Ako tak rozmýšľam • OurStories.cz ~ naše povídky

Je to niečo na spôsob úvahy.

16.07.2011 (11:00) • JaNkA261 • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 713×

Bol to dlhý deň. Ležala som na tráve a rozmýšľala. Vlastne ani neviem o čom. Ležala som tam len tak. Pozerala na žiarivo modrú oblohu, ako sa na nej naháňajú biele chumáčiky oblakov. Malé ovečky, ktoré sa naháňajú na paši. Tak je to aj v skutočnosti. Chodíme von užívať si a keď sa niekto z nás stratí, ide nás veľa ľudí hľadať. Prečo?

Ako som tak rozmýšľala nad všetkým možným, objavil sa na oblohe vták. A nie hocijaký. Bol to majestátny, veľký a hnedý. Nádherný orol. Plachtil po oblohe tak nádherne a s takou ľahkosťou. Byť tak vtákom. Letieť kam sa mi len zachce. Preletieť pokojne celým svetom a pritom sa tam budem niesť na vlastných krídlach. Mať slobodu, to je také cenné a pri tom ju veľa ľudí nemá. Prečo?

Keď spadneš a rozbiješ si koleno, hneď sa k tebe zbehne kopa ľudí. Chcú ti pomôcť, aj keď ty o to nestojíš. Vtedy sa pozná pravý priateľ a nie, keď si s ním na bicykli, napríklad a spadneš z neho. Ležíš na zemi a noha ťa nesmierne páli. Nevieš prečo. Ležíš tam. Na mokrej zemi, uprostred tmavého a pustého lesa, kde sa máloktorý človek odváži vstúpiť. Mobil tam nefunguje. Čo sa dá vtedy robiť? Prečo až v núdzi spoznáš ozajstného priateľa?

Keď prídeš do školy a vezmeš si so sebou peniaze na zošit, lebo ti práve došiel, zbehne sa k tebe kopa ľudí, či im nekúpiš chrumky a tak. Prečo by nás mali zneužívať? Prečo sa im niektorí bojíme postaviť? Prečo im proste nepovieme nie? Lebo pobežia za triednou alebo zavolajú matku? Sú to ešte deti a keď sa im postavíme, tak získame viac sebavedomia. Prečo sa ich však bojíme?

V škole je písomka, je to ako lístie, ktoré na jeseň opadáva a vietor ho rozfúka. Malé lístočky sú ako vedomosti, ktoré treba pohrabať. Ten, kto to neurobí, potom hrabe lístie tých druhých, lebo nič neurobil a opisuje. Autoritám sa vyhýbame a väčšinou ich necháme, nech si to pohrabú. Keby sme im to nedovolili tak nám naše kôpky rozhádžu, ale u nich je to iné. Oni sa to možno naučia, no neodnesú to lístie na kôpku, ale nechajú ho tam. Zafučí vietor a lístie rozfúka a treba ho znovu hrabať. Kto prácu neurobí poriadne, tak ani nemôže čakať úspech. Prečo my, čo sa snažíme, musíme podliehať autoritám?

Keď ideš po lese a fučí vietor, znie to ako keby ti niečo šepkal. Prečo my nepočúvame hlas svojho srdca, ale vonkajšie hlasy, ktoré nás navádzajú na všelijaké hlúposti? Prečo sa necháme ovplyvňovať napríklad alkoholom a drogami? Sú to iba veci, iba veci, na ktorých si vytvoríme závislosť. Myslíme, že nám to pomôže vyriešiť problémy a pritom sa len zvedieme zo správnej cesty. Nepomôže to, ale iba to celú situáciu zhorší. Škodíme tým len sami sebe, ale aj svojmu okoliu. Tí, ktorí majú deti a fajčia pri nich, pijú nesmierne množstvo alkoholu a sú agresívni, si nepomáhajú, ale iba tú situáciu zhoršujú. Prečo sú niektorí ľudia na tom takí závislí a aj keď sa im niekto snaží pomôcť, tak to odmietnu? Prečo sa potom čudujú, že skončia na ulici?

Autor: JaNkA261 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné