OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Veci sa menia. A ľudia ešte viac...



Veci sa menia. A ľudia ešte viac...Vraví sa, že keď človek vysloví, čo ho trápi, uľaví sa mu. Tak prosím, jedna tichá spoveď z môjho života. Alebo ako to dopadne, keď stratíte osobu, ktorá bola pre vás tou najdôležitejšou. A najhoršie je, že ani netušíte prečo.
A ty, osoba, ak by si sa k tomuto článku náhodou dostal, ver mi, že mi chýbaš. A potrebujem ťa...

Pozn.: Chcela by som vás poprosiť o prepáčenie pravopisných či gramatických chýb v strednej časti. Takisto obsahuje aj zopár vulgarizmov. Nechala som ju absolútne bez korekcie, aby som zachovala autenticitu. Ďakujem!

Rolovala som naše správy odspodu až hore. Dopadla na mňa nejaká zvláštna nostalgia. Opäť jedny narodeniny, na ktoré som ti úplne zbytočne písala SMS-ku, pretože ani neviem, či si ju vôbec čítal. Dnes ti už nestojím ani za jedno ďakujem. Opäť a opäť premýšľam nad tým, kde sa stala chyba. Veď sme si tak pekne rozumeli. Aspoň podľa mňa.

Keď tak rolujem naše správy a všímam si dátumy, deň po dni. Písavali sme si celý večer a ja som sa vždy vyškierala ako slniečko na hnoji. Do očí mi udrela správa, ktorá mi v hlave často bliká aj dnes. Je plná sľubov a vyznaní, ktoré neboli pravdivé už päť minút po odoslaní, nie ešte keď si vytriezvel. A dnes?

 

ok.. je možné, že to oľutujem, no som s tým zmierený..Nechápem, prečo by mal človek ľutovať, ak niekomu povie pravdu. Jedine, že by to nebola až tak úplne pravda. viem že je so mnou mnohokrát ťažko vyjsť, ale ja som typ človeka pri ktorom je potreba trpezlivosť..Ťažko vyjsť? Slabé slovo. Ale mala som pocit, že som sa v tebe začínala orientovať. Keď si vrčal, nevšímala som si to. V pamäti mám vryté len tie pekné okamihy. teda.. prepáč, že som ti minulý týždeň na otázku: "Kedy sa prídeš učiť druhý hlas?" odpovedal "nikdy".. nemyslel som to tak, ale proste na mňa neradno tlačiť..Tak to už som zistila... ja keď chcem, tak som schpmný veľa vecí..To je ten problém, že keď chceš... no všetko musí ísť z mojej vôle.. Takže by som bol veľmi nerád, keby ťa "dostalo" niečo z toho, čo som niekedy povedal, resp. poviem, mnoho vecí nemysím presne tak, ako sú na prvý krát povedané, takže prosím, neber si všetko k srdcu..Nestrachuj sa, naozaj som to prestala vnímať, inak by som bola už dávno na psychiatrii. Viem že človek nemá nekonečnú trpezlivosť, a nerád by som stratil tvoju "dôveru", či ako sa tomu čil hovorí, no dúfam, že aj napriek mojej hlúposti budeš jeden z ludí, ku ktorím sa budem môcť vždy vrátiť.. A čo mám robiť ja, keď ti stále dôverujem, ale ty nemáš záujem sa ku mne vrátiť?

hovorí sa že najebaný, resp. opitý (keďže nemáš osemnásť, nemal by som neadávať )človek aj pravdu povie, preto som mal potrebu to napísať, pretože triezvi by som sa nikdy k ničomu takému neodhodlal... Akú výpovednú hodnotu má niečo, čo človek trepne iba ak je opitý? Problém je v tom, že ja by som to od teba chcela počuť za triezva.

A nechcem, aby si náhodou zostala mimo kvôli pár blobostiam, čo z huby vypustím..Zostala som mimo z úplne iného dôvodu. A celkom rada by som vedela, z akého.

len aby bolo jasno, keď mi toto pripomenieš niekedy vonku, resp. pred niekím, okmžite to popriem, a zahrám to na stranu že sa nikdy niečo podobného nemohlo stať, Čiže vlastne sú to len drísty, ktoré nič neznamenajú, pretože sa vonkoncom nič nezmení. toto som mal len potrebu postaviť veci medzi nami na pravú mieru, nakoľko nechcem, aby ti niekto niečím ublížil, nie ešte dokonca ja.. Niekto niečím. Ako smiešne táto veta znie z tvojich úst. Asi ti nejako ušlo, že práve ty si človek, ktorý mi v živote najviac ublížil. A stále ubližuje.

ku*va to bol monológ

 

Niekedy je naozaj ťažké vyrovnať sa s tým, že pre iného človeka možno neznamenáte toľko, čo on pre vás. Bolí to a zrejme to tak skoro ani neprebolí. Náš „vzťah“ bol špecifický. Nebol to len kamarát. Kamarátov mám veľa, ale ani jeden nezaplnil tú dieru, čo mi zostala po tvojom odchode. Nechodili sme spolu. Dnes mám úžasného frajera, ktorého by som za nič na svete nevymenila, dokonca ani za teba nie, ale predsa mi stále chýbaš.

Bol si mi ako starší brat. Bol si brat, ktorého objatie mi vravelo, že som v bezpečí a že si ma nikdy nedáš. Keď si vo mňa veril, ja som verila, že dokážem čokoľvek. Vedel si ma rozosmiať, keď sa mi chcelo plakať. Ani nevieš, ako veľmi som sa chcela schúliť v tvojom náručí, keď som ťa zbadala na babininom pohrebe. Namiesto toho ma môj bývalý viedol napoly zosypanú okolo teba a ty si na ani nepozdravil. Ja som fungovala automaticky. Po pamäti som kládla nohu pred nohu a nechala sa viesť. Na okamih som zacítila tvoju vôňu, ale hneď som ju zas stratila. Asi tak, ako som stratila teba.

Niekedy rozmýšľam nad vecami, ktoré sme spolu zažili, na perách mám úsmev a v očiach slzy. Pamätáš sa na to leto, kedy sme boli každú nedeľu kdesi na turistike? Vždy sme spolu strávili celý deň a mňa večer bolela sánka od smiechu. Alebo tá zimná turistika, kde sme videli stádo diviakov. Objala som ťa najpevnejšie ako som vedela a ty si sa len smial. Ale neodtlačil si ma. To, že som potom lietala do snehu vzduchom je už o inom...

Pamätám si večer, keď boli naši na nejakej akcii v Tepliciach. Písala som ti, že máme asi tak tri hodinky, že potom sa vrátia. Aj tak si prišiel ako obyčajne s fľašou vína a „žúrka“ sa mohla začať. Erika sa odobrala spať. A my? Keď sa blížil čas príchodu našich a začala som ťa vyháňať, povedal si mi: „Nikam nejdem. Keď ma tu vaši nájdu, mama sa poteší a tatko mi ešte aj naleje.“ Mal si pravdu, ale asi sme ich trochu prekvapili (a to chceli prekvapiť oni nás škraboškami). Našli nás sedieť oproti sebe na gauči, čelo o čelo (veď sme hrali 2 players reactor) a ani sme nezdvihli oči, keď prišli a pozdravili nás. Ten večer som zaspávala počúvajúc tvoj hlas a smiech prichádzajúci z dolného poschodia.

Je zvláštne, ako človeku niektoré okamihy utkvejú v pamäti. Vryjú sa do šedej mozgovej kôry a nechcú odtiaľ odísť, aj keď je to to jediné, čo by si človek prial. Áno, priznávam sa. Možno by som si radšej nepamätala všetky zážitky s tebou, pretože potom by to aspoň tak príšerne nebolelo.

Myslela som si, že keď ťa nebudem stretávať, prejde to. Začala som sa ti vyhýbať, vypustila som všetky aktivity, ktoré sme mali spoločné. A výsledok? Neprejde deň, kedy by som na teba nemyslela, kedy by som neľutovala to, čo mohlo byť a nie je.

Po okne stekajú dažďové kvapky a ja si spomínam na ich zvuk, keď bubnovali po streche nášho stanu. Ani sa mi nechce veriť, že je to len pár mesiacov, čo sme spolu boli stanovať. Dnes ma už ani nepozdravíš. Veci sa menia. A ľudia ešte viac...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Veci sa menia. A ľudia ešte viac...:

1.
Smazat | Upravit | 21.05.2015 [16:38]

Krásne...

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!