OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Tak trochu úžasní

13.10.2013 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1344×

Tak trochu úžasní

Abbie sa narovnala a so slastným povzdychom si natiahla chrbát. Mala dojem, akoby mohla počuť pukať svoje stavce, ktoré sa len veľmi neochotne vrátili tam, kam patrili. Napriek tomu, že svoje deti milovala nadovšetko, občas by ich najradšej zabalila do veľkej škatule a poslala ich niekam na Madagaskar, aby si ich užili aj tam. Lenže hneď potom si predstavila, ako jej dvojčatá každý deň dokážu vyčariť úsmev na perách bez ohľadu na to, ako beznádejne to vyzerá, alebo aká sama sa cíti. A vtedy má pocit, že ju objíma čosi, čo sa slovami nedá ani opísať.

S tajomným úsmevom sa poslednýkrát porozhliadla po izbe predtým, než sa rozhodla zhasnúť a odísť. Zastala s natiahnutou rukou a očami prebehla po veľkej, zarámovanej fotke, ktorá ticho odpočívala na stole pod oknom. Aj keby na ňu nedopadali posledné lúče slnka a bola by tma, presne by vedela, čo na nej nájde. Stále mala ten deň plný smiechu pred sebou. Nezažila ich vo svojom živote veľa, preto jej tak utkvel v pamäti.

Celá jej jednotka mala voľný deň. Nestávalo sa často, aby ich veliaci dôstojník ušetril trýzni celodenného výcviku, ktorým trávili väčšinu času, keď neplnili menšie či väčšie akcie na príkaz tých najvyšších. Lenže ani ten najzodpovednejší človek neodolal Dňu nezávislosti, tak nakoniec skočili v malej reštaurácii neďaleko základne, kde sa zabávali ako malé deti. Smiali sa, akoby na druhý deň opäť nemuseli zvesiť všetku tú vystroj z vešiaka len aby mohli zachraňovať životy tých, ktorí sa dostali v zlom čase na veľmi zlé miesta. Abbie to svojim spôsobom milovala. Bola mladá, plná života a túžila zmeniť svet. Alebo ho minimálne spasiť. Deti, rodina, usadlý spôsob života – to všetko bolo pre ňu len nejasnou predstavou, možno snom malého dievčatka.

A predsa tu stála – sotva päť rokov neskôr od toho pamätného dňa, keď požiadali náhodného okoloidúceho, aby ich odfotil, ako sa smejú a zabávajú. Je potrebné dodať, že väčšina z nich by to neurobila, keby v sebe nemali už zopár pív, niektorí aj niečo tvrdšie. V týchto rokoch potom boli jej sny na míle vzdialené od zachraňovania sveta. Pokladala to za nemožné. Nič ju nikdy nemohlo prinútiť opustiť armádu a jediný domov, ktorý poznala. Až jedného dňa do nej ten impulz doslova vrazil - v podobe takmer dva metre vysokého nového kolegu s tými najjasnejšími zelenými očami a najčarovnejším úsmevom, aké mala možnosť za tie roky vidieť. Možno sa jej život odvtedy podobal mnohým klišé, ale milovala ho taký, aký bol.

A omnoho viac v tej chvíli, keď ju zozadu objali jemné paže a o rameno sa jej oprela známa tvár. Rukami jej prešiel po mierne vystúpenom brušku. Pocítila záchvev túžby, ale rýchlo ho potlačila. Čakali ju ešte prípravy na rozlúčkový večierok pre druhú z troch žien, ktoré boli kedysi v jej jednotke. Ona odišla ako prvá – keďže bol Josh v tej istej jednotke, hrozilo im odlúčenie. Každého by prevelili na iné miesto a to len v snahe udržať dokonalú bezpečnosť bez rozptýlení. Ak chceli ostať spolu, jeden z nich musel opustiť armádu.

Prekvapivo to nebolo až také ťažké rozhodnutie. A teraz odchádzala aj Lucy, ktorá si po desiatich rokoch uvedomila, že boj a nikdy nekončiaci tréning nie je niečo, čo by chcela robiť. Ani preto, aby sa zavďačila svojmu večne neprítomnému otcovi, ktorý sa ukázal byť, zhodou okolností, dosť prísnym admirálom. Lucy vždy tvrdila, že život je sviňa. Hlavne vtedy, keď sa vrátila z návštevy rodiny s modrinami. Odteraz rozhlasovala, že život je sviňa len dovtedy, kým sa nenaučíte, ako ho chytiť za chvost a zatočiť ním. V duchu s ňou súhlasila a priala jej to najlepšie. Aj keď to znamenalo, že ju dlhý čas neuvidí – rozhodla sa cestovať po svete a nájsť si miesto, kam patrí.

„Dnes si prišiel skoro,“ zapriadla, keď si ju pritiahol k sebe ešte bližšie.

V duchu opäť ďakovala za originálny svadobný dar, ktorý dostali od svojho nadriadeného. Josh to spočiatku považoval za urážku, ale keď zistili, že čaká dvojčatá, bol vďačný za nudnú prácu naplnenú viac výcvikom ostatných, než skutočným bojom, pri ktorom mohol každú sekundu prísť o život.

„Chlapi ma vyhnali. Vraj som horší ako ženská s PMS. Akoby nejakú niekedy stretli!“

Abbie sa ho snažila pomedzi smiech utíšiť. „Pst, nechceš ich zobudiť. Máme pred sebou pár hodín práce a bude to dosť ťažké bez toho, aby nám tu pobehovali pod nohami.“

„Zase znieš akoby si ich najradšej zabalila a poslala na Kubu.“

Odfrkla si. „Nevieš, aké máš šťastie, že tieto naše poklady nemusíš strážiť práve vo chvíli, keď Elissa plače len preto, že je unavená a je príliš tvrdohlavá na to, aby išla spať. Alebo vtedy, keď si Oliver udiera hlavu o všetko a všetkých len preto, lebo má pocit, že sa venujem jeho sestre viac ako jemu. Milujem ich viac ako čokoľvek iné na svete, ale raz vám ich vážne zabalím do balíka a pošlem na základňu. Zišiel by sa vám nejaký bojový výcvik. Máte tam málo akcie.“

Perami ju jemne pohladil po krku. „Ach, ty môj malý generál, čo by som bez teba robil?“

„Očividne by si mal problém s domácnosťou, ktorá by sa ti rúcala na hlavu.“

„Vieš, to bola rečnícka otázka,“ podotkol akoby nič, ale neprestal jej jemne skúmať krk. „Na tie sa neodpovedá.“

„Tak ich nehovor nahlas, ty puntičkár.“

„Moje puntičkárstvo mi pripomína, že som ťa dnes ešte poriadne nepobozkal.“

Abbie sa zamračila a vyvliekla sa mu spod rúk. Reagoval na to nesúhlasným zavrčaním. „A mne to pripomína fakt, že sme ešte nič neurobili a ak neprestaneš hneď teraz, budeš musieť zabávať ostatných z jednotky s dekou obmotanou okolo bokov. A opováž sa niekoho zmlátiť len preto, že máš pocit, že zo mňa videl nejakú časť, ktorú by nemal. Ako napríklad palce na nohách.“

Josh na to reagoval stoickým pohľadom. „Stále sa ho zastávaš, ale ja viem, že David hľadal príležitosť, aby ťa videl nahú,“ zaprotestoval, keď vytiahla historku starú pár mesiacov, keď sa im podarilo skončiť v posteli v tú najnemožnejšiu chvíľu – sotva pol hodinu predtým, čo mali na obed prísť jeho rodičia spolu s jeho jediným bratrancom, ktorého vychovávali. Mali šťastie, že jeho matka bola stelesnením pochopenia.

Povzdychla si. „Akoby mohol spod toho oblečenia, čo si na mňa nahádzal, vidieť niečo viac ako moje nechty. Vyzerala som ako zúfalá reklama na spôsob, ako si na seba rozhodne neobliecť svoju zimnú výbavu, ak sa človek chystá na výlet na Sibír.“

„Ty ho opäť obraňuješ.“

„A ty si predpojatý,“ odfrkla si. „A skutočne sa správaš ako ženská, ktorej meškajú dni. Myslela som si, že na hormóny som tu ja. Pri svojej tehotnosti si si zabudol niečo zobrať,“ zavrčala napol žartom a ukázala na svoje bruško. „Začína byť ťažké, mal by si si ho nosiť sám.“

„Ale no tak,“ začal ju chlácholiť a opäť si ju privinul do náručia. „Veď vieš, že milujem tieto tvoje krivky.“

„Ale prosím ťa, vyzerám ako malá veľryba – cez všetok ten tuk ani nedokážeš povedať, že nejaké krivky skutočne mám.“

„Nezdá sa ti, že trochu preháňaš? Veď si ešte len v piatom mesiaci,“ povedal a nevinne sa pri tom škrabal po temene.

„Óó, to nie je žiadne preháňanie. Veď počkaj, až mi opuchnú členky, to ešte len bude rodeo,“ sľubovala mu pomstychtivo a v duchu sa smiala, keď si nenápadne – aspoň v jeho očiach tak sám sebe pripadal – povzdychol a naprázdno prehltol.

Milovala ho celým svojim srdcom a nikdy by ho nevymenila za nikoho iného. Hoci keď rodila, povedala niečo iné. Lenže aj napriek tomu, že to bol vojak a mal za sebou viac než dosť misií, v ktorých mu išlo o život, stále sa desil jej tehotenských hormónov. Dávala mu zabrať. Ale necítila sa za to vinná. Skôr naopak – ešte viac ho podpichovala.

Nechala sa ním vytiahnuť von zo spálne do malej chodbičky. Ticho za nimi zavrel dvere. Abbie sa zamračila a pozrela sa mu do tváre. Po predošlom nábehu na paniku nebolo ani chýru, ani slychu. Namiesto toho tam boli diabolské ohníčky v jeho očiach, akoby sa na niečo chystal. Odrazu mala pocit, že sa jej to ani v najmenšom nebude páčiť. Ruky si založila na hrudi a snažila sa pôsobiť čo najdôstojnejšie, hoci by najradšej zaliezla pod posteľ a tam sa snažila predstavovať, že keď tak ostane, niekto tú oslavu zorganizuje za ňu.

„Máme prácu,“ pripomenul jej.

Abbie sa zamračila. Akoby to už dávno nevedela. „Hej, viem o tom. A ty by si sa mal cítiť vinný. Máme dosť starostí s dvojičkami aj bez toho, aby sme museli zorganizovať menší večierok pre najmenej dvadsiatich alebo tridsiatich ľudí v našom dome bez toho, aby sme tých dvoch diablov zobudili.“

„Tak budeme mať pomoc. Preto som vlastne prišiel domov skôr. Chlapi z jednotky majú rozkaz pomôcť ti. Teda, vlastne nám.“

„Čože?“ spýtala sa nechápavo. Mala pocit, že hovorí iným jazykom. Aj keď si bola istá, že sú obaja Američanmi.

„Ale no tak, Abbs. Naozaj si si myslela, že ti nikto nepomôže s prípravou toho večierku? Máš možno jedlo a to ostatné, ale obaja vieme, že tie papierové nezmys... ehm... ozdoby, ktoré už pár týždňov ukladáš do komory chceš použiť na výzdobu. A nie,“ prerušil ju skôr, ako si vôbec stihla uvedomiť, že otvorila ústa, aby niečo povedala, „nechodil som ti snoriť vo veciach. Hľadal som pukance do mikrovlnky a miesto toho mi na hlavu padli papierové kvety. Alebo čo to vlastne bolo.“

„Nemôžeš nútiť ostatných chlapov, aby sa hrali na estetikov.“

Josh pokrčil plecami. „Budeme to klasifikovať ako bojový tréning. Sama si povedala, že by sa im nejaký zišiel.“

„Pre tvoju informáciu, ak sa to slovo nenachádza v tvojej slovnej zásobe, to bol pokus o iróniu! Ak o nej nič nevieš, nájdi si to v slovníku.“

Skôr, ako jej stihol odpovedať, sa ozvalo tiché búchanie na dvere. Abbie sa zamračila akoby v reakcii na rozširujúci sa úsmev svojho manžela.

„Odložme lekciu z lexikológie na neskôr. Chlapi už sú tu a ty teraz budeš ich veliaci dôstojník. Tak napni ramená a začni rozkazovať.“

Abbie sa zamračila ešte viac. „Viem si svoje záväzky plniť aj sama.“

„My to vieme,“ zasmial sa Josh, „ale prečo ti to nezjednodušiť? Potrebuješ aj oddych a pochybujem, že ti naše deti v tom nejako pomáhajú. Vidím kruhy pod tvojim krásnymi očami. Tak prečo rýchlo nespraviť všetko potrebné? Nikto sa o tom nedozvie – bude to naše malé tajomstvo.“ S tými slovami sa vybral otvoriť vchodové dvere, aby dnu mohlo vojsť osem jeho kolegov.

„Myslím, že naše malé tajomstvo práve trochu narástlo.“

„Nebuď negatívna a radšej rozkazuj,“ napomenul ju Josh, akoby ju počul. Možno aj počul, momentálne jej to však bolo jedno. Snažila sa vyrovnať s faktom, že v jej malej predsieni sa práve pri sebe krčilo niekoľko obrovských tiel, ktoré čakali len na jej rozkazy, akoby bola ich kráľovná. Nuž, irónia spočívala v tom, že ona si na otrokov nepotrpela.

„Nemyslím si, že je to fér voči Lucy. Sľúbila som, že jej zorganizujem oslavu.“

„Hej, ale nepovedala si, že to budeš robiť sama. Aj tak predpokladá, že to urobíme spolu. A čo je niekoľko párov rúk navyše?

„A čo urobíš, keď tým rukám prikážem, aby odišli odtiaľ, odkiaľ prišli?“

„Tak ti pripomeniem, že ako ich veliaci dôstojník som jediný, kto môže taký príkaz vydať. A zaručujem ti, že to je to jediné, čo by pre teba neurobili. Takže dosť rečí – hor sa do práce!“

Abbie si založila ruky vbok, ale bola stále menej a menej odhodlaná urobiť to celé sama. Bola hrdá a hlavne chcela dodržať sľub, ktorý dala svojej priateľke. Lenže na druhej strane vedela, že ak nechce o dvadsať minúť nájsť samú seba spiacu postojačky, musí to prijať. Zamračila sa na svojho manžela, no poznal ju pridobre na to, aby nepochopil jej jasnú rezignáciu.

„Jedno slovo Lucy o celej tejto operácii a týždeň spíš na gauči – je to jasné?“

Chlapi sa jej prehláseniu zasmiali a jeden z nich pobúchal Josha po chrbte. „Len na týždeň? To si šťastlivec. Tá moja by ma vysťahovala minimálne na dva mesiace.“

„Nemysli si, že je to výhra. Ešte si nevidel, čo používame namiesto gauča,“ pretisol pomedzi zuby a Abbie sa v duchu víťazoslávne usmiala.

Keďže v starej pohovke im praskla pružina, museli ju vyhodiť a za času, keď čakali na dodanie novej, používali na sedenie provizórne sedačky zostavené z poskladanej deky uloženej v rohu miestnosti. Ach, pomsta bola vždy tak neuveriteľne sladká.

Zatlieskala rukami, aby si opäť získala ich pozornosť. „Ak tu mienite robiť viac ako len nemé postávanie, dvoch z vás potrebujem, aby presunuli všetok prepotrebný nábytok načas do garáže. Odtiaľ mi prinesiete škatuľu s kvietkami na vrchnáku, kde sú uložené repárky. Ďalej chcem, a by niekto z vás doniesol stôl z jedálne a položil ho v obývačke do rohu.“

Na chvíľu vyzerali akoby nemohli uveriť tej premene, no napokon len rýchlo prikývli a traja z nich sa vyparili.

„To je všetko?“

Pokrútila hlavou. „To ešte ani zďaleka nie je všetko. Niekto z vás mi bude pomáhať v kuchyni. Takisto potrebujem, aby ste prichystali papierové poháre, ktoré nájdete vo vysokej skrini na chodbe. A môžete priniesť aj tie malé tanieriky a obrúsky. Keďže ich nemôžem pripraviť ja, aspoň si dajte tú námahu a preložte ich na polovice. Tiež potrebujem dostatok vidličiek v košíku na stole, ktorý onedlho bude stáť v obývačke.“ Na prstoch si vyratúvala, čo všetko ešte bude potrebovať. Jej veľké šťastie spočívalo v tom, že všetko jedlo mala pripravené. Len ho potrebovala rozmiestniť do misiek alebo na taniere.

„Ach, a keď všetci skončíte, pomôžete mi s výzdobou, aby to tu nevyzeralo tak fádne.“

Chlapi prikývli. „Ty počuj, fakt si si istý, že nemá vyššiu hodnosť ako ty? Prisahal by som, že teraz znela ako generál.“

„Ak ma neprestanete vytáčať, tak dostanete aj osobný trest za nesplnenie rozkazu. V koši na bielizeň je ešte stále dostatok košieľ, s ktorými by ste mi mohli pomôcť.“

„Rozkaz, madam,“ povedali takmer ako jeden muž a v tej rýchlosti, v akej chceli opustiť ten malý priestor, nemohli nájsť dvere. Abbie sa len smiala. Nič nezodvihne náladu tak veľmi ako pohľad na bezradných mužov. Priznávala si to – bola mrcha. Ale vedela to dobre skrývať.

Už lepšie naladená sa vybrala do kuchyne a len okrajovo vnímala, že za ňou niekto ide. Pravdepodobne boli dvaja. To jej vyhovovalo. Plánovala síce pozvať len pár ľudí na niekoľko hodín, ale aj tak potrebovala vyrobiť a rozmiestniť občerstvenie, ktoré pozostávalo z nekonečného množstva jednohubiek rôznych príchutí a farieb, nejakých keksov a samozrejme nemohol chýbať alkohol a typické tyčinky alebo čipsy. V duchu sa znovu samej seba pýtala, prečo mala potrebu robiť niečo takéto sama a bez pomoci.

„V hornej skrinke nájdete tácky, na ktoré môžete poukladať keksy a jednohubky. Tie sú v chladničke. Ja sa vrhnem na víno a misky so slanými záležitosťami.“

Ani nečakala, či jej niekto odpovie na súhlas alebo nie. Celkom jej stačilo, že za sebou počula jasné náznaky nejakej činnosti. Miesto zbytočného premýšľania sa pustila do chystania pohárov. Keďže všetci boli v podstate v službe, nerobila sa ilúzie, že by vypili viac ako dve fľaše vína. Spoliehala sa na minerálky alebo džúsy, ktoré položila na tácku vedľa a s úmyslom dávať to postupne všetko dokopy, sa vybrala do obývačky. V duchu sa modlila, aby to neskončilo na jej béžovom koberci. Červené víno bolo ešte horšie ako krv.

Keď začula nehorázny rachot, ktorý pripomínal skôr bombový útok, jej prvou reakciou bolo okamžite pustiť tácku a utekať po deti, aby ich odviedla do krytu. Lenže potom jej do uší doľahlo hlasné a nie práve najslušnejšie nadávanie. Hnev v nej vzbĺkol ako zapálená zápalka v mori benzínu. Doslova sa rozbehla tým smerom, pripravená stínať hlavy. Tí babráci! Ak zobudia dvojčatá, jeden z nich ich dostane na krk a bude sa im venovať až do rána. Alebo kým znovu nezaspia.

Tácka nakoniec skončila na konferenčnom stolíku, ktorý sa nejakým nedopatrením ocitol hneď za dverami. Ruky si založila v bok a keď sa uistila, že nehrozí žiadne rozliatie toho farebného zázraku, očami prebehla miestnosť. V rohu sa pri sebe doslova krčili traja chlapi, medzi nimi aj jej manžel. Všetci vyzerali, akoby niekoho zabili a ani jeden z nich sa nemal k tomu, aby sa snažil zodvihnúť stôl, ktorý z nejakých, jej neznámych, dôvodov skončil hore nohami. Tam rozhodne žiadne podnosy pokladať nebude!

„To ma musíte mať stále za zadkom? Dopekla, ten stôl má nohy, na ktorých by mal stáť, tak sa netvárte, akoby som vám práve povedala, že slnko vychádza na severe. A prestaňte robiť taký bodrel! Ak niektorý z vás práve prebudil dvojčatá, tak máte prúser, že sa z neho nedostanete aspoň mesiac. Nechcem...“

Jej tirádu náhle prerušilo nesmelé poťahanie za jej nohavicu. Ešte skôr, ako si vôbec stihla uvedomiť, čo sa deje, pridalo sa k nemu aj druhé. S útrpným povzdychom sa sklonila a stretla sa s ulepenými očami svojich dvoch ratolestí. V duchu už si pripravovala scenáre, ako tých troch natiahne na škripec a bude ich štekliť pierkom až kým sa neusmejú k smrti. Očividne za tie roky mimo službu zmäkla. Veď to nebol trest.

„Prečo nespíte?“ spýtala sa, hoci odpoveď poznala veľmi dobre aj sama. Ešte viac sa zamračila na Josha, ktorý vyzeral, akoby sa snažil splynúť s tapetami.

„Plečo by sme mali, keď vy sa hrrráte?“ odvetilo dievčatko a strčilo do svojho brata.

„My máme prácu, slniečko. Nehráme sa. A vy by ste mali spinkať."

„Nie,“ duplo nožičkou. Abbie uprela zrak k nebesiam, akoby tam mohla nájsť pomoc.

„Nechaj ich,“ zasiahol Josh. „Očividne sa ešte veľakrát stane, že ich zobudíme a je nás tu dosť na to, aby sme ich postrážili. A keby sme ich aj nezobudili my prípravami, zaručene sa o to postará večierok. Možno by bolo lepšie, keby dnes vôbec v dome neboli,“ podotkol akoby mimochodom Josh, keď pomáhal dvom svojim kamarátom postaviť stôl tak, akoby mal. A to na nohách.

„Nesnaž sa to prišiť mne, Josh Davies. Za to môže tvoja matka. Stále to bolo samé áno, samozrejme, nerob si starosti, a potom mi pár hodín pred tým, ako ich mala vyzdvihnúť, zavolá, že jej do toho niečo prišlo. Neviem čarovať a nájsť niekoho v priebehu piatich minút.“

Josh sa zatváril, akoby ho udrela do tváre. „Radšej ich choď prezliecť. My to tu zatiaľ zorganizujeme.“

„Hej, mala som možnosť vidieť vaše schopnosti. Dúfam, že keď sa vrátim, ešte to tu bude stáť. A niekto už, preboha, otočte ten stôl!“

S tými slovami zobrala dvojčatá za ruky a viedla ich späť na poschodie, kde mali izbu. Možno ich mohla dať spať tam a nie do jej a Joshovej spálne, ale potrebovala ich mať blízko, aby na nich mohla dohliadať.

Ukázalo sa, že donútiť dve malé deti, aby ticho sedeli a nechali sa obliecť, je takmer nadľudský výkon. Keď konečne pochopili, že sa s nimi skutočne nechce hrať na skrývačku, boli mrzutí a robili jej všetko naprotiveň. Musela sa veľmi premáhať, aby na ne nekričala. Lenže vždy si v duchu pripomenula, že sú to len nevinné deti, ktoré nemôžu za ten hurhaj a zhon okolo.

Keď sa im napokon podarilo v zdraví doraziť až do obývačky, mala Abbie pocit, že prišla do domu niekoho iného. V rohu ticho stál pekne prestretý stôl s vyšívaným obrusom na vrchu a táckami s jednohubkami a koláčikmi. Dokonca sa im podarilo tam vtesnať aj misku so slaným pečivom. Podnos s alkoholom a vodou bol spolu s pohármi v opačnom rohu na stolíku, ktorý vytvorili z dvoch políc, ktoré postavili na seba. Dokonale stratila reč. Nehovoriac o tom, že sa im nejako podarilo z toho minima stoličiek a kresiel v dome vytvoriť dostatok miesta na sedenie pre pätnástich ľudí.

„Čo na to povieš?“ ozval sa spoza nej hlas manžela. Až vtedy si uvedomila, že tam stojí s rukou na srdci, slzami na krajíčku a bez pohnutia pozerá pred seba. Deti už progresívne ničili sluch niektorému z vojakov.

„Je to úžasné,“ fňukla ako nejaká citlivka.

„Nie tak celkom,“ povedala podával jej škatuľu s výzdobou. „Ešte si nám nepovedala, čo chceš, aby sme urobili s týmto.“

„Potrebujem to len povešať na steny.“

Jemne sa na ňu usmial. „Tak sa do toho pustime.“

Neostala v nej ani stopa po predošlom hneve. Činnosť, o ktorej bola presvedčená, že bude musieť zvládnuť sama, pretože sa k nej dostala vlastným pričinením a hlavne ochotou zase raz urobiť pre niekoho niečo pekné, sa nakoniec zdala byť zábavou v kruhu priateľov. Chlapi si podávali jednotlivé kvety a vešali ich presne tam, kde im ukázala. Sama sa zmohla len na fňukanie a občasné nafúkanie niektorého z malých balónov. Dokonca aj jej malá dcérka urobila viac ako ona za celý večer. Mala sa za to cítiť vinná, ale miesto toho pociťovala len pýchu a vďačnosť za takých úžasných priateľov.

Na chvíľu sa posadila a pozorne sledovala, ako sa malá Elissa naťahuje z náručia vojaka, ktoré nikdy predtým nevidela, aby mohla lepiacou páskou dostatočne silno prilepiť papierové kvety nad stôl s občerstvením. Odmietala sa vzdať balónika a hoci by jej mala dohovoriť, aby ho dala tam, kde patrí, nemala to srdce jej ho zobrať. Hlavne keď pre zmenu bola ticho a nekričala, len sa usmievala na všetky strany. A nehašterila sa s Oliverom, ktorý práve skúmal ťažké bagandže svojho ocka, ktoré privliekol odniekiaľ z predsiene.

Zo zasneného pozorovania okolia ju prebrala až tichá hudba, ktorá sa ozvala z reprákov za ňou. Mala čo robiť, aby nevyskočila od ľaku.

„Do začiatku ešte stále ostáva pätnásť minúť. Čo keby si sa išla prezliecť a pripraviť a my dohliadneme na prichádzajúcich hostí?“

„Ako hostiteľka by som ich mala vítať,“ namietla Abbie, ale nie tak odhodlane, ako by asi mala.

„Zastúpim ťa,“ povedal, pobozkal ju na čelo a potisol ju smerom k dverám do spálne. Keď sa na ňu takto nevinne usmieval, vyzeral viac ako úžasne. Bolo nemožné mu odolať, takže sa o to radšej ani nesnažila.

S pocitom, akoby sa mala každú chvíľu rozpustiť od blaha, zavrela za sebou dvere a vedela, že jej bude ešte chvíľu trvať, kým sa vyberie k šatníku, aby si tam vyzdvihla svoje krátke koktejlky. Mala šťastie, že s vlasmi, ktoré jej dĺžkou nedosahovali ani k pleciam, nemala žiadne starosti. Stačilo ich trochu prečesať a bolo po probléme.

Keď sa konečne prinútila odlepiť odo dverí, v duchu premietala o tom, ako odlišne celý deň dopadol. Od rána mala vytvorený plán, ako sa o všetko sama postará. A miesto toho sa väčšinu času venovala presviedčaniu vlastných detí o tom, že by bolo skutočne nevhodné, keby tu pobehovali bez oblečenia. Bolo príjemné pre zmenu sa nestarať o nič a spoľahnúť sa na ostatných. Možno aj preto si v krátkych, elektricky modrých šatách, v ktorých jej dokonale vynikalo rastúce bruško, pripadala krajšie, než v nich vyzerala predošlý deň ráno. S úsmevom na perách vyšla von, kde na ňu zaútočil zhluk hlasov a hudby. A rozžiarená tvár jej manžela.

„Vyzeráš úžasne,“ povedal obdivne v ponáhľal sa, aby ju mohol pobozkať a odviezť za ostatnými.

Poskladala sa dostatočne na to, aby mohla všetkých privítať, ale slová jej vyfučali z hlavy, keď sa jej okolo krku hodila vysmiata Lucy.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ spievala jej do ucha. „Je to perfektné. Ani jediná chybička.“

Nechala sa ňou zatiahnuť dovnútra obývačky, odkiaľ sa na ňu usmievali zhruba dve desiatky tvárí, s ktorými kedysi trávila každý deň. A nezáležalo na tom, že tam nezapadala, lebo ako jediná nebola v uniforme. Endorfíny zaplavili jej telo a hrozili, že ju utopia vo vlne dokonalej eufórie. A dopomohol k tomu aj dotyk manželovej ruky, ktorá ju ťažila na páse.

„Som rada, že sa ti to páči, je to všetko len tak narýchlo,“ snažila sa Abbie zmierniť vlastný pocit viny, že prijíma vďaku za niečo, o čo sa vlastne ani nepričinila.

„Ale no tak, preč s tou skromnosťou. Zaslúžiš si vďaku a obdiv. Vy obaja.“ Potriasla hlavou, až sa okolo nej rozlietali divoké kučery, ktoré normálne musela nosiť ukryté v upätom účese. „Aj tak netuším ako to robíte. Máte dve malé deti a aj tak sa vám nejako podarilo zapracovať na treťom a zorganizovať toto všetko pre mňa. A nevyzeráte ani unavení!“

Abbie sa už viac uvoľnene zasmiala. „Čo dodať, sme proste úžasní.“

Ani to poriadne nestihla dopovedať, keď si všimla, ako kvety, ktoré zavesila jej malá dcérka, pomaly klesajú k zemi. Toľko k dokonalosti plánu a zorganizovaniu tohto večierka. Lenže miesto toho, aby sa opäť rozzúrila, sa začala smiať. Počula, že Josh sa k nej pridal a aj na tvárach ostatných, čo im pomáhali, žiarili úsmevy. Zvyšní hostia sa na nich pozerali, akoby spadli z Mesiaca.

„Sme úžasní,“ opäť zopakovala Abbie, keď sa aspoň troch upokojila. „Každopádne aspoň tak trochu.“

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Tak trochu úžasní: