OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Omen

22.04.2013 (21:00) • KaterinaPoesy • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 623×

„Prečo ste ju zavraždili?“ spýtal sa rozhorčene detektív a sledoval nenásytné oči šelmy, ktorá sa na neho len ironicky usmievala.

„Bežná otázka kriminalistov, všakže, pán Battle?“ pokojným tónom odpovedal na vypľutú otázku detektíva a potom si vystrel chrbticu na nevýraznej stoličke vo vypočúvacej miestnosti.

Poznal to tu veľmi dobre. Nie je to prvýkrát, čo tu sedel a pýtali sa ho otravné otázky rovno pred kamerou, ktorá mu brala všetku osobnosť. Pre políciu znamemalo jeho dolapenie polovičnú výhru, stačilo, keby im porozprával ako svižnými pohybmi zarezával do tela tej “nevinnej“ dievčiny. Aby som vám ujasnila, prečo sú v slove nevinnej úvodzovky, je to z dôvodu, že nikto nevinný nie je. Každý sme niekomu ublížili, niečo spravili a ak by bol aj niekto nevinný, asi by sa musel zapísať do knihy svätých.

„Pán Omen, odpoviete nám na otázku, alebo sa tu budeme hrať v hádankách? Už vám nepomôže ani právnik!“ naliehal Battle a päsťou vrazil do stolu, ktorý sa zatriasol.

Toto sa Omenovi páčilo. S úsmevom na perách sledoval, ako sa rysuje žilka na krku Battlea a vystrel na stole dlane. Predstavil si tú noc. 21. 07.2012. Bolo nechutné teplo a ešte odpornejšie odetí ľudia. Nikdy nedokázal pochopiť sexuálnu príťažlivosť, keď si žena dala tričko bez ramienok a rysovali sa jej kľúčne kosti. Muži sa viac telom obracali na ženy odhalené ako ženy odeté. Prečo sa rovno nevyberú do ulíc donaha? Bolo by to jednoduchšie a netvárili by sa ako svätyne. Pod pojmom „Je mi strašne teplo" si muž predstaví, že ho žena verbálne prosí, aby ju vyzliekol. Omen si pod tým pojmom predstavoval len obliatie studenej vody na hlavu, aby sa už konečne prestala sťažovať.

Pracoval ako lekár v nemocnici svätého Jozefa. Chodili k nemu pacienti rôznej vekovej kategórie a z rôznymi absurdnými dôvodmi. Túto prácu skutočne nenávidel. Nie, nie prácu, ale ľudí. Nemal ich rád. Každý sa len chodil na niečo sťažovať. Predstavte si, že vás bolí prst a hneď musíte behať na pohotovosť ako by vám z neho vychádzala kosť. Starých ľudí ešte pochopil. Ale tie ženy? Cítil sa pri nich ako nejaká bábka, ktorá sa ich musí chytať na každom mieste, ktoré svojím tenkým prstom ukázali. Vždy sa mu pritom zdvihol tlak a cítil rozbúchanie srdca. Nebolo to rozbúchanie srdca, aké býva pri láske, alebo keď ste na strednej škole stretávali svojho vysnívaného druha. Bol to odbor, rozhnevané vzrušenie, lavína, ktoré pre neho znamenala spustošenie dediny, z ktorej musí čo najrýchlejšie ujsť a dostať sa do mesta slobodnej vôle. Práca doktora bol pre neho nevýslovná radosť, ale len vtedy, keď boli pacienti uspatý a on do nich mohol krájať bez toho aby vydali čo i len hlások.

Dlhšiu dobu k nemu chodila istá mladá dáma menom Lana. Nebola taká otravná ako iné ženy, ale to ho na ňom väčšmi znepokojovalo. Nenútila ho, aby sa jej dotýkal, no za to jej pohľady vedeli zatieniť dušu a on nevedel čo povedať. Chodila k nemu stále pravidelnejšie a pravidelnejšie aj keď nemala žiadne problémy. Do jej pravidelného rebríčka sa zapisovalo branie krvi, pretože sa bála, že zdedí po svojom otcovi leukémiu. A však toto bola určite len výhovorka. Vravel si Omen, no nemohol odporovať a prísť o prácu, ktorá sa tak ťažko v dnešnej dobe hľadá. Vždy hľadela ako jej tenkú ihlu zapichol do žili na pravej ruke a ako sa postupne zapĺňala skúmavka karmínovou farbou 0 negatív. Musel uznať, že jej úsmev pri tejto činnosti bol viac než desivý, ale to bol asi jediný dôvod, prečo si ju zvláštnym spôsobom obľúbil. Zvláštnym, pretože vždy keď prišla do ambulancie, na svojom chrbte pocítil nečakané mrazenie, no zároveň vzrušenie, keď k nej prichádzal z injekčnou striekačkou. Dalo by sa to porovnať k očnému tangu, až do skončenia tejto svižnej práce. Bola rovnaký ročník ako on a rozprávali sa skôr gestikuláciou ako rečou. Ako by ich myšlienky boli navzájom prepojené a nemuseli vysloviť ani slovo aby jeden druhému porozumeli, čo chce. Nenávidel ju najviac zo všetkých ľudí, no dôvod nebol s čistej zášti, ale z toho, že k nej cítil niečo zvláštne. Nie, nebola to ani láska, ani vášeň ani hnev, bolo to niečo, čo sa nedá opísať. To by ste museli zažiť.

Presne 21. 07.2012 mali mať schôdzku. Tak to on nazýval. Nebolo to pre neho vyšetrenie, vždy sa mu pár minút pred jej návštevou spotili ruky a šúchal si ich do lekárskeho plášťa. Očami podvedome sledoval svoje hodinky na ľavej ruke, až dokým neodbili 17:00. Kľučka na dverách ambulancie sa začala otvárať. Upravil si plášť a hľadel na dvere. Po chvíľke do ambulancie prišla Lana a zavrela za sebou vždy tak slušne. Pozdravila ho len prikývnutím hlavy a jemným úsmevom. Posadila sa na stoličku pred stôl a ich očný kontakt sa stretol. Obaja vedeli, kvôli čomu tu ona je a tak nebolo treba niekoľko zbytočných slov. Je pravda, že jazyk vznikol už veľmi dávno a je to komunikačný systém, ale dá sa rozprávať aj rečou tela, no nie? Vybral zo šuplíka jej záznam a otvoril ho. Námatkovo sa do neho pozeral a začul klopkanie prstov na kraji stola. Zažmurkal a obrátil sa k nej. Vyzerala nervózne a prekríženou ľavou nohou kývala zo strany na stranu. Niečo nebolo tak ako vždy.

„Deje sa niečo slečna?“ slová sálali vo vetre rovno k nej a ona spozornela.

„Nie nie, pán doktor, len mám na vás intímnejšiu otázku,“ ticho vyslovila, skoro by jej nerozumel, keby bol nesledoval pohyb pier.

Toto snáď nie. Preletelo mu hlavou a naježili sa mu vlasy. Znova tá intimita. Asi nikdy nebude existovať nič bez tejto ľudskej činnosti. Stratil znova reč. Požmolil si plášť v rukách pod stolom a stemneli mu oči. To slovo ho bodlo ako dýka namočená v jede a hlasno sa nadýchol. Všimla si jeho reakciu. Zatvorila svoje plné pery a dekolt sa jej nadvihoval rýchlejšie ako keď sem prišla. Aspoň si uvedomila chybu. Toto ticho by trvalo večne. Musel niečo vysloviť. Nezostávalo mu nič iné.

„Áno?“ vykĺzlo to z neho rýchlejšie ako očakával a potom začal ťukať nervózne do pera.

„Predpokladám, že dnes nemáte po práci čas.“ Naklonila hlavu mierne do boku a oči sa jej zúžili ako dva oriešky. Trpezlivo čakala, čo povie, ale iskra v jej očiach mu naznačovala nádej, aby súhlasil.

Ďalší dlhý interval ticha. Nikdy sa ho to nespýtala. Čo bude chcieť? To čo väčšina žien? Nepokladá ju za rovnakú hŕstku ženského pohlavia. Ona je úplne iná. Ak by povedal nie, určite by to večer pri pohári Whisky a sledovaní nesúvislého programu ľutoval. Ak by povedal áno, strávil by s ňou celý večer, ak sa to už nebude pokladať i za noc, nakoľko končí až o 21:00. Myseľ mu pracovala na plné obrátky a tak mu nezostávalo nič iné, než zopakovať slovo, nuž teraz bez otázniku. Pomrvila sa na stoličke a nemusel byť majster psychológ aby mu došlo, že jej padol kameň zo srdca. Musel sa umiať a ani nevedel dôvod, prečo to spravil. Často sa neusmieval. Niet sa čo čudovať, prečo ho na strednej škole zo srandy nazývali „Ľadový kráľ “. K tejto prezývke choval veľkú zášť. Tu sa dostávame k jeho prvému sedeniu pred políciou a psychológom. Jeden darebák sa mu posmieval, pretože napísal sloh o anatómii ľudského tela. Nahneval sa a perom mu celou silou zapichol svižne medzi ossa metacarpi a ihneď sa rozniesol krik hysterickej učiteľky po celej triede. Omen len sedel a nič nevnímal, okrem ruky a pera, ktoré pekne pasovalo. Tentoraz sa usmieval. Spolužiaci na neho hľadeli ako na človeka, ktorý nemyslí a stáva sa z neho celkový blázon . Deimós sa nachádzal po celej miestnosti, v ktorej pred chvíľkou vládol detský pokoj. Riaditeľ ráznym krokom prišiel k Omenovi a začal mu spletivo vysvetľovať, že zavolá rodičov ( mal len matku ) a hrozí mu vylúčenie zo školy. Aj tak tu už nevedel stráviť ani minútu svojho krátkeho života. Potrestaný býva ten, ktorý bol predtým obeťou. Tak to bolo vždy a aj bude. Ochotne s tým však súhlasil. Postavil sa zo školskej lavice a išiel poslušne za riaditeľom pískajúc si pieseň Annie Laurie. Ruky mal za chrbtom spletené a pozeral sa rovno pred seba. Cítil na svojom chrbte pohľady iných detí, ktoré nechápali, o čo ide a tak sa hrnuli do jeho, teraz už bývalej triedy. Dostal sa do rúk matky, ktorá sklamane zúžila pery do tenkej čiarky a ospravedlňujúco podávala ruku riaditeľovi. Ten si však svoju pýchu nechcel ničím pokaziť a len pohŕdavo jej vsunul do rúk papiere o vylúčení. Ticho a pohľad sklamanej matky, je to najhoršie. Často krát sa to aspoň vravelo, pretože Omen necítil vtedy vôbec nič. Nastúpili do auta a išli smerom rovno ku psychológovi, ktorý sa s ním začal rozprávať a dávať mu kázne o tom, že je ešte mladý na to, aby ubližoval druhým. Každý sme si rovný a preto by sme nikomu nemali ubližovať. Staré slová, ktoré počul už veľa krát na hodinách náboženskej výchovy. Milovať toho druhého ako seba samého. Vždy mu táto veta pripomínala len niečo povrchné, pretože ak sa jeden nemá rád, to znamená, že teraz nebude mať rád rovnako i svojho blížneho? Psychológ ustanovil diagnózu „Napoleonov syndróm “ a tisnúc matkinu ruku, upokojoval, že všetko bude v poriadku, bolo to len chvíľkové vzrušenie, ktoré sa zvrhlo do násilného činu. Všetko sa dá do poriadku a bude z neho skvelý muž. Iba že Omen nebol taký hlúpy. Jeho intelektuál bol vysoký a vynikal ako aj z výsledkami v škole tak aj z odhadom druhých ľudí. V očiach psychológa videl len čistú hrôzu a žiadneho úspešného muža. Mal dobrý odhad. Škoda, že s tým nič skôr nespravil. Polícia si ho zase zapísala do registra trestov, konkrétne, ohrozovanie života. Bolo mu to všetko jedno. Aj napriek tomu vyštudoval strednú školu a vysokú školu Zdravotnícku, pričom sa dostal na špičku výborných doktorov. Nikto si jeho register obzvlášť nevšímal, pretože mal všetko v malíčku a vedel ako zaobchádzať z ľuďmi.

Lana si začala dávať dole tričko ako zakaždým, čo prišla na kontrolu. Postavila sa zo stoličky a postavila sa rovno k nemu. Rýchlo si nasadil Fonendoskop, ktorý mu visel na krku a zvoncový koniec jej priložil nad ľavú stranu prsníka. Posunkami na ruke jej naznačoval, kedy sa má zhlboka nadýchnuť a kedy vydýchnuť. Boli zohratý tým. Ladili k sebe viac ako dve spojené čerešne na strome a to bol pre neho ďalší dôvod prečo sa mu páčila. Tlkot srdca bol stály, taký aký ma byť u zdravého človeka. Pokožka sa jej leskla od jemného potu, nakoľko bolo dnes horúce počasie. Všimol si jej výrazné kľúčne kosti a keď sa nadychovala aj výrazné rebrové kosti. Netrpela anorexiou ani ničím podobným, ale mala vypracované telo. Nikdy predtým sa obzvlášť nezaujímal o ľudské telo ako dôvod sexuálneho vzrušenia a vždy ho bral len z lekárskeho hľadiska a vedel pomenovať každú časť latinskými názvami. Jej telo ho však fascinovalo. Mozgom mu preletela šialená myšlienka ako by skalpel pasoval pomedzi siedmim a ôsmim rebrom. Pokrútil nad sebou nemožne hlavou a ona si všímala každý jeho pohyb. Dopočúval ju rýchlo a potom jej podal tričko a niečo si zapísal na kúsok papiera.

„Dnes vám krv zobrať nepotrebujem, môžete ísť, Lana. O 21:00 sa stretávame pred nemocnicou.“ Ešte stále hľadel do papiera a nesledoval ju. Nedokázal sa na nič sústrediť, len na ten krásny zárez.

„Samozrejme, budem sa tešiť.“ V jej hlase bolo jasné roztiahnutie kútikov do úsmevu a potom odkráčala k dverám, poďakovala a zatvorila za sebou.

Podišiel pomaly k oknu a zapozeral sa von na ulicu. Všetci odchádzali rýchlo preč z nemocnice, nasadli do svojich áut a mizli na ceste. Každý sa niekam ponáhľa. Na čo by sa zdržiavali v tejto budove, keď je vonku tridsať stupňov a je sobota. Jeho víkend skončil vždy pri biliarde alebo doma pri písaní rôznych alternatív a poznámok. Nemal čas vychádzať si von do barov a opíjať sa nad svojimi problémami a hrozným životom, ktorý aj tak za hrozný nebral. Z myšlienkového pochodu ho vyrušil ďalší pacient a on sa vrátil do svojej zvyčajnej práce zdvorilého doktora.

Bolo 20:55. Posledný pacient odišiel a Omen poukladal všetky veci na svoje miesto. Presne dvadsaťpäť milimetrov od seba a všetky papiere usporiadal podľa abecedy. Skontroloval počítač, či v ňom všetko dôkladne je spravené a potom ho vypol. Zobral si zo stoličky čierny kabát, ktorý mu bol po kolená a na hlavu si nasadil klobúk tmavočiernej farby. Krátke točiace sa tmavé vlasy mu z neho neposlušne vychádzali a svetlo v ambulancii mu rysovalo vysoké lícne kosti na nezvyčajne bledej pokožke. Zasunul stoličku, presne päťdesiat milimetrov od okrajov stola a pozhasínal svetlo v miestnosti. Vyšiel von a zamkol za sebou dvere. Začal rozmýšľať nad tým, či si privolá výťah alebo skĺzne dole po schodoch. Nakoniec sa rozhodol pre schody. Predsa len, pohyb človeku neuškodí. V ruke držal kufrík zo svojími osobnými nástrojmi, ktoré si nosieva do práce, pretože nie je zvyknutý na nemocničné pomôcky, ktoré nie sú presné. Zajtra ambulanciu nemá ale operuje. Pre niekoho by to bola otrava, ale pre neho bolo sedieť v ambulancii v spoločnosti prekrikujúcich sa hlasov neznesiteľným dňom.

Prišiel pred nemocnicu presne na čas i keď si bol istý, že bude mladá dáma meškať. Zmýlil sa. Stála pri jednej z pouličných lámp a na polovicu tváre jej dopadalo žiarivkovité svetlo. Z diaľky nevedel rozpoznať mimiku, ale dúfal, že nebude otrávená, alebo aspoň, že sa bude tváriť on trošku ľudsky. Podišiel k nej,chytil si dvoma prstami jemne klobúk a trošku sa sklonil. Bol ešte stará škola.

„Dobrý večer, Lana,“ vystrel sa a podal jej svoj lakeť aby sa ho mohla chytiť.

„Dobrý večer aj vám, Omen,“ odpovedala a pri vyslovení jeho mena ním prešiel veľmi zvláštny pocit, ktorý nevedel nikam zaradiť. Ruku si dala okolo tej jeho a viedla sa jeho krokmi.

Nepovedal jej kam pôjdu, už ako malý sa on sám rád prekvapil nečakanému darčeku a tak to nechal na tejto línii. Prešli cez zebru na ceste rovno do centra rušného mesta. Na uliciach sa prechádzali ľudia rôzneho odevu. Mladí mali na sebe trblietavé párty trička a niektoré dievčatá, ktoré mohli mať okolo pätnásť rokov, krátke šaty bez ramienok a topánky na desať centimetrovom opätku na ktorých nevedeli poriadne došľapovať. Budú mať určite Callus. Zhodnotil Omen a potom išiel aj s Lanou ďalej. Čo najďalej od tejto obchodnej uličky. Prešli k rieke, kde sa nachádzali malé reštaurácie a v diaľke zahliadol svoj tradičný objekt, kde občas chodieva rozmýšľať nad rôznymi princípmi medicíny. Reštaurácia bola postavená v staršej budove a dizajn v štýle dvadsiatych rokov. Dostala francúzske meno Poésy. Na chvíľku naznačil Lane aby sa ho pustila. Potom pootvoril dvere na reštaurácii a nechal ju prvú vstúpiť. Poďakovala, vstúpila dnu a počkala si na neho. Išiel rovno za ňou a posadili sa v kútiku kde zalieval miestnosť studený vzduch. Áno, presne to potreboval. Nechal ju posadiť sa na krémovú stoličku. Usadil sa oproti nej a obaja si objednali kávu menom Désir obsahujúcu rôzne arómne látky, ale bolo mu to jedno. Dnes nešiel rozmýšľať nad zložením kávy, ale nad zvláštnym vzťahom medzi nimi. Možno ani nad tým. Len byť pri nej. To mu stačilo. Keď sa usmiala ona, usmial sa i on. Keď prstami prešla po okraji stola z bukového dreva, očami meral jej dráhu. Ak by to niekto sledoval a zapisoval si, zistil by, že sú ako jeden. Alebo že ich ovláda aká si extáza. Očami vravel, ako sa ma hýbať a ona zhypnotizovane súhlasila. Nepotrebovali sa dotýkať aby cítili teplo, ktoré im napadlo celé telo. Patrili k sebe aj keď to bolo zvláštne. Iba že ona nevedela, kto je. On o nej zo záznamníka vedel dosť, teda aspoň čo sa týka zdravotného stavu. Vedel, že je nezadaná a býva sama v centre mesta. Ona vedela len meno a koľko má rokov. Možno sú informácie o druhých úplne zbytočné, možno práve to, že o sebe nič nevedia ich k sebe tak priťahuje ako dva magnety. V čom bol ukrytý háčik tohto vzťahu? Ak sa to zaraďuje do vzťahov. To nevedel povedať ani on a to sa vyznal skoro vo všetkom, čo sa dalo vedecky dokázať. Nebolo to nič vedecké. Nedávalo to zmysel.

Po káve sa mali dať každý vlastnou cestou, ale plány sa skomplikovali tak ako to sám nečakal. Taktiež to aj záleží od toho, čo znamená pre koho slovo „Komplikované“. V Omenovom prípade by sa to dalo zaradiť do nečakaného zmyslu, pretože ho mladá dáma veľmi prekvapila. V prvom rade by som chcela spresniť, že najprv sa odlúčili od seba. Išiel v pokoji domov, no v tom ho postihol po ceste autobusom ošiaľ. Aké si dievča pred ním bolo napité a malo krikľavú rúžovú sukňu s bielou rozopnutou blúzkou, čím jej presvitala čierna podprsenka. Bola veľmi chudá a kosti jej priam z tela kričali. Koža sa jej na nich naťahovala veľmi chabo a to ho začalo fascinovať. Chcel urobiť do jej tela malý zárez a poobzerať si ju zvnútra. Čím viac sa snažil tieto myšlienky potlačiť, tým viac na ne myslel. Dievča vystúpilo len o jednu zastávku ďalej a jeho nohy sa dali do pohybu tiež. Na sluch mu padlo ticho a išiel za ňou, ale tak aby jej to nebolo podozrivé. Dievča sa tackalo zo strany na stranu a vyzulo si vysoké topánky. V blízkom okolí bolo počuť smiech nejakej skupinky, ale ako zhodnotil, rolu hrala akustika, ktorá sa odrážala od budov, čo znamená, že boli ďaleko od tohto miesta. Aký je zmysel v tom opiť sa, nechať sa obchytkávať a potom ísť domov k svojim rodičov, ktorý ťa vyhrešia a dieťa ich potom v škole pred druhými ohovára? Zrejme žiadny, ale to opité žieňa si to nemyslelo. Mal väčšie kroky ako ona a po chvíľke ju dobehol. Prstami jej zaťukal na rameno a ona sa ako tak pootočila k nemu. Mala na perách krikľavo červený rúž a umelé mihalnice na očiach, ktoré boli už spoly odlepené. Nazvala ho kocúrikom a vravela rôzne jazykolamy, ktorý ani keď sa snažil , vôbec nerozumel. Rukami sa mu vešala okolo krku a to ho vzkýpilo hnevom ešte viac. Vzrušene ju hodil do steny a ona klesla na zem v bozku odpadnutia. Zrejme jej poranil úderom čast cranium. Aspoň, že je konečne ticho. Usmieval sa na tomto divadle a prehodil si ju cez plece. Čo teraz bude robiť? To ani on sám nevedel, pretože niesť telo, cez dve ulice, aby sa dostal do svojho bydliska by bolo príliš nápadné. Mal zo sebou kufrík. Dobrý nápad. Vyškrtol si v hlave prvú vec ktorá ho napadla a išiel smerom do úzkej uličky, ktorá sa tiahla dohora. Neustále mal na svojom chrbte pocit pohľadu akého si prenasledovateľa, no vždy keď sa otočil aj s telom, nič a nikto tam nebol. Prvé pravidlo toho ak si chceme urobiť premyslenú, alebo teda aj nečakanú vraždu je, žiadne ďalšie dve oči. Položil ju na zem a kľakol si pred ňu. Otvoril kufrík a natiahol si chirurgické rukavice na ruky. Ďalšia výhoda prečo byť doktor. Vybral si skalpel, pár čistiacich prostriedkov a samozrejme ceruzku na označenie zárezov, aby ich neurobil krivé. To by bola zásadná chyba a každý môže spraviť chybu. Nebolo také ťažké rozopnúť jej blúzku a taktiež ani stiahnuť krátku sukňu. Poskladal ich presne do kocky a odložil do kufríka. V ďalšom štádiu si zobral do ruky ceruzku a označil si miesta medzi 7-8 rebrom na oboch stranách tela. Ceruzkou ďalej prešiel po okrajoch clavicula. Ceruzku si odložil do malého vrecka v kufríku a vymenil ju za skalpel. Obeť stále sladko spala. Otázka je dokedy? Je veľká pravdepodobnosť, že sa zobudí, keď pocíti šok zárezu. Treba ju nejako utíšiť. Ale nemal pri sebe žiadnu lepiacu pásku ani nič, čím by si to zaistil. Na krku zacítil niečí dych. Stuhol. Preboha, len to nie, aby moja dokonalá práca vyšla na nič a ešte strávim na polícii niekoľko hodín? Inštinktívne vstal a otočil sa smerom odkiaľ dych prichádzal. Naskytol sa mu veľmi nečakaný pohľad. Stála pred ním Lana a sledovala jeho šokovaný pohľad. Pred očami videl svoju budúcnosť, ale ona k nemu podišla a úsmevom ho upokojila.

„Sleduj občas či niekto okolo teba nejde, alebo ťa po celý čas nesleduje.“ Pošepkala mu potichu a potom si vybrala z bundy servítok, ktorý si chovala, keď odchádzali z reštaurácie Poésy. Nie je toto náhodou len sen, ktorý si predstavuje, alebo je to šialená skutočnosť ? Potešilo ho to ako každého vraha, ktorý stretne známeho človeka a ide mu pomôcť s obeťou. Podala mu ochotne servítok a on ho mladej odpadnutej Ruženke vsunul do úst tak hlboko, aby ho nemohla ani vypľuť.

Lena si kľakla k obeti a on si znova kľakol taktiež, tentoraz vedľa svojej spolupracovníčky. Nemal čas pýtať sa jej, čo sa vlastne deje, prečo mu pomáha, prečo ho sledovala a aký ma toto všetko zmysel. Znova si pevne zobral do rúk skalpel a začal prechádzať ako správny doktor po krajoch ceruzky, zatiaľ čo Lana občas sledovala nejakých svedkov, ktorý by mohli ísť okolo. Dievča sa ako predpokladal zo šoku zobudilo, ale aj keď chcela vykríknuť, nemala žiadnu šancu. Svoju prácu robil naozaj profesionálne a po viacerých zárezoch bola obeť už mŕtva. Mohol pokračovať pokojnejšie, pretože sa nevzpierala a bola ako páperie. Dobre odhadol, že bola vo vyššom štádiu anorexie a po svojej vykonanej práce ju znova zašil, no zobral si kúsok z kľúčnej kosti, ktorú odrezal štrbinkovitým nožom. Vybral z kufríka oblečenie a podal ho Lane aby odela obeť. Lana pracovala rovnako zručne ako on, poobliekala ju a posadila ku kraju ulice. Krvavú kosť si dal do kufríka, vstal a zahľadel sa na Lanu v tieni ulice. Očný kontakt im nechýbal a sali jeden z druhého energiu. Znova tá známa extáza medzi nimi. Očné tango, úsmevy robili kroky rovno do ich duše. Priblížil sa po prvý raz ku nej tak ako nikdy predtým. Bol asi tak o desať centimetrov vyšší od nej a tak sa skrčil. Naklonil hlavu k tej jej a perami sa len trošku obtrel o jej pery. Nič viac. Len to. V tom okamihu cítil elektrinu, ktoré prešla z jej tela do jeho a ona mu ukazovákom prešla po stredu hrudi. Po časovom rozpätí, približne dvoch minút sa odtiahla a zmizla v tme. Nestihol sa ani spamätať. Telo nechal pekne sedieť v rohu ulice do deväťdesiat stupňového uhla a aj z kufríkom odchádzal z tohto miesta. Krajší prežitý sobotňajší večer si ani nemohol predstaviť.

„Ste prítomný?! Odpovedzte!“ detektív Battle priam prskal na Omena, aby z neho niečo zúfalo dostal.

Omen sa tváril rovnako, ako keď ho chytili v jeho byte. Úsmev nad týmto vtipným dejstvom a vzpriamené sedenie bez akejkoľvek nervozity. V tom momente mu niečo zavibrovalo v pravom vrecku na nohaviciach. Battle to nemal ako počuť. Keď sa na chvíľku otočil, Omen nazrel do vrecka a prečítal správu od jeho dôvernej asistentky.

Vsetko je vyriesene.

O chvilku som pri tebe, Omen. Uz mam vyhliadnutu dalsiu obet.

Vydrz to s tym bastardom.

Lana

Omen vrátil späť mobil do vrecka a do dverí vošiel partner detektíva.

„Právnik pána Omena preukázal nevinu. Môže ísť,“ zahlásil Battleov partner a Battlevi sa nahrnula krv do hlavy. Nič nedokázal povedať.

Omen vstal. Poďakoval pánom za spoluprácu a s dôverným úsmevom, aký dokáže dať len doktor, vyšiel z dverí vypočúvacej miestnosti.

Autor: KaterinaPoesy, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Omen: