Takže... čo sem napísať? Napísala som pravdu. Napísala so niečo... čo ma najviac ťaží. Prišla som o kamarátku... prišla som i o seba samú. O rodinu. Je to... zložité. Písať sem niečo. Naozaj... VY a vaše komentáre aj keď ich nie je veľa... aj keď žiadne nie sú. Ste... ďakujem vám. Písanie je jediná vec, ktorá mi pomáha. Práve Ema ma k nej priviedla... bola mojím šťastím. Jej smiech ma vedel vždy rozosmiať. Smiala sa aj keď nebolo na čom. Ona priviedla do sveta fantázie. Pomohla mi. Písala krásne básne. Bola... moja najlepšia priateľka. A ja som ju stratila. Nenávidím sa. Za mnoho vecí... Pýtam sa sama seba prečo som tam nebola. Prečo som nenapravila celý môj život. Nie... táto jednorázovka nie je o nej ale o mne. O mojom živote. Ona vždy chcela aby som toto napísala a teraz som to urobila. Pre teba Ema. Lebo ty si bola tá, ktorá pre mňa znamenala najviac. Nikdy... nikdy nezabudnem. =(
18.02.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Jednodílné • komentováno 14× • zobrazeno 1346×
"Báť sa lásky znamená báť sa života. A kto sa bojí života, je už z troch štvrtín mŕtvy."
Som v rukách Prítomnosti
Ako sa začal môj príbeh? Celé si to pamätám. Žili sme v peknom byte v starom meste. No u nás to nevyzeralo ako v normálnej rodine. Každý večer som počúvala ako sa hádajú. Videla som ako môj vlastný otec zdvihol ruku na človek, ktorého milujem. Pýtam sa sama seba. Milovala som niekedy aj jeho? Môjho otca? Bolela by ma tá spomienka... to ako sa zmenil na takú... zver?
Mala som možno 6 rokov kedy som sa mu postavil aj ja. Ako to dopadlo? Myslela som, že ma miluje. Že ma poslúchne a obzrie sa aj na tie pekné chvíle našej minulosti. Mýlila som sa... prvý krát ma udrel. Bezhlavo ma mlátil. A tak to pokračovalo. Vždy... vždy ked došiel domov hral sa s nami ako s ľúdkovými bábkami. Môjmu bratovi neubližoval fyzicky ale psychicky. Nemohol sa z toho dostať. A čo je z môjho brata teraz? To neskôr.
Jedného dňa k nám prišiel môj vlastný dedo. Nikdy som od neho nepociťovala lásku... alebo niečo také čo by malo cítiť vnúča.
Zabil moju nádej na normálny život. Ten byt v ktorom sme bývali patril jemu. Vyhodil nás... nič iné nám neostávalo len ulica. To mal byť môj domov? Spravila som niekedy niekomu niečo aby ma takto trestal? Veď... ja len chcem žiť normálnym životom. Moja mama je silný človek. Predala všetko čo mala aby sme mali dať čo do úst. Pracovala v dvoch robotách aby sme mali kde bývať. Pomohla nám jedna teta. Bola to... cudzia teta. Nikto z nás ju nepoznal. Do teraz si myslím, že to bol náš anjel.
Bývali sme v garzonke. Štyria sme sa tam tlačili a snažili sa žiť. Môj o 7 rokov starší brat bol na nervy. Bol nešťastný a smutný. Uzavrel sa do seba. Rodina pre neho znamenala ľudia vonku. Priatelia zo školy. Ja som rástla a rástla. Mama mi povedala, že otec odišiel na dva roky na liečenie alkoholizmu. Bola som šťastná. Každí večer som sa modlila aby sa to začalo vyvíjať inak.
Pýtala som sa sama seba... podarí sa to? Usmial sa na mňa vlastný život?
Po roku sme sa presťahovali do dvojposchodového bytu. Bola to nadstavba. Bola som šťastná.
No nenávidela som dni v mojej škole.
Kto by neublížil malému dievčatku... šikanovali ma... fyzicky nie ale psychicky. Mama si všímala, že niečo nie je v poriadku. Po večeroch som plakala. Vymýšľala som si falošné choroby len aby som tam nemusela ísť. Trvalo to od druhej triedy. Vtedy si to však nevšímala. Kto by si to aj všimol, ked sme doma toho mali až nad hlavu. Otec sa vrátil po roku a pol.
Och, aká som bola hlúpa ked som si myslela, že všetko bude dobré. On nebol na liečení! Bol v base. Ak tomu moja mama hovorila liečenie...
Mala som 13 rokov ked som sa o tom dozvedela. Počúvala som ich ďalšiu hádku. Trvalo to stále. Nebil nás ale bolo toho aj tak veľa. Bol to proste opilec. Tyran!
Bol v base a ja som o tom nevedela. O čo im išlo? Ochrániť ma? Strašne som sa naštvala. Zbehla som schody dole do obývačky a kričala. Kričala som už 7 rokov môjho života. Je normálne ked jedinú komunikáciu v rodine poznáte... násilie, hádky, krik?
Vtedy som prvý krát utiekla z domu. Až do dnes to ľutujem. Ľutujem, že som utiekla von do tmy. Že som sa neschovala doma v posteli.
Prechádzala som sa temnými ulicami nášho mestečka. Počítala som minúty. Započula som kroky. Otočila som sa a k stene ma pritlačila ruka.
Ten deň sa stal mojou nočnou morou. Vždy ked sa pozriem do kalendára, vždy ked ho píšem na kraj zošita, vždy ked má niekto meniny. Nenávidím ho.
Našli ma ležať v parku ráno. Ležala som tam a priala si aby som vtedy ostala doma. Počítala som sekundy môjho posraného života.
Chodila som k psychológovi. Čo to pomohlo? Nič neverím im. Nepoznám ich, ich myšlienky to ako žijú doma. Čo ked jeden z nich doma bije manželku a teraz chce pomáhať mne? To isto!
Viete môj otec liečil drogovo závislé deti. Ako môžu pustiť niekoho takého k deťom. Liečiť závislých ked on je jeden z nich? Dobre nebral drogy ale chlastal. Bol to jeden nezvladateľný tyran.
Nenávidela som jeho úsmev... slová... už je všetko v pohode, vieš, že ťa ľúbim.
Žili sme v pretvárke ďalší rok. Vtedy to vypuklo všetko.
Brat nebol doma. Mama plakala po večeroch. Otec pil, rozbíjal nábytok. Sem tam nám dal takú pre neho výučnú. Nedarilo sa mu v robote. Preto to začalo znovu.
Viete čo som sa dozvedela? On... ten hajzel spával s mojou milovanou tetou. Ako ma mohla zradiť? O všetkom som jej hovorila. Radila mi. Bola mojou najlepšou priateľkou.
Už dva roky si to s ním rozdávala. Nenávidím ju. Viete čo je zaujímavé? Moja sesternica. Nie, ona je moja sestra. Milujem ju... to je pravda. Nemôže za to. Má 11 rokov. Je to moje malé slniečko. Ona o tom nevie a ani nikdy nebude. Držím ju od všetkých zlých vecí. Vždy ku mne príde a rozpráva sa so mnou o tom ako jej kto ublížil. Vidí ma ako veľkú, silnú sesternicu. Predsa si nemôžem povesť zmeniť.
Moja teta... najlepšia priateľka je sestra mojej mami. Jej sestra. Boleli ma slová mojej mami.
„Ona je pre mňa mŕtva.“ Šeptala si pri prívale sĺz. Prečo? Prečo to všetko? Mama môjho otca ma nenávidela. Prečo? Lebo sa podobám na moju mamu. Brata zbožňovala. Brávala ho na dovolenky. Bola som rada, že mu poskytuje únik od toho všetkého. Ale kto ho poskytne mne? Nemá kto. Z každej strany som nenávidená. Hlúpe samotárske dievča. Otec mojej mami pre mňa už nebol dedo. Už nie. Vyhodil nás... bolo mu jedno či budeme na ulici. Čo s nami bude. Paradox bolo to, že chlastal tiež.
Raz na mojej oslave narodenín sa pohádal s otcom a vyhodil moju tortu von oknom. Rozhádzal darčeky. Všeličo možné. Nie, že by mi bolo ľúto torty, darčekov či čohokoľvek hmotného. Do teraz si vyčítam to, že som sa narodila. Na moje narodeniny sa stane vždy niečo zlé v našej rodine. 9.12 to je dátum, ktorý nenávidím. Nie je to len on ale jeden z nich. V ten deň zomrel môj miláčik. Môj najlepší priateľ. Veľká huňatá láska. Bol jediný kto bol pri mne ked mi bolo najhoršie. V ten deň mi zomrela moja prababka. Bola to super žena. Tak strašne čulá. Milovala som ked som k nej mohla utiecť. Bývala na dedine. Vždy som sadla na autobus a utiekla k nej. Pomohla som jej ale bola som preč. Áno, práve u nej som si našla únik. Toľko dôležitých osôb nás opúšťa. Niekedy si nestihneme uvedomiť koľko pre nás spravili. Alebo niekedy zistíme, že sú to len falošné kecy, priateľstvá.
Do teraz ma bolí myšlienka na moju tetu, otca, prababku, huňatú lásku. A to som ešte neskončila.
Ked môjmu otcovi nestačila moja teta, moja mama našiel si náhradu. Miesto toho... ako sme si mysleli, že chodí zarábať peniaze do Prahy. Chodil tam za ňou. Za ženou, ktorá pre mňa spravila dve veci. Zbavila ma trápenia ale i nádeje. Nádeje, že sa všetko vracia do lepších koľají.
Našla som si kamarátku. Bývala v baráku vedľa. Stali sme sa najlepšími priateľkami. Chodili sme cez leto k nim na chatu do Senca. Milovala som jej smiech... jej starších bratov. Všetko na nej bolo úžasné. Mnoho ľudí... cudzích ľudí sa nás pýtalo či sme dvojičky. Naša podoba bola naozaj dych vyrážajúca. Volala sa Ema. Je... bola síce o rok mladšia ale super dievča. Tak veľmi mi pomohla.
Mama sa z otcom rozviedla. Bolo to ťažké. Znovu sme sa sťahovali. Musím chodiť na brigády, učiť sa. Moja minulosť ma nechce opustiť. Stláča ma a väzní.
Tak moc to všetko bolí. Mávam nočné mory. Otec neplatí výživné... moja mama sa hrá, že je všetko v poriadku ale nie je. Nič nie tak ako má byť. Už nikdy nebudeme rodina. Na rodinu som stratila príliš veľa osôb. Jediný kto mi ostal je môj brat, mama a jej mama. Je to fakt super ženská. Milujem jej humor. Pohľad na život. Samozrejme mi ostala sesternica. Ktorú vôbec nevidím. Nedá sa to. Moja teta je pre moju mamu mŕtva a mňa boli, mučí pohľad na ňu. Ako sa môže usmievať... žiť bez bolesti. Veď ma zničila. Bola jedna z tých ktorej som verila! To... som naozaj každému tak ľahostajná?
(Pre teba Ema)
Teraz je to všetko inak. Od mami stále počúvam, že som sobecká... stále sedím na compe a kašlem na rodinu. Ale je toto rodina? Ja sa bojím. Bojím sa začať niečo nové. Bojím sa večer chodiť sama. Bojím sa nových ľudí. Nenávidím môj úsmev. Nenávidím pohľad na seba v zrkadle. Nemyslím tým môj výzor. Ja v zrkadle vidím niečo iné. To čo zo mňa ostalo. Zobudím sa na to ako mi po lícach tečú slzy ked sa mi ten večer môjho úteku vracia do snov. Ked... vidím moju minulosť. Možno sa vám to nezdá hrozné. Nie... možno si hovoríte. Veď toho nezažila tak veľa. Ale kto pozná okolnosti? To čo píšem nie je všetko. Nepíšem ako nás mlátil... čo hovoril... čo som počula a videla. Pretože... zabíja ma už len to, že to píšem... že sa chcem zachrániť. Pre mňa už život dávno nie je. Pre mňa existuje už iba moja maska ktorej sa držím.
Nastúpila som do novej školy. Kde som si našla priateľov. Ale nič o mne nevedia. Myslia si, že ma poznajú ale kde je pravda? Moja najlepšia priateľka navždy bude Ema.
Lenže... osud mi ju vzal. Prišla som o ňu. Tak ako mi zobral všetko čo milujem. Vzal si i mňa. Moju osobu. Tak strašne by som chcela... odísť aj ja. Ale ako by to zvládla mama? Nadáva mi... ale miluje ma. Keby tomu tak nebolo nestarala by sa o nás. Nesnažila by sa ma chrániť.
Včera...16.2.2010 som o ňu prišla. Práve ten deň sa stal ďalším nenávideným. Nestihla som jej povedať... znovu ako jej ďakujem... ako ju milujem. Ale ja to napravím Ema! Sľubujem, že mňa sa nezbavíš! Pretože si bola jediná, ktorá ma vedela pochopiť, ktorá ma zachránila. Viem, že tu pre mňa budeš aj teraz. Že sa budem pozerať na každí môj krok. A ja tu budem pre tvoju rodinu. Viem aké to je... cítim to čo oni. Cítila som to mnoho krát. Ver tomu... že ťa cítim stále pri sebe. Milujem ťa!
Toto je môj príbeh. Nie je celý... načo. Len chcem... už znova žiť. Ale viem, že to nepôjde.
Aj tak za chvíľu umriem. Nechcem! Ja viem, že nechcem. Chcem vidieť nové dni budúcnosti. Ale vybrala si ma choroba. Už neviem komu mám ďakovať za môj “skvelý“ život. Môžem zomrieť dnes, zajtra alebo o rok. Možno až ked budem stará. Ale ja už nedúfam, neverím ani neprosím o záchranu. Vždy sa to obrátilo proti mne. Ja... už iba prežívam. Teraz mám iba 15 rokov a cítim sa zničená. Vy... aj ked mi nedávate kopu komentárov ste moji priatelia. Stačia mi vaše pekné slová. A za to vám ďakujem!
Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné
Sdílet
Diskuse pro článek Som v rukách Prítomnosti:
Jezis to je hrozné.. nemylsim to v zlom velmi ti drzim palce aby si to vydrzala. Nemám také problémy ako ty ale aj tie co mám su hrozné a viem aspon trocha ako sa citis.. muesela si si toľko vytrpieť ale ja verím, že najdeš osobu, ktorá ta bude konečne milovať, že budeš mať život po ktorom si vždy túžila veď aj ja som si to prialo a čo sa stao... začí na sa všetko udobrovať až na sestru... Našla som si kamarátov, priateľa teda kamaráta žijem ďalej a prajem to aj tebe. Buď silná... viem, že je to ľahké povedať ale smrť nikomu nepomôže... aj ja som nad tým veľakrát rozmyšlala a keď som mala dobrú náladu som vravela ,,Ty šibnutá na čo myslíš. Usmej sa na tých, ktorí ti ubližujú a ukáž im, že ti tio neubliže,\\\"... PRAJEM TI PEKNÝ žIVOT!! Dúfam, že ho budeš mať pekný a šťastný tak ako si ho ja prajem. 
vie, že som pre teba neznáme dievča ale keď bude š čokolvek potrebovať napíš mi na mail alebo na kec..alex-sasa_11.. velmi rada ti pomozem ako pomaham iným,ktorím pomoct mozem :) 
Držím ti palce... Si úžasná že si sa napriek tomu čo sa ti stalo postavila na nohy a pokúšaš sa žit ... Len tak dalej...
Hmm no život je boj a Ty si očividne musela bojovať veľmi tvrdo. Ja dúfam hlavne kvôli Tebe, že čas vylieči aspoň niektoré Tvoje rany. Si veľmi silná osoba aj keď si to asi nemyslíš.
Viem, že ma nepoznáš ale keby si potrebovala bútľavu vŕbu alebo hociakú pomoc, daj kľudne vedieť a pokiaľ to bude v mojej moci veľmi rada pomôžem (kontakt máš).
DarkPassion: 
AgataEritra: Dik za koment. Ale ja sa neľutujem. Ak si si čítala perex vieš prečo to píšem. Keby som sa ľutovala nežila by som tak jak žijem. Sama dobre viem čo to je postaviť sa na nohy... bez pomoci. Ale, minulosť ťa niekedy tak ľahko nevie opustiť. Nie je to ako, ked luskneš prstami. Ide to mnoho ťažšie. Ešte ked to stále máš na očiach.
A ja sa snažím žiť s tým čo mám a s tým čo som sa naučila za posledné roky. V niektorých veciach som musela dospieť rýchlejšie a v tejto dobe je to istá výhoda.
Ale dakujem za názor a podporu.
V tomhle souhlasím s Paike... Můžeš sedět a fňukat nad spockaným životem nebo se konečně probrat a žít... Přestaň se htrbat v minulosti a žij přítomnosí... To, že sedíš a lituješ se, tím ubližuješ jen sobě... Buď ráda, že žiješ, jsou lidé, kteří mají jen krátký čas života... A ty máš před sebou tolik let a plácáš se v nějakejch "blbostech"... Prober se holka, minulost už nezměníš, ale buducnost můžeš!!!
Je hrozné co jsi už v životě zkusila a přesto ti poradím zdvihni hlavu a ukaž jim, že nejsi žádný podvrat, ke kterému se takhle mohou chovat.
Asi si řekneš že to není tak snadné a co o tom asi tak můžu vědět. Jenže ja na vlastní kůži vím, jaké je to mít doma agresivního opilce a několikrát se kvůli němu přestěhovat a úplně třeba zbytečně. Slyšet po každé hádce, že už to příště neudělá a přesto víš že ano. také vím, jak dokážou být lidí v okolí svině, devět let jsem měla psychickou šikanu na základce a nebyl to zrovna med. Tak jako ty jsem si vymyšlela různe choroby, abych tam nemusela jít. Každé křive slovo mě v srdci pálilo jako žhavý pohrabáč a sráželo mě ke dnu. Taky jsem měla chuť všechno vzdát, krom mámy nebyl nikdo kdo by mě držel nad vodou, nikdo nevěděl co se u nás děje. Ano pár přátel jsem měla, upřímně, dost falešných, měli mě mezi sebou spíš pro srandu 
Ale proč ti to vlastně všechno píšu. Do Sedmnacti let jsem žila v téhle noční můře. Zničená, bez kousku sebevědomí, myslela jsem si o sobě, že na tenhle svět nepatřím, že jsem ten nejošklivější člověk, který po téhle planetě chodil, říkala jsem si mě přece nikdo nemůže mít nikdy rád.
Když jsem chtěla vše vzdát, potkala jsem skvělýho člověka. Výtahl mě z těhle sraček a pomohl mi znovu začít normálně žít, nikdy mu nebudu schopná dostatečně za to poděkovat. Já jen už vím, že na každého se lepit smůla a neštěstí věčně nemůže, že i v tomhle kolikrat hnusném světě je pro co žít, jen to musíš najít. Ja věřím, že na každého z nás čeká ten kousek pravého štěstí, ikdyž zrovna není za tou hrůzou vidět. Já to svoje štěstí nalezla 200km od domova a prožívám ho již pět let. I teď se mi občas míchá minulost do života, ale nenechávám ji vyhrát.
Já ti přeju, ať se brzo z toho taky dostaneš. Určitě na tebe taky někdo někde čeká, jenom otom zatím neví.
Baby... ja vám neskutočne dakujem. Ani neviem čo mám povedať.
Každí jeden váš komentár ma dostal až k slzám.
Možno si myslíte, že som asi moc precitlivená ale toto som potrebovala. Cítiť, že niekam patrím.
Keby som mohla tak prídem ku každej z vás a donesiem jej veľkú bonboniéru. Som šľahnutá čo už.
Dodali ste mi všetky ohromnú silu ísť dalej.
Promiň, zapomněla napsat, že Ti do budoucna přeji jenom štěstí, asi to moc nepomůže, ale měla by tam být aspoň nějaká rovnováha a myslím, že sis už rozhodně vytrpěla dost, víc než spousta lidí za celý život.
Ja som len tak blúdila po internete až som našla túto stránku. Zaregistrovala som sa sem aby som sem mohla pridávať svoju tvorbu tak ako ostatní...A potom som spoznala teba... Ja som si ťa strašne obľúbila!! Keď čítam tvoju poviedku Msž vždy si vravím aká si silná kôli tomu čo si musela prežiť a tam si nenapísala ani len švrtinu toho strašného utrpenia, ktoré si prežívala. Teraz keď som si toto prečítala tak ja nemám slov. Proste ty si taká úžasná bytosť. Keby som bola na tvojom mieste fakt neviem kde by som bola. Proste ja som dosť citlivá a tak a berem si obyčajné somariny hneď k srdcu a keď toto vidím tak fakt neviem. Teraz si uvedomujem aký mám ja šťastný život. Aj keď som si tiež prežila všeličo, ale to je oproti tomuto nič. Uvedomujem si aká som povrchná a márnivá proste otras. Držím ti palce nech sa máš super nech konečne môžeš mať aj ty šťastnejší život, budem sa za teba modliť
Fakt si úžasná osoba strašne silná. Mám ťa strašne rada! Na to nezabúdaj! Aj keď sa budeš cítiť sama tak si spomeň tuto na nás ako ťa máme radi!
Přidat komentář:
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
- Skvělý a přesný průvodce po Nazaretu ex-archanděla Gabriela, zrádce
- Tu je moje miesto
- Když má srdce svoji hlavu 1
- Co zůstane v knihkupectví
- Sestra
- Šarlatán (začátek)
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!