, že som v San Jose. Rozhodla som sa, že pôjdem tak ďaleko, ako sa len dostanem, kým sa mi neminie benzín. Mala som plnú nádrž. Všimla som si, že je asi osem hodín ráno. Diaľnica bola dosť preplnená, takže som nemohla ísť veľmi rýchlo. Rozmýšľala som, kde je asi otcovo auto. Otec sa mal dnes ráno vrátiť, možno ho Blake priviezol domov. Aspoň nebude mať otec žiadne podozrenie. Možno si ani nevšimne, že nie som doma.

Po pár hodinách mi prvýkrát zazvonil mobil. Bol to Lec. Potom sa to stále opakovalo. Raz to bol on, inokedy otec, mama, teda Sophia, Ethan a mnoho iných. Niektorí to radšej vzdali a prešli na esemesky. Kaitlyn, kde si? Si v poriadku? Prečo si dnes nebola doma? Kde si spala? Prestalo ma to baviť, tak som otvorila okno a vyhodila mobil z auta. Vôbec ma netrápilo, že som tým možno mohla niekoho zabiť. Potrebovala som iba pokoj a ticho.

Zastavila som v nejakom malom meste, kde som nikdy predtým nebola. Zaujímavé bolo, že  auto zastalo, aj keď sa benzín ešte neminul. Zistila som, že sa nachádzam v Thousand Palms. No super. Ešte raz dom skúsila naštartovať. Nešlo to. Dokelu! Bola som naštvaná. Čo spravil Blake s mojím autom?! Najhoršie bolo, že som nemohla zavolať žiadnu pomoc, keďže som svoj mobil vyhodila.

Napokon som sa rozhodla, že sa pôjdem niekam najesť. Možno mi to pomôže a budem schopná niečo vymyslieť. Našťastie, jedna reštaurácia bola hneď pri mieste, kde som „zaparkovala“. Vošla som dovnútra, no nebola som nadšená z toho, ako to tam vyzeralo. Nebola to reštaurácia, ako som si predstavovala. Bolo to rýchle občerstvenie. Pravdupovediac, nebola som na niečo takéto zvyknutá. Mali tu samé burgery. Neznášam ich. Chvíľu som prezerala ponuku jedál, napokon som si vybrala hranolčeky. Nič lepšie som nenašla. Zobrala som si ich so sebou, nechcela som to jesť tu, a vyšla som von.

„Ahoj,“ pozdravil ma nejaký neznámy chalan. Ani som si nevšimla, kedy sa pri mne zjavil. Pozrela som sa naňho, no potom som sa znova odvrátila. „Môžem ti nejako pomôcť?“ ponúkol sa.

„Nie!“ zakričala som naňho. Uvedomila som si, že on nemôže za to, čo sa mi stalo. „Prepáč.“

„Ty nie si odtiaľto, však?“ opýtal sa ma.

„Prečo si to myslíš?“

„No, keby tu býval niekto s Porsche, tak by som si to určite všimol, ver mi,“ povedal pobavene.

„Máš pravdu. Som zo San Francisca,“ povedala som mu pravdu, aj tak sa sem už nikdy nevrátim.

„A čo robíš tu?“ zaujímal sa.

„Sama neviem.“ Pozrela som sa okolo. „Nechcela som tu zastaviť, ale... skapalo mi auto,“ vysvetlila som mu svoju situáciu.

„Takéto?“ Nechápavo zakrútil hlavou.

„Tiež sa čudujem. Možno je to tým mestom.“

„Možno je to mnou.“ Zasmial sa. „Inak, som Jaron,“ predstavil sa a podal mi ruku. Chvíľu som premýšľala, či ju mám prijať, napokon som rezignovala.

„Kaitlyn. Teší ma,“ odvetila som.

„Aj mňa.“ Usmial sa.  „Čo budeš teraz robiť? Už si volala pomoc?“ spýtal sa.

„Nie. Nemám čím. Mobil skončil niekde na diaľnici.“

„Čím si to zaslúžil?“ Bol vtipný. Bol malým svetielkom v tmavom tuneli.

„Neviem,“ odvetila som.

„A čo keby si zašla ku mne?“ navrhol mi nečakane. Nechápala som, prečo by niekoho, koho vôbec nepozná, chcel pozvať k sebe. Vlastne, jeden dôvod mi napadol.

„Prečo?“ opýtala som sa ho.

„A čo chceš robiť? Pozri, môžeš niekomu zavolať a potom počkať u mňa. Čo ty na to?“

„Môžem ti veriť?“

„Snáď.“ Uškrnul sa na mňa. Napokon som s ním išla. Veď všetko je lepšie, ako tu len tak čakať, čo sa stane.

„Pekný dom,“ povedala som mu, keď sme dorazili do cieľa. Naozaj bol pekný. Veľký, svetlý, s obrovskou terasou...

„Ďakujem.“

„S kým tu bývaš?“ zaujímala som sa.

„Sám,“ odvetil.

„A odkiaľ máš peniaze na takýto dom? Veď si dosť mladý.“ Mohol mať tak asi dvadsaťtri rokov.

„Mám tajné zdroje,“ povedal mi. „Sadni si.“

„Mala by som najprv niekomu zavolať,“ namietala som.

„Komu?“

„Neviem, možno Lecovi,“ uvažovala som nahlas.

„Kto je Lec?“ opýtal sa.

„Môj priateľ.“

„Aha.“ Premeral si ma súdiacim pohľadom. „Nikdy by som neveril, že sa to stane práve jemu. Alebo skôr aj jemu,“ povedal. Tie slová mi nedávali žiaden zmysel.

„Čože?! Komu?“ nechápavo som sa pýtala.

„Blakovi,“ odpovedal. Pozerala som sa naňho s vyvalenými očami.

„Ty ho poznáš?“ opýtala som sa neveriacky.

„Poznám. Je niečo ako môj nadriadený,“ vysvetlil mi.

„Nemôžem tomu uveriť. Ale čo si myslel tým, čo si povedal?“

„Stalo sa mu to isté, čo aj mne pred niekoľkými rokmi. Porušil som základné pravidlo.“

„Aké pravidlo?“ spýtala som sa.

„Žiadne city,“ odpovedal mi.

„Prečo? Nechápem to.“

„Lebo tým sa človek stáva zraniteľným a to sa nesmie stať. Nie v našom povolaní.“

„A čo ak sa to stane?“

„Je iba jediné východisko. Smrť.“ Mala som strach. No ten ešte postupne narastal.

„Ako je teda možné, že žiješ?“ Nechápala som.

„Blake mi dal ešte jednu šancu. Bol som šťastný. No tá radosť sa zmenila na nenávisť v okamihu, keď som sa dozvedel, že zabil Tanju. Preňho nie je žiaden problém niekoho zabiť.“ Bála som sa toho, čo sa stane.

„Ako si sa o mne dozvedel?“ opýtala som sa vystrašene.

„Sledoval som Blaka. A potom teba. Zariadil som, aby si sa tu zastavila. Nebola to žiadna náhoda.“

„A čo budeš teraz robiť?“ Zhlboka som sa nadýchla.

„Neviem. Možno pomôžem Blakovi, tak ako aj on pomohol mne.“ Postavil sa, podišiel ku mne a potom vybral niečo z vrecka. Bol to nôž. Pokúsila som sa o útek, ale ďaleko som sa nedostala. V okamihu bol pri mne a držal ma.

„Kam by si chcela ísť?“

„Čo najďalej od teba,“ vychrlila som mu do tváre.

Pomaly mi prechádzal tým nožom po krku. Ale tak, aby mi neublížil. Potom mi z ničoho nič strčil jazyk do úst. Snažila som sa brániť, ale nech som sa akokoľvek snažila, bola som príliš slabá.

Nakoniec som sa od neho dostala preč, no nie vlastnou silou.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma Blake.

„Áno. Ďakujem,“ odvetila som roztraseným hlasom.

„Počkaj tu,“ povedal mi. O pár sekúnd už bol pri Jaronovi.

„Toto si nemal robiť. Podpísal si si rozsudok smrti,“ kričal Blake na Jarona.

„A čím si svoju smrť zaslúžila Tanja?“

„Ty si ma prosil o odpustenie. Povedal si, že spravíš všetko preto, aby som ti dal ešte jednu šancu. Iba ty môžeš za to, ako dopadla.“

„A ako myslíš, že skončíš ty a ona? Veľmi dobre vieš, že nikdy s ňou nebudeš. Je to zakázané. Keď sa to dozvie Jeronimus, je po tebe. A potom sa určite nestaneš Adalidom.“ Vnímala som ich slová, ale nerozumela som im.

„To nie je tvoj problém.“ Medzi týmto dialógom sa bili, ale Blake mal jasne navrch. Ukončil to tým, že mu zlomil väzy. No skôr ako to urobil, mu ešte niečo povedal. „Pozdravuj Tanju.“

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 13. kapitola: