O šťastnom Sizyfovi • OurStories.cz ~ naše povídky

Stretla som raz Sizyfa... ktorý bol šťastný?

05.08.2016 (13:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1133×

Nedávalo to veľmi zmysel, ale vlastne... prečo aj malo?

Netušila som, kde presne sa nachádzam ale za to som s akousi neotrasiteľnou istotou vedela, že ma tam bude niekto čakať.

Krajina ktorou som kráčala, bola taká, ako každá iná- takej, ktorej v reálnom živote nevenujete ani najmenšiu štipku pozornosti. Pár zakrpatených stromov opražených slnkom a nízka zelenožltá tráva. Spod tenisiek sa mi mierne prášilo a nikde nebolo ani náznaku života. Len kopčeky a kopce. Veľa veľa kopcov.

Pri jednom z tých kopcov som zbadala postavu. Bol to vysoký mladý muž, ktorému sa na nahom spálenom chrbte leskol pot. Stál pred veľkým balvanom s rukami bok, vyzeralo to ako keby si takticky plánoval, ako ho dostať nahor.

Keď sa otočil, zamrzla som na mieste – bol to môj brat.

„Čo ty tu robíš?!“

Na tvári sa mu zjaví pobavený výraz, „predsa pracujem. Nevidíš?“ Na to sa zaprie svojimi chudými rukami do balvanu, až tak, že sa od hlavy po päty roztrasie od námahy. Priskočím mu rýchlo na pomoc, ale moje ruky balvanom prejdú. Ako keby to bol len prelud.

Vždy vysmiate črty tváre môjho brata netypicky zmäknú, „to nie je tvoj trest, ale môj.“ A ja zrazu viem, aký je ten môj – sledovať ako niekto, kto pre mňa znamená viac ako všetko, trpí a nemôcť mu pomôcť.

Na chvíľku zavriem oči len aby som to nemusela vidieť, aspoň na chvíľku. Keď ich otvorím, môj brat je preč a balvan do kopca tlačí moja najlepšia kamarátka. Má na sebe blúzku bez rukávov, šortky a šľapky a jej pokožka a vlasy sú tak svetlé až sa bojím, že na tom slnku sami od seba vzbĺknu. Opäť sa pokúsim pomôcť jej a keď si zas overím, že to jednoducho nie je možné, z úst sa mi vyderie tichý frustrovaný vzlyk.

Nebudem sledovať len jedného. Budem sledovať mnoho svojich najmilovanejších trápiť sa.

Boh je nevýslovne krutý, pomyslím si, trpko.

„O tom nič neviem,“ odpovie mi moja priateľka na nevyslovenú myšlienku, „vieš, v skutočnosti hovoria, že zomrel na svoj súcit s ľuďmi,“ v očiach jej zbadám nevýslovný smútok.

Dnes tu nezbadám ani svoju matku, ani starých rodičov ani mnohých ďalších, ktorí by tu asi byť mali. Viem to. Pri tej myšlienka najsamprv pocítim úľavu a hneď potom zahanbenie a vinu.

„Nemala by si tu byť. Mala by si byť doma a šťastná,“ poviem jej.

„Ale veď ja som šťastná,“ oponuje mi.

Nadychujem sa k hlasnému protestu, no v tom predo mnou už stojí opálený nízky muž, „otec?!“

„Aby sme pokračovali,“ napojí sa tam, kde moja priateľka prestala, „som šťastný,“ zaprie sa do balvana a ide mu to ľahšie ako jeho predchodkyni, aj keď nie oveľa – stále si popod nos mrmle niečo o nezahojenom členku.

„Ale ako môžeš byť šťastný? Stále sa namáhaš. Stále tlačíš do kopca ťažký kameň, ktorý je odsúdený skotúľať sa zas dole. Dookola a dookola... nemá to zmysel.“

„Asi nie,“ pripustí teraz postaršia dáma. Na krku jej visia zlomené okuliare – pohľad na ne ma rozosmúti, predtým totiž zlomené neboli. V diaľke začujem hrať hudbu – je to moja učiteľka, „ale pozri sa na to takto – ja viem, že ten kameň spadne a viem to s absolútnou istotou. Prečo by som teda kvôli tomu mala byť nešťastná keď viem, že to nič nezmení? Prečo radšej svoju pozornosť a energiu nezamerať na niečo iné?“

„Prečo sa napríklad netešiť z vecí vôkol seba – zo slnka a stromov a z tých výnimočných príležitostí, keď sa môžem s niekým porozprávať?“

„Nerozumiem,“ odvetím popravde.

Kameň už je temer na vrchole – tentoraz ho tlačí chlapec v mojom veku s hrdzavými vlasmi o ktorých vždy vyhlasoval, že sú blonďavé. Keď sa usmeje, oči má ako dva polmesiace. „Žiješ a pasuješ sa so svojimi problémami. No vieš, že raz zomrieš a vieš to s rovnakou istotou ako ja fakt, že sa kameň zas skotúľa nadol.“

„Robíš si azda nejaké starosti preto, že raz zomrieš? Nie si šťastná len kvôli faktu, že raz určite zomrieš?“ spýtavo pomyká obočím.

Balvan je na vrchole – poriadne sa doň naposledy zaprie plecom a rýchlo sami otočí čelom, prebodne ma pohľadom, „má teda vôbec zmysel žiť keď vieš, že to všetko naisto aj tak skončí?“

Spoločne sledujeme, ako sa balvan s ohromujúcim buchotom kotúľa nadol.

Keď sa k nemu otočím, je to zas niekto iný – opäť muž, ale tento je hnedovlasý nižší a vážnejší ako jeho predchodca. Už sa ani nesnažím tváriť prekvapene nad tým ako rýchlo sa mi pred očami striedajú. On zatiaľ nakloní hlavu na stranu, ani čo by počúval niečo prichádzajúce z veľkej diaľky... z iného sveta.

Resuscitácia úspešná, je naspäť! Naložte ju rýchlo do sanitky, musíme ju dostať do nemocnice!

„Aj tak je to šialené... teda to, že by si mohol byť šťastný.“

„Vydrž, prosím, prosím, vydrž! Prosím! Nesmieš zomrieť, proste nesmieš!“

„Madam, ustúpte od sanitky!“

„Nie!“ zaznie srdcervúci výkrik. Prečo by niekto kvôli mne tak kričal? „idem s ňou!“

Zvláštne, pomyslím si. Veď ja nie som v sanitke, alebo azda áno?

Pobavene sa na mňa zazubí, „a predsa som. Aj keď nehovorím, že by nebolo od veci, ak by sa dalo mávnuť prútikom a proste ten balvan premiestniť alebo ešte lepšie, navždy zastaviť,“ povzdychne si, ale nie nešťastne, to určite nie, „ale takto to proste nefunguje.“

Po boku mi stojí žena s bystrými trošku desivými očami a pokojným výrazom. Tá, ktorá mi kedysi ukázala svet. „Vždy si bola zasnívaná, ale mala si aspoň otvorenú myseľ. Azda si o ňu za tie roky neprišla?“

Pokrútim hlavou.

„Porozmýšľaj o tom. Viem že môžeš, viem že to pochopíš,“ nariadi mi, „a teraz sa vráť naspäť. Volajú ťa.“

Poslúchnem ju tak, ako za čias, keď sme sa stretávali v normálnom živote – bez zbytočných otázok, úplné dôverujúc jej úsudku.

Síce neviem, kam presne mám ísť, no aj tak podvedome pridám do kroku. Ona ide opačným smerom, ku balvanu, zas na začiatok tej prekliatej úlohy, ktorá podľa jej slov... vlastne podľa slov všetkých... prekliatou ani nie je?

„Pomalšie!“ nariadi mi ešte ponad plece.

„Prečo?“ spýtam sa udivene na čo si ona pobavene odfrkne.

„Ten balvan sa skotúľa tak či tak, tak načo sa tak ponáhľať?“

Verejne vyhlasujem, že filozofická téza šťastného Sizyfa nie je moja- kto chcem vedieť viac, nech si prečíta knihu Mýtus o Sizyfovi. Ku mne sa táto úžasná myšlienka tiež dostala cez fanfiction, preto som ju ľahkou formou chcela podať ďalej.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné