OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Správny smer

16.04.2015 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 1723×

Pripadala si ako kačica a pravdepodobne to nebol len jej dojem. Potácala sa z jednej strany na druhú, takmer vyzerala, akoby krívala. Opuchnuté chodidlá ju v tom teple odmietali nejako výraznejšie poslúchať a ona si už niekoľkýkrát vynadala za to, že si zabudla zobrať drobné na lístok. V obchode zaplatí kartou, ale šofér by asi nebol nadšený, keby tam vytiahla svoju takmer dosucha vycicanú Visu. A keďže nemala vo zvyku žiadať o pomoc, plahočila sa s plnými taškami v rukách a obrovským bruchom pred sebou.

Tina nie raz zapochybovala o svojom rozhodnutí ostať sama. Vždy si spomenula na bolesť, ktorú prežila a ešte na ňu možno čakala. Ale keby jej nebolo, nemala by svoju maličkú princeznú. Akákoľvek prekážka sa dala prekonať, ak to znamenalo, že sa jej malý zázrak narodí. Ešte stále nemohla uveriť, že sa jej podarilo otehotnieť, keďže doktori svorne tvrdili, že to nikdy nebude možné. Nuž, podľa nej boli doktori šialenci, ktorí len radi týrali svojich zverencov.

Prúd jej myšlienok odrazu prerušil tupý zvuk. Niekto do nej vrazil. Na chvíľu stratila dych a keď ho znovu polapila, jablká sa kotúľali na všetky strany spolu s chlebom a paradajkami, z ktorých sa pomaly stával kečup. Ale nezáležalo jej na tom natoľko, aby sa najskôr nepokúsila získať stratenú rovnováhu. Zoznámiť sa s chodníkom bolo na poslednom mieste zoznamu jej priorít. Keby nebolo silných rúk, nakoniec by sa pridala k svojmu úbohému nákupu.

„Prepáčte, nedával som pozor,“ ozval sa vedľa nej až zvodne hlboký hlas.

Prekvapene zodvihla oči a stretla sa s ľadovo modrým pohľadom vysokého chlapíka. Mal dokonale rezanú tvár, na lícach niekoľkodňové strnisko a čierne vlasy mu odstávali do všetkých strán. Bola si istá, že ho už dnes niekde videla, ale netušila, kde to bolo.

„To je v poriadku,“ zmohla sa nakoniec, ale znelo to, akoby sa niečím dusila, „ani ja som nedávala pozor, kam idem.“

Odtrhnúť od neho oči a snažiť sa pochytať svoje budúce jedlo bolo náročné, ale pomohol jej v tom. Zohol sa a začal zbierať jej rozsypané potraviny. Až vtedy si uvedomila, že jej pri nohách odpočíva kytica bielych ruží. Niektoré boli polámané.

Aby zakryla pocit viny, chcela mu nejako pomôcť, ale odstrčil jej ruky a zamumlal niečo o tom, že by sa nemala namáhať. To ju trochu dopálilo, nebola predsa neschopná. Ale nakoniec tú námietku zhltla. Kto by sa nechcel kochať pohľadom na tak pekne tvarovaný zadok. Tina si v duchu vynadala. Očividne išiel za nejakou ženou. Bol krásne oblečený, mal košeľu a kyticu. Aj keď, možno išiel navštíviť rodinu.

Potriasla hlavou nad svojimi nesúrodými myšlienkami. Tie tehotenské hormóny jej išli poriadne na mozog. Inak si nevedela vysvetliť, že by tam len tak stála, totálne očarená a s vyvalenými očami natiahla ruky, aby prijala podávanú tašku.

„Prepáčte, ale nemohli by ste...“ koktavo sa ho snažila pozvať na kávu, ale on ju zastavil zodvihnutím ruky. Prekvapene sa zarazila.

Zodvihol zo zeme kyticu, trochu ju oprášil a zadíval sa na Tinu. Ruku natiahol do vrecka, akoby jej chcel niečo podať, ale zarazil sa a rukou si miesto toho udrel po čele. Zodvihla na neho obočie. Nebola jediná, ktorá sa správala ako magor.

Prehltla. „Prepáčte... ja...“ Opäť ju nemiestne prerušil. Tentoraz tým, že sa otočil na päte a rozbehol sa smerom, odkiaľ prišiel. Hulvát.

„Prepáčte, ale kvótu dobročinnosti som pre dnešný deň už naplnil.“

Chvíľu tam stála ako obarená a snažila sa spracovať, čo jej to práve povedal. Čo si myslela, že sa ho chcela opýtať? Chcela ho predsa pozvať len na nejakú kávu alebo čo! Ale miesto toho jej dal jasne najavo, že je príliš tehotná na to, aby ju bral vážne. Ale pravdepodobne to bol aj tak zlý nápad. Mala dosť starostí aj bez toho, aby sa snažila dôverne spoznať nejakého muža. Veľmi dobre vyzerajúceho muža.

Potriasla nad sebou hlavou a znovu vykročila. K jej domu to boli už len pár ulíc. Kedysi tú cestu dokázala zvládnuť za niekoľko minút, teraz sa to predĺžilo skôr na tie desiatky. Vedela si predstaviť, že so strapatými vlasmi a prepadnutými očami nevyzerala práve najlákavejšie, ale nebola ničím, čo by si u ľudí vyslúžilo také otvorené zízanie. Možno mala nakrivo okuliare alebo jej trčala ponožka. Alebo za sebou ťahala toaletný papier prilepený na podrážke. Nemala silu to nejako rozoberať. Potrebovala sa vycikať, dať si sprchu a vyspať sa. Presne v tomto poradí. Už nebola ani hladná. Veď kto by bol, keby mal z paradajok pyré. A ona si ich chcela dať do šalátu, ktorý aj tak nemala záujem jesť.

Vyštverať sa po schodoch na druhé poschodie nebolo najľahšie. Tašky najskôr tlačila pred sebou a potom ich ťahala. Na výťah ani nepomyslela. Buď nefungoval, alebo náhodou aj prišiel len pre to, aby sa zasekol niekde v medziposchodí. Naposledy dve hodiny čakala na údržbára a takmer tam urobila mláčku. Nepotrebovala sa strápňovať.

S hlbokým výdychom zdolala posledný schod. Vedela si predstaviť, že vyzerala ako starý tuberák s najhoršou formou astmy, ale bolo jej to jedno. Tým viac, keď zodvihla zrak a uvedomila si, že pred jej dverami niekto sedí. Teda, nie priamo na jej prahu, ale pri vchode do vedľajšieho bytu, ktorý sa len ten týždeň znovu obsadil.

Trvalo jej dve sekundy uvedomiť si, že ide o dotyčného, ktorý z nej skoro urobil palacinku. Ale vyzeral, že okrem kytice toho stratil ešte viac. V tvári mal taký smútok, až ju to chytilo za srdce. Neviditeľná ruka jej zovrela vnútro. Poznala ten hlboký žiaľ.

Podišla takmer až k nemu. Nevnímal ju. Položila tašky na zem a začala hľadať kľúče. Nejavil vôbec žiadne známky života. Pochybovala, že takú emóciu mohol spôsobiť fakt, že sa vymkol. V záblesku šialenstva sa rozhodla a prehovorila skôr, ako sa mohla zastaviť:

„Kyticu ste stratili pri tom rýchlom úteku z miesta činu?“ Bola to od nej tak trochu rana pod pás, ale na druhej strane si ju zaslúžil. Hoci keby bola viac pomstychtivá, možno by to dopadlo ešte horšie.

Prekvapene zodvihol hlavu. Až vtedy si uvedomil, že tam stojí. Vypleštil na ňu oči. Presne vedela určiť sekundu, keď si uvedomil, kto je ona a kde sa on ešte stále nachádza. Zbadala, že naprázdno prehltol.

„Skončila v koši, hoci lepšie by bolo, keby som ju naozaj stratil.“ Nešťastne sa usmial a oči sa mu zaleskli ďalšou dávkou bolesti. „Zdá sa, že žena, ktorej som ju kúpil, má radšej spoločnosť môjho spolubývajúceho, než moje darčeky. Teda, asi by bolo lepšie povedať bývalého spolubývajúceho. Tak trochu som sa nechal vyhodiť z bytu.“

Zamračila sa. Teraz už rozumela jeho výrazu. Vyhrala nad ňou spontánnosť. „Vyzeráte, že by vám prospel nejaký ten drink.“

Zúfalstvo v jeho výraze bolo ešte očividnejšie. „Skôr celá fľaša.“

Konečne odomkla a otvorila dvere. Pokynula rukou. „Mám oboje.“

Stála tam a vyčkávala. Iste, nezachoval sa k nej pekne. Pozbieral jej možno nákup, ale potom utiekol, akoby ho pohrýzla. Ale na druhej strane... ho nedokázala nechať len tak sedieť na tej zemi. Bol očividne nešťastný a stratený. Vzhľadom na to, čo prežil v posledných minútach, to bolo očakávané.

„Prečo by ste to robili? Nepoznáte ma, netušíte kto som. A pred chvíľou som vám zničil nákup. Prečo by ste mi chceli pomáhať?“

„Ste tu, ste nešťastný a navyše sedíte na chodbe a blokujete prechod,“ zhrnula, akoby sa tým vysvetľovala jej snahu pomôcť mu. Zrazu jej niečo napadlo a uškrnula sa. „Možno sa len snažím vyplniť svoju dennú kvótu dobrosrdečnosti.“

Previnilo sklopil oči. „Dobre, to som si za slúžil.“ Predsavzala si, že ak ju odmietne aj tentoraz, proste ho tam nechá vychladnúť. A to doslova. Ale na jej prekvapenie sa zodvihol. Trošku neobratne jej z rúk zobral tašky a pokynul hlavou.

„Pohárik by som si dal.“

Usmiala sa. „Pokojne aj dva.“ Otočila sa chcela vojsť, ale ešte niečo musela urobiť. „Mimochodom, volám sa Tina.“

„Vnútri vám podám aj ruku, ale už teraz môžem povedať, že ma nesmierne teší. Ja som Elliott.“

Tina sa v duchu sama seba pýtala, čo to vyvádza, ale odpoveď nenachádzala. Len sa snažila pomôcť zúfalej duši, nemohla si pomôcť. Tak si dnu pustila úplného cudzinca, ktorý ju najskôr prevalcoval a potom ju dorazil bolesťou vo svojom pohľade. Potriasla nad sebou hlavou a kľúče hodila do misky na skrinke.

Obzrela sa a všimla si, ako si to tam prezerá. Aj keď toho nebolo veľa. Veď ten vedľajší byť vyzeral aj tak rovnako, len bol orientovaný na inú stranu. Tým pádom musel veľmi dobre vedieť, kde sa čo nachádza. Ale skôr, ako stihla urobiť nejaké závery, si všimla, že sa upriamuje skôr na fotky, ktoré viseli na stene. Ona s bratom pri rôznych príležitostiach. Boli si veľmi blízky a to, že už s ňou nebýval, vnímala ako osobný útok, ale nemienila mu to povedať. Mal právo byť šťastný. Aspoň niekto v jej živote.

„Dám si ten drink a potom pôjdem. Nechcel by som vám spôsobiť ďalšie problémy. Viem si predstaviť, že otec toho malého drobca by nemusel byť nadšený, keby si na gauči našiel neznámeho chlapíka.“

Vtedy si uvedomila ten jeho záujem o fotky. Naozaj si myslel, že Ollie bol jej snúbenec, alebo ešte horšie, manžel? V duchu sa na tom zabávala, hoci v skutočnosti na tej situácii nebolo nič vtipné. Bola naozaj zúfalá. Rovnako ako on. Cítila to každou bunkou svojho guľatého tela. Potrebovali sa navzájom, hoci tú potrebu nevedela celkom opísať slovami alebo ju pochopiť.

Pomaly sa vybrala do kuchyne. Vedela, že ju nasleduje. „Otec tohto drobca by mohol namietať voči vašej návšteve jedine v prípade, ak by vedel o tom, že bude otcom.“

Vycítila jeho prekvapenie. „Vy ste mu to nepovedali? Stalo sa niečo? Na tých fotkách vyzeráte spolu šťastne.“ Očividne jej závidel. Keby tak vedel, že na to nemal dôvod.

Zachichotala sa a otvorila veľkú chladničku. „To skutočne sme, ale to nie je otec môjho dieťaťa.“ Zvraštila obočie. „Pre toho muža som bola len trošku viac ako zárez na posteli, ale stále príliš málo na to, aby vďaka mne nechcel vyhrať stávku. Zdá sa, že sa obohatil tým, že dostal do postele najškaredšie dievča v ročníku. Dozvedela som sa to v deň, keď som ju chcel oznámiť, že som tehotná. Aspoň som sa dozvedela, čo je to za vtáčika skôr, ako som si ho stihla uviazať na krk ako závažie.“

Následné ticho bolo rovnakou mierou plné pochopenia i hnevu. Zvláštne, ako citlivo vnímala jeho reakcie. Zdalo sa jej, akoby boli nejako spojení. Ale to bola úplná hlúposť. Potriasla nad tým hlavou a zamerala sa na hľadanie nejakého schopného alkoholu. Ešteže tu ostali pozostatky po ich univerzitných časoch, keď vymetali každý večierok a nejeden usporiadali aj priamo v byte. Nakoniec našla niečo, čo vyzeralo ako vodka. Alkohol sa predsa nemohol pokaziť, nie?

„Váš brat o tom vie?“

Mierne naklonil hlavu, ale neodvrátila sa od poháriku, ktorý práve nalievala. Bože, aj ona by si dala, ale nemohla. Zase jej ostal len čaj. Už len pri tej predstave sa zamračila. Komu by niečo také ako tehotenský čaj chutil? Prisahala, že tá lekárnička jej ho namiešala ako pomstu za to, že jej zaparkovala na výhodnom mieste vedľa obchodu. Alebo za niečo podobne triviálne.

„Keby o tom vedel, dotyčný chrapúň by už nebehal po zemi a ja by som brata chodila navštevovať maximálne do väzenia.“

Neprestával sa na ňu mračiť. Začínala si myslieť, že má niečo na tvári. Zarazilo ju, že jej na tom záleží.

„Takže tu žijete sama?“

Zodvihla obočie. To je otázka hodná masového vraha. „Donedávna som tu žila s bratom a najlepšou priateľkou, ale tí dvaja sa nedávno rozhodli, že radšej budú žiť bezo mňa – vo vlastnom byte. Pred mesiacom mali svadbu.“

„A to mi hovoríte len tak? Čo ak by som bol zlodej alebo vrah?“ doberal si ju. Pripadalo jej zvláštne, že sú naladený na rovnakú vlnovú dĺžku.

„Možno vám to hovorím, pretože vy vyzeráte rovnako opustene, ako sa ja cítim.“

Nebolo ľahké vysloviť také priznanie a na druhej strane cítila, že je to správne. Bola rozorvaná medzi opatrnosťou a túžbou preklenúť tú nekonečnú samotu, ktorá ju obklopovala. Stále dúfala, že sa tam vonku nájde niečo, čo jej pomôže zmeniť spôsob, akým žije. Pozerala sa optimisticky na každú príležitosť, ktorá sa jej naskytla.

Tento muž, ktorý ju doslova zrazil z nôh, so sebou niesol niečo nové i staré. Videla v ňom tú istú utrápenú dušu, ktorá ťažila aj ju. Možno toto potrebovala – niekoho, s kým by mohla svoj život zdieľať. Alebo aspoň tú ťaživú časť.

Odrazu sa zasmial. Ten zvuk bol taký nečakaný, až sa prekvapene strhla. „Dopadli sme rovnako, to je pravda. Ale ty kvôli dobrote srdca a ja kvôli vlastnej hlúposti. Sme skvelá dvojka.“

Keď automaticky prešiel na tykanie, usmiala sa. Tak sa cítila, akoby si boli ešte bližší. Naklonila hlavu na bok a podala mu pohárik. Sama uchopila svoj čaj a znechutene si odchlipla. Na celej situácii bolo horšie to, že ani jej malej kráske sa nepozdávala tá chuť. Kopla ju s intenzitou, ktorou sa ju snažila celý deň priviesť do šialenstva. Pravdepodobne sa nudila.

Odkašlala si. „Nemyslím si, že láska by sa dala považovať za hlúposť.“

„Ale áno, hlavne vtedy, keď nás prinúti zamilovať sa do ľudí, ktorí za to nestoja. Keby som sa do Kate nezamiloval, nechcel by som si ju vziať. Netrávil by som všetok čas v práci, aby som zarobil na nejaký solídny zásnubný prsteň, ktorý teraz aj tak hodím do koša. Ona chcela peniaze, nie lásku.“

Prešla okolo neho a pokynula mu rukou, aby ju nasledoval. Plánovala sa síce najesť, ale teraz jej to neprišlo vhodné. Navyše pri tej bolesti, ktorá sa jej šírila celým telom, bude vďačná za malú prestávku v tom svojom večne nabitom programe. Jeden by neveril, že o chvíľu bude rodiť. Ľudia okolo nej na to istotne radi zabúdali. Inak by ju nezaťažovali rôznymi úlohami. Alebo by to možno nerobili, keby im to sama neponúkala.

Natiahla sa do svojho obľúbeného kresla a vyložila si nohy. Toto bolo nebo.

Kútikom oka zaznamenala jeho potmehúdsky úsmev. Zodvihla na neho obočie, ale nemienila sa nechať odradiť od témy. Odkašlala si.

„Vieš, ja s tým nesúhlasím. Láska nie je negatívna, len ľudia z nej robia zlo. Predstav si, že ak by som sa nezamilovala, nikdy by som s tým trkvasom nevliezla do postele. Viem, že mu išlo iba o peniaze, ale na druhej strane, ak by som ho nestretla, nikdy by som neotehotnela. A moja maličká je pre najdôležitejšia na celučičkom svete.“ Povzdychla si a pohladila si brucho. „Zamilovala som sa do nesprávneho, ale získala som za to takýto poklad. To nie je na zahodenie.“

Vyzeral, akoby chcel niečo povedať, ale miesto toho do seba obrátil vodku. Teda, dúfala, že to bol aspoň nejaký alkohol, pretože sa pri prehĺtaní tváril, akoby si vychutnával dúšok výberového čaju. Nemienila sa ho na to pýtať.

„A čo som ja získal vďaka tejto mojej láske? Prišiel som o priateľa aj o byt. Som bezdomovec a k tomu všetkému aj idiot.“

Tina rozhodila rukami. „Možno to ešte nevidíš, ale niečo to iste prinieslo. Ukázalo ti to, že tvoj priateľ možno nebol taký priateľ, ako sa zdalo. Alebo bol len oklamaný, rovnako ako ty. Možno ti to prinesie novú perspektívu.“

Pozeral sa na ňu, akoby bola ufón. Na taký druh pohľadov bola zvyknutá, ale od neho ju zabolel. Nemyslela si, že je ako ostatní. Asi sa vo svojich odhadoch prerátala.

„Ty snáď veríš na osud?“ Vyslovil to tónom, ktorý sa jej ani v najmenšom nepozdával.

Rozhodla sa ignorovať jeho výsmech. „V prvom rade verím, že každý je strojcom svojho osudu. Je na nás, čo urobíme s našimi životom. Možno si stratil ženu, ktorú si miloval, takisto si prišiel o priateľa, ale to neznamená, že už nikdy nebudeš šťastný.“

„Nezdá sa mi, že by si bola ty šťastná a obklopená ľuďmi. Si rovnako sama ako ja,“ zopakoval.

„To nepopieram. Zvolila som si klamstvo. Oklamala som vlastného brata a prinútila som ho veriť, že ho tu nepotrebujem. Ostala som sama vo veľkom byte len kvôli tomu, aby mohol byť on šťastný. A z toho som šťastná aj ja.“

Prezrel si ju zvláštnym pohľadom. Pripravila sa na opovrhnutie, ale to neprichádzalo. Miesto toho sa v ňom prebúdzala zvedavosť a niečo, čo pripomínalo obdiv. Vedela, že nemohol byť až taký stratený. Alebo sa len možno jej hormóny naozaj zbláznili a takto sa prejavili. Zatúžili po prítomnosti nejakého muža. A Elliott ním asi bol. Zvláštne. Po prvýkrát vyslovila jeho meno, aj keď len v duchu.

Znelo tak krásne...

„Vieš, možno máš v niečom pravdu. Vlastne je náhoda, že som sa vrátil domov. Bol som na ceste za Kate, chcel som ju prekvapiť. Ale potom som vrazil do teba. Zničil som ti nákup a chcel som ti dať nejaké peniaze ako odškodné, ale uvedomil som si, že som tu nechal peňaženku,“ pohodil rukou smerom na stenu, za ktorou sa skrýval jeho niekdajší domov, „a rozhodol som sa vrátiť. Po otvorení dvier som zistil, že moja priateľka nie je tam, kde hovorila, že bude a môj spolubývajúci len predstieral, že ju neznáša.“ Smutne si povzdychol. „A potom som skončil na tej chodbe. Keby som ťa nezrazil, nikdy by som sa to nedozvedel a možno by som sa oženil so ženou, ktorá ku mne nič necíti.“

Veľavravne sa na neho zadívala. „Nemeníš názory nejako rýchlo?“

„To bude tou vodkou,“ zazubil sa, ale vyznelo to žalostne.

„Chceš ešte jednu?“

Pokrútil hlavou. „Hoci by som rád prijal, bude lepšie, ak pôjdem. Máš dosť starostí aj bezo mňa. Musím si nájsť bývanie. Ale najskôr sa musím dostať k peňaženke.“ Podľa výrazu hodného najkyslejšieho citróna si domyslela, že ho tá predstava vôbec nelákala. Nečudovala sa mu.

„A čo keby si ostal tu? Mám voľnú izbu, teda, vlastne sú voľné dve, ale moja maličká by to mohla zle pochopiť, keby som ťa v nej ubytovala.“ Opäť sa pristihla pri tom, ako nehorázne tára. Mala by proste zmĺknuť a už sa nestrápňovať.

Tváril sa odmietavo. „Je to síce milé pozvanie, ale z dlhodobej perspektívy to nie je riešenie.“

„Dlhodobé riešenia sa preceňujú,“ namietla ticho, snažiac sa ho zastaviť. Bolo to pre ňu dôležité, aby tam ostal. „Ty však potrebuješ nájsť ten správny smer. A ten teraz v noci naháňať asi nebudeš. Tak tu prespi. Pripíš to na zoznam vecí, ktoré robím len z čírej dobrosrdečnosti.“

Rozosmial sa. Ten radostný zvuk sa odrazil od stien a naplnil ju nečakanými citmi. Akoby bola závislá na jeho radosti, akoby splnila misiu tým, že ho donútila zasmiať sa. Možno to tak skutočne bolo.

„Dobre, ostanem tu. Ale len jednu noc.“

Prikývla. „Môžeš spať v izbe môjho brata. Ostali tam po ňom nejaké veci, myslím, že by ti mohli byť dobré. V tomto by si asi spať nechcel,“ poukázala na jeho doterajšie oblečenie. Iste, v tej košeli a nohaviciach od obleku vyzeral skvele, ale keby si v tom ľahol, nedopadlo by to dobre. Bolo by takmer tragické prísť o ten skvostný pohľad.

„Ďakujem. Nielen za tú vodku a posteľ na prespanie.“

Potriasla hlavou. „To nestojí za reč. Rada som pomohla. Vyzeráš, že to potrebuješ.“

„Ani netušíš, ako veľmi...“

Tie slová plné zármutku jej trhali dušu. Oči mu pretekali bolesťou, ktorú nedokázala zmierniť. Nerozumela veľa veciam, ale bola si istá jedným – uvidí v tých studniach opäť smiech. Nemohla dovoliť, aby v nich vyhasol.

oOoOo

Elliott sa opäť prevrátil na posteli. Nebolo to spôsobené tým, že by sa azda necítil pohodlne. Skôr za to mohol presný opak. Cítil sa tu až príliš dobre; tu, v izbe bytu susediaceho s jeho niekdajším, patriaci žene, ktorú ani nepoznal. A predsa ho fascinovala. Bolo v nej niečo... Nevedel to pomenovať, ale tá malá drobnosť mu zabraňovala proste odísť, keď ho pozvala na pohárik. A pritom to bolo jediné logické rozhodnutie, ktoré mohol urobiť.

Samému by mu bolo oveľa lepšie. Možno to mohlo byť ťažké, ale aspoň bez rizika, že dopadne opäť tak isto. Bože, ako rád by kričal od zúfalstva pri pomyslení na Kate a Paula. Keď ich tam videl, spolu, ako sa objímajú a bozkávajú, celkom aj vyzliekajú, nedokázal uveriť vlastným očiam. Jedno z tých otrepaných klišé, ale nemohol si len tak priznať, že dve najdôležitejšie osoby v jeho živote ani trošku nepoznal.

Zaškrípal zubami a päsťou udrel po vankúši. Takto hrozne sa necítil ani v deň, keď mu zomrel brat. Pretože zrada je horšia ako podľahnutie zákernej chorobe. Keď tam sedel na tej chodbe, rozmýšľal o všetkom, čo kedy zažil. Bolo také jednoduché vyhýbať sa ostatným a nikdy to nemusieť už zažiť. Vlastne si v hlave spriadal plán, kým sa neobjavila ona.

Tina...

Netušila, čo si o nej má myslieť. Bola žena a o tých momentálne nemal vysokú mienku. Bolo to povrchné, ale pomôcť si nedokázal. A predsa sa s ňou smial, hoci ešte predtým mal pocit, že sa nikdy nebude znovu usmievať. Jeho život sa behom niekoľkých minút obrátil hore nohami. Nevymazalo to tú tiesnivú bolesť v srdci, ale aspoň nevidel všetko tak čierne. Len tmavosivo.

S neurčitou predstavou krásnej tváre v mysli sa pomaly začal prepadať do bezodnej priepasti sladkého spánku. Ale bol len niekde na polceste, keď ho niečo prebudilo. Na chvíľu rozmýšľal, čo to asi mohlo byť. Potom to zamietol s tým, že má len výčitky svedomia alebo niečo podobné.

No vtom sa to ozvalo, ten zvuk. A nebolo to len spadnutie niečoho ľahkého na zem, bol to ohlušujúci rev plný bolesti a utrpenia. Zhruba pol sekundy mu trvalo si uvedomiť kto to kričí. Tina. Určite mala problém. Ako prvé mu napadol zlodej alebo vrah. Pre čo iné by tak nariekala?

Nabudený túžbou ochrániť ju bleskovo vstal. Nezamýšľal a nad zbraňou ani ničím podobným. Hoci možno mal. Proste len rozrazil dvere a utekal k jej dverám. Mala otvorené a svetlo rozsvietené. Bola sama a zvíjala sa na posteli. To jeho adrenalín vyhnalo do závratných výšok.

„Tina? Čo sa deje? Je ti niečo?“

Zamrnčala. „Musíš sa tak idiotsky pýtať?“ vybafla. Zodvihol obočie.

„Počul som ťa kričať.“

„Ty by si nekričal, keby sa ťa pokúsilo zabiť tvoje vlastné dieťa?“

Prekvapene zažmurkal a musel sa oprieť o stenu. „Dieťa?“

„Nie, stolička!“ zakričala a opäť sa skrútila. „Čo si si myslel, že mám v tom bruchu? Nafukovačku? Tak mi dovoľ ti to osvetliť! Je tam dieťa a teraz chce ísť von a pozdraviť ťa.“

„Ty rodíš?“ pokračoval rovnako udivene. Zdalo sa mu to ako záber z nejakého sci-fi.

„Nie, ja tu štrikujem!“ zhúkla na neho a vzápätí sa jej tvár vyjasnila. Vyzerala, akoby z nej spadlo obrovské závažie. V očiach mala slzy a v tvári strach. „Čo ak sa jej niečo stane? Má ešte tri týždne!“

Keď videl jej zúfalstvo a počul jej hlas, akoby to nakoplo jeho rozumnejšie ja. Mozog pokračoval v relatívne normálnej činnosti, ale bol ovplyvnený strachom, ktorý ho ničil. Dieťa, pôrod, bolesti. Čo ak sa niečo pokazí a on tam len tak stál a nepokúsil sa pomôcť?

„Musíme zavolať záchranku,“ povedal čo najpokojnejšie. Nechcel jej prezradiť, aký roztrasený v skutočnosti bol. „Požičaj mi mobil, ten môj ostal s peňaženkou vo vedľajšom byte.“ V tomto prípade by možno obetoval hrdosť a skutočne poň išiel.

„Niekde tu bude,“ zamumlala unavene a privrela oči.

Odkašlal si a vošiel do miestnosti, striktne sa pridŕžajúc tichej kalkulácie. No v moment, keď zbadal čosi, čo vyzeralo ako roh mobilu na nočnom stolíku, zaškrtalo niečo na dverách a vzápätí sa rozrazili. Nemohol byť viac prekvapený, ako keď sa dnu vovalila veľmi korpulentná dáma s natáčkami na hlave a rozospatým výrazom.

Bol by sa na nej zasmial, keby sa nevovalila dnu ako veľká voda a z rozbehu po ňom nehodila vankúš, ktorý pred sebou dovtedy držala ako štít. Takmer sa zasmial. Ale zdržal sa toho, keď vankúš nasledovala lampa. Prvým impulzom bolo rýchlo uhnúť, ale zamietol to. V dráhe strely bola Tina. Tak tam proste stál. A potom lapal dych, keď ten kus nábytku zrazil jeho žalúdok.

„Pani, preskočilo vám?“ osopil sa na ňu a trel si inkriminované miesto.

„Choď od nej, ty chuligán! Zlodej! Vrah! Je to len tehotná žena! Slabá! Nechaj ju na pokoji!“

Zodvihol obočie. Toto už prestávalo byť vtipné. „Také urážky si vyprosím, nič som vám neurobil,“ zasyčal.

„Nič! Veď sa tu snažíš okradnúť toto úbohé žieňa! Choď od nej!“

Zažmurkla na ňu. Netušil, kto trpel väčšou dezilúziou, či ona alebo on, že tam len tak stál a dovolil jej chrliť nadávky v troch svetových jazykoch. Omyl, štyroch, práve ho nazvala tarado, čo v portugalčine znamenalo zvrhlík. Prečo si to pamätal, to netušil.

„Nemám čas s sa vami hádať, potrebujem telefón, aby som jej zavolal záchranku!“

To, že zvolil zlé slová, si uvedomil v okamih, keď okolo neho preletela nejaká kniha. Našťastie dosť Ďaleko od Tiny, ale príliš blízko jeho sebaovládania.

„Čo si jej urobil!“

Prečo tá ženská vlastne bola hysterická?

„Ty stará ťava, okamžite s tým prestaň! Ja tu práve teraz rodím a tento chuligán, ako si ho nazvala, sa mi snaží pomôcť. Tak nezdržuj a nechaj ho pracovať! Inak ti vykrvácam na podlahu a nezaplatím ti čistenie!“

Osobne považoval jej vyhrážanie za zvláštne, ale na danú dámičku to zafungovalo perfektne. Skrotla ako baránok, prestala dychčať a aj vlasy sa jej prilepili k hlave. Hoci by mohol odprisahať, že ešte pred chvíľou stáli v pozore. Zalomila rukami a vypľaštila oči ako sova.

„Och, miláčik, čo môžem urobiť? Och, idem zavolať záchranku. Áno, idem, idem. Nikam nech, počkaj tu!“ rozkázala a preletela cez dvere von.

„Čo to bol za zjav?“ spýtal sa Elliott, hoci netušil, či chce vôbec poznať odpoveď.

Začul, ako prudko vydýchla. „Moja domáca.“

Zodvihol obočie, ale radšej sa už na nič nepýtal. Len sa ju snažil udržať v posteli, hoci dôsledne protestovala. Vraj nie je malomocná. Ale so živou spomienkou na to, ako veľmi trpela ešte pred pár minútami, si proste nevedel predstaviť, čo by stalo, keby sa to opakovalo a ona by pri tom stála. Ale nepoznal ju tak dobre, aby sa jej vyhrážal, že ju priviaže.

V sekunde, keď sa cez ňu prevalila Ďalšia kontrakcia, si želal, aby to bol urobil. Nadávala mu a bola uštipačná, ale to si nevšímal. Skôr ho desilo to, čo prežívala. Takto si to nepredstavoval. Musela až tak veľmi trpieť? Nedalo sa s tým nič urobiť? Desila ho predstava, že ju nemôže ochrániť pred tým, čo práve prežíva. Tá myšlienka ho zarazila. Ako môže niečo také pociťovať voči cudzinke?

Takmer si ani neuvedomil, keď to prestalo a bolo to nahradené cirkusom okolo príchodu záchranky. Vhnali sa dovnútra ako veľká a voda a keď zbadali Tinu, hneď si ju zobrali na nosidlá, za jej výrazných protestov, a niesli ju späť do auta. Sestrička alebo doktorka začala recitovať niečo o komplikáciách, vode, pôrode, centimetroch.

Všetky normálne výrazy boli odrazu používané vo veľmi odstrašujúcom kontexte. Bál sa spýtať, čo to všetko znamená. Takže sa dal preventívne na ústup s úmyslom nájsť si topánky. Tepláky a tričko boli uchádzajúce, ale prsty mu už začínali odmŕzať. Ale ani k tomu sa nedostal.

Odrazu ho schmatli orukavičkované prsty. „Vy pôjdete s nami. Vaša žena vás bude potrebovať.“ A proti svojej vôli bol tlačený vpred a po schodisku von. Ak ho pri tom niekto videl, musel sa dobre zabávať.

„Nie, ja nie som...“

„Prezliecť sa nepotrebujete a veci môžete žene zbaliť aj neskôr. Ona práve privádza na svet vaše dieťa.“

Zamával pred sebou rukami, ale ani to mu nepomohlo, aby násilne nebolo posadený do auta. Hneď vedľa ležiacej a výrazne sa mračiacej Tiny. „Ale ona...“

Nie, nepočúvali ho. Do tváre mu zavreli dvere a kým stihol povedať nemocnica, rozozvučali sa sirény a auto sa pohlo šialenou rýchlosťou vpred. Pneumatiky zakvílili. Za volantom určite sedel nejaký pilot F1 alebo niečoho podobne šialené.

Prekvapene sa okolo seba obzeral, snažila sa sústrediť na vysvetlenie toho, kým je, ostatným, ale nikto ho nepočúval. Proste to vzdal. Zobral Tinu za ruku a nič nehovoril. Keď už má byť ten otec, tak by mohol aspoň ponúknuť svojej domnelej manželke oporu. Zaškerila sa na neho. Správala sa akoby mala rozdvojenú osobnosť. Keď cítila bolesť, bola diabol. Keď všetko odznelo, bola anjelom. Obávala sa oboch alternatív.

S obrovskou pompou dorazili až do nemocnice. Tam ho automaticky pribrali do procesie utekajúcich zdravotníkov kričiacich rozkazy a diagnózy, ktoré by nikdy nevedel ani vysloviť. Tina sa mrštila, ale inak nereagovala. Len tam ležala a tvárila sa odovzdane. Automaticky ju pohladil po vlasoch. Netušil, či to viac prekvapilo jeho, alebo ju.

„Odvezte ju na stálu päť, urobte potrebné vyšetrenie a nájdite mi pôrodníka!“ kričal niekto spoza nich. Strácal prehľad v tom, kto sa čo pokúšal povedať.

„Kto je toto?“ zrúkol niekto vedľa ženský hlas. Prekvapene sa otočil, aby čelil nasrdenému pohľadu o dve hlavy nižšej doktorky. Nepodceňoval ju.

„To je manžel,“ ozval sa niektorí zdravotník. Mal chuť niečím ho ovaliť po hlave.

Drobná žena začala krútiť hlavou. „Nie, nie, ten chlap tam nevstúpi. Tí idiot si vždy myslia, že sú hroznou oporou a pritom ich musíme vždy oživovať. Nech si počká v čakárni. A prečo je bosý?“

Nezdalo sa mu správne riešiť absenciu topánok. „Ja nie som...“

„Och, nekoktajte mi tu. Odpracte ho a hor sa rodiť!“ zavelila. Všimol si, ako Tina ozelenela.

Nevedel, či chcel byť súčasťou tohto všetkého. Dopekla, nebol pripravený asistovať pri pôrode dieťaťa, o ktorom nič nevie. Ani jeho matke, o ktorej ani len nevedel, či Tina bolo jej skutočné meno, alebo to bola len skratka. Ale na tom momentálne nezáležalo. Cítil len nutkanie. Nasledovať ju a utíšiť ju. Ukázať jej, že je tam pre ňu, rovnako, ako tam ona bola pre neho. Nepoznali sa, ale nezáležalo na tom. Asi začínal chápať jej slová o správnom smere. Možno toto, táto situácia, bola tým, čo mala na mysli.

Stál tam, rozorvaný, keď vtom za neho opäť niekto niečo vyriešil. Staršia sestrička sa pri ňom za stavila a potiahla ho za rukáv.

„Tak poď, mladý, pomohol si to dieťa splodiť, tak mu pomôž na svet. Doktorka to prežije a tvoja žena bude nakoniec rada. Len tam neodpadni!“

Už v zárodku zadupal nutkanie opäť uviesť veci na pravú mieru a nechal sa ňou proste zaviesť na sálu, kde všetko vyzeralo hrozne sterilne. Dostal krásny zelený mundúr nejaký návlek na vlasy. Ale stále bol bez topánok. Jeho nohy klapali o podlahu a o nenápadnosti nemohla byť ani reč. Ale úsmev, ktorý mu Tina venovala, keď ho zbadala, za to stál. Boal rada, že tam ostal? Alebo len nemohla inak? Možno ju len zdrogovali a takto sa to prejavovalo.

Pristúpil k nej a uchopil jej ruku do svojich. A to bolo posledné slobodné rozhodnutie, ktoré na dlhé hodiny urobil. Stál tam a nechal si od nej drviť kĺby. Bol si istý, že malíček mu budú musieť odrezať, asi zmodrel. Nohy si necítil vôbec, namiesto chodidiel bude mať implantáty. Zamrzli mu totiž všetky životaschopné bunky. Ušné bubienky mu praskali od ozveny kriku premiešaného s nariekaním a nadávkami. Jeho otec bol vojak a z času na čas si poriadne ponadával za celý systém, mizerný život i staré zranenia. Ale nikdy nepredviedol to, čím ho obdarila Tina.

Prisahal, že už nikdy nebude mať sex. Z toto rozhodne nestál, ani tá rozkoš. Ak následkom jedinej noci neopatrnosti bola takáto agónia, nechcel to viac zažiť. Ale najhoršie boli tie obavy. Ktoré znásobili reči o nastrihávaní. Prečo by mal niekto pri pôrode pri sebe nožnice?

Netušil, či chcel byť toho súčasťou a napriek tomu tam stál a nechal si pomaly amputovať ruku prostredníctvom jej prstov. Nechcel sa dívať a zároveň sa nemohol odvrátiť. Jej tvár už nebola krásna. Hoci, ako mohlo byť niečo také bolestivé ako pôrod skutočne krásne? Kruhy pod očami sa zvýraznili, bola spotená a ulepená, farba pleti jej skákala z červenej cez purpurovú späť k bielej s nádychom zelenej. Možno to bolo spôsobené tým svetlom.

Nebola príťažlivá. Ale aj napriek tomu mala v očiach iskru, ktorá ho držala a nepustila. Bola to tá láska, ktorá sa tam rozvinula, keď prvýkrát začula plač svojho dieťaťa. Ten pohľad bol na nezaplatenie. Možno to skutočne stálo za tú drinu. A jeho necitlivé prsty.

Niekde medzi oživovaním normálnych funkcií vo svojom tele a pokusom o utíšenie toho plaču, si uvedomil, aký zázrak práve zažil. Narodenie života nie je každodennou záležitosťou a on tu stráca čas vlastnými sťažnosťami.

V miestnosti zavládlo relatívne ticho, keď malý krútiaci sa uzlíček vložili do matkinho náručia. Zmĺkla, akoby cítila, že je v bezpečí. Naklonil sa dopredu, aby aj on videl. Dieťa bolo maličké a zvraštené, pokrútené a zvláštne sfarbené, ale istým spôsobom rozkošné. Bolo krehké a v ten moment si vedel dokonale predstaviť, ako ju chráni. Nevedel si predstaviť, že by sa jej niečo malo stať. To bola tá nevyhnutnosť pri malých deťoch, nie? Len si doteraz nemyslel, že sa to týka aj jeho.

„Ako pomenujete svoju dcéru?“

Tie dve mali rovnaké oči. Ten zvláštny odtieň zelenej by si nedokázal pomýliť. „Ja... neviem.“

„Tak aké meno má pripravené otecko?“

Trvalo mu niekoľko minút, kým si spojil to oslovenie so svojou osobou. Bolo to divné, ale nemienil už nikoho opravovať. Možno potom by ho odtiaľ vážne vyhodili. Dokonca aj po tom, čo tá sadistická doktorka uznala, že sa správal civilizovane a neodpadol na podlahu. Na niečo také studené by fakt nechcel dopadnúť.

Zadíval sa na Tinu. Len nemo prikývla. Bola to dôležitá úloha a jej vážnosť si uvedomoval. Dokonca aj v napol zmrznutom stave. „Thea.“ Vždy vedel, že tak pomenuje svoju budúcu dcéru. Pretože tak sa mala volať jeho sestra, keby sa narodila.

„Krásne, krásne,“ rozplývala sa sestrička a Elliott naznačil ústami ďakujem.

Vedel, že by mal odísť. Nechať Tinu užiť si intímny moment s novorodenou dcérkou, utiecť pred slovami ako krvácanie, placenta, zašívanie. Ale nedokázal to. Zmohol sa len na obdivný pohľad. Nedokázal pochopiť, ako mohol predtým povedať, že na pôrode nebolo nič pekné. Teda, nebolo, ale tento moment, jedinečný okamih šťastia... tá rozžiarená tvár. To bola neskutočná nádhera. Užíval si to a snažil sa vnímať každú sekundu.

Tina na neho odrazu uprela skúmavý pohľad. „Prečo sa na mňa tak pozeráš?“

Odvetil to jediné, čo mohol: „Si krásna.“

Ticho sa zasmiala a venovala dcére bozk na čelo. Tá to príliš nevnímala, vyzerala, akoby zaspávala. Zvláštne, očakával, že bude hladná.

„Si príšerný klamár.“ Tvár jej ešte znežnela, hoci netušil, že to bolo možné. „Ďakujem.“ Vedel, že necíti vďačnosť za ten kompliment, ale za všetko, čo pre ňu urobil. Mávol nad tým rukou. Keby počula jeho myšlienky, radšej by ho odtiaľto vykopla. Bolo to od neho povrchné, ale dôležité bolo, že nakoniec predsa len neodišiel. Pomyslenie, že by jednej z nich niečo stalo... Zamrazilo ho.

Odkašlal si, náhle zvláštne dojatý. „Asi by som mal odísť. Nechať vás dve, aby ste sa zoznámili a tak...“ Trochu zrozpačitie. „Gratulujem.“ Matne si spomínal, že niečo také sa hovorí pri narodení dieťaťa.

Pomaly začal ustupovať. Chodidlami doslova capal ako plutvami po kachličkách, ale nijako to nevnímal. Chcel proste odísť, to nutkanie bolo náhle a bolo veľmi podobné zbabelosti. Ale cítil, že tam už nemal čo robiť. Toto bol už len jej život. Pomohla mu a oceňoval to, ale... Ako by to mohlo ešte pokračovať?

Zastavili ho až jej slová. „Vieš, dve izby v tom byte sú prakticky neobývané. Nezdá sa mi to správne, vieš. Spolu s Theou veľa miesta nezaberieme. A tam vonku je toľko ľudí, ktorí nemajú kde hlavu zložiť.“

Usmial sa jej neobratnej ponuke a vzápätí naprázdno prehltol. Nemohla predsa naozaj myslieť... „Asi máš pravdu, je veľa ľudí, ktorí by chceli nový domov.“

„Aj ty?“ Tentoraz to naznačila už priamo.

Nonšalantne zodvihol obočie, ale srdce sa mu prudko rozbúšilo. „Ponúkaš mi ubytovanie a ani ma nepoznáš.“

„Myslím, že po tejto šialenej noci sa poznáme viac ako dobre. Povedala by som, že na doteraz neprebádanej úrovni.“

S tým nemohol nesúhlasiť. „Netradičné spoznávanie, povedal by som.“

„Ale aj napeirk tomu ten byt ostatne prázdny?“

„No... určite nie je správne, aby si tam bola len ty sama,“ prisvedčil trochu okľukou. Prečo sa odrazu potil a bol nervózny? Veď ona sama to navrhla a bolo príliš jednoduché prijať. Ale nebolo si istý, či to je správne rozhodnutie, hoci ho už urobil.

„Ale upozorňujem ťa vopred,“ začala odrazu so zdvihnutými kútikmi, hoci oči sa jej zatvárali, „neumývam riad, zo zásady nevysávam a to odo dňa, keď na mňa vysávač zaútočil.“

Blahosklonne sa usmial. Netušil, či to mal vnímať ako zľahčenie situácie alebo pokus o odplašenie jeho osoby. Zaberalo to obomi spôsobmi. „To je v poriadku, ja zase chrápem a neviem variť.“ Aj keď niektorí ľudia by boli pri vymenovávaní jeho nedostatkov asi dôslednejší.

Usmiala sa a začala dcérku mierne pohojdávať. Za ňou už stála pripravená sestrička. Chcela jej ju zobrať a uložiť do postieľky. „Verím, že svoj nový domov nájdeš ľahko.“

„Ak nie,“ podpichol ju, „môžem sa proste posadiť na podlahu v chodbe a čakať, či po mňa niekto príde.“

„Niekoľko dní tu ešte ostanem.“

Prikývol a predsavzal si, že medzitým za ňou ešte príde on. „To nevadí, ja počkám.“

S tými slovami konečne opustil miestnosť a vlastné nepohodlie mu odrazu bolo úplne ukradnuté. Za posledných dvadsaťštyri hodín toho zažil viac, ako niektorí ľudia majú možnosť zažiť za celý život. Toľko akcie by nečakal ani vo filme Brucea Willisa. Tinu takmer zniesol zo sveta nepriamym útokom na jej nákup, potom mrzol na chodbe a mal pocit, že jeho život skončil a už nikdy nebude šťastný. A nebol presvedčený o tom, že by sa to ešte niekedy mohlo zmeniť.

Napriek všetkému, čo sa stalo, Kate stále miloval a svojho kamaráta nemohol nenávidieť. Bol z toho všetkého smutný. Ale zrazu v jeho živote vzplanulo svetielko nádeje. Tina do jeho bezútešnej prítomnosti priniesla niečo, o čom si nemyslel, že je toho schopný – cítiť nádej.

Nie, nebolo to dokonalé a možno nikdy nebolo. Možno to všetko oľutuje. Nevedel, čo prinesie ďalší deň, ale aspoň mal kde spať a to bolo to podstatné. Nič také ako dokonalé riešenie neexistovalo, ale je možné sa k niečom podobnému dopracovať.

Stačilo sa len vybrať tým správnym smerom.

A niekedy ten správny smer zahrňoval rozsypaný nákup a polámanú kyticu ruží zahodenú v koši.

Poviedku venujem osobe, ktorá ma inštipirovala k jej napísaniu.

V podsate sa nepoznáme a tento príbeh si neprečítaš. Ale keby ťa nebolo, nikdy by nevznikol.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Správny smer: