OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Len jedna láska?

31.05.2011 (11:00) • ChrisBeth • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 932×

Sedela som v rohu miestnosti v starom, napoly zbúranom, dome pri mojom obľúbenom obchodnom centre. Ako vždy som počúvala Skillet, pričom som sa snažila udržať slzy. Prečo to spravil? Lukáš bol jediný chalan, ktorý mi rozumel. Milý, priateľský, pozorný. A teraz je v Anglicku. Navždy.

Zrazu som zazrela v rozbitom zrkadle niekoľko postáv. Rýchlo som si vytiahla slúchatká z uší a skovala všetky veci, čo som mala okolo sebe porozhadzované, do tašky.

„Chalani! Je tu dajaká urevaná holka!" zakričal dakto. Podľa hlasu som ho zaradila medzi chalanov zo školy... Možno Jožo alebo Jakub.

„To je Lukiho holka," ozval sa, myslím, Tomáš.

„Tak to sa mu odvďačíme, aj keď sa o tom asi nikdy nedozvie," počula som Kristiána.

„Kiko, už máš dosť problémov. Otec ťa z ďalšieho znásilnenia ťahať nebude," varoval ho Tomáš.

Znásilnenie? Hádam si nemyslí, že ma len tak znásilní! Pomaly som vstala, prešla tesne popri Tomášovi a šla som pomaly ku schodom, no niekto ma zastavil. Michal.

„Všetci preč!" zvreskol Kristián, až som nadskočila.

Michal ma pustil a aj s ostatnými odišiel. Zostala som len ja, Tomáš a Kristián.

„Čo odo mňa chcete?" spýtala som sa neutrálnym hlasom. "Lukáš ani ja sme vám nikdy nič nespravili."

„Ale on hej!" vyštekol Kristián naštvane,

„Nie, nič nespravil...Možno ti zlomil nos. A? Určite si si už zvykol," vysvetlovala som.

„Nie si nejaká moc drzá?" spýtal sa naštvane.

„Nie, to sa ti len zdá," odpovedala som s arogantným úsmevom.

Podišiel ku mne a napriahol ruku, aby ma udrel. „Nerob to, Kiko!" prerušil ho Tomáš.

„Čo ho zastavuješ? To ty si spôsovil Tomášov odchod! Nech si tvoj milovaný brat udrie! Nech ma zhodí zo schodov! Nech ma znásilní! Tak ako ty!"

„Nikoho som neznásilnil!" bránil sa.

„Presne," povedala som. „Som nikto." V skutočnosti ma neznásilnil, ale v hneve povie človek hocčo.

„Chcela si to!" obvinil ma.

„Prosím ťa!" povedala som s výsmechom v hlase.

„Tomáš, uhni! Pri najlepšom zmizni!" znova sa začal rozkrikovať Kristián.

„Kiko, kašli nato. Určite to vytrúbi svojim kamoškám a ty budeš mať ďalšie problémy," snažila sa ho presvedčiť Tomáš.

„Najprv by som musela mať kamarátky," šepla som úplne potichu.

„Nesmieš jej ublížiť," trval stále na svojom.

„Prečo?" Kristián znel čoraz viac naštvane.

„Lebo. Už... stoho bolo dosť. Ublížil si už moc ľuďom. A jej už neublížiš."

„Úplne si sa zbláznil? Najprv tá tvoja pipka a teraz ona!"

„Eriku sem nepleť! A Kristína," ako vyslovil moje meno, pozrel sa na mňa, „pred odchodom som sa s Lukášom bavil. Bol to v pohode chalan. To len ty si s ním problém. A Kristína je tiež v pohode dievča, ako každé iné."

„Ako myslíš!" vybafol Kristián na Tomáša naštvane, „hneď si mal povedať, že ju chceš len pre seba!" zakričal naštvane a zmizol na schodoch.

„Ja," začala som, „ďakujem," povedala som potichu. Prekvapene sa na mňa otočil, v očiach sa mu zračilo prekvapenie. „Ako... sa ti odvďačím?" spýtala som sa s nevinnosťou v tvári, podišla som k nemu a ruky som si položila na jeho hruď.

„Niečo by sa našlo," šepol so zvláštym pohľadom aj úsmevom. Tiež som sa usmiala a jemne som sa dotkla svojimi perami tých jeho. „O čo ti ide?"

„Chcem sa ti poďakovať," šepla som a nahodila som ten najnevinnejší pohľad, ktorý som vedela.

„Už si sa poďakovala. Ďalší dôvod, prečo si stále tu?"

„Prekážami ti?" spýtala som sa ublížene.

„Nie, ale..." začal namietať.

„Tak buď ticho," skončila som mu do reči. Následne som ho k sebe pritahla a pobozkala ho.

* * *

Sedela som vedľa Tomáša, digitálne hodinky na jeho zápästí hovorili, že je 23:18. Už meškám skoro dvadsať minút.

„Prečo si neodišla, keď si mohla?" ozvala sa zrazu.

„Vieš, po Lukášovom odchode sa mi všetci otočili chrbtom. Žiadny Lukáš, žiadny priatelia. Jednoduché... Potrebovala som byť s nejakým chalanom, pretože som si zvykla a ty si... bol najbližšie."

„Prečo si povedala, že som ťa znásilnil?" spýtal sa s nechápevým pohľadom.

„Prečo si povedal, že sme spolu spali?" opätovala som mu to.

„Kiko. Ak si bude myslieť, že sme spolu, dá ti pokoj. Poznám ho. A máme dohodu, že sa nebudeme motať okolo báb toho druhého."

„Hm, úžasná dohoda," uznala som.

„Hej, to hej." Pomaly sa postavil a podišiel k rozbitému oknu, kde si z vačku vytiahol krabičku cigariet. Jednu si dal do úst a po vačkoch začal hľadať zapalovač. Zjavne si nevšimol, že som mu ho zobrala z vačku. Začal ho hľadať po vačkoch bundy, v taške. „Nevieš, kde mám oheň?" spýtal sa ma po chvíľi.

Naznačila som mu, nech sa ku mne nakloní. U úst som mu zobrala cigaretu a utiekla som k oknu, kde som si ju zapálila. Hneď, ako sa mi dym dostal do pľúc som sa rozkašlala: „Do prdele s cigaretami. Človek si nezapáli tri mesiace a už si odvykne," sťažovala som sa a cigaretu som mu poslala.

„Nevedel som, že fajčíš," poznamenal prekvapene.

„To nikto. Vedeli to len dve osoby. Lukáš a Miro. Lukáš je v Anglicku a Miro dakde v riti s tou... Františkou. Z toho mena mi je blbo... No a teraz to vieš aj ty."

„To mi je cťou," odvetil a uklonil sa.

„Fuj, to bude doma ale problém."

„Prečo?"

„No, povedzme, že mám večierku o jedenástej, budem smrdieť od cigariet a vyspala som sa s tebou. To je pre moju mamu dosť veľký problém. A keďže vie, že ma domáce vezenie nezastaví, tak mi asi zobere peniaze, kľúče alebo mobil."

„Kľúče?"

„Áno. Ona je celé dni doma, takže by ma mohla kontrolovať. A bez kľúčov a mobilu som ako bez ruky a nohy."

„Aby to bolo dokonalé, chceš alkohol?"

„Nie, diky. Na dnes toho bolo dosť," odmietla som a zobrala som mu z ruky cigaretu, ktorú mi núkal. Nádych, a hneď ako sa mi dm dostal do pľúc som sa rozkašlala. A vtedy mi aj začal zvoniť mobil. Moja milovaná mamička.

„Kristína! Kde si?!" znela riadne hystericky.

„Na ihrisku s Tomášom."

„Čože?!" bola ešte hysterickejšia, „kto je Tomáš?!"

„Spolužiak."

„A prečo znieš tak zachrípnuto?" pokračovala vo vyzvedaní.

„Neviem, možno mám na niečo alergiu."

„Nie. Ty si fajčila!"

„Nie."

„Ale áno!"

„Musím končiť."

„Okamžite poď domov!" prikázala.

„Dnes prespím u Tomáša," oznámila som jej s výžnym hlasom a zložila som. Tomášovi som z ruky zobrala cigaretu, z ktorej som si potiahla.

„Bacha, to je posledná. Aj ja chcem," varoval ma.

„V taške mám ešte skoro plnú kabičku."

„Tak si zapál vlastnú!" povedal mrzuto a z ruky mi vytrhol jeho cigaretu.

„O čo ti ide?!" spýtala som sa mierne naštvane.

„Snažím sa ti pripomenúť tvoju mamu," vysvetlil so smiechom.

„Tak to nerob."

„Uvedomuješ si, že je streda, však?"

„A? Kde je problém?"

„Zajtra je škola."

„Mne to neprekáža. Väčšinu vecí mám v škole."

„Po škole ideme von. Ja, Boris, Dano a baby. Pridáš sa?"

„Baby?" spýtala som sa.

„Áno. Báša, Biba, Kaja a Táňa."

„Samé baby," poznamenala som so smiechom.

„To boli osoby z našej školy. Možno príde aj Maťo, Majo, Oliver, Simon a Števo."

„Tak samí chalani," zasmiala som sa znovu, „Nechodí Táňa a Báša do našej triedy?"

„Chodia."

„Tie dve rockerky? Blondína a čiernovláska?"

„Áno. Blond je Táňa a čiernovlasá je Báša. A Biba s Kajou chodia do vedľajšej triedy. Obe sú rockové brunety."

„Asi viem."

„A chalani... všetci chodíme do jednej triedy. Až na Martyho, Olivera a spol."

„Počkaj, Oliver ako Olívia?"

Uchechtol sa: „Hej, to je on."

Tú prezývku dostal od môjho brata, keď sa na jednej oslave správal ako žena.

„Ou, sakra," zanadávala som.

„Čo je?"

„Mierne ma vôbec nemá rád," vysvetlila som.

„Prečo?" spýtal sa nechápavo.

„Moja mama ho pripravila o dievča, sex a prácu."

„Čože?" spýtal sa ešte nechápavejšie.

„Moja mama ho pripravila o dievča, s ktrorým sa chcel vyspať a ona, teda jej otec, by mu vedel zohnať prácu. No moja mama sa vrútila, už si nepamätám kam, a povedala, že ja a Oliver sa budeme o pár rokov brať. To dievča radšej odišlo. Zjavne sa do toho nechcela miešať, lebo to je na hlavu."

„To ty si tá... ako to bolo? Viktorka?"

„Moje druhé meno. Zjavne ma bude prenasledovať ešte veľmi dlho."

„Tak zlé to nie je."

„Tebe nehovoria Ria. Meno jak pre štetku."

Uchechtol sa: „Bez urážky, no bola by si v tej práci dobrá."

„Neprovokuj," varovala som ho.

„Fajn," povedal, no stále sa usmieval.

* * *

Sedela som na lavičke pred školou a čakala. Tomáš sa pri bráne zvítaval s nejakými chalanmi a babami. Čakala som, či sa na mňa vôbec pozrie. Dačo povedal plavovláske a pomaly ku mne podišiel. „Ahoj. Pôjdeš teda s nami, alebo sa vydáš na pospas vlastnej matke?" smial sa.

Prudko som sa postavila a buchla ho do ramena. „To nebolo smiešne."

„Ale usmievaš sa," obvinil ma so smiechom.

„A ty si zjavne sfetovaný."

„Nie, nie som," povedal a chytil ma za ruku.

„Tomáš, všetci na nás pozerajú," šepla som, aby som mu objasnila situáciu pred školou.

„Nech," odvetil a pritiahol si ma k sebe. „Smiem ťa pobozkať?"

„Prečo sa pýtaš?"

„Či ti to nevadí."

„Nevadí," odpovedala som a usmiala som sa. Tomáš sa tiež usmial a sklonil sa, aby ma mohol konečne pobozkať. Počula som ohováranie báb a povzbudivé pískanie od chalanov.

„Dopredu sa ospravedlňujem," pošepkal mi do ucha.

„Prečo? Nič si nespravil."

„Ja... Už asi nie som schopný sa znova zamilovať."

Usmiala som sa a položila som si dlaň na jeho líce. „Nevadí. Ja som na tom rovnako."

„Naozaj?" prekvapene zamrkal.

„Áno. Včera som ti ho spomenula. Miro."

„Už viem."

„Erika?" spýtala som sa.

Prikývol. „Myslím, že najlepšie by bolo, kebyže zostaneme spolu. Nikomu by sme, aspoň ja, neublížil. A Kristián by neublížil tebe."

„Ale čo tvoji priatelia?" spýtala som sa prekvapene.

„Už sa tešia, až ťa spoznajú," odvetil s úsmevom a tiahol ma k nim.

Autor: ChrisBeth (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Len jedna láska?: