OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Na balkóne



Na balkóneV krátkosti o tom, aké môžu byť alternatívne svety skvelé... Alebo skrátka a jasne: jeden víkend na balkóne... ;)

„Kdeže ťa mám?“
„Už som na ceste. Asi tak o pätnásť minút ma očakávaj. Prezvoním, keď budem poblíž.“
„Okej, teším sa. Čau.“
„Aj ja. Pa.“ 

Zrušila som hovor a na mobile som si nastavila navigáciu. Rozhodla som sa ušetriť nejaké tie drobné za šalinu a trochu sa prejsť. Úprimne povedané, trocha pohybu navyše mi nezaškodí. A aspoň mám čas rozmýšľať. Čo to robím? Čo to, preboha, stváram? Na perách sa mi pohrával úsmev a srdce sa mi v hrudi splašene trepotalo. Nie, motýliky v bruchu to neboli. Tie som sa snažila pri prvom náznaku povraždiť; snáď úspešne a navždy.

Pred sebou som zbadala známe námestie. Koľkokrát mi už poslal foto z balkóna, z ktorého má výhľad priamo sem? V kontaktoch som hľadala jeho číslo a vyzváňajúci mobil som si priložila k uchu. Skôr, než to stačil zdvihnúť som ho spozorovala na druhej strane cesty. Pozeral sa na mňa a mal nasadený úsmev od ucha až k uchu.

„Tak toto je ten tvoj slávny balkón. Musím uznať, že je odtiaľto naozaj skvelý výhľad.“ Sedeli sme na balkóne a pili kávu. On popritom aj fajčil a ja som vdychovala vôňu tabaku. Zvláštne. Väčšinou ma cigaretový dym dusí, ale tento mi voňal. Konverzáciu sme udržiavali čisto v neosobnej rovine: pekný výhľad z okna, tamto je Špilberk, čo budeme večer robiť, nie si hladná a podobné frázy, ktoré človek vyslovuje, keď sa nechce pýtať osobné otázky. Pretože potom by na také isté musel odpovedať.

 

„Dáme si víno?“
„Červené alebo biele?“
„Červené.“
„Hmm, ja mám radšej biele, ale kľudne sa prispôsobím.“
„Vezmem nejaké polosladké, to by ti mohlo chutiť.“
Uhm, chutilo. Popíjali sme víno, ako inak než na balkóne a sledovali mesto pomaly sa plniace ľuďmi. Na námestie pomaly sadala tma a konverzácia opäť viazla. Obaja sme boli zažratí do vlastných myšlienok. Občas sme sa usmiali jeden na druhého.
„Čo sa škeríš?“
„Nemôžem?“
„Nie.“
„Je mi dobre, tak sa usmievam.“
„Aj mne.“
A bola to pravda. Že mi je dobre. Vdychovala som chladnúci vzduch prevoňaný jeho tabakom, popíjala víno a bola myšlienkami kdesi úplne inde. Môj pohľad upútal park okolo Špilberku. Mesto ma nejako nalákalo. Ale tie stromy mi dodávali energiu a robili toto miesto takým čarovným, aké bolo. S určitou dávkou zlváštnej energie, ktorú sme cítili iba my dvaja. Nikto z tých ľudí pod nami na námestí nemal ani tušenia.

 

„Čo budeme robiť?“
„Netuším, mohli by sme si pozrieť dáky film.“
„Kurvahošigutntak. Keďže si to nevidela. To musíš poznať. To je klasika.“
„Tak dobre, hľadaj.“
Film sme dali sťahovať a zase bolo čo vymýšľať. Dve hodiny do konca sťahovania. On sa rozvalil na posteľ, ležal na chrbte a pozoroval ma. Ľahla som si vedľa neho, ale na brucho, aby som na neho mohla pozerať.
„A čo teraz?“
„Neviem, šak...“
„Čo by si chcel robiť?“
„Neviem, čo ty?“
Rozpaky by sa dali krájať. Čo bude teraz?
„Neviem, možno...“
Pomaly sa priblížil a jemne ma pobozkal na pery. Reakcia bola okamžítá. Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu.
„Môže byť.“
V hlave som sa smiala. Ale nám to trvalo. Cca dve hodiny. Premárnený čas. A pritom som mala pocit, že obaja vieme, prečo tam som. Nebolo by to po prvýkrát. Aj keď tentoraz už žiaden festival, ale jeho byt. Žiaden stan a karimatka, ale matrac položený na banánových škatuliach. Naklonila som sa bližšie a začali sme sa bozkávať. Jazykom opisoval líniu mojich pier a dráždil tak moje nervové zakončenia. Ja som mu nezostávala nič dlžná. Uchopila som jeho spodnú peru medzi svoje a jemne sala. Občas sme sa odtiahli, aby sme sa na seba mohli usmiať. Do týchto modrých očí by som sa vedela pozerať celú večnosť. A na perách by som mala stále rovnaký úsmev.

 

„Nemáš, prosím ťa, pohár vody?“
„Donesiem ti.“
Kochala som sa pohľadom, ktorý sa mi naskytol, keď sa mi pred očami vzďaľovala jeho zadnica. Tá veru stojí za ten hriech. Obliekla som si tričko, aby mi nebola zima. Svoje. Jeho som sa neodvážila. Bola som si vedomá toho, že by to bolo cez čiaru. V priebehu večera som však túto neviditeľnú čiaru prekročila. Neodolala som jeho vôni, z ktorej sa išli zblázniť všetky moje čuchové bunky.

 

„Nejdete s nami na pivo?“ spýtal sa nás dakedy v priebehu večera jeho spolubývajúci s frajerkou. Pivo zbožňujem, tak prečo nie. Keď tak nad tým uvažujem, celkom by ma zaujímalo, ako nás vlastne oni dvaja vnímali. Na verejnosti sme sa správali pomaly ako dvaja cudzí ľudia, potajomky sme sa párkrát chytili popod stôl za ruky, usmiali sa jeden na druhého, avšak naše rozhovory aj správanie sme inak nechávali v dosť neosobnej rovine. No za dverami jeho bytu... Tam bolo proste všetko iné.

 

„Dlžíš mi ešte jednu odpoveď,“ nadhodila som, ležiac tak raz vedľa neho na posteli.
„Nie, nie som,“ odpovedal úplne automaticky. Narážala som na otázku, ktorú som mu posielala cez správu na FB asi dva týždne dozadu. „Môj bývalý sa pýta, že či si namotaný...“ „A to sa prečo pýta takú hlúposť?“ „Netuším. Tak ako?“ „Poviem ti osobne...“
„Vieš, ono to nemá zmysel, keď sme od seba tak ďaleko. Keď ty si v Bratislave a ja tu, v Brne...“ začal automaticky vysvetľovať. Ako malé dieťa, keď sa začne vyhovárať, prečo si neupratalo izbu.
„Šak to je jasné. Som tomu aj rada. Nemalo by to zmysel...“ presviedčala som samu seba. Nesústredila som sa na tú bolesť, ktorú som pocítila pri tom „nie“. Nevnímala som slabučkú nádej, keď mi jeho dôvody prišli ako výhovorky. Keď ma pritom všetkom objímal. Nesústredila som sa na nič z toho. Nechala som to plynúť. Vzťah na diaľku proste nemá význam. Dobre som si pamätala jeho slová z festivalu...

 

Sedeli sme vedľa seba na lavičke. Obaja sme mali čo to popité, jedno pivo práve rozpité, nálada výborná, čas taký akurát na nezáväzný nočný flirt.
„Nie je ti zima?“ spýtal sa. Bola, fakticky mi bola zima. Ale bolo mi ľúto pripraviť ho o mikinu.
„Nie, to je v pohode. Ja som ľadový medveď.“
„Máš studené ruky, zober si moju mikinu.“ No ukážte mi babu, ktorá by odolala voňavej chlapskej mikine, keby vám ju on sám dával okolo pliec.
„Nevyškriabe mi nejaká baba oči za to, že ju mám oblečenú?“ Malá narážka na to, či nie je náhodou zadaný. Pochopil.
„Nie, žiadna nie je. Boli sme spolu asi tri roky. Dva na diaľku. Potom som sa presťahoval za ňou a rozišli sme sa. Vzťah na diaľku nikdy viac.“
„V tom s tebou súhlasím. My sme to ťahali tiež dva roky na diaľku. Viac som to nezvládla. To nemá význam.“ Nastalo medzi nami zvláštne ticho. Obaja sme sa nechali uniesť vlastnými myšlienkami.
„Čo sa škeríš?“
„Je mi dobre, nemôžem sa?“
„Šak môžeš...“
Pomaly sa ku mne nakláňal a vyčkával, či sa odtiahnem. Neodtiahla. Spravila som presný opak. Predsa mi taký nezáväzný letný flirt nemôže ublížiť. No to, čo nasledovalo bolo čosi viac. Keby poviem, že sa vedel bozkávať, tak tú spomienku úplne zdevastujem. Bolo to, ako keď paličky cimbalistu prebehnú po cimbale a zahrajú čistý akord. Keď sa tie akordy striedajú presne tak, ako sa v pesničke striedať majú. Keď ten cimbalista namiesto čistého akordu zahrá sedmičkový. Pridá len jeden nenápadný tón, ale vzniká zaujímavá a pre ucho lahodná kombinácia tónov. Keď počúva ako sa s tónmi pohráva huslista a prispôsobuje sa jeho melódii. Keď spolu vytvoria dokonalú harmóniu, z ktorej naskakujú zimomriavky. Tak asi také krásne to bolo.

 

Vtedy, tam na tom balkóne, túžila som, aby sa zastavil čas. Aby ten víkend proste trval večne. Alebo aspoň o niečo dlhšie. Tam, na tom balkóne, som totiž zabúdala na svoj obyčajný život. Vtedy som bola len jeho tajná milenka. A užívala som si to. S úsmevom na perách som si vychutnávala rannú kávu. Nič iné pre mňa neexistovalo.

Keď si dnes spomeniem, aká som celý ten víkend dokázala byť šťastná, príde mi to ako vzdialený sen. Ako som brala život tak bezstarostne. Pravda bola taká, že o dve ulice ďalej mi v nemocnici vo vážnom stave ležala babička. On o tom nevedel. Teda, vedel, samozrejme, kam som sa poobede vybrala, no nevedel o vážnosti celej situácie. Nemal ani potuchy o tom, že som babke spievala, pretože to bolo jej želanie. A želania umierajúceho sa majú plniť. Nevedel o tom, že som ju počas tej návštevy kŕmila. Prsty jej totižto vykrúcali kŕče a ona v nich neudržala lyžicu. Nevedel o tom, že celé brucho jej prerastala hnusná rakovina a „vďaka“ nej mala už iba meter čreva. Dlhodobo nezlúčiteľné so životom. Tak znel verdikt doktorov. A tak mi to napovedal aj zdravý sedliacky rozum. Avšak moje srdce sa s tým nejako nechcelo zmieriť.
„Môžem ťa objať?“ spýtala som sa po návrate z nemocnice.
„Čo je ti zas?“ znela nevrlá odpoveď. Alebo to bolo skôr zavrčanie? Náruč však dobrovoľne nasilu poskytol.
„S babkou je zle.“
„Aha, to ma mrzí.“
Snažila som sa utíšiť svoje zranené srdce v jeho svete. Avšak takto to nefungovalo. Na tom sme sa nedohodli. Bolo to mimo pravidiel. Spájať tie dva svety – reálny s tým balkónovým. Celou cestou k nemu som si predstavovala, ako mi to objatie poskytne silu potrebnú na zvládnutie toho, čo bude nasledovať. Po tom zavrčaní mi však pripadalo neskutočne chladné. Akoby to ani nebolo to objatie, v ktorom som zaspávala. Na dušu mi sadol tieň, ktorého som sa nevedela zbaviť. Akoby som tam bola navyše. Pobrala som si svoje veci a čím skôr vypadla.
„Bol by som rád, keby tento víkend zostal len medzi nami,“ vyslovil to, čo mal na jazyku zrejme odvtedy, čo som k nemu prišla.
„To je samozrejmé,“ usmiala som sa. Nie, naozaj sa týmto kamarátstvom s výhodami nemienim chváliť. Ide len o tie výhody. Všetky city, dokonca aj tie kamarátske, mi často pripadali neprítomné. Minimálne z jednej strany...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Na balkóne:

1. Mariana přispěvatel
29.12.2016 [12:18]

MarianaNádhera. Tragické, s občasnými zábleskami šťastia a citu, bohužiaľ však z jednej strany. Presne viem, čo tá strana cíti, aké to je, cítiť sa navyše... nádherné, zanechalo to vo mne veľa pocitov a prebudilo spomienky. :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!