OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Skladateľ smrti

25.11.2012 (20:00) • LadyOceansoul • Povídky » Jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1062×

Pohár vína, blikajúce svetlo sviečky a staré pierko, škrípajúce po pokrčenom papieri. Môže použiť ten papier? Musí ho nejako vystrieť, nechce pôsobiť nevychovane. Ale čo tam po tom! To tí ľudia chcú jeho dom. Popri tom, za akú mizernú cenu ho dostanú, hádam prežijú fakt, že im svoje vyjadrenie pošle na otrhanom papieri. Možno u nich dokonca vyvolá dojem, že je hnusný alkoholik.

(Naozaj len dojem? Daj si ešte)

Tak nemá rád tieto mladé páry. Čerstvo po svadbe, celí nadšení, že vykopnú skrachovaného chudáka z jeho domova a vytvoria si z tohto miestečka dom snov- kúsok ich vlastného neba. Miesto, kde založia nádhernú rodinku a budú si žiť dokonalý život plný malých radostí ich spolunažívania.

Och, čo to trepe? Mal by prestať chľastať. Dnes nie je správny čas na zaspatie pod stolom a zobudenie sa s nehoráznou bolesťou hlavy. Musí dopísať ten list, nech odtiaľto môže čím skôr vypadnúť. Ale kam pôjde? Do iného starého domu, pod iný, vŕzgajúci stôl. Na čo vôbec celé toto divadielko?

Zrazu jeho nezmyselné myšlienky prerušilo klopanie na dvere. Tri hlasné rozhodné buchnutia na drevo.

Prekvapene sa pozrel na hodiny na stene. Jedna hodina, tridsaťsedem minút. V takúto dobu celá táto hlúpa štvrť spí. Okrem neho, samozrejme. O takomto čase mu mohol na dvere vyklopkávať akurát tak nejaký opitý bezdomovec, alebo niekto, komu dĺži peniaze. Rýchlo si v hlave premietol svoje posledné dlhy. Nie, všetko je splatené, nemá sa čoho báť.

(Vážne?)

To búchanie znelo ako od niekoho, kto presne vie, čo robí. Kto si ide za svojim a o sekundu tie dvere roztrieska sekerou.

„Snažím sa tento dom predať, dopekla!“ nezmyselne sa zasmial.

Ďalšie zaklopanie, akoby odpoveď na jeho šialený výstup.

Dobre, pekne poporiadku. Musí to byť niekto, koho pozná. Inak to nedáva zmysel. Ale veď on sa s nikým nestretáva, nemá žiadnych známych. Jeho najväčší priatelia sú momentálne ten otravný pár, čo chce kúpiť jeho dom. A s nimi sa videl dvakrát. Určite by mu práve oni nebúchali na dvere niekedy po polnoci.

Niekto z jeho minulosti?

Hneď mu svedomie vypľulo to meno, ktoré tak nerád drží vo svojej mysli.

„Áno! Arlette sa vyhrabala z hrobu len aby mi prišla o trištvrte na dve zaklopať na dvere. Zlaté od nej, mal by som ju ísť pozdraviť,“ vysmial sa mu.

(Buch, buch, buch!)

Bude to jednoducho ignorovať. Nalial si ďalší pohár vína. Aj by si šiel ľahnúť, ale nezaspal by s pocitom, že mu niekto stojí pred dverami. Počká, kým klopanie utíchne.

(Buch, buch, buch!)

Ten niekto sa mu snažil oznámiť, že sa len tak ľahko nevzdá.

Chvíľu sa len díval na hodiny, potom sa zase snažil dopísať ten list, neskôr sa sústrediť len na víno, ale otravný zvuk klopania na dvere sa mu zarýval až do mozgu. Nakoniec vzdal túto hru o to, kto dlhšie vydrží a zdvihol sa od stola. Naštvane a s hlasnými krokmi zišiel ku dverám. Počkal si na ešte jedno zaklopanie a potom prudko trhol dverami.

„Ach, keď už som tu takmer zapustila korene, dúfala som, že sa dočkám aspoň tých ruží.“

Úprimne, čakal niečo úplne iné. Čakal veľkého chlapa so silnými rukami, alebo niekoho iného, kto bude vyzerať nebezpečne. Aj keď pre neho nie je žena o nič menej nebezpečná ako obrovský chlap. A ešte k tomu táto žena! Jej výzor ho neskutočne desil. Ani jej poriadne nevidel do tváre, takmer celú jej ju zakrývala čierna čipkovaná šatka, vytŕčajúca spod klobúku. Ale kúsky, ktoré z nej videl ho zvláštne odpudzovali a zároveň vyvolávali ľútosť. Takmer celú tvár mala pokrytú hroznými jazvami. Alebo to bolo niečo iné? Snažil sa na ňu necivieť, no nedarilo sa mu to.

„Viete, ako sa hovorí- trpezlivosť ruže prináša,“ objasnila, keď na ňu naďalej len nemo pozeral.

„Čo odo mňa chcete?“ spýtal sa nevrlo, tak ako bol zvyknutý s ľuďmi komunikovať.

„Budete prekvapený, pán Winston, ale nechcem od vás peniaze, ani vás nechcem vykopnúť z domu a žiť tu,“ povedala celkom vážne.

V tej chvíli si ani neuvedomil, že to pôsobilo, akoby mu doslova čítala myšlienky. Skôr sa bál o svoje zdravie. Tá žena pôsobila naozaj desivo.

Teraz vytiahne nôž. Vytiahne nôž a zabije ma.

Netušil, prečo mu hlavou behajú takéto myšlienky, ale bol si nimi neskutočne istý.

„Pýtam sa poslednýkrát, čo odo mňa chcete?“ prehovoril prekvapivo pevným hlasom.

Žena sa pobavene usmiala.

„Chcem, aby ste mi napísali pieseň.“

„Je mi ľúto, ale ja už piesne neskladám. Tešilo ma,“ pokúsil sa zabuchnúť dvere, ale žena mu to prekazila prekvapivo rýchlym pohybom rúk. Očakávala presne takúto reakciu.

„Chcem, aby ste mi napísali pieseň,“ zopakovala s úsmevom na perách, „pieseň, ktorú mi zahráte na pohrebe.“

„Sklamem vás, ale za pár týždňov sa sťahujem ďaleko odtiaľto. Tak, či tak by som tu na tú milú spoločenskú udalosť nebol. Prehliadnuc fakt, že hudbu už neskladám.“

„Spomínaná udalosť sa bude konať skôr, než si myslíte. Určite sa jej budete môcť zúčastniť.“

„Hovorím vám- nie. Nájdite si niekoho iného.“

„Ale ja musím mať vás. Ste najlepší skladateľ, o akom som počula.“

„A to máte odkiaľ?“ zasmial sa.

„Povedal mi to niekto, kto vás poznal.“

„Tak potom sa mýlil. Už hudbu neskladám, ani skladať nebudem. Navyše, neviem, prečo sa tu s vami stále rozprávam. Sú asi dve hodiny ráno, idem spať,“ opäť sa pokúsil zabuchnúť dvere, ale žena ho zdrapila za zápästie. Všimol si, že aj ruky mala kúsok po kúsku zakryté čiernymi rukavicami.

„Prídem zajtra ráno,“ povedala rozhodne, „nastavte si budík.“

„Neotvorím vám.“

Pustila ho, ale už sa neusmievala. Aspoň pôsobila trochu menej desivo.

Zabuchol dvere, zamkol na niekoľkokrát a pozaťahoval závesy. Na chrbte mal zimomriavky a mal chuť zobudiť sa z tohto nepríjemného sna.

Dopil víno, ktoré mu ostalo v pohári a hodil sa do postele. Po niekoľkých minútach sa mu podarilo zbaviť triašky, no čakala ho ešte dlhá noc bez spánku. 

Buch, buch, buch! 

Tento zvuk už niekde počul. Presne takéto sebavedomé prisilné trieskanie do jeho dverí sa objavilo aj v jeho dnešnom sne. Potom chladný jesenný vzduch, čierna šatka a „chcem, aby ste mi napísali pieseň.“ žiadne „môžem vás požiadať,“ ale jednoducho „chcem!“. 

Presne tak znelo aj to ranné búchanie. 

„Trochu citlivejšie s tými dverami, snažím sa to tu predať!!!“ zvrieskol. 

Zmätene sa obzeral.

(Koľko je dopekla hodín?) 

Keď konečne pohľadom našiel nástenné hodiny. Sedem, osemnásť. Niekto sa naozaj zbláznil! Spal najviac tak tri hodiny. A bežne pod desať nejde. 

Vyšiel z postele a bez ohľadu na to, čo mal oblečené, prišiel ku dverám. Keď ich otvoril a zbadal tú istú desivú ženu, myšlienka, že včerajšia noc bol len zlý sen sa hneď rozplynula. 

„Aj vám prajem dobré ráno,“ poznamenala trpko. 

„Ak ste tu zase kvôli tej piesni, musím vás zastaviť hneď teraz.“

„Zastavím sa vtedy, keď to uznám za vhodné. Teraz, prosím, dovoľte.“

Maximálne bezočivo si otvorila pootvorené dvere a vtisla sa popri ňom do jeho domu. 

„Kde máte klavír?“ 

„Žiadny nemám.“ 

„Horná pracovňa, ak sa nemýlim.“

„Skôr než sa pohnete, upozorňujem vás- mám zbraň!“ uchýlil sa k trápnym vyhrážkam. 

Ignorovala ho a nadvihujúc si sukňu vyšla po schodoch. Bežal za ňou a ona ho zaviedla do malej zaprášenej izbičky so špinavým oknom a opusteným klavírom.

V tejto izbe nebol celé veky. Bola to miestnosť jeho snov, prianí, ale aj najhorších nočných môr. Klavír sa na neho pozeral ako jeho malý psík, do ktorého už miliónkrát kopol, ale psík sa aj tak vždy priplazil s pokorným výrazom k svojmu pánovi. 

(Walter, si tu! Konečne si doma! Myslel som, že už nikdy neprídeš!) 

Presne toho sa bál. Preto túto izbu neotváral po dobu niekoľkých rokov. A preto sa z tohto prekliateho domu chcel dostať čo najskôr. Utiecť od tejto izby, kde ho unáša fantázia a kde sa plnia jeho najhlbšie sny. 

„Hrajte,“ zašepkala. 

Pokrútil hlavou. 

„Chýba vám to, však? Aspoň pár tónov. Zaslúži si to.“ 

Ako v tranze si sadol na stoličku, na ktorej nesedel že niekoľko rokov. 

„Neviem, čo mám hrať. Nikdy som ani hrať nevedel. Nieto ešte teraz, po takom dlhom čase.“ 

„Skúste to. Vašu obľúbenú.“ 

A tak začal. Najskôr váhavo, ale po pár tónoch bol zase v tom. Opäť to bol on, ako keby svoj klavír neopustil ani na minútu. 

Hral jemne, ale ponáral sa do každého tónu. Keby teraz začal vybuchovať svet okolo neho, nič si nevšimne, kým nedohrá túto skladbu. Tento pocit mu tak chýbal! Nezažil ho odkedy... Odkedy nehral? Zrazu si spomenul. Naposledy pohladil klávesy klavíru po jej pohrebe. Hral tichú pieseň, podobnú tejto. 

Prestal, uprostred skladby. Po líci mu nepríjemne tiekla slza. 

„Spravíte to. Napíšete mi tú pieseň,“ povedala ticho. 

„Ale veď vás ani nepoznám. Neviem, čo mám zložiť,“ pokrútil hlavou.

„Stavím sa, že máte oveľa lepší odhad na ľudí, než si myslíte. Zvládnete to.“

„Ako sa voláte?“

„Beatrice, teší ma,“ usmiala sa.

„To nie je vaše ozajstné meno.“

„Nie, nie je.“

„Takže vy chcete, aby som vám zložil pieseň na pohreb- rekviem?“ 

„Presne tak.“ 

„Ale ja neviem ako začať. Nikdy som takú pieseň neskladal. Nieto ešte pre človeka, ktorého nepoznám.“ 

„Tak skúste začať nejakou jednoduchou melódiou, ktorá sa ku mne hodí. Ktorú by ste pre mňa zložili len z prvého dojmu.“ 

Vtedy si spomenul na pieseň, ktorú kedysi zložil. Samozrejme, bola o Arlette. Keď sa pozerá na všetku svoju tvorbu, takto spätne, prišiel na to, prečo prestal hrať. Alebo aspoň prečo prestal skladať. Odkedy ju spoznal, nezložil jediný tón, bez toho, aby ho k nemu inšpiroval jej smiech, jej vlasy, jej láska, jej rozmaznanosť... Kebyže vidí svoj život len ako nestranný pozorovateľ, myslel by si, že on Arlette nemiloval, ale že ňou bol totálne posadnutý. Bolo to, čo cítil láska? Alebo jednoducho pomätenie hlavy, choroba mysle? Možno, kebyže nezhorí vtedy v tom dome, sám by ju raz zabil od toľkej chorej lásky, ktorú k nej cítil. 

„Niečo mám,“ prehovoril napokon, „starú pieseň, ktorú som kedysi zložil. Dokonalo sa k vám hodí.“ 

Kedysi by nikdy nedokázal len tak bezcitne zobrať skladbu, napísanú pre Arlette a dať ju inej žene. Ale teraz rezignoval. Komu na tom, dopekla, záleží? Keď ho kvôli tomu príde Arlette v noci strašiť, bude len rád. 

A hneď prvým tónom to išlo. Skladal pre ňu pieseň ako keby to robil už celé roky. Bolo to také prirodzené. 

Chodila k nemu každý večer a tvorili spolu, ale väčšinou na tej skladbe pracoval aj sám, celý deň. Úplne sa odpojil od reality. Nevychádzal z domu, iba občas na nočné prechádzky, keď si s Arlette chceli prečistiť hlavu od niekoľkohodinového tvorenia (Arlette?! A je to tu. Už mu žiarlivo začína strašiť priamo v hlave!)

Samozrejme, tým mladomanželom, páriku pijavíc, na ich žiadosť o kúpu domu neodpísal. Pravdepodobne si myslia, že sa upil k smrti, alebo, že zomrel na infarkt a jeho mŕtvolu zatiaľ nikto nenašiel. 

Každopádne, jeho žitie sa vzďaľovalo realite. Tak veľmi, že pomaly prestal rozlišovať sny a skutočnosť, prestal jedávať, prestal komunikovať s ľuďmi. Práve preto sa pred tým vyhýbal tej miestnosti s klavírom. Jeho ako tak triezva polovica (ktorá je už dávno preč), vedela, čo s ním spraví, keď sa ponorí do svojho imaginárneho sveta skrytého v hudbe. Točí sa v kolotoči spomienok a predstáv. Prirýchlo na to, aby vystúpil.

Veľmi skoro si uvedomil, že tá pieseň už viac nie je o Beatrice, ale skôr o ňom. Skladal si svoj vlastný žalospev. Všetko sa začínalo jemnou Arlettinou melódiou, ale potom sa rytmus zrýchlil a Walter znovu prežíval tie najúžasnejšie mesiace svojho života. Keď Arlette spoznal na jednej pracovnej večeri ich rodičov. Ako nepríjemne sa k nemu správala, pretože ich otcovia sú konkurenti. Ako do nej stále dobiedzal, až sa nakoniec obaja vykašlali na svoje rodiny a tajne sa stretávali, vždy o jednej ráno, za jej domom na lesnej cestičke. 

Beatrice u neho trávila takmer celé noci a navzájom sa podporovali vo svojom alkoholizme. Keď dopísali, vždy si naliali pár pohárov vína a rozprávali sa pri svetle kozubu. Nikdy si nepamätal, kedy odišla. Vždy sa zobudil v kresle s miernou bolesťou hlavy a zahmlenými spomienkami, s útržkami rozhovorov. Nikdy pred ňou nespomínal Arlette, rozprávali sa o všetkom ostatnom. Pri nej objavoval časť seba samého, ktorú neriadi jeho mŕtva priateľka. Čo bola príjemná zmena. 

Pamätá si jeden ich zaujímavý rozhovor, ktorý nevie, či má zaradiť k spomienke, alebo k snu. Často však na jej slová myslel a nepríjemne sa mu zaryli do pamäti. 

„Viete, čo je vtipné?“ spýtal sa zamyslene nad pohárom červeného vína. 

„Hm?“ 

„Keď som vás prvýkrát uvidel, neskutočne som sa bál. Bol som si istý, že ma chcete zabiť. Čakal som, že každú chvíľu vytiahnete nôž a prebodnete ma skrz na skrz,“ smial sa. 

Pousmiala sa, ale inak ako on.

„A teraz tu spolu sedíme a pijeme lacné víno. To by som naozaj nečakal.“

„Je pravda, že ani ja som nečakala takýto vývoj udalostí. Ale ani som vás v ten večer nechcela nijako fyzicky napadnúť. Keby vás už chcem zabiť, neurobím to tak prvoplánovo- nožíkom, na vašom prahu. Ale spravím to premyslenejšie. Nech si to obaja poriadne užijeme.“ 

„Takže vy si plánujete užiť svoju smrť?“ 

„Veď práve to aj teraz robím,“ zasmiala sa. 

Aj cez šatku, ktorá jej ako obvykle zakrývala takmer celú tvár videl, že sa jej po líci spúšťa niekoľko sĺz. 

„Môže byť?“ spýtal sa neisto, keď dohral posledný tón. 

„Hej,“ odpovedala odmerane a utrela si slzy, „ale ešte mi tam chýba záver. Koniec celej tej tragickej lásky.“ 

„Potom mi o nej musíte povedať viac.“ 

„Zomrel.“

„Ako sa to stalo?“ 

„Požiar. V jeho dome. Obrovské nešťastie,“ hovorila a uprene sa mu pozerala do očí. 

„O čom to hovoríte?“ spýtal sa urazene, „snažíte sa robiť si zo mňa srandu, alebo čo?“ 

„Nie. Len si myslím, že tento príbeh by si lepšie porozprával ty, čo povieš, Walter?“ povedala ľadovo, „povedz mi o svojej tragickej láske.“ 

Povzdychol si a začal rozprávať. 

„Volala sa Arlette. Arlette Grovardová. Naši otcovia boli kedysi spolumajiteľmi miestnej banky, ale pohádali sa kvôli nejakým finančným záležitostiam, ktoré podľa nášho názoru boli skôr osobné ako finančné. Každopádne, stali sa z nich úhlavný nepriatelia, začali si navzájom robiť zo života peklo. A v tomto prostredí som vyrastal. Otec mi neustále tlačil do hlavy, že najlepšie bude, keď už budú Grovardovci pod zemou a ja som ich rodinu ochotne nenávidel. Prirodzene len dovtedy, kým som nespoznal Arlette. Nechcem nikoho nudiť detailmi našej dokonalej lásky. Jednoducho- chceli sme spolu utiecť. Boli sme dohodnutí, že o jedenástej sa stretneme za jej domom ako vždy. Zoberieme si čo najviac vecí a nasadneme na vlak do Londýna. No jej rodičia sa to nejako dozvedeli a zamkli ju v jej izbe. Zatĺkli jej okná a vyhrážali sa jej, že sa postarajú, aby sa celá rodina Winstonovcov potopila na úplne dno. O pár hodín neskôr prišiel domov môj otec a pristihol ma priamo pri tom ako som si balil. Vôbec si ma však nevšímal. Bol opitý. Veľmi opitý, videl som, že sa niečo stalo. Povedal, že všetci jeho veľký klienti sa od neho odhlásili, kvôli niečomu, čo Arlettin otec povedal. Viac som sa nedozvedel, pretože môj otec vybehol z izby, červený od zlosti, hovoriac niečo o tom, že to s Grovardovcami navždy ukončí. Bežal som za ním, ale na môj krik nereagoval. Povedal som si, že by som ho mal nechať vychladnúť a pohovoriť si s ním ráno. Predsa len, o takomto čase už nič nezmôže. A tak som sa dobalil, prichystal nejaké jedlo na cestu a po nejakej hodine som sa vykradol z domu. K Arlettinmu domu som išiel zozadu cez les, tak ako vždy. Ale predsa len tam bolo niečo, čo sa líšilo od normálu. Keď som došiel na miesto, kde zvyčajne stál krásny Arlettin dom, mohutná budova bola preč a miesto nej tam postával schátraný obhorený príbytok bez strechy a niekoľkých poschodí, s dymom všade naokolo. Celkom si nepamätám nasledujúce minúty, iba veľa zhrozených ľudí, nejaký hlas, ktorý sa ma snaží upokojiť. Takmer všetci sú mŕtvi, ten dom zhorel rýchlosťou svetla. 

Môj otec sa o pár dní dostal do väzenia, moja matka žila sama, ale netuším, čo s ňou bolo ďalej. Ja som nasadol na vlak a išiel som sem. A tak sa skončil príbeh našej veľkej lásky. Arlette zhorela v tom odpornom dome a ja čoskoro zhorím v pekle, pretože nič z toho by sa nebolo stalo, kebyže môjho otca zastavím. Keby ho trochu upokojím, uložím do postele a nechám vyspať,“ na chvíľu sa odmlčal, „Arlette, odpusť mi,“ sklonil hlavu. 

Žena oproti nemu si pomaly dávala dole klobúk. 

„Nie, prestaň!“ zvrieskol a hlas mu preskočil od sĺz, ktoré sa mu drali do očí. 

„Musíš to vidieť.“ 

Zložila si klobúk, pod ktorým mala šatku, zakrývajúcu celú jej tvár. 

„Prosím, už dosť,“ šepkal so skloneným zrakom.

Pomaly si z hlavy stiahla šatku a hodila ju na zem. 

„Chcem, aby si sa na mňa pozrel,“ povedala rozhodne. 

Walter pomaly zdvihol hlavu a jeho oči zakotvili na jej tvári. Pohľadom skúmal jej kedysi krásnu tvár, ktorá však bola pokrytá neskutočným množstvom jaziev, rán a krvavých popálenín. Bol to pohľad, ktorý sa človeku naskytne možno tak v márnici. Waltera každý pohľad na každý jeden kúsok jej tváre bolel desaťkrát viac ako samotná rana, ale nemohol od nej odtrhnúť zrak. Úplne reálne počul jej krik a vreskot, ktorý sa musel niesť celou izbou, keď horela a snažila sa dostať cez zamknuté dvere von. Cítil jej bolesť, keď horeli jej ruky, nohy a vlasy. Vlasy kedysi tak krásne, teraz len pár krepatých pramienkov. 

„Strašne ma to mrzí,“ zašepkal.

Pozeral sa jej do očí. Tie ostali rovnaké. Jasno modré, takmer šedé. Už však neboli také jemné ako kedysi. Hľadeli naňho vyčítavo a s opovrhnutím. 

„Tvoja ľútosť mi nepomôže!“ zvrieskla mu priamo do tváre, „čakala som na teba! A ty si neprišiel! Miesto teba sa objavil tvoj otec a podpálil mi môj krásny domov! Walter, láska, vieš ako to bolelo? Takú bolesť som ešte nikdy necítila. A ten strach. Tak veľmi som sa bála! No stále som dúfala, že ma zachrániš. Posledné, na čo som myslela bolo, že Walter ešte príde. Walter ma určite vyslobodí. Nakoniec bude všetko dobré,“ hovorila, kým jej slzy stekali po znetvorenej tvári. 

Pohladkal ju po zjazvenom líci. 

„Nikdy som si to neprestal vyčítať. Arlette, prečo si teraz prišla? Prišla si ma mučiť? Tak do toho! Vydržím to tak dlho ako budeš chcieť. Budem s tebou, aj keby si ma nenávidela každú sekundu. Už ťa neopustím.“

„Nie, neprišla som ťa nenávidieť. Prišla som ťa vyslobodiť. Zachrániť ťa.“

„Ako?“ 

Z vrecka kabátu vytiahla malú fľaštičku nejakej tekutiny. Pohladkala ju a pobozkala jej vrch. 

„Toto nás vyslobodí. Oboch.“

„Chceš, aby som zomrel?“

„Chcem, aby sme boli spolu. Je to také zlé?“ 

„Nie, ale...“

„No tak, Walter! Toto je predsa to, po čom si vždy túžil, nie? Zomrieť spolu, ruka v ruke.“

„Ale ty už si mŕtva!“

„Vrátila som sa, nech môžem zomrieť s tebou. Ešte jeden jediný krát.“

„Čo je tak úžasné na zomieraní?“

„Je to hrozné. Ale verím v to, že keď môžem zomrieť s niekým, koho milujem, je toto najkrajšie na tomto svete.“

Obaja si naliali pohár vína. Posledná vec, ktorú ucítia v žalúdku.

A potom vypili ten zázračný elixír. Každý polovicu. Ľahli si na zem a chytili sa za ruky. 

„Bolo mi s tebou krásne, Arlette.“

„Ešte len bude,“ usmiala sa a zavrela oči. 

Aj on ich zavrel. Pomaly ich oboch zaviedla tam, odkiaľ prišla.

O tri dni sa starým domom ozvali tri hlasné buchnutia. Neboli to však sebavedomé a rázne zvuky. Skôr trochu ustráchané a skromné.

„Skúsim otvoriť.“

„Nie, prestaň! Zaklop ešte raz. Možno spí, alebo jednoducho nepočuje.“

Hans prevrátim očami a ešte raz zaklopal.

Nič.

Juliette pomaličky stlačila kľučku.

„Je odomknuté!“ zašepkala.

Pootvorila dvere a strčila svoju malú hlavu dovnútra.

„Pán Winston!“ zakričala a hlas sa jej nepríjemne vrátil v jemnej ozvene.

Potichu vstúpili dovnútra.

„Poobzerám sa tu, počkaj ma.“

Hans Jamenson kráčal kuchyňou, jedálňou, pracovňou, až prešiel do obývačky. Nikde nič, iba mierny neporiadok. Len v obývačke ho niečo zarazilo. Na stolíku pri kozube stáli dva poháre. Jeden prázdny, červený od vína a druhý naplnený, práve tým vínom. Bolo to zvláštne.

„Nie je tu,“ skonštatoval napokon, „ale môžem sa pozrieť hore.“

„Hádam mu nebudeme liezť aj na poschodie. Možno odišiel na výlet a zabudol si zamknúť.“

„Pripadal ti Walter Winston ako človek, ktorý chodieva na výlety?“

„Proste odtiaľto poďme preč. Nie je mi tu príjemne!“

„A to sa sem chceme nasťahovať.“

Majiteľovi domu, ktorý bol zrejme na výlete a zabudol zamknúť napísali odkaz nech sa im ozve, keď príde domov a vsunuli ho pod dvere. Akože vo vnútri neboli.

O štyri dni sa do toho domu vybrali opäť. Niekoľkokrát zaklopali ako bol ich tradičný rituál a potom vstúpili dnu. Ich lístok ležal na zemi presne tak ako ho tam aj nechali.

„Už sa môžem ísť pozrieť aj do horných izieb?“ spýtal sa Hans s nadvihnutým obočím.

„Idem s tebou,“ povedala ustarostene a zložila si klobúk krémovej farby.

Pomaly postupovali vŕzgajúcimi schodmi a pri každom zvuku sa trošku mykli. Vstúpili do kúpeľne, do spálne, aj do knižnice a nenašli nič iné ako prázdne izby. Až kým neprišli pred dvere poslednej izby.

Juliette sa striasla. Cítila z tej izby niečo mrazivé. Niečo, čo tam čaká len na to, aby to niekto objavil.

Opatrne otvorili dvere a vstúpili do miestnosti.

Celým domom sa ozval ženský výkrik a následne tiché vzlyky.

„Preboha,“ zašepkala a vybehla von.

Pohľad, ktorý sa jej tam naskytol a na ktorý už nikdy nezabudne ju strašil v nočných morách ešte dlho. Telo starého muža, ležiaceho na boku, držiaceho starú fotku v ozdobnom rámiku bolo to najmenej zaujímavé. Ale to, čoho sa už nikdy nezbaví bola jeho tvár. Mal ju pokrytú čiernymi ranami, ktoré jej pripomínali niečo z jej nočných môr. Vyzerali ako staré výčitky a staré hriechy, ktoré si z neho snažili vyžrať cestu von. Až ho zožrali za živa.

Čo si však mohol všimnúť len zainteresovanejší pozorovateľ bolo, že vedľa mŕtvoly Waltera Winstona ležala modrá fľaštička. Fľaštička s jedom, ktorá nebola prázdna, ale chýbala z nej len polovica. Ďalej opäť dva poháre vína. Jeden prázdny, druhý plný. A nakoniec stará fotografia v rámčeku. Fotografia mladého dievčaťa so svetlými vlasmi a šedými očami.

Pre Hansa Jamensona to bol ťažký rok. Súdne naťahovačky o dom, veľa peňazí, ktoré zaň obetoval a nakoniec ešte dlhé večeri, počas ktorých sa snažil svoju ženu presvedčiť, aby sa tam vôbec nasťahovali.

„Ale Juliette, ty ten dom predsa miluješ! Hovorila si, že je to náš dom snov!“ chytal sa za hlavu.

„Rozmyslela som si to. Nechcem s tým domom mať nič spoločné. Nechce naň ani len pomyslieť, nieto v ňom bývať.“

Bol to ťažký a hlavne dlhý rok, počas ktorého vyhlásil svoju ženu za blázna, poslal ju k odbornému lekárovi a nakoniec ju donútil nasťahovať sa do domu, ktorý kedysi patril Walterovi Winstonovi. Konečne si po tých hektických mesiacoch doprial chvíľu na posedenie pri kozube s vínom (ktoré si obľuboval čím ďalej, tým viac) v jeho novom dome.

„Treba ešte niečo upratať?“ spýtala sa Juliette Jamensonová oveľa viac zakríknuto ako by sa spýtala pred rokom.

„V hornej pracovni sú ešte nejaké papiere po tom starom bláznovi. Vyhoď ich, neviem, čo by sme s nimi robili.“

Vyšla po schodoch, párkrát sa nadýchla a vydýchla a vstúpila do tej obávanej miestnosti. Cítila sa, akoby priamo otvárala dvere do vlastných nočných môr. Jej vnútorný hlas vrieskal a snažil sa jej to celé vyhovoriť.

„Sú to iba sny, Jul,“ šepkala si, „presne tak ako hovoril doktor. Všetko sú to len halucinácie.“

Rýchlo zažala svetlo a chytila papiere položené na klavíri. Nechcela sa na ne pozerať, ale nemohla si pomôcť. Všetky tie papiere boli poznámky, popisy a noty k jednej piesni, k nejakému žalospevu. Prezerala si to a zmocňovala sa jej zvláštna nevoľnosť. Zdalo sa jej, akoby strácala vedomie a tak sa snažila ovládnuť. Pretrhla tých niekoľko papierov na dve polovice. Vydýchla si. Hneď jej bolo oveľa lepšie.

Aspoň na chvíľu.

„Juliette, to bol ten rekviem! Môj rekviem, ktorý si mala nájsť!“

Otočila sa a roztrhané papiere jej vypadli z rúk. Nevykríkla ako vtedy pred rokom. Aj napriek tomu, že sa jej naskytol pohľad na presne to isté. Snažila sa vykríknuť, ale hlas sa jej zasekol v hrdle.

Pretože priamo pred ňou sa zhmotnili všetky jej nočné mory.

Walter Winston jednoducho neopustí tento svet, kým si nezahrá na svojom vlastnom pohrebe. 

Autor: LadyOceansoul, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Skladateľ smrti :