Prosím, povedz mi prečo? • OurStories.cz ~ naše povídky

Môj život je plný sklamaní a bolesti. Skutočný príbeh mojej rodiny, ktorú milujem, no aj nenávidím.
Ťažko sa zážitky, ktoré prežijete na vlastnej koži, dávajú na papier. Tobôž ak tak bolia. Len by som tým všetkým čitateľom chcela pripomenúť, že máme lásku dávať najavo každý deň. Nikdy neviete, kedy tu už nebude. A hlavne prečo od vás odíde.
Prečo? Otázka, ktorá bolí najviac zo všetkých.

26.08.2012 (16:00) • IKa4 • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 597×

12.2. 2012
21:00 Nedeľa
Ondrejko

   Ondrejko poletoval z jedného kúta izby do druhej. Bol na návšteve, no on nikdy nebral na nič ohľad. Bol také malé veľké šidlo. Neváhal zájsť u cudzích ľudí do chladničky, či rozobrať im ich skrine.
Ocko naňho občas niečo zahundral, no Ondrejko sa nikdy azda nepoučí. Nenápadné sa prechádzal okolo stola, kde sedela jeho mama s otcom, krstná, krstný a tucet ďalších ľudí. Na stole zbadal pohárik, ktorý ho priam volal. Uchopil ho do svojich malých rúk a tekutina v malom poháriku zmizla už aj v ňom. Na chvíľu ho zaštípalo hrdlo, no potom sa len rozosmial.
   Mamka rýchlo vykríkla a zobrala mu pohárik z ruky. Ocko ho pokarhal a povedal nech sa ide hrať s Peťko do vedľajšej izby. Ale keďže mali Ondrejko bol veľký bitkár a nepočúvnik, veľa detí sa s nim hrať nechcelo. Väčšinou došlo len k bitke oboch strán a potom ďalšej bitke od rodičov. Nečudo prečo sa Peťo radšej schúlil ku krstnej a nie odísť.
   „Peťo, Peťooo,“ kričal naňho malý Ondrejko a ťahal ho za ruku do vedľajšej izby.
   Chlapec sa však naďalej tváril zachmúrene a zostal radšej pri svojej mame.
   Ondrejko sa tak prešmykol popod stôl smerom až k ockovi, no po ceste mu skrížila cestu veľká fľaša kofoly. Neváhal a otvoril ju. Chcel sa z nej napiť a uhasiť to štípanie v hrdle, no fľaša sa mu prevrátila a rozliala sa nie len ockovi a mamke na nohy ale aj na podlahu.
   Všade sa kričalo a utieralo. Ondrej sa zatiaľ len postavil na bok a sledoval ako mu ocko vysvetľuje, že toto sa robiť nemá. Dostal aj pár na zadok.
   Keď sa konečne všetci utíšili, mama prišla s názorom, že by už mali ísť domov. Ockovi sa ešte veľmi nechcelo, no dal si posledný pohárik, taký aký predtým vypil aj Ondrejko a odišli domov na ockovom čiernom aute.
Vopred vedel, že mamka s ockom sa budú zase hádať. Mamka nemala rada ak ocko vypil čo i len jeden taký pohárik. Bývali ešte stále u babky, keďže mamka s ockom boli ešte stále mladý a peňazí nebolo tiež nadostač.
   Ondrejko bol najradšej so svojim ockom. Aj keď sa to nestávalo často. Väčšinou ocko nebál doma, nevie kde bol. No chodil len občas a ak sa s mamou pohádali odišiel.
   Chýbal mu.

22:30
Katka

„To si mi nemohla dovoliť ani jeden pohárik? Nemusíš ma všade strápniť!“ Martin na mňa chrlil jednu vetu za druhou. Akoby nebolo dosť, že si vypije ešte mi to bude včítať!
   „Jeden pohárik? To iste, koľko si toho vypil? Ani si si nevšimol, čo Ondrej stvára! Vždy len priješ alebo hráš automaty!“
   Mama sa vynorila z obývačky a upozornila nás, že máme byť tichšie, keďže malý Ondrej práve zaspáva.
   Vždy vedela len otravovať. Ako každý! Nikto nechápal aké to medzi nami s Martinom je. Vraj je chyba vo mne, pre moju chorobu. Mám sklerózu multiplex, už pár rokov, no vo svojich šestnástych som sa musel vzdať liečby pretože som otehotnela. S týmto tu o štyri roky starším chlapom. Celá rodina vraj preto trpela, museli sa hanbiť. Akoby nikdy nepochopili, že je fuk čo si druhý o nás myslia. Rozhodla som sa nechať si malého, nedokázala by som ho zabiť. A okrem toho vtedy som bola ešte šialene zamilovaná. Teraz keď nám to s Martinom škrípe a on mi už dlhšie neplatí výživne a našiel si svoju novú frajerku, je to už iné. On sa utápa v dlhoch a pritom sa ešte aj opíja ako prasa. Aj to málo peňazí čo má prehrá na automatoch. Nechcem vedieť koľko peňazí ľudom dlhuje.
   „Vypadni! Vieš čo? Toto je dom mojich rodičov, tak zmizni,“ okríkla som ho.
   Bývalý sme len v malom činžiaku a to sme sa tu tlačili piaty ak sa Martin rozhodol prespať tak šiesti. Ja, mama a otec. Moja o dva roky mladšia sestra a Ondrejko.
   Zo spálne sa ozval krik. Ondrej bol za pár sekúnd v obývačke a plakal ako najatý. „Buď ticho!“
   Martin sa na mňa prísne pozrel. Bol ešte sneh a pár pod nulou. Vedela som, že nemá kam ísť. Mamu so svojim nevlastným otcom odvrhol pretože nesúhlasili aby sme boli spolu. Vždy nás s Ondrejkom brali len ako odpad.
   „Zmizni! Toto nie je tvoj dom tak vypadni!“
   Ondrejko sa obšmietal okolo svojho otca a plakal. Martin sa zrejeme nahneval a tak ma poslúchol a vypadol von. Nezobral si ani bundu, odišiel len v tričku a rifliach. Do tejto tuhej zimy. Teda mohol ísť ešte do svojho obchodu na ktorý si založil živnosť a spolu sme tam ešte pred pár mesiacmi pracovali, no kto vie, či ešte od toho má vôbec kľúče. Ak ich niekde nestratil, keď sa potácal ožratí ulicami.
   „Si normálna, Katka! Veď ešte niekde zamrzne!“ sestra na mňa kričala ako pojašená.
   Ondrejko si vybral s chladničky mlieko a rozlieval ho po podlahe. „Ondrej!“ Zobrala som ho do rúk a usúdila na posteľ. Nikdy som nemala potrebu byť ho, nepomohlo by to.
   „Poďme ho radšej pohľadať,“ navrhla mama.
   Aj keď veľmi nerada, zobrala som si kabát a vybrala a do tejto tuhej zimy. Mama zostala doma s Ondrejom a ja so sestrou sme sa rozdelili a prehľadávali celé mesto. Aj tak sa teraz ožerie ako sviňa. Bála som sa len toho, že zostane na ulici a niečo sa mu stane. A možno ho prichýli ta jeho dievčina. Aj keď sa s ňou už vraj rozišiel. To iste.

13.2.2012
10:20 Pondelok
Katkina sestra

   Hľadali sme ho snáď všade. Po baroch, u kamarátoch dokonca sme v meste stretli aj jeho bývalú, no jeho nikde nebolo. Videl ho len jeden jeho večný kamarát. Vraj sa pľantal ulicami opitý na mol. Po polnoci sme to predsa len vzdali a vrátili sa s Katkou domou.
   Bola zničená, aj keď si svoju slabosť nerada priznávala. Vždy som vedela, že Martina nadovšetko ľúbila. Ja ako jej sestra, s ktorou sa od malička škriepila, poznala som ju azda najlepšie. Vedela byť ostrá a zlá ako samotný diabol, no vedela sa aj pretvarovať na anjela.
   Ak jej Martin nejako ublížil, dokázala mu urobiť zo života peklo. Vedela si toho veľa navymýšľať, a tak sme nikdy nevedeli či hovorí pravdu. Raz prišla domov dobitá s potrhaným oblečeným opuchnutým okom a krvácajúcou rukou. Vraj ju Martin zmlátil. Udala ho a on ju preto začal podvádzať. Vždy si robili napriek. Všetko si to však zniesol Ondrejko. Narodil sa predčasne v siedmom mesiaci ešte keď mala len 17. Tomu sú však už tri roky a on je ešte horší. Je ako malý diabol. No napriek tomu ho každý z našej rodiny miluje, hoc bol vlastne nechceným dieťaťom a viackrát sa moji rodičia snažili presvedčiť Katku aby išla na potrat. Dokonca ju ťahali po schodoch za vlasy. No ak to prišlo stali pri nej a pomohli jej vždy. Tak ako ja. No ona nás napriek tmu všetkých nenávidela. Nikdy som nevedela prečo. No stále som jej to videla v jej prekrásnych modrých očiach.
   Napriek tomu všetkému som vedela že ho miluje, tak ako miluje aj Ondrejka. Martin bol dobrý človek, to len ona ho dokázala takto zničiť. Možno aj predtým pil, no nikdy nehral automaty a neopíjal sa do nemoty.
   Pôjdeme ho hľadať, aj dnes. Veď predsa sa niekde musí skrývať nie? O pár dni bude mať narodeniny a zajtra je predsa Valentín. Znova sa zmieria. Vždy sa pohádajú a potom uzmieria. Len keď sú nahnevaný občas nevedia čo robia.
   Pôjdeme ho radšej hľadať.

14. 2. 2012
Utorok
Katka

Plačem. Nemôžem dýchať. Stále mam pred očami jeho tvár. Ľutujem svoje slová. Vrátila by som to, všetko! Ako si to dovolil? Nechať ma tu samu? Len ja a Ondrejko! Ten hajzel! Bože, prosím, láska vráť sa! Prečo? Martin tak odpovedz mi prečo si mi to urobil? Nám?

   Doobeda mi zazvonil telefón. Volala Ondrejkova krstná, vraj sa pri Martinovom obchode zbierajú autá. Ma prácu blízko tak to mohla vidieť.
   Vybehla tam a videla policajne autá, spolu s čiernym autom.
   Nepočúvala som ju. Moje srdce, bolo na dne. Vybehla som z domu a rozutekala sa za nim. Áno bude tam a ja opäť uvidím jeho úsmev! Verila som!
   Dobehla som pred obchod. Martinov kamarát ležal na zemi a plakal. Hneď ako ma zbadal rozutekal sa ku mne. Kričal a plakal. Kričal na mňa slová ktoré navždy zmenili môj a život všetkých v mojej rodine.
   „Martin sa zabil! Obesil sa! Je mŕtvy," naďalej plakal. Statný chlap mi plakal priamo pred očami.
   Je predsa Valentín, náš deň. Nie, nie je to pravda. Nahovárala som si, no napriek tomu som plakala.
   „To kvôli tebe sa zabil! Vyhodila si ho a on si myslel, že ho už nemiluješ! To ja som ho našiel, videl som ho, ako visí na slučke. Bol tam list, no prišla jeho mama a vzala ho. Vraj tam bol odkaz pre teba a Ondreja. Polícia hovorí, že mal vypité, veľa promile a jednoducho to bola samovražda. Dohnala si ho k tomu.“
   List. Na rozlúčku. Rozplakala som sa. Nohy sa mi náhle podlomili a klesla som na zem. Môj svet sa v tejto chvíli zrútil. Prišla búrka a vzala mi moje srdce. Odniesla ho preč. Alebo odišlo samo? Chcelo odo mňa odísť? Nemilovalo ma? Nemilovalo nás?
   Tak prečo? Bože, povedz mi prečo to urobil?

***

Polícia tvrdý, že žiadny list na rozlúčku sa nenašiel. Sanitári ktorý tam boli prví ho vraj videli, odniesla si ho jeho matka, ktorá ma zhodou okolností, veľa peňazí a hlavne známych na policajnej stanici. Do dnes sa tento fakt nepreriešil. No Katke bolo oznámene, od sanitára ktorý mal fotky z miesta nehody, že ten list naozaj bol.
Stálo na ňom:
Prepáč mi, Katka. Vždy som miloval len teba, žiadnu inú. Teba a Ondrejka. Odpusť mi.

Možno sa už nikdy nedozvieme pravdu. No takáto je slovenská polícia. Nech je pravda o liste akákoľvek Katka si uvedomila ako ho milovala a ako on miloval ju. Až tak, že sa párkrát potom predávkovala a podrezala si žili. Napriek tomu žije. Je tu ešte Ondrejko, hlavne pre neho!

Každému z nás však v hlave víri len jedna otázka. Prečo? Prečo by sa zabíjal človek, ktorý ma krásnu ženu, o ktorej len každý sníva a malého trojročného synčeka. Ondrejko ťa stále ľúbi Martin! Každý deň sa pýta kedy sa jeho ocko vráti.
Prečo Martin?

Ak ste sa aj vy ocitli v bolestivej situácii neváhajte a pridajte sa tu. Stránka vytvorená bolesťou a pre pomoc druhým. Aby ste sa mali kde schýliť a neurobili chybu v pokuse o samovraždu. Bolí to. Vás aj vašu rodinu. Zabíja ju to!

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Jednodílné