OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Posledná slza

23.03.2014 (11:00) • DarkLove • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1058×

Posledný raz...

Všade je hlboká noc, ľudia spia v bezpečí zamknutých bytov. Len jej sa vyhýba spánok. Smutné, od plaču červené oči, hľadia do stropu. Jej zmučená, vyčerpaná duša márne hľadá pokoj, ktorý jej vzala láska...

Teraz už naposledy. 

Zapne lampu a len čo sa po tmavej izbe rozleje mäkké svetlo, začne rukou šmátrať po nočnom stolíku.

Berie mobil a roztrasenými prstami sa snaží nájsť príčinu jej smútku. Už stokrát ju prečítala, no stále nemôže uveriť tomu, čo sa v nej píše. Slová v SMS nedávajú zmysel. Nechápe, prečo sa s ňou rozišiel. Tak chladne a kruto, ani sa jej to nenamáhal povedať osobne. Hrdina.

Už je to týždeň, no bolesť sa nezmenšuje a jej zlomené srdce sa nevie pozbierať. A pri tom všetko bolo krásne a dokonalé. Nečudo, že ho miluje ešte aj teraz. Nevie mu to odpustiť, no stále má miesto v jej doráňanom srdci. Bude tam už navždy. 

Ako rýchlo sa človeku vysmeje šťastie. Ako rýchlo spadne na samé dno. A ako dlho, kým zas začne žiť.

Ruka jej zablúdi pod vankúš a vytiahne denník, ktorý je v tomto období jej najlepším priateľom. Bruškami prstov prechádza po každom centimetri malej zamatovej knižky. Napĺňa ju to pokojom. So vzdychom denník otvorí a začne písať.

Milý denníček,

už nevládzem. Čiastočne preto, že celé noci nespím. Myslím len na neho, aj keď on na mňa asi zabudol. Teda, správa sa tak. Akoby som pre neho nič neznamenala, akoby tie mesiace, čo sme boli spolu, boli len strata času. Nie je to fér. Nie je fér, že ten, koho som milovala, mi tak veľmi ublížil. Že mi vzal všetko a teraz sa správa, akoby ma nepoznal. Nedokážem bez neho žiť, stále ho milujem. Chcem znova počuť náš smiech, chcem vrátiť tie večery, keď sme pred telkou jedli zmrzlinu a smiali sa spolu na nevydarených vtipoch. Chcem vrátiť ten čas, keď sme boli pár. Láska je sebecká. Dá, zoberie a bolí. Život ide ďalej, ten môj však bez úsmevu a pocitu šťastia. Zajtra, tak ako vždy, budem tvrdiť, že pre mňa nič neznamenal a že sa mám fajn. Aj keď to vôbec nie je pravda. Preto sú všetky dni pre mňa ako peklo, z ktorého niet vyslobodenia. Bez nároku na šťastie, lásku a úprimné priateľstvo sa budem tváriť, že sa nič nestalo...

Zrazu počuť kroky. To bude asi jej mladší brat, ktorý sa zobudil na svetlo z jej izby. Rýchlo zhasne svetlo, zatvorí denník a strčí ho späť pod vankúš. Hlava jej klesne a privrie oči, aby to vyzeralo, že spí. Kroky sa začnú vzďaľovať a ona si vydýchne. Prikrývku si vyhrnie až pod bradu a znova sa načiahne po denníku. Už nechce písať, chce sa ho len... dotknúť. Ten dotyk jej dáva pocit, že nie je sama a to ju vždy upokojí. Upokojí jej myšlienky.

No stále je sama. Sama so svojím trápením, od ktorého sa nemôže oslobodiť. Niet totiž lieku na lásku, ktorý by jej pomohol. Zamilovať sa je ľahké, no zabudnúť na lásku nemožné.

Po líci jej tečie slza. Len jedna jediná, pretože všetky už vyplakala.

 Ja viem, smutné a depresívne, ale aj také musia byť. :)

Jedna z mojich prvých, preto by ma veľmi potešili komentáre, samozrejme aj kritika. :D

Autor: DarkLove, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Posledná slza :