OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Možno nie si ten, ktorého hľadám

30.10.2012 (10:00) • Mims • Povídky » Jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 1004×

Od mojich obľúbených The Kooks. Anglickí chaloši z Brighton-u (yeah, pobrežie Spojeného Kráľovstva). Polovica štvorčlennej skupiny má bujné kudrny (a keď už spomíname kudrny, tie ja môžem).

Myslím, že text sa hodí (aspoň trochu) k poviedke. Pekné čítanie. :)

Skvelé, som tu prvý deň a hneď sa nudím! Všetci išli k jazeru, ale keďže kvôli rodičom som prišla, ako vždy, neskoro, tak som to nestihla a teraz tu musím trčať, lebo netuším, kde to vlastne je. Dúfam, že sa do večera vrátia, inak to tu dlhšie nevydržím.

Asi som sa zabudla predstaviť, som Hermína. Teraz ste sa určite ešte raz pozreli na to hrozné meno. Moji rodičia sú umelci, to vám asi bude stačiť ako vysvetlenie. Všetci ma volajú Harry, čo znie podľa mňa ako celkom fajn prezývka. Mám šestnásť rokov a som z Bratislavy.

Čo ešte...? Výzor? Mám dlhé čierne vlasy po pás a modré oči. Všetci vravia, že som výnimočná svojím vzhľadom, ale ja si to nemyslím. Predsa, keby som bola taká „výnimočná“, nestál by pred mojím domom zástup chalanov? Mám celkom bezproblémový život, skvelých kamarátov, úžasných rodičov, neskutočný dom, ale nikdy som nestretla chlapca, ktorého by som tak chcela, že by som sa ho snažila získať. Toto veľa ľudom nevravím, lebo si myslím, že je to divné, predsa len všetky baby, čo poznám, mali už čo-to s niekým. Jedinej osobe, ktorej som sa to odvážila povedať, je moja kamarátka Nikola. Chodíme spolu všade, vravíme si aj tie najväčšie tajomstvá.

Som s Nikol aj na tomto tábore, budeme tu týždeň a dúfam, že si to užijeme! Aj keď zatiaľ to tak nevyzerá, pretože, zatiaľ najzábavnejšou aktivitou bolo vybaľovanie vecí.

„Harry, ahoj! Prečo si nebola s nami? Vieš, aká bola prča!“ Nikol sa hneď narútila do našej chaty s veľkým krikom, pre mňa to nebolo žiadne prekvapenie, pretože Nikol má naozaj svojskú povahu a prenikavý hlas.

„Všetci sme spolu spievali a spoznávali sa, a je tu veľa chutných chalanov! Počkaj, je tu Marek, ktorý je úplne zlatý! Potom Tibor... Ježiš, skoro by som zabudla na Aďa!“ Toto bolo pre ňu typické. Chalani, chalani, chalani... Vystriedala ich už mnoho, žiadny ju nestihol zabaviť na viac ako týždeň.

Onedlho nás zavolali na večeru, keď sme prichádzali všetci sa zdravili a usmievali na Nikol. Mala pravdu, boli tu celkom pekní chalani, ale keď sme si sadli k nášmu stolu, uvidela som niekoho dokonalého. Mal tmavo hnedé kučeravé vlasy a zelené oči. Poviete si, nič moc. Ale on bol ako vystrihnutý z mojich snov!

„Ahoj, ja som Harry.“ Neviem, kde som nabrala tú odvahu, ale usmiala som sa na celý náš stôl, ale hlavne na neho.

Zaznelo nie veľmi nadšené „ahoj“ a všetci pokračovali v jedení.

„Ja som Dano.“ Usmial sa. „Harry, nemáš veľmi mužské meno?“

„To je iba skratka. Som Hermína.“

„Také skvostné meno skracovať?“ Znova sa usmial a vďakabohu, že som sedela, pretože by som asi spadla na zem po tom jeho nádhernom úsmeve. 

„Baby, prídete dneska s táboráku? Nebojte, s partiou chalanov robíme vlastný neďaleko v lese,“ žmurkol na nás dve.

„Jasné!“ s nadšením sme odpovedali.

Prečo si beriem podpätky na opekačku? Nie, toto nie je normálne.

Keď som Nikol povedala, že sa mi celkom páči ten chalan, hneď sa začala angažovať a všetky jej veci navliekla na mňa. Necítila som sa v tom bohvieako pohodlne, ale bola som spokojná, však ona predsa musí vedieť, ako zbaliť chalana, keď ich toľko mala!

Obidve sme sa trepali v podpätkoch cez blato ku jazeru, ktoré bolo vzdialené ževraj len „chvíľočku“. Keď sme tam o hodinu dorazili, všetci už spievali a naplno sa zabávali. Pohľadom som hneď začala hľadať Dana. Tancoval s dvoma chlapíkmi. To znamenalo, že musel byť pekne opitý. Tak či tak, sme sa pripojili k ich skupinke a tancovali s nimi.

„Pôjdeš sa so mnou prejsť?“ naklonila som sa k Danovi a šepla mu. Dneska ako keby sa všetka odvaha za tie roky nazbierala. S úsmevom prikývol , chytil ma za plece a ja som sa priam roztápala. Zrazu tá odvaha zmizla. Nevedela som čo povedať, čo robiť s telom, čo robiť s rukami... Sadli sme si kamenné schodíky pri jazere, ktoré boli veľmi úzke.

„Povedz mi niečo o sebe.“ Bola celkom tma, takmer som ho nevidela. Od neďaleko zabávajúcej sa partie bolo počuť smiech a hudbu.

„Začni ty, ja neviem. Som hanblivá,“ uškrnula som sa.

„Oukej. Ako vieš, som Daniel a mám sedemnásť. Bývam v Žiline a prišiel som sem na prázdniny, pretože sem chodím každý rok a vždy tu spoznám skvelých ľudí.“ Na dlhšie sa odmlčal.

„Ja... Ja som žmurkol. Asi si si to nevšimla, čo?“ zasmial sa.

„Nie, je tu tma a nepozerala som sa na teba,“ tiež som sa zasmiala a začala rozprávať čo-to o sebe, „Hermína, šestnásť rokov, Bratislava. Som tu s kamoškou Nikol a toto je môj prvý tábor v živote. A musím priznať, že zatiaľ je to tu skvelé,“ žmurkla som.

„Ha! Ja som to teraz videl!“ Teraz sa zasmial už poriadne.

Rozprávali sme sa celú noc, aj keď všetci odišli a všade na vôkol nebol nikto iba my dvaja. Ľahli sme si do trávy vedľa seba a pozerali sa na oblohu. Bol spln a na oblohe sa trblietalo neskutočné množstvo hviezd, ako som ich sledovala, jedna zrazu len tak... spadla!

„Dano, Dano! Ja som videla padajúci hviezdu!“ vykríkla som z nadšenia.

„Tak si niečo praj hlupáčik!“

,Prosím, nech nájdem tú veľkú lásku, o ktorej všetci tak hovoria, a nech je to Dano!´ znelo moje želanie v hlave.

„Už mám.“ Bola som taká nadšená, že som mu chytila ruku a pevne ju stisla.

„Mali by sme sa vrátiť.“ Znervóznel, pustil mi ruku a vstal.

„Veď tu ešte ostaňme, je tu tak krásne!“

„Ja idem. Ostaň.“ Nepočkal na mňa a odišiel.

Prečo sa všetci zlé veci musia diať mne? Keď nájdem niečo čo konečne vyzerá nádejne, doserie sa to. Aj ja chcem už trocha šťastia! Možno za to môžem ja, vystrašila som ho.

Bola mi zima. Vybrala som sa spať so stekajúcimi slzami na tvári. Netuším ako som prišla naspäť do tábora, pamätám si len ako som si ľahla do postele a snažila sa zaspať.

Ďalšie dni boli priam utrpením, každý deň sme sa chodili niekam zabávať, na túry, mali sme skvelý program, ale mne to bolo jedno, pretože Daniel sa na mňa ani nepozrel. Ignoroval ma. Nevnímal moje pohľady a slová už vôbec.

Bola som z toho celá nešťastná, Nikol sa ma snažila stále upokojovať, ale bolo to márne.

,Celé si to zbabrala!´ Kričalo moje vnútro pri každom pohľade na neho.

Posledný večer som sa premohla a povedala si, že na toho blázna zabudnem. Predsa len dnes bola diskotéka a ja som si chcela užiť aspoň jeden večer! Po piatich dňoch som znova z mojej tašky vylovila make-upovú taštičku a za pár minút som mala oči výrazné ako mačka. Dala som si červený rúž a musela som aj sama sebe priznať, že vyzerám naozaj dobre.

Keď sme prišli do sály, zrazu všetky oči boli uprené na nás. Na všetkých som sa usmiala a s Nikol sme si našli voľný stôl. Zanedlho bol pri nás rad chalanov, ktorí si chceli s nami zatancovať.

„Prosím, poď so mnou vonku,“ poklepkal ma po pleci, keď som sedela úplne vyčerpaná a zadychčaná po mnohých tancoch.

„Nechcem.“ Rázne som mu odpovedala.

„Musím ti niečo vysvetliť, bude to chvíľka. Potom sa sem môžeš vrátiť a zvíjať sa ešte viac.“ Uškrnul sa a zrejme moju namrzenosť nebral do úvahy.

Vyšli sme von a viedol ma ďalej. Sadli sme si na lavičku, ktorá bola len tak medzi stromami, zrejme toto miesto poznal celkom dobre.

„Vtedy, v pondelok. To bolo všetko skvelé. Ale je tu jeden problém.“

,Má babu. Nepáčim sa mu. Nechce mať nič. Nechce mať radšej nič so mnou.´ Myšlienky mi lietali na všetky strany.

„Myslel som, že sa len rozprávame. Ako kamaráti. A keď si ma chytila za ruku, tak... Som sa zľakol. Pretože, ty nevieš o mne ešte jednu vec.“

,Je to vrah. Zvrhlík. Násilný. Morská panna.´ Zošaliem.

„Toto bude ťažké, ešte nikomu som to nepovedal. Ale seba poznám už dobrú chvíľu a viem to naisto, takže sa nesnaž to zmeniť. Mne sa... Proste... Prepáč mi, som gay.“ 

Moja prvá jednodielna poviedka, tak buďte na mňa dobrí. Komenty vždy potešia. ;) :D

*Akákoľvek súvislosť s realitou je čisto náhodná.*

(Alebo nie je?)

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Možno nie si ten, ktorého hľadám: