OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Posledná kvapka

02.08.2012 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1904×

Som duch dievčaťa,
ktorým som chcela byť.
Som schránka dievčaťa,
ktoré som dobre poznala.

Rozbité kúsky
sťažka dýchajúceho príbehu,
kde kedysi bola láska
a teraz som tam len ja
osamelá...

Posledná kvapka

Temnou, zatuchnutou celou sa rozľahlo bolestné stenanie. V tme, kde nevidela nič, dokonca ani konček vlastného nosa, sa snažila doplaziť späť na tvrdú posteľ, ale nedokázala to. Toľkokrát už vstávala dobitá zo zeme, no teraz to nedokázala. Vedela, že prichádza koniec. Miesto strachu, či dokonca až paniky, cítila len zmierenie. Niečo podobné odpusteniu. Jej duša bola ľahučká ako pierko a hrozila, že každú chvíľu odletí do miest, kde ju už nikto nezachráni.

V živote ľutovala veľa vecí, veľa okamihov vlastného bytia by najradšej zmenila, prežila znovu a lepšie, ale nemohla. No teraz, keď mala len pár minút, možno hodín, na to, aby zhodnotila vlastné prežívanie, bola prázdna. Okolnosti, ktoré ju priviedli do studenej a nepriateľskej cely medzi ženy, ktoré len za prísľub lepšej večere dokázali vraždiť, nedokázala ľutovať. Keby sa mala rozhodnúť, urobila by to rovnako. Hoci to malo za následok doživotie a ubytovanie na cele so ženou, ktorá bola psychicky labilná a práve dnes sa rozhodla, že ona, o dve hlavy nižšia a aspoň o sto kíl chudšia malá žena, ju chce zabiť v spánku. Jej spolubývajúca sa preto rozhodla, že to urobí miesto nej, len s tým rozdielom, že už nebude obeť, ale útočník. Amy nemala najmenšiu šancu.

Trpko sa pousmiala, keď sa jej pred očami roztancovali tiene, ktoré kvôli tme ani poriadne nevidela. Bola zvyknutá na pocity, ktoré teraz týrali jej myseľ i telo. Bezmocnosť sa miesila s pocitom paniky, s túžbou nadýchnuť sa poriadne zhlboka, v čom jej bránili polámané rebrá. Dokázala si na to za tých niekoľko rokov zvyknúť. Nie nadarmo sa hovorilo, že človek si zvykne aj na šibenicu, ak je k tomu prinútený. Ona bola a to tým najhorším spôsobom akým mohla. A to všetko pre jedinú sekundu, jeden okamih, ktorý dokázal všetko zmeniť. Pamätala si to všetko, akoby sa to stalo len včera...

Bolo to v deň, keď dokončila vojenskú školu. Keďže bol jej otec veliaci dôstojník, kapitán, cítila sa povinná prebrať po ňom raz jeho povinnosti. Nemal syna, ktoré si prial, no Amy sa nikdy neprestala snažiť vydobyť si jeho uznanie. Občas sa jej zdalo, že sa jej to darí. A napriek tomu, že jej to nikdy nepovedal, cítila, že ju miluje tak veľmi, ako ona jeho. Preto keď jej navrhol, že sa pokúsi presvedčiť svojho nadriadeného, aby ju prevelil pod jeho velenie, nenamietala. A keď sa to napokon podarilo, bola v duchu šťastná. Okrem otca mala už len nevlastnú sestru Sylviu, s ktorou si boli síce veľmi blízke, ale nemohla s ňou žiť. Jej sestra, akokoľvek ju chápala, odsudzovala jej rozhodnutie, aby sa stala vojačkou. Pre ženu je to vraj nevhodné. Nenávidela tie hádky.

Ráno prišla na veliteľstvo, no miesto otca vrazila do vysokého a urasteného vojaka s tými najkrajšími zelenými očami, aké kedy videla. A hoci mal to najobyčajnejšie meno John, pre ňu bol najvýnimočnejším človekom na zemi. Napriek zákazom otca sa s ním stretávala a zamilovala sa. Keď ju požiadal o ruku, neváhala ani sekundu a povedala áno. Keď to napokon povedala otcovi, rozkričal sa na ňu. Tvrdil, že nevie, čo je John zač. Buď sa s ním rozíde, alebo viac nie je jeho dcéra. Kedykoľvek predtým by bola len sklopila uši a poslúchla, nechcela ho stratiť. Lenže teraz bola mladá, zamilovaná a hoci túžila po vojenskej kariére, predsa len bola dostatočne ženou na to, aby chcela vlastnú rodinu. Ešte ten večer odišla. A netušila, že je to najhoršia chyba jej života.

Krátko po svadbe zistila, že je tehotná. Veľmi sa tešili na dieťatko, nikdy predtým neboli šťastnejší. Krátko po pôrode, keď sa novým členom ich maličkej rodiny stalo svetlovlasé dievčatko s otcovými očami, všetko začalo ísť dole z kopca. John bol často nervózny, občas agresívny, niekoľkokrát prišiel domov na mol. Tackal sa zo strany na stranu a páchol cigaretami a močom. Amy nemala to srdce ho vyhodiť. Kričal na ňu, no nemohla mu to mať za zlé. Veď na druhý deň sa vždy ospravedlnil, doniesol jej ruže a prisahal, že to už nikdy neurobí. Pri svojom sľube vydržal len pár dní. Amy tušila, že to nie je dobré znamenie, ale nemohla ho opustiť. Jej dcérka bola priveľmi malá a ona nemala kam ísť. Nechcela utekať. No aj tak v srdci cítila, že začala prehrávať...

Vyvrcholilo to v deň prvých narodenín malej Nikki. Ten večer neprišiel domov. Keď sa na obed druhého dňa vrátil, vylepil jej facku, až vrazila do steny a zlomila si ruku. Začal ju obviňovať, že mu zničila život a je neschopná. Kvôli nej prišiel o prácu. Vyrazili ho z armády, pretože bez dôvodu napadol svojho veliaceho dôstojníka. No hoci to boli jeho päste, čo ohrozovali iného, ona mohla za jeho rozrušenie, za jeho hnev. Kvôli tomu prekliatemu decku sa nemohol vyspať.

„Tá malá stále len reve, umlč ju, lebo to urobím ja!“ vyhrážal sa.

Amy skamenela a paniku nahradil cit mocnejší než čokoľvek iné na svete – materinské puto, ktoré ju nútilo pritisnúť si tíško nariekajúcu dcérku k sebe aj napriek zlomenej ruke.

„John, čo sa to s tebou stalo? Veď je to tvoj dcéra, ako môžeš povedať niečo také kruté?“ vmietla mu do tváre chvejúcim sa hlasom.

Zodvihol ruku akoby ju chcel opäť udrieť. Bola pripravená rýchlo vložiť malú do postieľky, aby jej neublížil, no miesto toho len dcéru pohladil po vláskoch a takmer nežne sa na ňu usmial. Pohľad, ktorým fľochol po Amy, sa nedal nazvať inak ako nenávistný. Mrazilo ju z neho v chrbte i srdci.

„Preklínam deň, keď som poznal teba aj tvojho idiotského a neschopného otca. To kvôli nemu ma vyrazili! A ty si mu to iste poradila!“

Amy zabolelo na hrudi. Ach, ocko... „Neurážaj ho! Je stokrát lepší chlap ako ty! Mňa si urážaj koľko chceš, ale moju rodinu nechaj na pokoji!“

„Rodina!“ vysmial sa jej. „Akáže ti je on rodina? Aj on sa ťa zriekol, lebo zistil, čo si za príšernú pobehlicu.“ S tými slovami odišiel. Keď o chvíľku neskôr počula buchnúť dvere na chladničke, vedela, že si zobral pivo a išiel popíjať do obývačky.

Jeho posledné slová jej ešte dlho neschádzali z mysle. Vedela, že mal pravdu. Vlastný otec sa jej zriekol, lebo ho sklamala. Zlyhala ako dcéra. Ona mohla za to, ako skončila. Cítila vinu takú hroznú, že keby nemala malú Nikki, ktorá na ňu upierala tie svoje veľké očká, dávno by skoncovala so svojou biednou existenciou. John by si našiel lepšiu, schopnejšiu ženu ako je ona. A jej otec by ho nechal na pokoji, lebo by s ňou už nemal nič spoločné. Schúlená v rohu detskej izby plakala, akoby tým mohla niečo zmeniť. Tichučko vzlykala do dcérkinho plyšového medvedíka a snažila sa ju nezobudiť. Srdce ju pri každom ďalšom údere bolelo vždy o niečo viac, akoby ostne, ktoré sa jej tam zabodli, boli otrávené.

Keď jej oči vyschli a ostala len trýzeň a bodanie vlastnej viny, zodvihla sa na roztrasené nohy a potichu sa vybrala do spálne. Dúfala, že John ostal spať v obývačke na gauči, ako to robieval už niekoľko mesiacov. To, ako veľmi sa mýlila, pochopila v ten okamih, keď sa odrazu zasvietila lampa na nočnom stolíku a jej manžel sa na ňu zákerne usmieval. Zamrzla na mieste. Vyskočil k nej s ladnosťou dravej šelmy. Cítila z neho alkohol, ale nebol až tak mimo, aby si nebol vedomý toho, čo robí.

„Toto, moja drahá, som ti zabudol dať,“ pošepol jej zlovestne do ucha.

Skôr, ako stihla vôbec žmurknúť, dopadla jej jeho tvrdá päsť pod bradu, až jej hlava odskočila dozadu. Stratila rovnováhu a pristála uprostred plyšového koberca. Bola taká paralyzovaná strachom a zaskočená tým, čo sa stalo, že nemohla ani len žmurknúť. Možno ju to nemalo až tak prekvapiť. Po lícach jej začali padať trpké slzy sklamania. Prečo vôbec čakala, že splní to, čo jej sľúbil? Na čo potom tie kvety?

Nedokázala mu vzdorovať. Napriek tomu, že bola vycvičená a najlepšia z ročníka na škole, teraz sa nedokázala brániť. Proti jeho surovosti nezmohla nič. Len tíško čakala, kým odznie jeho hnev, kým sa vybúri. Rukami si chránila hlavu a pri každej rane, ktorá dopadla na jej zúbožené telo, sa mykla. Po celý čas neprestala plakať, ale ani jej vzlyky ho neprinútili prestať. Keď sa konečne prepadla do milosrdnej tmy, vedela, že peklo sa len začalo...

Mesiace, ktoré potom nasledovali, sa jej zlievali dokopy. Nemala potrebu vnímať čas okolo seba. Rozdeľovala to len na dobu, keď bola sama s Nikki a na večery, keď prišiel John, opäť spitý pod obraz boží, a kričal na ňu. Nie vždy ju mlátil, ale tie psychické muky boli ešte horšie. Pocit viny sa každou chvíľkou zhoršoval a pri živote ju držal už len pohľad na dcérku. Nemala chuť na jedlo, nepociťovala smäd, či potrebu vôbec sa nadýchnuť. Robila to len pre ňu, pre jej sladký úsmev a rozkošný smiech.

John vybíjal svoju nahromadenú agresiu na jej tele. Po čase už prestala pociťovať bolesť, proste znecitlivela. A on to rád zneužíval. Už ani nemala silu plakať, len ležala na zemi a čakala, kým odíde zase popíjať, alebo zalezie spať. Posteľ v ich izbe bola tiež jediným nábytkom, ktorý tam ostal. Okrem chladničky a zariadenia detskej izby zmizlo takmer všetko, čo nebolo priskrutkované a dalo sa to predať. Už čoskoro musela variť len v jednom starom hrnci a jedávať z plastových nádob, ktoré jej ostali z jogurtov.

Nevychádzala, hoci susedia vedeli, že tam ešte stále niekde prežíva. Tak veľmi sa hanbila za svoje modriny, za nezhojené rany alebo zafixované kosti. Nevedela zniesť ľútostivé pohľady, ktoré na ňu upierali. Zaslúžila si svoj osud, bola na nič, bola príťaž, takmer ako rakovinový nádor, ktorého sa nedá zbaviť. Častokrát chcela ujsť, no vždy sa vrátila. Bez dcéry bola menej ako tieň, no John jej nedovolil ju zobrať. Vždy sa vyhrážal, že ju dá na súd, ak s ňou odíde. Predstava väzenia ju desila ešte viac ako jeho päste.

Nikdy nešla za otcom, lebo vedela, že preňho už nič neznamená. Zriekol sa jej, nemohol ju tiež vystáť. Naozaj chcel len syna a ona si roky márne nahovárala, že je na ňu pyšný. Robil to z povinnosti. Na sestru ani nepomyslela. Nemala tú odvahu ničiť jej život svojou bezútešnou prítomnosťou. Sylvia bola šťastná aj bez toho, aby ju musela vídať. Nemohla s Nikki ostať navždy. V srdci cítila, že keď bude dostatočne veľká, vzdá sa jej, aby jej nezničila život ako to urobila Johnovi. No bola príliš materská na to, aby ju nechala tak, kým sa nevedela brániť sama. Bála sa, že by jej mohol tiež ublížiť, hoci na ňu ani raz nepozrel inak ako s nesmiernou láskou. Večer pred Vianocami sa však aj to zmenilo...

Konečne doumývala aj poslednú podlahu. Všade bolo čistučko. Ľutovala, že nemajú stromček, aby mohla mať jej dcérka plnohodnotné sviatky, ale nedalo sa nič robiť. Ona sama von nemohla vyjsť, nie kým mala monokel pod okom stále taký výrazne fialový. Po poslednom pokuse o útek od toho všetkého, ktorý sa skončil po hodine, kým jej stihla začať chýbať Nikki, si ju John strážil ako oko v hlave. Nenávidel ju, no predsa jej nedovolil odísť. Nerozumela tomu, ale vysvetľovala si to tak, že by potom nemal koho mlátiť. A ona bola dokonalý objekt – necítila fyzickú bolesť a neprotestovala. Nijako sa nebránila, lebo na to nemala silu.

Potriasla hlavou, aby zahnala tie otravné slzy na ústup. Sú zbytočné a len desia Nikki. Jej neschopnosť vnímať plynutie času si vypýtalo svoju daň. Neustrážila to - a malá proste vyrástla. Zrazu mala už štyri roky, vedela rozprávať a bola neskutočne zvedavá. Bolo takmer nemožné pred ňou ukryť modriny a podliatiny, ale našťastie ešte nechápala, odkiaľ sa brali.

Odrazu za sebou počula tiché cupitanie. Keď sa otočila, stála za ňou jej dcérka a malými ručičkami si pretierala ospalé očká.

„Prečo nespíš, zlatíčko? Už je neskoro,“ prehovorila na ňu tichým, nežným hlasom a aj napriek všetkým svojim zraneniam a nalomeným rebrám ju zodvihla na ruky a pevne k sebe pritisla.

„Vonku kričí nejaký ujo a nechce byť ticho,“ povedala maličká takmer plačlivo.

Amy ju pobozkala na čielko. „Neboj sa, to bude dobré. Poď, pôjdeme spinkať spolu.“

„Dobre,“ zamrmlala a zavŕtala sa do matkinho náručia, vôbec si nevšímajúc, ako sa mykla.

Amy opäť pobozkala dcéru a vybrala sa s ňou do detskej izby. Spávala s ňou, pretože John ju nemohol vystáť už ani v spoločnej spálni. Neprekážalo jej to tak, ako dúfal. Vďaka jeho krutosti aspoň mohla strážiť Nikki.

V polovici kroku zastala, lebo sa jej zazdalo, že pred dverami počula divný lomoz. Sotva o okamih neskôr sa vchodové dvere prudko otvorili, až s buchotom dopadli na stenu. Nikki sa mykla a s očami rozšírenými od strachu pozerala na vlastného otca, ktorý ledva stál na nohách, bol celý od krvi, ale napriek tomu sa hurónsky rehotal. Amy ustrnula, keď jeho zahmlený pohľad dopadol na ňu. Prosila nebesia, aby ju ochránili, ale neurobili to. Chcela ochrániť dcéru od toho pohľadu. Nechcela, by to videla. Jej otec ju mal rád bez ohľadu na to, ako veľmi nenávidel jej matku. Lenže teraz videla niečo iné. Vedela, že sa ho bojí a keď sa jej s plačom vytrhla z náručia a utiekla kamsi do izby, začala mať vážne obavy, ale tentoraz nie o seba. John ešte nikdy nebol taký nazúrený ako v ten moment.

Napriahol sa a silno ju udrel do pleca, až padla na zem. Zazvonilo jej v ušiach a mdloby hrozili, že sa jej naplno zmocnia. Nemohla sa im poddať. Čosi jej našepkávalo, že ak to pripustí, stane sa niečo oveľa horšie.

„Ten malý fagan je taký ako ty! Ujačaný, nepotrebný, zničila mi život rovnako, ako ty! Kde si ju poslala, ty pobehlica? Zavolaj ju, nech si zvyká na nový režim!“ vykrikoval lámano podnapitým hlasom.

„Pro-prosím... ne-nechaj Nikki...“ prosila šeptom, no nebolo jej to nič platné. Len sa jej vysmial.

„Snáď si si nemyslela, že toho malého bastarda predo mnou ochrániš? Si naozaj až taká sprostá? Už sa zobuď, nič iné si nezaslúži, len poriadnu bitku!“

Amy videla, ako sa jeho bagandže otočili, ako vykročil smerom, kam utiekla jeho dcéra, ale nemohla sa donútiť vsať. Panika sa jej vlievala do žíl a slzy bezmocnosti jej stekali po tvári. Musí vstať, musí! Nikki ju potrebuje, otec jej ublíži. Ona si to nezaslúži, je len nevinné dieťa.

„Poď sem, ty malý fagan! Okamžite!“ vrieskal John. Museli ho počuť všetci susedia, no Amy na tom nezáležalo. Musí sa už konečne zodvihnúť. Lenže odrazu akoby jej drobné telo vychudnuté takmer až na kosť vážilo aspoň desaťkrát toľko.

„Vylez! Okamžite! Poď, nech ti dám to, čo ti patrí!“ Odrazu mužský krik prehlušil ten detský, vystrašený. Nikki kričala a prosila.

Amy prešla vlna pocitov, ktorá ju celú roztriasla. Panika a strach o vlastné dieťa, ktoré chránila vlastným telom i zdravím práve trpelo. Kvôli tomu, že ona je neschopná a nevie vstať... Zaťala zuby a napriek bolesti, ktorú po dlhej dobre opäť precítila, sa zodvihla na ruky. Na vetchých nohách vošla do kuchyne a hľadala akúsi zbraň, niečo, čím ochráni svoje jediné dieťa. Nesmie jej ublížiť, nesmie... opakovala si v mysli. Ruky sa jej klepali, bála sa, že v nich nič neudrží. No keď odrazu zovrela rúčku noža, ktorý jej ako jediný ostal z celej sady, bola si istá ako nikdy predtým. Musí to urobiť. Musí ochrániť to, čo je ako jediné jej. Ochráni vlastnú rodinu.

Hoci utekala, zdalo sa jej, akoby sa plazila, tak išla pomaly. Krik jej maličkej dcérky jej znel v ušiach a trhal ich, srdce jej vždy o kúsok zamrelo a prestávalo biť z obavy, čo sa všetko môže stať, ak si nepohne. Keď vbehla do detskej izby, bola už napol šialená od strachu a potreby splniť sľub, ktorý dala sama seba, aj malej Nikki. Nedovolí, aby pykala za nej hlúposť.

„Nechaj moje dieťa, ty bastard!“ skríkla, keď ho našla, ako sa snaží vlastnú dcéru vytiahnu spod postele, aby jej mohol ublížiť.

Obrátil sa na ňu a v očiach sa mu zablýskalo. „Ty malá pobehlica, si taká neschopná, že ani s tým nožíčkom mi neublížiš.“

Amy zaťala zuby, keď sa jej začal vysmievať. Nebral jej hrozbu vážne. Otočil sa späť s úmyslom, že dokončí, čo začal. V Amy akoby sa v ten moment niečo zlomilo. Roky a mesiace v sebe zadržiavala všetky pocity zo strachu a snahy vytvoriť pre Nikki ilúziu bezpečného domova. Nenávisť, strach i sklamanie sa v nej hromadili. Od túžby oplatiť úder ju odrazu zasvrbela dlaň, i celá jej podstata, ktorá roky nepoznala iné, len tvrdý výcvik. Ju môžu aj rezať na kúsky, ale jej rodinu nesmú zničiť. Jej dcérka je nevinné dieťa. Dlho potláčané inštinkty sa zostrili potrebou ukončiť to utrpenie, zničiť to, čo tak desí jej malé zlatíčko. Bola predsa vojak, poznala desiatky spôsobov ako niekoho pripraviť o život, ako sa brániť.

Prižmúrila oči a s nenávisťou, ktorá v nej vybuchla ako ohňostroj, sa vrhla na Johna s nožom v ruke. Zreval od bolesti, keď mu ostrie porezalo ruku. Bleskovo sa otočil a kým stihol žmurknúť, Amy sa k nemu opäť vrhla a s rýchlosťou blesku mu krátku čepeľ zabodla priamo do srdca. Padol na zem ani podťatý, na tvári masku prekvapenia. Amy ho proste prekročila a sklonila sa k posteli. Necítila vinu, len strach o svoje dieťa.

„Nikki, Nikki!“ zakričala. „Zlatíčko, to som ja. To je mamička. Už je to v poriadku. Už si v bezpečí. Už nikdy ti neublíži...“

Amy zakašľala od námahy poriadne sa nadýchnuť. Ostrá bolesť v bruchu, ktoré mala rozpárané akoby ju niekto chcel operovať, ju vytrhla zo spomínania. Cítila sa taká slabá, no vedela, že z toho sa už nedostane. A miesto toho, aby opäť začala premýšľať o tom, čo ju sem priviedlo, vybavovala si v mysli tváre svojich milovaných.

Prísneho otca, ktorý mal v očiach slzy, keď sa prebudila v nemocnici potom, čo ochránila svoju dcéru. Bolo to po prvýkrát, čo jej povedal, že ju ľúbi. Stál pri nej aj na súde. Snažili sa dokázať, že išlo o sebaobranu, ale neuspeli. Odsúdili ju, no bol tu pre ňu. Obhajoval to tým, že chcel aspoň sčasti napraviť to, čomu nezabránil už skôr. Videla Sylviinu tvár, keď sa to všetko dozvedala. Cítila jej objatie, akoby ju v ňom zvierala aj teraz. Prisahala, že sa postará o jej dcérku, ktorú jej zverili do opatery. Amy si pre ňu nemohla želať lepší domov.

Nikki... jej malý anjelik, ktorý sa jej nebál ani napriek tomu, že videl, čo urobila. Možno ešte presne nechápala, čo sa stalo, ale to Amy nezaujímalo. Najdôležitejšie bolo, že bude mať normálny, šťastný život bez otca, ktorý by ju miesto povzbudzovania iba tĺkol. Stále ju desila chladnokrvnosť s akou zabila Johna, ale nemohla inak. Ohrozil to najdrahšie, to jediné, čo jej ostalo. Jediná útecha. Musela ju ochrániť, keď už nevedela seba.

Zatvorila oči a vedomie jej utekalo pomedzi prsty. Doľahol k nej akýsi lomoz blízko nej, ale bolo príliš neskoro na to, aby ju zachránili. Necítila ľútosť, bola pokojná. Keď tmavé svetlo za jej viečkami nahradilo to biele z večnosti, pochopila, že je čas odísť. Z oka sa jej vykotúľala jediná slza. A s posledným zábleskom života jej mysľou preblesla ozvena slov.

Urobila by som to znova...

Ak ste môj príbeh dočítali až do konca, som vám za to vďačná. A tiež by som vás rada poprosila o názor. Hoci mi tento príbeh posunula moja vlastná fantázia, je to téma, na ktorú sa píše veľmi ťažko, pretože je veľmi citlivá a bolestná.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Posledná kvapka: