OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Tma v nás

18.11.2011 (18:00) • LiliDarknight • Povídky » Jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1771×

Tma v nás

Ja sa tmy nebojím, len mi je nepríjemná.

Predstavuje niečo, čo je súčasťou nášho života úplne každučký deň. Nemôžeme ju úplne vylúčiť, nesmieme na ňu zabudnúť. Tma predsa nepredstavuje len čierno čierne nič okolo nás. Je predovšetkým vo vnútri. Zmocňuje sa duše i srdca, zahaľuje myseľ, ale nie vždy ubližuje. To naše zážitky z nej občas robia nepriateľa.

Vždy som sa považovala za človeka, ktorý miluje svoju samotu. Som rada vo svojom svete, kde nie je bolesť, výčitky ani strach – len ja a moja fantázia. No keď idem niekedy domov nočnou ulicou, myslím len na to, ako sa dostať do niečej spoločnosti. Nechcem utekať, chcem sa len zbaviť nepríjemného pocitu.

V tej tmavej černote mám síce svoju samotu, ale je to iné. Skôr ako osamelosť. Nie je tam okolo mňa nikto a nič, len moje ruky, ktoré nevidím, že sa hýbu; moje nohy, na ktorých stojím, ale celkom pokojne by som ich ani nemusela mať. Neviem ako sa tvárim, hoci by som sa pokojne mohla pozerať do zrkadla. V týchto momentoch je svet skutočný. Nikto na mňa nezazerá, ani neukazuje prstom, no núti ma to premýšľať o veciach, na ktoré sa nedá spomínať.

S bolestnou prázdnotou sa ku mne vracia pocit, vďaka ktorému sa mračím. Akoby som bola ako tá tma, v ktorej nič nevidno – ani hviezdy, ktoré sú za mrakmi. Núti ma to spomínať na iný život; život, ktorý som žila ako malé dieťa akoby pred mnohými tisícročiami.

Ani vtedy som sa tmy nebála. Neutekala som s krikom k rodičom a neskrývala sa k nim do postele. Pre mňa to bol čas, keď išli rodičia spať a ja som mohla v pokoji s baterkou pod perinou čítať alebo snívať za zatvorenými viečkami. Nespala som, ale namiesto temnoty som videla farby, také veselé pre dieťa. A keď som skutočne zaspala, budila som sa nahnevaná. Noc skončila a ja som stratila tú čarovnú niť, ktorá ma spájala s tými krásnym predstavami plnými radosti.

Lenže ja som vyrástla a už som stratila schopnosť vytvárať za viečkami dúhu. Teraz, keď ležím v posteli alebo kráčam večer sama od kamarátky, a svieti mesiac, vidím svoju okolie ako nádherný svet, ktorý je, žiaľ, chladný. Akoby som v kine pozerala film svojho vnútra. V mysli si prehrávam niektoré momenty svojho doposiaľ krátkeho života. Ale zo všetkého najviac sa ku mne vracajú pocity. Vtedy na mňa dopadne celá ťarcha mojej osamelosti. Cítim ťažobu toho, ako ma nikto nechápe, aká stratená som dennodenne tam, kde ostatní korčuľujú ako praví umelci.

Predstavujem si situácie, ktoré ma trápia a seba vidím ako toho, kto urobil najväčšiu chybu; ako toho, kto povedal niečo nesprávne. Som ten, kto ostatným ubližuje. Bezmocnosť sa mi tlačí aj cez okraje viečok a padá na líca. A odrazu tma nie je okolo mňa, ale vo mne. Najhoršie na tom je, že sa to nekončí zavretím očí a prepadnutím sa do ríše snov. V tej absolútnej tme je to ešte skutočnejšie. Už necítim to hrejivé čosi, vďaka čomu akoby som to bola ja.

Nasledujúce ráno sa takmer vždy budím s pocitom, že to skutočne nezmizne až dovtedy, kým nezasvietim lampu. Potom otvorím oči a hoci svoj život stále vidím rovnako, vyhliadka nového dňa vo mne evokuje aj trošku optimizmu.

Pamätám si, že raz mi niekto povedal, že by som si mala lampu nechať rozsvietenú celú noc, ale ja som to nikdy neurobila. Nie preto, že by mi praskla žiarovka, alebo by bol vysoký účet za elektrinu, ale proste preto...

... lebo nie som dieťa. Ale hlavne preto, lebo ja sa nebojím tmy. Bojím sa pocitov, ktoré vo mne občas vyvoláva. A ani náhodou nie sú príjemné.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Tma v nás: