Codependence • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo sa stane, ak nájdete mŕtvolu a hodíte ju do jazera? Možno z toho ešte bude aj láska...

10.03.2012 (11:00) • NikkiSweein • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 752×

Šššš!
Šíp s temer nebadateľným zasvišťaním preťal priestor medzi mnou a bábkou z vriec, obilia a starých handier. Zapichol sa jej do boku, ďalšie šípy však už mala bábka v hlave, v bruchu a nad srdcom, takže môj imaginárny protivník bol už dávno mŕtvy.
Pozrela som sa na ľavé zápästie. Mala som na ňom obrovskú modrinu. Dala som si dole chránič a nechála som tetivu, aby sa mi o pokožku šuchla raz, dvakrát, trikrát.
Mám výčitky svedomia.
Už je to raz tak. Keď utekám, zdá sa mi to ako dobré riešenie. Ďakujem bohu, alebo kto to tam hore nad nami je, že sa nešťastie nestalo mne. A potom sa začnem topiť vo výčitkách ako sardinka v bylinkovom náleve – mala som tam byť.
„Idem ti pre šípy.“
„Nie, nechaj tak, ja to urobím.“
Samozrejme, že sa tam nakoniec doteperíme obidve. Jean vytiahne zo zadného vrecka nohavíc nezmývateľnú fixku a zdravou rukou dokreslí bábke tvár. Na jednej polovici sa usmievala, mala dokonca aj vyplazený jazyk, ale na druhej strane jej kútik výrazne poklesol a pod okom mala slzu. Alebo skôr čosi čierne, zrejme machuľu, no pre Jean to bola slza.
„Pekný schizofrenik.“
Vďačne sa na mňa usmiala a podala mi šípy.
Nestáva sa často, že som už o siedmej ráno v aréne, sama s Jean. Väčšinou som tu s Caprice a ešte tuctom neznámych táborníkov. Ona je moja najlepšia priateľka. Sme nerozlučné, rovnako ako Jean s Phil a Kaylou, aj keď do seba neustále rýpu, rovnako ako Gilles s Francisom.
Kde sú teraz všetci?
„Už sa zlepšujem."

"Ehm?"

"V kreslení," napovedala mi Jean. Jej hlas znel slabo, asi ako keď čerstvý vzduch prekĺzne cez otvorené okno. "Nie je to nič moc. Ale podľa Gilla viem už nakresliť celkom dobré oko. Nos je komplikovaný."

Nikdy som si nemyslela, že raz začujem Jean takto hovoriť. Keď zobrala ceruzku do ruky, bolo to, akoby začínal nový život, už v tej chvíli. Bola to umelkyňa. Nezachytávala iba tváre, tvary a farby. Dokázala nakresliť detský smiech tak, že ma jeho hravé tóny šteklili v ušiach. Vedela, ako čiernym grafitom zachytiť vlčie zavýjanie, plač novorodeňaťa, šplechot vody.

Kým mala ako. Obe ruky, aj ľavú aj pravú, mala nezvyčajne jemné. Pravú však preto, lebo sa o ňu starala, cvičila ju, jej prsty boli citlivejšie ako akékoľvek iné, napríklad tie moje. Ľavá bola nepoškodená ako nové šaty z jediného prostého dôvodu - Jean ju nepoužívala. Vôbec.

Presne som vedela, ako sa cíti. Kedysi, keď som bola malá, mala som v posteli vyhradenú svoju bezpečnú zónu. Nohy som si pritiahla až kamsi ku brade, paplón som si prehodila ešte aj cez uši. Neodvážila som sa ani pohnúť. Tam, len milimeter od konca mojich prstov, naťahoval tie svoje Pavúčí muž. Čakal. Stále. Proste čakal. Vždy som bola zvedavá, čo povie, ako znie jeho hlas, ale on bol stále ticho. Nič nepovedal.
Iba čakal.
Nikdy som neprestala spať vo svojej bezpečnej zóne. Akurát že dnes už viem, že on a ja, Pavúčí muž a dievča za hranicou bezpečia, sme priatelia.
Neviem si to bez neho predstaviť. Som rada, keď si položí dlhé prsty na peľasť mojej postele a mlčí. A čaká.
Nech sa ho snažím akokoľvek zbaviť, nemôžem. Nechcem. Chápe ma. Je mojim rozptýlením, keď viem, že by som nemala myslieť na zlé veci.
Pre Jean bola Pavúčím mužom jej schopnosť nakresliť všetko. Pavúčí muž bol inšpirácia. Pavúčí muž znamenal pokoj. Pavúčí muž...
Až raz, Pavúčí muž neprišiel.
Ani jedna z nás nič nehovorila.
Asi sme zbabelé.
„Myslíš, že je to preto?“
„Prečo?“
"Že si tam nebola."

Tá veta, hoci nie je vyslovená ako výčitka, ma bodne sťa ostrý nôž.

"Sčasti," prikývnem.

Napodobní ma. Nepoprie to, ani to nevyvráti.

Pozrela som na ňu ako na zradkyňu.
Samozrejme, že to bolo preto. Kvôli mne. Bola som nerozvážna a takmer to zabilo moju priateľku.
Zabilo to jej Pavúčieho muža.

Pustila som knihu na vlhkú zem. Strany sa rozleteli a pokrylo ich blato. Neprišlo mi pekné, takto vraždiť. Ale chcelo som si byť kvit, chcela som mať niečo spoločné. Namiesto toho, aby som mala o jedno šťastie menej, budem mať o jeden hriech viac. Neznelo to zle, aj keď to možno bolo to isté, ale v tej chvíli mi na tom nezáležalo.

Sadla som si na červenú trávu pod stromom. V tureckom sede sa mi mierne triasli kolená, keď som si spomenula na zniženú knihu za svojim chrbtom, no stačil mi jeden jediný pohľad na chladné bosé chodidlá nado mnou a po tele sa mi rozlial pokoj ako teplo z dobrého vývaru.

Odkiaľ sa vzali klamstvá?
Stvoril ich Boh? Prečo? Potreboval klamstvá, aby sa za ne mohol sám skryť? Neviem. Ak aj áno, nechcem sa mu do toho starať.
Ja predsa neklamem. Mám tajomstvá, ale neklamem.
Ani Francisovi som neklamala. Nejdem na tú lúku, lebo by som sa chcela pozrieť na obesenca ani preto, lebo by ma to celé zaujímalo. Ako som povedala.
Šla som na lúku, lebo som sa potrebovala rozprávať s Jean.
Rozprávať, rozprávať, rozprávať. Prečo si nemôžeme navzájom čítať myšlienky? Bolo by to také praktické. Ani Rómeo, ani Júlia by nemuseli umrieť. Mohol to byť šťastný koniec. So zvoncom a trojdňovou svadbou, tak, ako sa patrí. Nulové percento nedorozumení.
„Čo je na tom také krásne?“ Prisadla som si k nej. Sneh sa už pomaličky topil, tráva bola ešte stále vlhká a zem studená.
„Neviem... asi... všetko.“
„Je to, ako keď si zamilovaná, však?“
„Áno.“ Zasmiala sa. „Ako keď si zamilovaná.“
„Ale v skutočnosti nie si.“
Pokrčila plecami.
Mohol by byť niekto zamilovaný do bezvládneho tela, do povrazu na jeho hrdle, do prosenia o život? Musí to byť zaujímavé. Ako zamilovať sa do oblohy, do lesov, do jemného povzdychu saténu, keď sa tanečnici zatočí sukňa. Tak to robia básnici. Mohla by byť Jean básnikom, keď už nemôže byť maliarom?
„Ešte nikdy som nebola zamilovaná,“ priznala som sa.
„A čo Dwight?“
Pozrela som sa na ňu pohľadom, pod ktorým by sa dala uvariť voda a ona sa rozosmiala. Hlasno, detsky. Jej smiech sa roztryskol do vzduchu, pošteklil bosé chodidlá obesenca a rozbehol sa ďalej do lesa.
„Odniesol ma na rukách do ošetrovne, keď som spadla z koňa,“ vyprskla som so smiechom a štuchla ju do ramena.
„Preniesol ťa aj cez prah?“
Smiali sme sa ako zmyslov zbavené. Jean sa od smiechu až predkláňala, zaborila prsty do červenej hliny a potom sa zas zaklonila dozadu a vyvrátila celú tvár k obesencovi.
„Ako to robíš?“ spýtala som sa po chvíli.
„Čo ako robím?“
Kývla som hlavou na obesenca.
„Skadiaľ sú?“
„Z neďalekej dediny."
„Čo im hovoríš?“
„Že som sa stratila a potrebujem ukázať cestu. Nikdy ich nepustím bližšie ako po túto čistinku. Potom sa vrátim poďakovať sa a vytiahnem ich na prechádzku ku jazeru. Tam ich donútim vyzliecť sa a...“
Preglgla som a ona tiež.
„Potom ich bodnem, väčšinou mám pri sebe nožík.“
„A potom? Vysaješ z nich krv? To potrebuješ?“
„Preboha, nie.“ Rozosmiala sa. „ Nasýti ma len ten okamih, keď zbadajú nôž a zľaknú sa. To je nával emócií! Oveľa väčší a lepší ako v hocijakej inej situácii. To potrebujem. Je to ako kokaín... raz si ho zoberieš a potom už bez neho nedokážeš fungovať... a tá červeň. Krásna. Nech ju nanesieš na papier v akomkoľvek množštve, nech z nej vznikne akýkoľvek tvar, je to krásne. Ako nakresliť pocity. Emócie."
„Takže potrebuješ... emócie.“ Použila som ten istý výraz ako ona, aj keď mi akosi nesedel. Prehadzovala som si ho na jazyku, ale nebolo to ono. Akoby ste chceli pomaranč a namiesto toho dostali mandarínku.
Špeciálna výživa.
„Uhm.“
„Potom ich oblečieš?“
„Áno.“
„A zavesíš sem.“
„Áno.“
„A chodíš sa na nich pozerať?“
„Áno.“
„Vieš, že toho prvého som hodila do jazera? Bol hrozne drzý. Prišla som sem oddychovať a on...Takže. Vedela si o tom? “
Prikývla.
„Čiže... keby si chcela... mohla by si sa... mohla by si sa nasýtiť aj zo mňa? Z mojich emócií?“
„Asi.“ Neurčito pokrčila plecami.
„A urobíš to?“
„Nie.“
„Chcem sa zamilovať, Jean,“ povedala som odrazu a položila si hlavu na jej kolená.
„Ja viem,“ povedala a rozstrapatila mi vlasy.
Pavúčí muž sa vrátil.