Príbeh o tom, aké ťažké je zradiť milovanú osobu z lásky k nej.
06.01.2013 (21:00) • Tralala, Lissie • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 905×
Hneď ako bol za rohom prvej chodby. Unavene sa oprel o kamennú stenu. Trpko sa usmial a rukou pomaly prešiel po studenom vlhkom kameni. Bol unavený a pritom skoro pól tisícročia nato už nemal fyzický nárok. Po zemi sa ťahala jemná hmla. Na svietnikoch sa kŕmila hrdza. Z obrazov, ktoré lemovali chodby, sa stali strašidelné okná zakryté závojom prachu a celú túto dekoráciu Draculovho zámku, doplňovali strategicky rozmiestnené pavučiny. Keby mohlo, tak ho pichne pri srdci. Rozbehol sa rýchlo ďalej. No nepomohlo to. Každá, moľou vyžratá diera v koberci, v závese kričala naňho slovo zradca.
Vyhasnuté krby. Zradca!
Prázdne stoly. Zradca!
Búrkou vybité okná. On ti veril!
Vietor hvízdajúci v prázdnych miestnostiach. On ťa stvoril!
Udýchane zastal pred prekrásne vyrezávanými dvermi. Boli dokonalé. Ako nové. Ani zrniečko prachu, ani dieročka po termitoch. Zdravilo ho lesklé tmavé drevo zimného dubu. Ako pred toľkými rokmi. Boli bez chyby a kričali naňho hlasnejšie, ako všetky tie rozbité, zašlé veci. On ťa miloval! Zatriasli sa mu kolená a takmer sa zviezol na zem. Nad dverami. Do holého kameňa, bola vyrytá ďalšia latinská veta. Ak si priateľ, tak vstúp. Oboma rukami sa musel oprieť o dvere, aby neklesol na zem.
Vravel ti brat! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Kričal naňho celý hrad.
„Ja viem!“ zúfalo vykríkol Samael.
On ťa miloval!
„Ja viem!“
Veril ti!
„Ja viem!“
A ty si ho zabil! Oprel si aj hlavu o dvere. Triasol sa a prerývane dýchal.
„Ja... to... ja... ja som musel,“ zašeptal s bolesťou stiahnutou tvárou.
On ťa našiel... to on ťa zachránil, šepkal neviditeľný hlas a jemu sa pred očami začala vybavovať spomienka.
Krvácal... Triasol sa ako v horúčke a pritom cítil, ako ho pomaly obaľuje chlad. Od tváre sa mu odrážal plameň ohňa a neďaleko seba počul tichý šepot svojich spoločníkov. Nerozumel ani slovu. Na tom, ale už nezáležalo. Umieral. Vedel, že sa nedožije rána. Bol to koniec, ale takto si ho vôbec nepredstavoval. Určite nie, ako zapichnuté zviera, vykrvácať uprostred ničoho. Šepot sa zrazu zmenil na výkriky, lomoz, zvuky kovu a o pár bolestivý úderov srdca neskôr na absolútne ticho. Ani sovy, ktoré sa doteraz zdravili, nevydali ani pípnutie. Potom počul opatrné kroky, ktoré sa k nemu blížili. Nemal ani silu nato, aby otočil hlavou a pozrel sa, kto prichádza. Nebolo treba. Mihli sa tiene a zrazu nad ním stál nejaký muž – aspoň vtedy si to myslel.
„Tvoji muži sú mŕtvi,“ povedal pomaly.
„Z-zabil si ich.“ S bolestivým výdychom zo seba dostal. No nebola to otázka.
„Áno,“ potvrdil, akoby to nič neznamenalo.
„Si smrť?“ chcel vedieť. Muž nad ním sa zasmial.
„Áno.“
„Tak toto je koniec?“ spýtal sa.
„Nie,“ povedal muž takmer láskavým hlasom.
„Umieram,“ povedal a pohol opatrne rukou pod ktorou skrýval krvavú ranu.
„Drobnosť, ktorá nemusí nutne znamenať koniec.“ Milo sa usmial. „Teda ak nechceš.“
„Moje... moje srdce, prestáva biť...“ dostal zo seba cez prerývane nádychy.
„Bijúce srdce nemusí, nutne znamenať, zostať na žive.“
„A čo potom?“ opýtal sa prekvapene.
„Dôvod. Stačí jeden dôvod, prečo žiť. Máš ho?“
„Áno.“ Bolesťou zavrel oči.
„Aký?“ spýtal sa s úsmevom v očiach.
„Chcem žiť...“
„To mi stačí,“ povedal a jeho oči začali meniť farbu. Jedno bolo červené, ako oči diabla a druhé sýto modré ako oceán za búrky. „Trochu to zabolí, ale určite nie viac, ako mňa.“
Spomienka zmizla rovnako rýchlo, ako prišla. Dal by za teba život. Ozval sa opäť hlas.
„Ja viem,“ potvrdil smutne. Narovnal sa a oboma rukami otvoril dvojkrídlie dverí.
Nápis na dverami hlásal: Ak si priateľ, tak vojdi. A on vošiel. Takmer všetko, v obrovskej hodovnej miestnosti bolo prikryté bielymi plachtami, až na...
Kreslo na konci hlavného stolu, pri vyhasnutom kozube kde by bez problémov mohli opekať i celého vola. Aj bez upírieho zraku videl, že tam niekto nehybne sedí.
Pohrebným krokom sa k nemu vybral. Vypadal ako socha geniálneho umelca. Zlatohnedé vlasy ktoré sa točili do jemných nenápadných kučier. Rysy anjela. Pleť dokonalá. Výrazne krojené pery, otvorené v poslednom nádychu. Oči pokojne zatvorené. Vypadal, že len spí, no tento dojem kazili reťaze na rukách, ktorými bol pripútaný ku kreslu a dýka z bieleho zlata, vrazená v hrudi na dotyk srdca. Už stál krok od neho. Vo vlasoch, na koži, ani v okruhu jedného metru, nebolo ani zrniečko prachu. Vyzeral presne ako pred 200 rokmi, keď sa mu otočil chrbtom. No v duchu sa nepýtal, ako je to možné. Okolo neho sa vždy vznášalo divné fluidum.
„Ahoj Gabriel,“ pozdravil a klesol na koleno. Opatrne ho chytil za ruku. Na zápästí mu zacinkal náramok z bieleho zlata. Otočil mu dlaň tak aby na ňu videl a smutne sa usmial. Žiadna zmena. Krvavá rana ktorá mu prechádzala celou dlaňou, zostala nezmenená. Neliečil sa. Zostal zamrznutý v čase. Pomaly sa zdvihol. Chystal sa otočiť, ale nakoniec uprostred pohybu zastal. Pozrel sa do bledej tváre svojho priatela.
„Ja som ťa nezradil, keby som nemusel, tak...“ No nevedel, ako táto veta končí, a ani prečo to hovorí, ale mal pocit, že mu to musí povedať. Nedostavila sa žiadna nečakaná reakcia, neprišiel ani na tie správne slová, tak sa len kŕčovito otočil a kráčal k východu.
Prišlo mu to až príliš na vlas rovnaké, ako pred toľkými rokmi. Rovnako ťažké, rovnako definitívne. Krivo sa usmial. Nedalo sa povedať, že cítil bolesť. Nie, to nie. Bola to taká všeho chuť hanby, výčitiek, spomienok, zlosti nad sebou, nad ním, že to nechal zájsť tak ďaleko. Rozlievala sa mu telom a mučila ho viac, ako hocičo, čo mohol vymyslieť nejaký pekelný zmocnenec. Keby len nebol tak arogantný, tvrdohlavý, neschopný odpúšťať...
Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Zradca! Hvízdal vietor a on prestaval vidieť na cestu pred sebou. Pred očami mu bežali spomienky. Všetky tie storočia čo spolu prežili. Rozbehol sa po pamäti. Zradca! Zaskučal vietor a dvere pred ním pribuchol prievan. Narazil do nich. Tresol do nich päsťou a zviezol sa k zemi mučený spomienkami na...
Ženy, ach toľko žien... Zradca!
Prepité noci. Klamár!
Temné dni ktoré travili od hlavy až po päty v krvi s mečom v ruke.
Vôňa toho rána keď mierili do nového sveta.
Nenávisť a pociť víťaztva ktoré videl v očiach nepriateľov v deň keď si myslel, že skončí jeho druhý život. On, to on ťa zachránil.
V každej jednej, buď stále, na chvíľu alebo nakoniec bola jeho tvár. Štastná, zúriva, nekompromisná alebo očarujúca, ako keď zvádzal mocné ženy ešte mocnejších mužov minulého tisícročia. Nikdy si nemyslel, že tvár nejakého chlapa by pre ňho mohla, niečo znamenať a nieto ešte... Miloval ho, nie ako muž ženu, či muž muža. V tomto ohľade nebol tak otvorený ako Gabriel. Nebolo v tom nič sexuálneho či romatického. Niečo ako bratská láska, ale... bolo to tak absolútne, nekompromisné , neexistovalo keby. Bol mu otcom, priateľom, bratom. Stal vedľa neho keď si stvoril potomka, aj keď s výberom nesúhlasil a zabil ho keď to sám nedokázal. Vždy bol tým čo potreboval a on prisahal, žeby zaňho zomrel no nakoniec...
„Som zradil..." riekol bezútešne a prstami sa zarýval do dreva dverí. Zradca!
Nemusel urobiť nič ťažké. Nemusel mu otráviť víno aby ho oslabil, to urobili iný. Nemusel nájsť tú ženu, ktorá mu vrazila dýku do hrude na dotyk srdca, jeho prvú ženu... jedinú ženu. Gabriel nikdy viac nepokľakol pred svätým mužom, aby mu požehnal. Nie preto, žeby sa už nechcel ženit, ale len preto, že mal, tik zabiť každého takého bez rozdielu viery, na ktorého narazil. Dokázal milovať tak, že jeho láska k nemu sa tomu sotva mohla rovnať, ale rovnako silno nenávidel bez schopnosti odpúšťať. To preto...
Jeho zrada nebola ťažká v činoch, ale keď v ten večer prešla cez dvojdverie tá žena s dýkou v ruke a za ňou ten zástup dychtivých tvárí. Netasil. Nebojoval. Nepozrel sa na Gabrielovu tvár, tvár tej ženy či všetkých tých dnes už mocných. Jediné čo stačilo, aby zradil, bolo urobiť krok bokom. Krok bokom a neobzrieť sa, inak by došlo k boju. Pozeral sa do zeme keď ho míjala. Privrel oči keď vyslovila jeho meno.
„Gabriel,“ povedala s takou nehou, že keby mal v sebe nejaký dych, tak mu ho vyrazí.
„Jezabel,“ privítal ju, ale ostražitosť v jeho hlase počul. „Ako vidím, máš nových priateľov, ktorých si priviedla do môjho domu.“ No miesto jeho dávnej manželky mu odpovedal muž, ktorý stál sotva krok od dverí.
„Prišli sme, lebo...“ Ujal sa slova jeho dnešný pán. Nepočúval. Všetky tie slová, už počul mnoho krát predtým a všetky boli nekompromisné dýky pravdy. „Na teraz si príliš nebezpečný.“ Dokončil a Gabriel sa pohŕdavo zasmial, no ďalej už mu nevenoval pozornosť.
„Jezabel? Prišla si, aby si mi vrazila dýku do srdca? Nuž, bude to symetrické.“ Samael predpokladal, že žena asi zakrútila hlavou.
„Nie?“ spýtal sa Gabriel s predstieraným prekvapenim. „Tak prečo držíš dýku z Hitantalu, dýku ktorú som ti daroval?“
„Ak budes bojovať... Budem bojovať s tebou,“ šepla.
„Ale?“
„Je ich priveľa, možno vyhráme, ale zničíme ďalší svet, pomysli nato, koľký zahynú.“ Stále vravela šeptom aj keď vedela, že ju všetci dokonale počujú.
„Bojíš sa o svoj život?“ spýtal sa skepticky.
„Nie bojím sa o teba. Bojím sa, do akého sveta by si sa potom prebudil. Ja som za svoj dlhý život stvorila desiatky detí, ty len štyri. Za všetky tie tisícročia, len štyri a všetky sú zatial na žive.“ Samael cítil pohľady všetkých pritomných na svojom chrbte. „Nedokážeš si predstaviť čo je to za bolesť keď o nejaké prídeš. Pamätáš keď mi zabi... keď zomrelo moje prvé, vyvraždila som skoro celú jednu civilizáciu, než si ma stihol zastaviť.“
„Mayov aj tak nikto veľmi nemusel, nevedeli ti urobiť ani poriadny horoskop...“
„Gabriel!“ Zahriakla ho. Počul, ako ho tresla do hrude. Očividne mu sedela v lone. „Tu... ty vieš, čo je to bolesť. Zabili ti jedinú ženu, ktorú si kedy miloval, donú...“
„Teba som tiež...“ prerušil ju. Ona sa prudko postavila.
„Nie! Mňa pre teba vybrali, Gabriel. Byť pripravený ma milovať je... bolo to pre nás jednoduchšie. Bol si skvelý prvý manžel a pre krajinu to bolo politicky veľmi výhodné. To ani nehovorým o našich rodinách. Sám vieš, ako to vtedy fungovalo. Od mala ti vtĺkali do hlavy, že budem tvoja. Mali sme sa viac než radi, čo bol príjemný bonus, ale pestovaná náklonnosť nikdy nemôže byť láska.“
„Daroval som ti nesmrtelný život keď si...“ namietol.
„A tiež si ma tri roky po svadbe predával pred kňazom inému mužovi.“
„Milovala si ho, bolo to moje právo i povinnosť, ako tvojho prvého muža.“
„Vzdal si sa ma.“
„Nie, mohla si s ním byť šťastná a naše pomýlené naboženstvo nás k tomu viedlo.“
„Vzdal si sa ma, Gabriel, ale jej si sa nedokázal.“
„Zabil som ťa, dal som ti túto verziu večného života len preto, že existovala možnosť, žeby som ťa stratil. Dvakrát som ťa viedol k oltáru k inému mužovi. Jedného z tvojich manželov brutálne zabil, len preto, že ťa udrel. Čert zober chlapskú pýchu, po tom všetkom mi chceš povedať, že som ťa nemiloval?“
„Gabriel, ja nehovorím, že ti na mne nezáležalo, vtedy si bol až príliš čestný, aby si konal inak...“ Zarazila sa a na hodnú chvíľu nastalo hrobové ticho.
„Už ma to nebaví. Stále viesť ten istý rozhovor. Nieje to hanba a ani slabosť. Tak či tak. Minulosť nezmeníš. Faktom je, že ti... Zabili ženu ktorú si miloval, donútili ťa, pozerať sa, ako ju upaľujú za živa. Zošalel si z toho. Podpálil si chrám. Zabil sa a tak stvoril posledného z prvých. Po prebudení si nebol nič iné, než nenávistné vražedné monštrum. Ešte v tú noc si našiel a zabil každého, kto ból vtedy na tej poprave. Bez rozdielu. Šlachtu, kňazov, vojakov, obyčajných ľudí, deti, prvých. Umučil, zabil a pred hradby vranám predhodil nahého následníka trónu. Začal si tú svoju svätú vojnu ktorá zredukovala celosvetovú populáciu na menej než polovicu. Počty prvých si znižil na sotva pätinu, než ťa stihli zastaviť. Nasral, poštval a preklial všetko, čo si len mohol.
Chytili ťa, mučili, vyvolali sily, ktorým sotva mohli rozumieť, len aby na teba uvrhli kliatbu, ktorá by nezničila len tvoje telo, ale aj dušu, mučiť ju, nikdy nenájsť kľudu, nikdy sa neposunúť ďalej. Áno boli to blázni, chceli toho priveľa a naraz, a nevedeli čo robia. Nevyšlo im to, aspoň nie tak, ako zamýšľali. Ich kliatba zmenila z časti celú našu rasu, naše deti sú otroci svojich vlastných pudov, len tieňami toho čím mohli byť. Teba zmenila viac, než kedy dokážem pochopiť. Áno tvoja následná pomsta bola strašná, ale nič nezmenilo to, s akým osudom musíš dokonca sveta a možno aj potom žiť.
Toto sa stalo naposledy keď si sa prebudil do sveta, kde si stratil niekoho, o kom ani nepripustíš, že pre teba znamenal celý svet. A ja sa ťa teraz pýtam, Gabriel, ako bude vyzerať svet potom, čo sa prebudíš do sveta, kde si prišiel o jedno svoje dieťa ak nie všetky. Do sveta, kde každý na kom ti záležalo už nieje alebo trpí nad vlastnou stratou. Potom už nebude nikto, kto by ťa zastavil. Je nás už príliž malo a po dalšom boji... možno už ani nebudeme.Tvojim trestom je, že musíš naveky žiť v tejto nesmrteľnej smrteľnosti, ovladaný svojou prísahou, ktorá ťa núti v nestráženej chvíly, zabiť aj svojho priateľa. Vieš, že to stále nevieš ovládať a pochybujem, že to niekedy zvládneš, nato je to až priveľmi súčasťou teba samého.
Naposledy si sa prebudil, ako posledný z prvých. Nabudúce, sa už možeš prebudiť nie ako jediný z prvých, ale ako jediný.
Som Jezabel Argalská, prvá a jediná maželka sentra Gabriela z Liorrského - kráľovské rodu. Je mojim právom i povinnosťou starať sa o ňho či už nehou alebo mečom, postarať sa, že v tomto či inom svete nebude kráčať sám.
Tak, som pred toľkými rokmi pred svojim ľudom prisahala. Ja ťa prosím, nenúť ma, porušiť aj túto prísahu!“ Zabodla dýku do stola a zviezla sa mu k nohám.
„Mám sa uložiť k spánku, kto mi zaručí, že sľuby zostanú neporušené?“
„My.“ Ozval sa rovnaký hlas, ako na začiatku. Gabriel sa pohŕdavo zasmial.
„Ak bude jediná dohoda porušená, Jezabel alebo ktorékoľvek tvoje dieťa, ťa predsa môže prebudiť.“
„Ako dlho?“
„Tristodvadsať rokov.“
„Nie.“
„Chceš zničiť tento svet?“
„Nie, mám isté fyzické komplikácie ktoré mi nedovolia tak dlho spať,“ povedal trpko.
„Nato sme mysleli, všetko je zariadené. Od teba sa žiada len...“
„Nôž do srdca a tristo rokov bolesti.“ Prerušil ho ľadovým tónom.
„Vedľa srdca, nechceme ťa predsa zabiť, si taký krehký na prvého.“ Odvetil posmešne. Očividne jeho neprirodzene pomaly bijúce srdce považoval za slabosť. Dookola sa rodiť a násilne zomierať. Rok čo rok znovu a znovu prežívať bolesť zo svojej smrti mu prišlo smiešne. Mohli ho zabiť ale nie zabrániť aby sa znovu narodil s chuťou im tu službu oplatiť. Kliatba svojim spôsobom fungovala, dookola umierať bez možnosti definitívneho konca. Nikdy sa neposunúť, navždy byť prenasledovaný minulosťou. Niekedy má aj nesmrteľnosť privysokú cenu. Samael sa musel premáhať aby ho na mieste nezabil. „Tvoja smrť, by nám to všetko len zkomplikovala a odložila o pár mesiacov či dokonca rokov, než by si bol opäť pripravený.“
„Predpokladám, že nebudem mať čas ani na poslednú večeru.“ Neodpustil si poznámku.
„Radšej skôr ako neskôr, keby sa náhodou niečo pokazilo.“ Pokračoval muž arogantne. Gabriel si však len odpil zo svojho otráveného vína.
„Tak to dúfajme, že sa nič nepokazí.“ Povedal sarkasticky. „Nebývam bezproblémove dieťa, to viete, všetky tie hormóny, plus prvá spomienka na vlastnú smrť umučením, s náklonnosťou k opojným látkam a jemným sklonom k násiliu. V Bábelu sa z toho nepoučili, Féninčanom to trvalo chvíľu, ale vám osobne by som doporučil, veľa veľa rozvahy, nielen nad každým ďalším krok, ale u niektorých jedincov aj slovom.“ Dopil vino a čašu položil na stôl.
„Je nejaké zatrpknuté, nezdá sa vám?“
Nikto nereagoval a nikto sa k ničomu nemal. Nakoniec sa Gabriel lepšie uvelebil v kresle a rozviazal vrchné šnurky na svojej košeli.
„Jezabel?“ Povedal a roztiahol nohy od seba. Žena vytrhla dýku zostola a kľakla mu medzi kolená. Naklonila sa bližšie. Odťiahla látku z pleca.
„Prosím, ver a uvoľni sa,“ šepla tesne predtým, než sa mu zubami ostrejšími než britva, prisala na kožu. Gabrielovi vyšiel z úst tichý vzdych. Prstami pevne zovrel opierky kresla. Trvalo to len chvíľu. Jeho pokožka stratila svoju zdravú sviežu farbu a zostala studená a biela. Jezabel sa odklonila a po brade jej tiekla krv, ktorá po kvapkách padala na jeho nohavice. Na odhalenú hruď mu jemne priložila čepeľ dýky. Druhú ruku mala položenú nad srdcom. Pozrela mu uprene do očí.
„Milujem ťa!“ riekla, zhlboka sa nadýchla a on s ňou. Zvuk kovu, prerezávajúceho si cestu jeho teľom, Samaela, skoro každu noc strašil v snoch. Gabriel už nevydýchol. Pomaly bijúce srdce sa nepohlo. Neznáme dychtivé tváre sa postupne po čase trúsili preč. Po nich do miestnosti prišli sluhovia a všetko zahalili bielym súknom. Nakoniec v obrovskej kamennej miestnosti zostali len oni traja. Jezabel ticho plakala pri Gabrielovych nohách päť nocí a štyri dni, no Samael sa ani nepohol z miesta, kde ustúpil pri príchode tej ženy. Na svitaní piateho dňa sa už neozývali ani Jezabeliné vzlyky. Kedysi bujarý hrad zýval desivým tichom. Do tmavej miestnosti prenikli prvé lúče slnka a Jezabel pomalým krokom opúšťala miestnosť. Ked míňala Samaela, na chvíľu zastala a nepatrne pohla rukou smerom k nemu, akoby ho chcela pohľadiť. No nakoniec si to rozmyslela a šla ďalej. Nechala Samaela samého vo svojej hanbe.
Nevedel ako dlho tam bol, ani ako sa odtial dostal, ale vedel, že sa na Gabriela nedokázal pozrieť.
Zradca!
Dvesto rokov ho nevidel. Dvesto rokov sa vyhýbal tomuto miestu a ďalších sto bude čakať na svoj súd. Dokáže sa mu potom, pozrieť do očí. Odpustí mu? Prizná sa mu, že to on, chytil jeho jedinú dcéru a nepohol ani prstom, aby nebola veznená keď vystúpila proti tomuto plánu. Ani nevedel, kde ju držia, ani či je ešte na žive. Radšej to nechcel vedieť. Vyhýbal sa aj ostatným súrodencom.
Zbabelec a zradca! hvidzdal vietor.
V mysli sa mu objavil obraz jeho sestry keď ju naposledy videl. V očiach mala bolesť zo zrady a z očí sa jej kotúľaly krvavé slzy, ako tomu odmietala uveriť.
„Prečo si ma nezastavil!“ vykríkol v zúfalstve a opeť tresol rukou o dvere. No nikto mu neodpovedal.
„Som zbabelec a zradca,“ povedal ticho sám sebe.
„Nájdem ju a dostanem von, sľubujem.“ Na to sa postavil a otvoril pribuchnuté dvere.
Takmer o minútu neskôr bol už pri žene, ktorú neznášal.
„Tak čo?“ vyštekla naňho okamžite.
„Spí,“ povedal bez výrazu a v duchu spriadal plany ako čo najrýchlejšie splniť svoju novú prísahu.
„Fajn! Tak potom tu už, nemáme čo robiť.“ A vykročila dole, smerom k jachte. Nad hlavami im blesk rozťal oblohu. „Dám im okamžite vedieť.“
Autor: Tralala (Shrnutí povídek), Lissie, v rubrice: Povídky » Jednodílné
Diskuse pro článek Chuť zrady:
Přidat komentář:
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!