OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Úlomky zrady - 12.

19.08.2013 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 18× • zobrazeno 2784×

12.

„Manželstvo a láska veľa krát nemajú nič spoločného.“

- Honoré de Balzac

Pomaly som kráčala od bránky smerom k vstupným dverám nášho domu. Bol to dom, ktorý sme dostali od môjho svokra ako svadobný dar. V tom čase sa nám to zdalo ako vynikajúci nápad, ale keď mám byť úprimná, toľko súkromia nášmu vzťahu skôr uškodilo.

Bolo to tým, že sme si zvykli? Bolo to tým, že láska medzi nami jednoducho vyprchala a nezostala po nej ani jedna jediná kvapôčka, ktorá by náš vzťah vedela udržať nad hladinou? Ťažko povedať, ako to vlastne je, ale pravdou skrátka zostáva, že medzi mnou a Duncanom to bolo tak zlé, že možnosť nápravy nejestvovala.

Keď som došla k dverám, chcela som ich odomknúť, ale oni už boli otvorené. Srdce mi v hrudi od strachu poskočilo, no zatajila som dych a prekročila prach toho väzenia, ktoré volám svojím domovom.

Očividne som sa zdržala dlhšie, ako som mala pôvodne v pláne a Duncan s Liamom sa vrátili skôr.

„Kde si bola?“ ozvalo sa od dverí, až som od úľaku poskočila. Duncan sa opieral o zárubňu a prepaľoval ma skúmavým pohľadom.

„Bola som v Šikmej uličke,“ odvetila som čo najpokojnejšie a lodičky popritom schovávala do skrinky.

Duncan na mňa nezaujato pozeral a z jeho tváre sa vôbec nedalo vyčítať, či mi verí, alebo nie. Bol vždy tak hrozne nečitateľný a jeho pocity pre mňa predstavovali záhadu. To bolo to, čo ma na ňom predtým priťahovalo, ale veľa nejasností ma napokon donútilo zmeniť názor. Duncan sa predo mnou nikdy úplne neotvoril. Vedela som, že v jeho vnútri sa odohrávajú rôzne bitky a on sa snaží... veľmi snaží, ale to žiaľ niekedy nestačí. Jeho mama ho odvrhla a pokladala ho za monštrum, dá sa teda povedať, že to bolo tým dôvodom, pre ktorý je taký, aký je.

„Idem za Liamom,“ prehodila som a vybrala som sa ku schodom.

„Liam spí!“ zvolal Duncan a zastúpil mi cestu.

Zahryzla som si do pery a prikývla. Bez ďalších rečí som sa otočila a prešla som do kuchyne. Nikdy sme domácich škriatkov nemali. Nebolo to preto, že by sme si ich nemohli dovoliť, ale ja som si radšej všetko urobila sama. A okrem toho, väčšinu času sme trávili na Manore a Duncan na cestách, takže by nám boli zbytoční.

„Dáš si čaj?“ spýtala som sa, kým som nalievala vodu do kanvice.

Duncan síce ani raz neprehovoril, no vedela som, že stojí za mnou. Cítila som na chrbte jeho prenikavý pohľad, ktorý mi vždy vyvolával príjemné chvenie, ale teraz mi skôr spôsoboval nepríjemné zimomriavky.

„Nie,“ odvetil a ozval sa škrípavý zvuk, ktorý znamenal, že si odtiahol stoličku.

Bez slova som sa venovala príprave môjho čaju a Duncan po celý čas potichu sedel a prstom klopkal po drevenej doske stola. Privádzalo ma to do šialenstva, ale neodvážila som sa mu nič povedať a radšej som sa proti tomu obrnila.

Keď bol čaj hotový, už mi nezostalo nič iné, ako sa k môjmu manželovi otočiť a čeliť mu. Vedela som, že niečo chce, inak by tu nesedel. Nikdy v mojej prítomnosti netrávil viac času, ako bolo nevyhnutné.

Vzala som teda šálku a prešla k nemu. Po celý čas sa na mňa ani nepozrel a tváril sa nezainteresovane. Keď som si sadla a položila pred seba čaj, Duncan sa narovnal a na pár sekúnd stisol pery do úzkej linky.

„Prečo mi klameš?“ spýtal sa hrozivo ticho, až mi žalúdok urobil nepríjemné salto.

„Nerozumiem,“ zaklamala som pohotovo a vytiahla obočie.

Duncan sa ironicky zaškľabil a konečne na mňa pozrel. „Nebola si v Šikmej uličke!“ vyhlásil a jeho hlas znel tvrdo a rozhodne.

„Ako to môžeš vedieť?“ prehodila som a ruky som si zložila na kolenách, aby nevidel, ako veľmi sa mi trasú.

„Vyzerám ako idiot?“ Neznášala som, keď mi odpovedal na otázku otázkou a on to zasa robil veľmi rád a často. Akoby sa ma silou mocou snažil vytočiť.

„To som nepovedala!“ zašomrala som a pohľadom som prechádzala po bielej kuchynskej linke, ktorá bola vždy dokonale vyčistená.

Upratovanie bolo to jediné, čo som robievala. Teda okrem starania sa o Liama. Moji kamaráti, boli viac kamarátmi Duncana a Lisa, ktorá sa s ním vždy neznášala sa odrazu so mnou prestala kontaktovať. Spočiatku ma to hnevalo, ale napokon som si povedala, že ju nepotrebujem. Takže som sa raz za čas stretávala s Penelopou a to bolo asi tak všetko.

„Ani si nemusela,“ prehodil uštipačne a naklonil sa ku mne. „Bola si s ním, však?“ Vetu síce zakončil otáznikom, ale znelo to skôr ako konštatovanie.

Pevne som zovrela viečka a zadržala povzdych. Vedela som, že by to bral ako súhlas a to som nechcela a nemohla dovoliť.

„Nie, nebola,“ zaklamala som a na dôvažok ešte pokrútila hlavou. „Prečo by som s ním mala byť?“

Keď ma Draco v siedmom ročníku pobozkal, dostal ma do akéhosi pomykova. Vždy sa mi páčil, jeho vzpurná povaha, tvrdohlavosť a zaťatosť s akou si vždy šiel za svojim. Bol vždy jedným z najlepších žiakov v ročníku a popritom ešte stíhal hrať metlobal. Každá na škole aspoň jeden jediný krát pomyslela na to, aké by asi bolo toho dokonalého Malfoya uloviť.

Čo sa mi ale na ňom páčilo najviac boli jeho strieborné oči, ostré črty a možno to bude znieť trafene, ale pohrdlivý výraz, ktorý vždy lemoval jeho tvár.

A vtedy, v Komnate najvyššej potreby sa to zmenilo. Prvýkrát, odkedy som ho poznala, sa na mňa nepozeral povýšene a arogantne, ale pohľadom plným citov, ktorý ma dostal do kolien. Vždy som si myslela, že milujem Duncana a že to, čo je medzi nami by sa s hrdosťou mohlo pomenovať pravá láska, ale po tom Dracovom bozku sa stalo hneď niekoľko vecí.

Na začiatku som sa dostala do akéhosi podivného stavu popierania. Snažila som sa nahovoriť sama sebe, že sa mi to nepáčilo a že sa ma to nijako nedotklo. Chcela som si vsugerovať, že ten bozk so mnou nič neurobil, i keď opak bol pravdou. V tom bozku bolo niečo, čo mi ešte po dlhom čase spôsobovalo chvenie v žalúdku a roztriaslo mi celé telo.

Bolo to veľmi intenzívne a keď som sa tomu konečne prestala brániť, prišli pochybnosti. A vtedy šlo všetko do kelu. Draco sa mi začal vyhýbať a už nikdy so mnou ani neprehovoril a Duncan... bol jednoducho milý a starostlivý. Raz večer som sa so svojimi pocitmi zverila Lise a povedala som jej aj o bozku s Dracom a o tom, aký výbuch emócií mi to spôsobilo.

Ale náhoda je blbec a Duncan nás počul. Nikdy nezabudnem, ako ublížene sa na mňa pozrel a ako znel jeho hlas. Bol pretkaný sklamaním a bolesťou. Takmer sme sa vtedy rozišli, no napokon mi odpustil a pochopil, že chcem byť s ním.

To bola tá najväčšia chyba, lebo nikdy som neprestala k Dracovi niečo cítiť. Vždy to bolo zakorenené hlboko vo mne a nedalo sa s tým nič robiť. Akoby som sa už narodila s láskou k nemu.

A tak som sa stala Duncanovov ženou a po štyroch rokoch sa niečo zmenilo. Akoby sa v jeho vnútri niečo pohlo a donútilo ho zmeniť svoje chovanie ku mne. Na jednej strane ma od seba odohnal a vystaval medzi nami múr, no na druhej strane ma uviazal na reťaz a odmietal ma z nej pustiť.

„Hermiona, mne neklam!“ zasyčal, čím ma vytrhol zo spomienok.

Precitla som a zmetene zamrkala. Duncan na mňa uprene hľadel a v ruke zvieral okraj stola.

„Čo chceš počuť?“

„Pravdu!“ skríkol zostra a tresol päsťou po stole.

„Rozveďme sa,“ zaprosila som a Duncan pobavene zvraštil tvár.

„Aby si mohla utekať za mojím bračekom?“ Do slova braček vložil riadnu dávku pichľavej irónie.

„Tu nejde o Draca! Ty sám vieš, že to medzi nami nefunguje!“ povedala som a v hlase mi zaznela prosba.

„Dobre.“ Ledabolo mykol plecom. „Ale čo som povedal platí. Pokojne ma opusti, ale svojho syna už nikdy neuvidíš!“ dodal a vstal.

Civela som na neho a do očí sa mi tlačili slzy. „Prečo mi to robíš?“ skríkla som tentoraz ja a hlas sa mi zlomil.

Duncan sa zastavil a otočil sa späť ku mne. „Ja ti niečo robím?“ opýtal sa posmešne a prešiel ku mne. „Myslel som, že budeme rodina. Ale nie, ty si to musela celé pokaziť spolu s tým idiotom. Vždy mal všetko čo chcel, ale on si i tak zaumienil, že chce to, čo bolo iba moje. Ty si myslíš, že som bol slepý? Že som nevidel s akou túžbou po tebe pozerá?“ hovoril horlivo a rozhadzoval pri tom rukami.

Odrazu vyzeral ako dieťa, ktorému oznámili, že mu vezmú všetky hračky a už nikdy mu ich nevrátia.

„Ale ja som zostala s tebou, lebo som to tak chcela a ty si sa mi otočil chrbtom!“ upozornila som ho.

„Dokedy si sa chcela pretvarovať, že to je medzi nami v poriadku? Ty si ma nemilovala. Fajn, možno si ma mala rada, ale nebola to pravá láska!“

Vyvalila som na neho oči a odrazu som dostala chuť mu jednu vraziť. „A ty ma miluješ? Obviňuješ a karháš ma z tých istých vecí, ktoré robíš aj ty! Už sú to tri roky, čo sme spolu naposledy spali a nehovor mi, že tak dlhý čas si to ani raz nepotreboval!“

Duncan sa rozosmial a pokrútil hlavou. „Čo robím ja, je moja vec. Ale jedno si zapamätaj, Hermiona.  Nenechám ťa, aby si bola šťastná s Dracom a už vôbec nenechám toho magora, aby vychovával môjho syna!“ zareval a z očí mu šľahali plamene.

„Prosím, neber mi Liama! Duncan ja ťa...“ začala som, ale jemu to bolo ukradnuté. Dvomi krokmi zničil vzdialenosť medzi nami a rukou mi zavrel ústa.

„Podpísala si zmluvu, Hermiona!“ upozornil ma. „Ty vieš, že ti Liama nemusím dať! A ani nechcem!“ dodal.

Jasné, tá prekliata predmanželská zmluva. Dal mi ju podpísať pán Igleby a podľa tej zmluvy, po rozvode má Duncan prvoradé právo na naše deti. Jednoducho vzaté, ak vyslovene nepovie, že nemá záujem, tak ja nemám ani najmenší nárok.

„Ja Liama milujem,“ zašepkala som a z očí sa mi už hrnuli slzy. „Je to jediné, čo mám. Okrem neho už nemám naozaj nič, prosím!“

Duncan len pokrútil hlavou, ešte raz na mňa pohrdlivo zazrel a odišiel. Ja som sa zrútila na zem a tvár si schovala v dlaniach. Keď som tú zmluvu podpísala, ani vo sne by mi nenapadlo, že to takto dopadne.

Bolo to len krátko po smrteľnej autonehode mojich rodičov a jediné čo som chcela, bola rodina. Draco zmizol a Duncan zostal po mojom boku. Teraz to však všetko vnímam, ako jednu veľkú, nekončiacu, nočnú moru.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 12.: