Some things cannot be spoken • OurStories.cz ~ naše povídky

Som človek, ktorý príliš premýšľa. Premýšľa o veciach, o ktorých by nemal premýšľať. Každý chce mať šťastný život. No pojem šťastný je relatívny. Byť šťastný je len chvíľkový stav, pravdou je, že my len chceme byť stále šťastní. Ak by sme boli stále šťastní, maličkosti, ktorými žijeme, by sa pre nás stali obyčajnými. Nedôležitými. A my by sme boli nešťastní.

A čo chcem ja? Ja chcem nájsť pravdu. A potom spokojne umrieť. Alebo pokračovať tam, kde som skončila. Ak som vôbec niekedy začala.

Ale hlavne chcem, aby to bolo jednoduché. Lenže jednoduché veci neexistujú. To som sa naučila sama.

12.03.2014 (10:00) • Killy • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1181×

Niektoré veci nemôžu byť vyslovené. Ľudské chápanie a tolerancia siahajú len do určitej mieri. Tí, čo tomu nerozumejú, sa na vás pozerajú ako na blázna. Ako na niekoho, kto nerozmýšľa správne, má prehodené priority a jeho starosti sú neodôvodnené, nedôležité. A tí, čo tomu aspoň sčasti rozumejú, sa tvária, že sa nič nedeje. Nikto nevie, čo je správne. Ani ja nie. Ja to len tuším.

Sú medzi nami aj takí, čo sa tomu poddajú. Takí ako ja. Chcú nájsť zmysel života a nakoniec ho nájdu len v jeho hľadaní. Ak nerozumiete, nevadí. Nemôže tomu chápať každý. V tom prípade sa radíte do skupiny nechápavých. Alebo... rozumiete tomu aspoň trošku?

Ľudia umierajú, len tak, pre nič za nič. Nachádzaš sa v temnej uličke, zlodej so zbraňou v ruke chce tvoju peňaženku. Dáš mu ju. Volá sa to pud sebazáchovy, nikto mu nemôže zdorovať. Iba blázni a hlupáci sa o to pokúsia. Zlodej má tvoju peňaženku. Už ju drží v rukách. Jeho ruka so zbraňou klesá, dlane sa chvejú. Potom si to rozmyslí. Odrazu opäť zodvihne zbraň a rýchlo dvakrát vystrelí – kto vie, prečo vždy vystrelí dvakrát? Aby mal istotu? Alebo sa jeho prsty tak trasú, že sa neovládne a urobí to nechtiac?

Padáš k zemi, zradený, pretože si veril, že ťa ten neznámy človek ušetrí. Mal ťa ušetriť. Veď by ho predsa nikdy nenašli, aj keby si to nahlásil na polícii. Tak prečo ťa neušetril? Prečo teraz musíš zomrieť? A prečo si vlastne doteraz žil? Mal si rodinu. Mal si rodinu, ktorá ťa nikdy nebrala vážne. Priateľku, ktorá ti bola neverná s najlepším kamarátom, ktorý ťa ohováral poza tvoj chrbát. Mal si mačku, ktorá každú noc cez balkón chodila ku starej susedke po čerstvé mlieko, pretože ty si nemal čas kupovať jej ho každý deň.

Mal si... Nemal si nič. Zmysel života sa stratil. Alebo ani nikdy nebol? Myslel si si, že máš cieľ. Doštudovať, oženiť sa, mať deti. Je to jednoduché.

Jednoduché veci nie sú reálne. Tvoj život bol len žart, hra, nezmysel, nazvi si to ako chceš. Ak teraz premýšľaš čo je toto za žart, sklamem ťa. Pointa je ukrytá hlbšie, než si myslíš, než si myslí ktokoľvek z nás. Ani ja neviem, či sa dostanem na koniec. Nie na konec cesty, ako to radi nazývajú bežní ľudia, tu ide o úplne iný koniec.

Chcem prestať s takýmito myšlienkami, nechcem myslieť na také veci, pretože odpoveď je v nedohľadne. Prečo sú veci také, aké sú? Má zmysel sa snažiť, keď človek aj tak umrie? A ak by aj neumrel, ak by bol život večný, má zmysel snažiť sa, ak má na to celú večnosť?

Niektoré veci nesmú byť vyslovené, inak by náš zmysel života skončil. Našim zmyslom života je hľadanie zmyslu života. Irónia je všade okolo nás. Chceme vedieť odpoveď, no ak by sme ju dostali, až vtedy a len vtedy by bol koniec. Človek by sa stal zbytočným, cítil by sa... nepotrebný. Úplný koniec.

A ja sa teraz pýtam... Naozaj znamená koniec nový začiatok?

Ak by sme sa dozvedeli pravdu, naozaj by sa celé to šialenstvo skončilo? Možno by len vyšla nová hviezda. Taká, ktorá by rozžiarila nie len deň, ale aj noc, každý jeden kút pivničnej izby, každú skrýš v našich mysliach. Všetko by dávalo zmysel a možno že je zbytočné sa teraz báť nájsť odpoveď.

Je to ťažké. Každý chce vedieť odpoveď. To viem naisto. No je správne, aby sme ju vedeli? Bola by pravda spasením, alebo záhubou tohto sveta?

Panebože, moje vnútro tak bolí. Veľmi bolí. Krváca. Kričí. Alebo je to len holý priestor, ktorý volá po zaplnení. Rozožiera to vnútro, neberie ohľad na moje chladné myslenie hlavou. Chcem prestať, sústrediť sa na niečo iné. Podstatné. Bolesť nie je podstatná, nikdy k ničomu nevedie. Skrátka tam len je.

Ako otravný parazit, ktorý nechce ustúpiť. Vháňa slzy do očí, núti ma zarývať si nechty do dlaní, fascinovane hľadieť na krv. Sú to opätovné výkriky.

Chcem pomoc. Chcem pomoc. Chcem pomoc.

Oh, áno, ľudia to chápu, rozumejú tomu. Snažia sa mi pomôcť, no zo zlých dôvodov. Nechcem ľútosť. Dopekla, len tú nie. Nemusíte ma ľutovať, priatelia! To ja ľutujem vás, pretože nevidíte. Vy nevidíte. Ste slepí, hluchí a nechápaví ako malé deti. Netušiac čo je dôležité. Ste úbohí!

A pri tom o toľko lepší ako ja.

Cítim na svojom chrbte zimomriavky. A v očiach mám slzy. V hrdle hrču. Sú to ako symptómy. Choroba? Neznáma. Hádam šialenstvo?

Nie som šialená. Možno len zúfalá. Chcete mi pomôcť, vidím to. Objímate ma. No nie často. Prečo sa o mňa zaujímate len keď na mojich zápästiach vidíte nezahojené rany? Neustále sa ma pýtate, prečo to robím. Prečo to robím.

Neviem, prečo to robím. A tak som to prestala robiť. Už ma neobjímate. Nepýtate sa ma ako sa mám. A ja stále mlčím. Premýšľam. Snívam. Dúfam, no zväčša ma obklopuje beznádej.

A ja stále chcem pomoc. Chcem pomoc. Vysvetlenie. Dôvod prečo ja?

Nie je to také zlé. Zväčša zamestnávam svoju myseľ typickými ľudskými problémami. Aby som nemusela myslieť na to, že som iná. A prečo som iná. Ľudia milujú a zároveň nenávidia inakosť.

Všetci chcú byť iní. No len niektorí z nás nimi môžu byť. Závidíte nám! Možno sme vyvolení. Možno sme len blázni hodní ľútosti. V tejto chvíli mi to nevadí. Aj ja chcem byť iná. Som iná.

Som šialená.

Ale všíma si niekto?
Stará sa niekto?
A ak by som mal odvahu ti to napchať do hlavy
stalo by sa niečo, keď si už aj tak mŕtva?
A mal by som byť prekvapený tým posledným, čo si povedala,
než som stlačil spúšť?
Tvoje oči boli bezduché a špinavé.
Keď si hovorila, že ma miluješ,
všetko sa zhoršilo k lepšiemu.
A tie slová nič nezmenili.
Tak ako zostáva nezmenené tvoje telo.
A v tomto pekle nie je žiadna izba.
Nie je izba ani v tom ďalšom.
A naše vzpomienky nás ničia.
A ja ukončím túto najťažšiu.