OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Destiny - 5. kapitola

07.01.2015 (17:00) • Tinka7 • Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries • komentováno 2× • zobrazeno 1363×

5. kapitola

Pohľad Damona:

Prišiel som s Kolom na tréning. Už chýbal len Klaus.

„Nevidel si Klausa?“ opýtal sa ma Kol.

„Kol, nezahováraj.“ Zasmial som sa. Práve som ho totiž pozval na večeru. Ja, Rebekah a on.

„Neviem či je to dobrý nápad,“ vyhovára sa.

„Kol, urob to pre mňa!“

„Okay. Kde len môže byť Klaus?“

„Neviem, je to čudné,“ priznal som. „Zavolaj mu ešte raz.“

Vtom som však zbadal auto. Bol v ňom Klaus a...

Kol sa otočil tým smerom, ktorým som sa díval. 

„Bože môj, to je tá neznáma baba z Grillu,“ čudoval sa môj najlepší kamarát.

„Až taká neznáma nie je, je to Elena Gilbertová.“ Postavil som sa.

„Gilbertová? Ako Rebekah?“ pýta sa nechápavo Kol.

To k nám už mieri Klaus.

„Zbalil som tú druhú. Nevadí, však?“ Letmo na mňa pozrie. „Prepáčte, že meškám. Mal som veľa... práce.“ Usmeje sa Klaus. Je totiž kapitán.

Úkosom sa ešte obzriem ponad plece na Elenine auto. Usmeje sa a zamáva mi.

Pohľad Eleny:

Sedela som v Rebekhinej izbe a čítala si jej denníky.

„Veľmi emersonovské, ako si vylievaš dušu pomocou toľkých prídavných mien.“ Zasmiala som sa, ale to už stála predo mnou a denník mi vytrhla z ruky.

„Čo tu robíš?“ zavrčala.

„Prišla som sa ospravedlniť, premýšľala som, že začneme odznova. To čo bolo hoďme za hlavu. Si moja malá sestrička a keď chceš žiť ako normálny človek, nebudem ti brániť. Možno to dokážem aj ja. Naučme sa žiť ako neživá živá osoba. Možno máme nádej obe.“ Áno, mala som ísť na herectvo. Už sa to nedalo vydržať a ja som sa začala smiať. Ona len pretočila očami, už je zvyknutá na môj úžasný humor.

„Vieš, ty si si túto cestu vybrala, Elena.“ Zase sa mi snaží prehovoriť do duše.

„Presne tak. Videla som Damona. To len tak na okraj. Vyzeral veľmi chutne.“ Keď sa na mňa tak vražedne pozerala, tak som dodala: „Ani som sa ho nedotkla. Mám už vlastného chlapca. Och. Aby som nezabudla, mám rande. Drž mi palce,“ povedala som a už som si to mierila preč.

Pohľad Rebekah:

Večerali sme. Damon povedal Kolovi, aby mi povedal o svojej rodine. Povedal mi o čarodejniciach, o Saleme. A to teda nie je vtipné, je to pravdivé.

Vtom niekto zazvonil. Damon šiel otvoriť a keď som začula ten hlas, celá som zmeravela. Elena...

„Kol mi povedal o večeri. Priniesli sme dezert,“ povedal Klaus.

„Dúfam, že to nevadí.“ Usmiala sa Elena.

Klaus vošiel dnu. Elena však pozvaná nebola. Prišla som k dverám.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa jej.

„Čakám, že ma Damon pozve ďalej.“ Pozrela na Damona. Ten sa to už chystal urobiť, ale ja som ho prerušila.

„Nie, nie, nie, ona nemôže zostať, však, Elena?“

„Poď dnu,“ ozval sa Klaus.

„Práve sme dojedli,“ povedala som.

„To nevadí, poď ďalej.“ Usmial sa na ňu Damon.

Elene sa na tvári rozlial víťazoslávny úsmev. Prišla dnu.

„Máš to tu veľmi pekné, Damon.“

„Ďakujem.“

Rozprávali sme sa o všetkom možnom, ale skončili sme pri Damonových rodičoch.

„Mrzí ma to, Damon, viem aké to je. Myslím prísť o oboch rodičov. S Rebekah sme prežili všetkých, na ktorých nám záležalo,“ povedala Elena. Chce ma vyprovokovať.

„Môžeš s tým prestať?“ opýtam sa.

„Oh, prepáč, ja som ti ho nechcela znova pripomenúť,“ povie na prvý pohľad úprimným a pritom tak hraným hlasom.

Pohľad Eleny:

Prišla som do kuchyne, kde bol aj Damon. Mal v ruke pohár, ktorý sa mu vyšmykol. Ja som ho však chytila skôr, ako sa stihol stretnúť so zemou.

„Oh, vďaka.“ Usmial sa.

„Nemáš za čo,“ povedala som mu.

„Si šikovná.“ Pozrel na mňa.

„Páčiš sa mi. Si zábavný. Rozosmial si Rebekah, čo som teda už veľmi dlho nevidela,“ začala som.

„Predtým si narážala na Catchera?“ opýtal sa ma.

„Uhm,“ prikývla som.

„Ako zomrel?“ vyzvedal.

„Pri požiari. Veľkom požiari,“ zamyslela som sa.

„Bolo to dávno?“ spýtal sa.

„Zdá sa to ako včera.“ Zasmiala som sa.

„Aký bol?“ 

„Bol to fakt kus, v tom ste si veľmi podobní. Ale bol veľmi komplikovaný, občas sebecký a trochu odmeraný. Za to neuveriteľne príťažlivý,“ spomínala som na neho.

„Ktorá z vás s ním chodila prvá?“ 

„Došlo ti to.“ Zasmiala som sa,“ spýtaj sa Rebekah, povie ti niečo iné ako ja.“

„Prepáč mi. Aj ty si ho stratila.“ Pozrel na mňa s takým úprimným úsmevom.

„Pomôžem vám?“ Zavítal do kuchyne Kol. 

Ja som sa však už sústredila na niečo iné. Rozhovor v obývačke...

„Pekná šatka,“ povedala Rebekah.

„Ďakujem, je nová,“ odvetil Klaus.

„Môžem si ju pozrieť?“ spýtala sa moja sestra.

„Nie, nemôžem ti ju dať.“

„Prečo? Si v poriadku?“

„Ja len viem, že si ju nemôžem dať dole,“ hovoril automaticky Klaus, a to som už musela zakročiť.

„O čom sa vy dvaja asi tak rozprávate?“ zasiahla som do ich rozhovoru.

„Chcela som si pozrieť jeho šatku.“ Pozrela na mňa Bekah.

„Počuj, Klaus. Damon s Kolom sa snažia niečo vykúzliť v kuchyni, nechceš im ísť pomôcť?“ Pekne som sa usmiala na môjho „priateľa“.

„Som snáď upratovačka?“ Zasmial sa.

„Kvôli mne?“ povedala som so psími očami.

„To asi nepôjde.“ To ma už naštvalo. Takto sa so mnou nerozpráva, chlapče!

„Choď sa pozrieť či Damon nepotrebuje pomôcť.“ Použila som nátlak.

„Vieš čo? Idem sa pozrieť či Damon nepotrebuje pomôcť,“ povedal.

„Výborne.“

Po tom čo odišiel, spustila sestra.

„Je to človek, Elena! Nie je to bábka, nie je tu pre tvoju zábavu, aby si sa nakŕmila vždy, keď máš chuť,“ prehovárala mi do duše.

„Isteže je. Sú tým čím chcem aby boli. Pre moje potešenie.“

„Dobre. Využila si Klausa, aby si sa dostala ku mne a Damonovi. Ale je čas, aby si odišla.“

„Nemyslím si, pretože ma pozval dnu a zajtra večer prídem zas a potom znova. Budem si s tvojím malým chlapcom robiť čo sa mi zachce. Pretože to je pre mňa normálne. Jasné?“ povedala som jej.

V noci som sa zastavila. Pár snov hore dole nikomu neuškodí. Hlavne, keď tam figurujem ja a Damon.

Pohľad Rebekah:

V mojej sestre musel zostať aspoň kúsok ľudskosti. Niekde vo vnútri. Nestrácam nádej. Ale ako ju donútim, aby ho v sebe znova našla?

V mojich starých veciach som hľadala náhrdelník. Náhrdelník, ktorým sa pokúsim Damona ochrániť. Náhrdelník so železníkom. Hneď v škole som mu ho dala. Bol rád, videla som to na ňom.

Pred futbalovým zápasom sa Damonova sestra s nejakou spolužiačkou pobila. Utekala som tam, aby som jej pomohla. Z toho, čo Damon rozprával to nebude prvýkrát. Mala v rukách rozbitú fľašu, porezala ma. Damon utekal za ňou, no potom prišiel aj za mnou.

„Bože môj, tvoja ruka. Je to hlboké? Ukáž mi to.“ Moja rana sa však už stihla zahojiť. „Ale ja som videl, ako ťa porezala,“ čudoval sa.

„Nie, minula ma. Nebola to moja krv, vidíš?“ Odišla som.

***

Prišla za mnou Elena.

„Z Damonom ti to vyšlo. Budem hádať... železník lekársky? Pripúšťam, prekvapilo ma to. Ani po nátlaku ma nechcel pobozkať. A odišiel zo slovami: Jedno si vyjasnime, nie som Catcher. Tak ho teda zvediem klasickým spôsobom. Alebo ho môžem zjesť,“ povedala otvorene.

„Nie. Ty mu neublížiš. Pretože hlboko vo vnútri existuje časť teba, ktorá k nemu niečo cíti. Obávala som sa, že už v tebe neostala ani troška ľudskosti, že si sa naozaj stala tým monštrom na ktoré sa tu hráš...“

„Na nič sa nehrám,“ odpovedala s pokriveným úsmevom.

„Tak ma zabi,“ vyhŕkla som.

„Áno, je to lákavá ponuka.“ Klame, viem to.

„Nie, nie je. Mohla si to urobiť miliónkrát a predsa som stále tu. Stále sa mi vyhrážaš, po sto štyridsiatich piatich rokoch. Catcher je mŕtvy, nenávidíš ma, lebo som ho milovala, mučíš ma, lebo ho miluješ a práve to, sestrička, je ľudskosť.“

„Gilberová?“ prišiel jeden učiteľ, tréner.

„To je ľudskosť?“ spýtala sa Elena. „Čo je potom toto?“ Dostala sa za učiteľa a zahryzla mu do krku.

„Nie!“ zakričala som.

„Hocikedy, hocikoho, hocikde,“ povedala, keď skončila.

***

Živila som v sebe nádej. Nádej, že niekde vo vnútri, že v Elene je stále niečo ľudské, normálne. Ale mýlila som sa. V Elene už nič ľudské neostalo. Žiadna vľúdnosť, žiadne dobro, žiadna láska. Je monštrum, ktoré treba zastaviť...

Autor: Tinka7 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries

Sdílet

Diskuse pro článek Destiny - 5. kapitola: