Jednoducho odišiel • OurStories.cz ~ naše povídky

Rozhodla som sa napísať to, čo ma v poslednej dobe najviac trápilo. Môj život zasiahla jedna veľká strata. Tento príbeh nie je len o mne. Ale ak Vám chcem povedať môj príbeh musím povedať aj ten jeho - môjho bratranca, ktorý mi bol ako brat. Prišla som na to ako veľmi pre mňa znamenal až keď odišiel, navždy odišiel...

02.03.2010 (15:00) • Mimi79 • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 964×

Jednoducho odišiel...

Môj život ubiehal vo vybehaných koľajach, práca a škola. Jediné čo ma ako tak trápilo boli štátnice, ktoré ma čakali a diplomovka, ktorú bolo treba dokončiť. Ani som len netušila ako veľmi sa môj stereotyp zmení.

Ráno som vstala bola som unavená, pretože v noci som toho moc nenaspala, ani som netušila prečo. Obliekla som sa a pobrala sa do práce. Mal to byť deň ako každý iný, len bežné povinnosti v práci.

Zrazu mi pred obedom zazvonil telefón. Volala mi mamina, tušila som, že niečo nie je v poriadku, len som nevedela čo. Povedala mi, že môj bratranec Vladko, spadol v Považskej Bystrici zo stavby diaľničného mosta z výšky 11 metrov. Nemohla som dýchať, bolo to také neuveriteľné. Mama nevedela, či žije, povedala len, že ho previezli do Žilinskej nemocnice a že mi zavolá keď sa niečo dozvie. Šla som na obed a dúfala, že to prežije. Keď som sa vrátila z obeda, mala som znova telefonát od mamy.

Doteraz počujem v hlave jej slová : „Miriamka, on už zomrel, on už zomrel“, rozplakala sa a zavesila. Utekala som do záchodu, sadla si na zem a usedavo som plakala. Bolo 2. apríla 2009 a ja som tomu nemohla uveriť, pripadalo mi to ako oneskorený prvoaprílový vtip. Bohužiaľ bola to tvrdá realita. Ani neviem ako som to v práci vydržala, a už vôbec si nepamätám ako som došoférovala domov. Celú cestu mi tiekli slzy, nedokázala som prestať plakať. Zastavila som sa ešte v Carrefoure a tam som stretla Vladkovho brata Danka aj s našou tetou, boli kúpiť Vladkovi oblek do truhly. Keď som Danka zbadala podišla som k nemu silno som ho objala a po líci nám obom stekali slzy. Bolo nám jedno, že stojíme na parkovisku pred Carrefourom a ľudia na nás pozerajú, nevnímali sme ich. Uvoľnila som moje objatie a pozerala cez slzy na ten oblek. „Je pekný“, zašepkala som. Ešte stále som mi to zdalo neuveriteľné. Ešte stále som dúfala, že niekto povie : „Prvý apríl“, ale nestalo sa tak. Zdalo sa mi to neuveriteľné jeden deň tu je, usmieva sa na vás. Na druhý deň odíde do práce a už sa nevráti.

Ďalší deň som bola v práci, teda sedela som na svojom obvyklom mieste, ale mysľou som bola úplne inde. Ešteže bol piatok. Už som sa nevedela dočkať kedy pôjdem domov.

Aby toho ešte nebolo dosť, nemohli sme ho hneď pochovať, pretože to bol pracovný úraz a museli to riadne vyšetriť. Boli sme sa pozrieť aj na mieste, kde sa to stalo. Bola to strašná výška odkiaľ spadol. Pod týmto miestom bolo už zapálených niekoľko sviečok.

Pohreb bol nakoniec 8. apríla 2009. Obliekla som si čierne šaty, nasadla do auta aj spolu s rodičmi a išla na cintorín. Keď sme boli na mieste pomaly som vystúpila, vôbec sa mi tam nechcelo. Vošla som do domu smútku. Truhla bola otvorená. Podišla som bližšie. V nej ležal náš Vladko. Vyzeral akoby spal. Mala som chuť zatriasť s ním a zakričať, aby vstal. Ale ovládla som sa len som ho pohladkala po rukách. Boli veľmi studené, proste bez života. Stála som vedľa truhly a po lícach mi stekali slzy. V myšlienkach sa mi vynárali naše spoločné spomienky. Ako som ho tlačila v kočíku, keď bol ešte malý, ako sme sa spolu hrávali. Ako sme u starej mamy zlomili posteľ, keď sme po nej skákali a potom sme to nikomu nepovedali, lebo sme sa báli, že dostaneme bitku. Ako som ho viedla zo školy, keď mu bolo zle a poslali ho domov. Naposledy mi hovoril, že si chce založiť firmu a chcel aby som mu s tým pomohla, vždy sa smial, že budem jeho sekretárka. V živote nebol na dovolenke, len pracoval a zháňal prácu pre kamarátov a známych. Chcel si postaviť dom a už to nestihol, už to nikdy nestihne. Z mojich myšlienok ma prebral príchod farára.

Posledný krát som sa pozrela na Vladka, potom ho navždy prikrylo veko truhly.

Bol krásny a slnečný deň, ale presne o tretej hodine popoludní, v hodinu pohrebu, sa začalo blýskať, fučať silný vietor a strašne pršať. Myslím, že takto sa s nami náš Vladko definitívne rozlúčil. Odišiel už navždy...

Po pohrebe som sa musela pozbierať a začať písať diplomovku a učiť sa na štátnice. Zvládla som to, musela som. Rana v mojom srdci sa zahojila, ale jazva zostala. Nič už nie je také ako predtým a už ani nikdy nebude. Preto pokiaľ to pôjde budem sa snažiť svoj život žiť naplno a vážiť si ľudí okolo seba, pretože neviem, ako dlho tu budú.

Veď Vladko mal len 26 rokov a bol plný plánov a chuti do života. A predsa musel odísť...

Autor: Mimi79, v rubrice: Povídky » Jednodílné