OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Rodina

02.01.2013 (14:00) • Lessy • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 807×

Konečne prázdniny. Ešte nikdy som sa tak na zimné prázdniny netešil. Nie kvôli jedlu, nie kvôli darčekom, ale kvôli voľnu. Konečne si budem môcť oddýchnuť od toho večného kolobehu – škola, tréning, učenie a povinnosti. Konečne budem môcť mysieť aj na zábavu, kamarátov, dlho spať...

No ako náhle sme boli všetci doma, začalo to, na čo sme počas roka nemali čas. Hádky.

„Mami, idem von s kamarátmi,“ povedal som.

„O desiatej nech si doma!“

„O desiatej? Veď sú prázdniny!“ bránil som sa. „Ostatní môžu byť oveľa dlhšie!“

„Mňa nezaujímajú ostatní!“ Zrazu. Ale keď išlo o to, kto mal lepšie známky, vtedy ju ostatní zaujímali.

„Ideš so mnou na návštevu ku starkým?“ pýtal sa ma oco.

„Oci, veď vieš, že dnes som chcel ísť na plaváreň,“ povzdychol som si.

„Samozrejme. Zábava je prednejšia ako rodina, že?“

„Pôjdem za nimi zajtra. A nejdem sa zabávať, ale športovať.“

„Nechaj si tie výhovorky,“ odvrkol a naštvaný odišiel skôr, ako som mu to mohol vysvetliť.

Atmosféra hustla.

„Poď sem!“ Len som prevrátil očami a ignoroval som to. Práve sa mi v tej hre tak darilo!

„Hluchý si?“ kričala mama z kuchyne.

„Prídem o chvíľku!“

„Hneď!“ kričala a z jej hlasu už bolo počuť hnev. Nemôžu mi dať chvíľu pokoj?

„Tak čo mám robiť?“ spýtal som sa otrávene.

„Uprac riady. Aspoň niečo by si mohol urobiť v tejto domácnosti! Buď si pri počítači, alebo sa celé dni flákaš s kamošmi. Čo takto myslieť aj na domácnosť? Alebo ísť pozrieť starkých?“ Výčitky, výčitky. Nejako ma už nebavilo počúvať, aký som nemožný.

„Fajn," odvrkol som.

„A rozprávaj sa slušne,“ stihla ešte povedať, kým buchla dverami.

Hneď, ako som bol s riadmi hotový, vrátil som sa k počítaču a prihlásil na facebook. Napísala mi kamarátka a pýtala sa ako sa mám.

„Na hovno. Rodičia ma vkuse len buzerujú, nikdy sa im nezdám dosť dobrý. Všetko robím zle. A pritom sa snažím! Ale zdá sa mi, že vidia len to zlé. A že chcem byť s kamarátmi? To je predsa jasné, nie? Aspoň oni mi rozumejú,“ písal som.

Bolela ma hlava, tak som sa šiel prejsť. Ani neviem, ako sa to stalo. V ušiach slúchadlá, nevnímal som cestu, keď som prechádzal na druhú stranu. Zrazu svetlo, potom tma. Prebral som sa v nemocnici.

Prvé, čo som uvidel, boli mamine oči plné sĺz. Oco sedel vedľa a stískal mi ruku. Upokojujúco vravel:

„Neboj sa, už bude dobre. Preberá sa.“ Chvíľku som nechápal, čo sa vlastne stalo a zmätene som sa na nich díval.

„Je nám to veľmi ľúto, naozaj. Veľmi! Strašne ťa ľúbime. A vôbec si nemyslíme, že si nemožný. Si skvelý! Veď s bratom nám veľmi pomáhaš. Pozri, nakreslil ti obrázok. A aj sa dobre učíš, a pracuješ na sebe... My to všetko vidíme, len ti to zabúdame hovoriť. Tak nás to mrzí!“ Mama sa rozplakala. Nerozumel som tomu. Čo je jej ľúto? Vari ona môže za to, že ma zrazilo auto? Ale otec mi to objasnil.

„Prečítali sme si tvoju správu na facebooku. Zabudol si sa odhlásiť.“ Usmial som sa. A uvedomil si, že som im krivdil. Veď to boli oni, čo teraz sedeli pri mojej posteli a báli sa o mňa, nie kamaráti. 

Autor: Lessy, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Rodina: