OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Úlomky zrady - 10.

08.08.2013 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 14× • zobrazeno 2624×

10.

„Človek má byť na svoju lásku skúpy. Milovať každého, je ako nemilovať nikoho.“

- Antal Stašek

„Draco,“ zapriadla jemne a rukami mi zašla do vlasov.

Stále ma tesnejšie tlačila na seba a ja som mal dojem, že čím viac ju mám pri sebe, tým viac mi chýba a tým viac ju potrebujem.

Obliala ma neznesiteľná túžba po nej, po jej perách, po celom jej tele. Pomaly som sa s ňou presunul ku kreslu a zvalil ju naň. Neprotestovala a vôbec sa nesnažila vzpierať, tak som to vzal ako súhlas a pokračoval. Rukou som jej zašiel pod pyžamo a v malých, pomalých kruhoch ju hladil po jemnej pokožke. Bola taká návyková, bola viac než moja droga.

„Hermiona,“ pošepkal som, keď sa jej pery oddelili od mojich a jej veľké, žiariace oči sa pozerali do mojich sivých. „Ani nevieš ako som po tomto túžil,“ vyznal som sa a znova som ju pobozkal.

Tentoraz jemne a láskyplne. Cítil som ako sa zachvela a keď som sa znova odtiahol, aby som mohol vyčítať z jej tváre, ako sa asi cíti, všimol som si, že sa na mňa usmieva. Bol to úprimný a široký úsmev, ktorý ma hrial pri srdci.

Chvíľu na mňa len hľadela a palcom mi prechádzala po brade a líci, potom sa znova naklonila ku mne a pobozkala ma. Chcel som si ju vziať, chcel som...

„Dopekla,“ zasyčala odrazu Hermiona a vyskočila do stoja, čím zapríčinila, že som stratil rovnováhu a padol.

„Čo je?“ nechápavo som sa obzeral, ale Hermiona ma už ťahala na nohy a vliekla k nejakým dverám.

„Tu sa ukry a nevychádzaj, kým ti nepoviem!“ prikázala a zabuchla dvere.

Na malú škáru som ich pootvoril a sledoval som, čo sa deje. Hermiona sa usadila naspäť na pohovku a nervózne si uhládzala vlasy. V tom som to začul. Ktosi prišiel do domu a z chodby sa ozýval buchot. O niekoľko sekúnd na to do obývačky, za Hermionou, vošiel Duncan v cestovnom plášti.

Zamračil sa a obzeral sa dookola. „Prečo nie si na Manore?“ vyhŕkol a neobťažoval sa ani pozdravom.

„No, lebo tvoj otec a Narcissa šli na dovolenku. Prišlo mi nevhodné zostávať tam s Dracom sama,“ odvetila naoko pokojne, ale ja som ju poznal a vedel som, že sa v nej búria emócie.

Duncan na ňu chvíľu len hľadel a potom mykol plecom. „Ako myslíš,“ zašomral a prešiel k veľkému baru pri kozube. „Tentokrát doma zostanem päť dní. Potom musím ísť do Viedne,“ hovoril popritom, ako si nalieval ohnivú whisky. Následne na to sa otočil na Hermionu, ktorá stále sedela na pohovke a poťahovala sa za vlasy. „Dáš si?“ spýtal sa a zodvihol pohár s jantárovou tekutinou.

Hermiona pokrútila hlavou a Duncan sa uškrnul. „Myslel som si.“

Chvíľu ešte len tak stál a pozeral na ňu, potom do seba nalial celý obsah pohára a prešiel k nej. Sadol si a ruku jej položil na stehno. Hermiona sebou nebadane mykla, ale Duncan si nič nevšimol.

„Existuje nejaká šanca,“ začal zamyslene, „že by sme vzťah medzi nami ešte dokázali zachrániť?“ dopovedal a sám pre seba sa usmial.

Bol to úsmev plný irónie a sarkazmu.

„Nie je čo zachraňovať,“ zašomrala Hermiona a odsunula sa od neho.

Duncan na ňu pozeral nečitateľným pohľadom a potom sa zasmial. „Keď sme sa brali, milovali sme sa,“ prehodil akoby mimochodom a vstal.

„Vtedy boli veci inak,“ odvetila už pokojnejšie Hermiona a vzpriamene sa posadila.

Celé som to pozoroval škárou vo dverách, ktorú si Hermiona všimla a na sekundu spojila svoj pohľad s mojím. Potom sa však obrátila na Duncana, ktorý si už znova nalieval alkohol.

„Ale vieš, že je to tvoja vina,“ povedal napokon a v hlase mu zaznela výčitka.

„Prečo ma neprekvapuje, že si svoje chyby nepriznávaš?“ Bola to viac-menej rečníčka otázka a Duncan sa na ňu ani neunúval nejako reagovať a tak Hermiona pokračovala. „Jednoducho sa k sebe nehodíme,“ dodala a Duncan prikývol.

„Škoda, že s tým nič nemôžeš urobiť,“ prehodil posmešne a Hermiona strnula a vyvalila na neho oči. „Ale môžeš to vyskúšať. No i tak prehráš,“ povedal ešte, nalial do seba whisky a odišiel z miestnosti.

Ja som zostal stáť za dverami a počúval. Neodvážil som sa ani pohnúť a Hermiona tiež nie. Po niekoľkých sekundách, ktoré mi pripadali ako hodiny sa na mňa pozrela a hlavou mi pokynula aby som vyšiel.

„Choď,“ pošepla a ukázala na chodbu.

Rýchlo som k nej prebehol, vtisol jej bozk na pery a odišiel som preč. Na jednej strane som mal síce chuť tam zostať a presvedčiť Hermionu, aby šla so mnou, možno aj prizabiť Duncana, ale nemohol som jej robiť problémy. Nevyzerá ako násilník, tak sa nemusím báť, že by jej ublížil.

Ani Voldemort predtým nevyzeral ako vrah, prebleslo mi mysľou, tak som sa ošil, aby som tie myšlienky zahnal niekam preč.

Keď som sa dostal na druhú stranu ulice, na ktorej mali dom, odmiestnil som sa späť na Manor a hneď som si ľahol do postele.

Ešte dlho som len tak pozeral do stropu a prehrával si ten okamih, keď sa moje a Hermionine pery spojili. Bolo to ešte lepšie, ako som si pamätal. Dokonca sa mi o tom snívalo, keď sa mi konečne podarilo zaspať. Po prvýkrát po dlhej dobe som nemal nočné mory, ale sny, ktoré naozaj stáli za to.

„Pane?“ prihovoril sa mi ktosi a ja som sa nespokojne pomrvil a zamručal.

Ešte sa mi nechcelo vstávať, ale ten niekto bol naozaj neodbytný a keď som napokon proti svojej vôli otvoril oči, uvidel som Dobbyho.

„Čo je?“ zachrapčal som a ponaťahoval si ruky.

„Pán má návštevu,“ oznámil škriatok a precupotal ďalej od mojej postele.

„Povedz nech počkajú,“ prikázal som bez toho, aby som vôbec vyzvedal o koho sa jedná a odšuchtal som sa do kúpeľne, kde som si odbil rannú hygienu a potom som na seba obliekol nohavice, košeľu a pre prípad, že by sa ochladilo som si vzal aj sako.

Keď som prišiel dole, na pohovke sedela Pansy. Keď ma uvidela vyskočila a uškrnula sa. „Vďaka Merlin, ešte päť minút a porazilo by ma!“ zvolala a prebehla ku mne.

„Čo sa deje?“ nechápavo som vytiahol obočie a oprel sa o zábradlie.

„No,“ začala opatrne a prebodávala ma tými svojimi očiskami. „Miles nemá čas. Mohol by si so mnou niekam zájsť?“ vyrukovala na mňa.

„Musím ísť do kancelárie,“ oznámil som, ale moja priateľka zamietavo pokrútila hlavou.

„Miles vie, že pôjdeš so mnou. Bude to len chvíľka!“ prosila a použila na mňa aj ten svoj šteňací pohľad.

No ako som jej mohol protirečiť?

„Môžem sa aspoň najesť?“ spýtal som sa, ale znova sa mi dostalo negatívnej odpovede.

„Najeme sa vonku, poď!“ prikázala a skôr ako som stihol nejako zareagovať ma zdrapila za ruku a ja som zacítil známe myknutie a my sme sa zjavili pred Gringott Bankou.

„A kam ideme?“ položil som svoju ďalšiu otázku a snažil sa dobehnúť Pansy, ktorá sa už hnala Šikmou uličkou.

„Za svadobným fotografom!“ oznámila mi len a ja som v duchu zaúpel.

Veď Miles sa žení, nie ja, tak prečo musím trpieť miesto neho? Radšej by som sa hrabal v kancelárii v papieroch, ako vybavoval veci na svadbu, ktorá ani nie je moja!

Ale čo som mal robiť? Tak som ju teda jednoducho nasledoval a hlasno vzdychal, aby pochopila, že ma tým otravuje. Očividne jej to bolo však úplne ukradnuté a veselo ma ignorovala.

Keď sme prišli za tým fotografom, začala sa hodina, ktorá ma ubíjala. Taký podklad, hentaký podklad... nudilo ma to a najhoršie na tom bolo, že som si začal predstavovať, ako tieto veci zariaďujem s Hermionou. S ňou by to bolo iné. Ak by som pripravoval našu svadbu, tešil by som sa z toho a snažil by som sa stáť pri tom po jej boku. Tieto myšlienky mi na dobrej nálade nepridávali, práve naopak!

Pansy si toho pravdepodobne všimla, lebo som niekoľko dlhých sekúnd cítil jej pohľad a následne na to sa v enormne rýchlom čase dohodla s tým fotografom a ťahala ma preč.

„To na toto som tam mal ísť?“ zabručal som, keď sme vychádzali do slnečného rána.

Bolo príjemné počasie a keďže ešte nebolo veľa hodín, tak bola Šikmá ulička takmer prázdna.

„Myslela som, že mi pomôžeš a nie, že sa budeš tváriť, akoby si zariaďoval pohreb!“ vyhrešila ma a potom sa ku mne pritisla a uškrnula. „Myslel si na ňu, však?“ spýtala sa odrazu a ja som prikývol.

Nebol som si istý, či sa o tom chcem baviť, alebo nie. Na jednu stranu mi robilo dobre, keď som sa mohol vyrozprávať a vyznať so svojich citov, aj keď som to vravel iba Pansy a nie Hermione, ale na druhú stranu ma ničilo na ňu myslieť a to bolo to najhoršie. Po včerajšku by som to tak asi nemal brať, veď sa predsa medzi nami veľa zmenilo, no ja mám strach, že ona nikdy Duncana neopustí a najhoršie je, že neviem, čo ju pri ňom drží.

„Ako bolo na metlobale?“ vyzvedala čiernovláska a lišiacky sa uškrnula.

Ani ja som si neodpustil rozpustený úsmev a keď si to Pansy všimla, naradostene do mňa štuchla.

„No tak, hovor!“ prikázala panovačne a celá pri tom žiarila. „Posunuli ste sa niekam?“ hádala, keď som mlčal a len sa ďalej ako taký idiot uškŕňal.

„No,“ naťahoval som, lebo som vedel, že je nedočkavosťou bez seba. „Áno, pobozkal som ju,“ priznal som napokon a znova ma oblial ten dobre známy pocit tepla.

Presne ten pocit, ktorý dokážem cítiť len pri Hermione a ktorý som dlhých sedem rokov nepocítil. Práve teraz to všetko vnímam ako sen, ktorý sa už skončil, pretože som sa konečne zobudil. Akoby sa to všetko ani nestalo. Neviem, či je tento môj postoj správny, ale jednoznačne som zaň rád. Aspoň ma nenaháňajú duchovia minulosti. I keď sa musím priznať, že si ma vždy nájdu a vždy to je práve v čase, kedy to je najmenej vhodné.

„A ako reagovala?“ vypytovala sa ďalej.

Chvíľu som nad tým premýšľal a potom som mykol plecom. „Nebránila sa,“ odvetil som len a Pansy zajasala, „ale potom prišiel Duncan,“ schladil som ju okamžite.

Pansy stiahla obočie a zastala, „počkaj, počkaj! On vás videl?“

„Ale čosi. Skryl som sa. Boli sme u nich v dome, veď by ma na mieste zavraždil, ak by som ho teda nepredbehol!“ informoval som ju a Pansy na súhlas prikývla.

„Páni, Draco! Máš to fakt ťažké,“ riekla a znova sa mi zavesila na rameno a pustili sme sa smerom ku kaviarni. Dlžila mi predsa kávu. „Možno som celkom nesúhlasila so všetkým, čo si porobil, ale ono sa to všetko na teba tak zvalilo, že ja byť na tvojom mieste, obesím sa. Minimálne,“ prehodila sucho, čím mi nedodala veľmi guráž.

„Toto som nepotreboval vedieť,“ zasyčal som na ňu, ale okamžite som zmiernil tón. Pansy si môj hnev nezaslúžila. „Bol som rozmaznaný fagan, ktorý nevedel, čo so sebou. Som rád, že to všetko nedopadlo ešte horšie,“ dodal som na ujasnenie a potom som zastal. „Vieš čo, mne sa nechce ísť dnu. Neprinesieš mi kávu?“ poprosil som a hlavou som kývol ku kaviarni.

„Čo by som neurobila pre svojho obľúbeného kamaráta,“ prehodila hravo a utekala dnu.

Ja som sa medzitým oprel o stĺp naproti a tvár nastavil slnku. Príjemne hrialo a tiež pofukoval jemný vánok. Predstavil som si, ako som tu s Hermionou a Liamom... ten chlapec je Duncanov syn, ale rozhodne by som to na neho nikdy nepovedal. So svojho otca pobral tak žalostne málo, až mám chuť to ísť osláviť. Vziať si Hermionu znamená vziať si aj Liama a byť mu rodičom. Keď som nad týmito vecami predtým uvažoval, nedokázal som si to predstaviť. Bolo to ako z nejakej komédie, ale teraz musím povedať, že by sa mi ten život páčil. Už len tá predstava je lákavá. Ja, Hermiona a Liam ako rodina. A možno nejaký malý prírastok, ktorý bude konečne môj?
Fajn, len raz sme sa pobozkali a ja tu už fantazírujem o dieťati, ale keď ten jediný dotyk jej pier mi dodal energiu, guráž a chuť zabojovať.

Odrazu čosi buchlo a ja som zletel k zemi. A znova niečo buchlo a okolo sa začali schádzať ľudia. Pozrel som na stĺp o ktorý som sa opieral a videl som na ňom dve praskliny. A sekundu na to sa do neho zaryl ďalší modrý záblesk.

To je predsa kúzlo. Pri Salazarovi, ktosi na mňa útočí!

„Pane, utečte!“ zvolal ktosi kúsok odo mňa a ja som sa vystrašene otočil.

Vyskočil som na nohy a snažil sa skryť, preto som sa utiahol do prvých dverí, ktoré boli nablízku.

Obzrel som sa a uvedomil si, že som u Olivandera. Starček na mňa spoza pultu pozrel a láskavo sa usmial. Vtedy ale niekto vyslal ďalšie kúzlo a prasklo sklo na výklade. Na ulici ľudia vykrikovali a o chvíľu som zazrel aj Pansy.

„Pri Merlinovi, čo sa to deje?“ zvolal pán Olivander a spoza pultu sa hnal ku mne.

„Ja neviem,“ odvetil som frustrovane a uvažoval, či je bezpečné vyjsť. Ale nemôžem tam Pansy len tak nechať. „Pane, ten výklad vám zaplatím. Zničili ho kvôli mne,“ povedal som mu cez rameno a vybehol von.

Už tam stálo niekoľko desiatok ľudí a všetci jeden cez druhého čosi vykrikovali.

„Útočili na neho!“ vykríkla akási žena a vtedy sa predo mnou zjavil Dean Thomas, auror.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa a všetku svoju pozornosť tentoraz obrátil na mňa.

Pansy sa už pomedzi dav predierala ku mne a vyzerala viac než vydesená. Oči mala vytreštené a plné sĺz a tvár bledú.

„Som,“ pritakal som bez toho, aby som na neho pozrel.

„Pane, viete kto na vás útočil?“ dal mi Dean ďalšiu otázku a ruku mi položil na plece, aby si tak získal moju pozornosť.

Stočil som pohľad na neho a zamietavo pokrútil hlavou. Aj keď som vlastne tušil. Určite to bol Duncan. Som si istý!

„Draco!“ skríkla Pansy, keď už bola len kúsok odo mňa a o sekundu na to sa mi hodila okolo krku a takmer zo mňa vymačkala všetok kyslík.

„Pane...“ začal Dean, ale zahriakol som ho.

„Nie, počujte, potrebujem ísť do práce!“ povedal som prvé čo ma napadlo a Dean nechápavo zvraštil obočie.

„Práve sa vás pokúsili zabiť!“ pripomenul mi a ja som sa neubránil zamrnčaniu.

„To mi nemusíte pripomínať. Bol som toho svedkom!“ kontroval som a Dean si povzdychol.

„Fajn! Ale prídete na ministerstvo. Potrebujem vašu výpoveď, máte šťastie, že som bol nablízku!“ povedal a otočil sa na odchod.

Jasné, lebo si mi nejako pomohol, prebehlo mi mysľou, ale radšej som zovrel Pansy a premiestnil nás preč od tých zvedavých pohľadov, do bezpečia kancelárie.

A máme za sebou guľatiny. V tejto sérii prvé a inak poviem, už zasa. :P Poviedka má zatiaľ dokopy 40 kapitol a uvidíme, aký bude výsledný súčet. Ja sama som zvedavá. :)

Pri tejto príležitosti som sa rozhodla všetkým skvelým čitateľom poďakovať. Či už tým, čo čítajú, tým čo komentujú a aj tým, ktorí sa rozhodli za mňa obetovať hlasy v Naj poviedke. Menovite by som rada poďakovala: Perle, Izzie22, Pande, Trishe, Simi, Tethys, Teesske, WandaA76, Deny, Alexe Feratu, Carol1122 a Aramke (hádam som na nikoho nezabudla, ak hej, pokojne ma nakopte :D).

Vaša Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 10.: