OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Úlomky zrady - 07.

29.07.2013 (14:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 16× • zobrazeno 2620×

07.

„Kto nepozná prístav, do ktorého sa chce plaviť, tomu nie je žiadny vietor priaznivý.“

- Seneca

„Albus Dumbledore,“ odvetil môj otčim a hodil do seba celý obsah pohára.

Pri tom mene som takmer zamrel a zostal som ako prikovaný stáť len kúsok od neho a civel pred seba. V hlave sa mi okamžite spustili tie najrôznejšie scenáre, plné hrôzostrašných scén, kde sa mi Albus Dumbledore, voľakedajší riaditeľ, chce pomstiť za to, že som mu zničil jeho život.

A popravde, ja som to urobil, plne vedomý si  svojho činu. Ale ako inak som mohol poraziť Voldemorta, keď ani dokonalý Potter to nedokázal a proste si zomrel? On sa jednoducho nechal zabiť a nás nechal napospas tomu beznosému magorovi.

„Synček, si v poriadku?“ ozvala sa mama, hneď vedľa mňa.

Celkom som zabudol, kde som a s kým, pokiaľ som sa sústredil len na svoje rozbúrené myšlienky a tak ma mamin hlas prekvapil a ja som nadskočil od úľaku.

„Vyzeráš, ako by ťa tá informácia vydesila!“ skonštatoval pán Igleby a obzeral si ma prísnym pohľadom.

Doslova som cítil, ako sa jeho orieškové oči do mňa zabárajú a zanechávajú za sebou roztrhanú kožu. Samozrejme, že to bol len výplod mojej, momentálne príliš paranoidnej mysle a tak som jednoducho zaklamal, že som len unavený po celom dnešnom a hlavne desnom dni. Desný bol preto, lebo som vďaka najlepšej priateľke znenávidel cukor a úprimne, vie si niekto predstaviť život bez sladkého?

„Pôjdem si ľahnúť,“ zašomral som a akože som zazíval aby som dodal dôraz na svoje slová. „Dobrú noc,“ zaželal som im obom, mame som ešte vtisol bozk na líce a pomaly som sa pobral preč.

Zastavil ma ale mamin hlas. „Ou, Draco. Takmer som ti zabudla povedať, že ja a Edward zajtra odchádzame. Ideme na sedemdňový pobyt na Bahamy,“ povedala a celá tvár jej pri tom žiarila.

Usmial som sa a prikývol som, že rozumiem. „Tak príjemnú cestu,“ povedal som a snažil som sa znieť úprimne a potom som sa konečne vyparil z miestnosti.

Keď som prechádzal cez obývaciu izbu, zastavil som sa a zapozeral som sa na Hermionu, ktorá sedela na pohovke a bláznila sa s Liamom.

„Zostávate na noc tu?“ vyzvedal som a Hermiona na mňa prekvapene vzhliadla.

„Ach, áno. Teda ak to neprekáža!“ prehodila s úsmevom a Liam vyskočil z gauča a rozbehol s ku mne s úsmevom na malej tváričke.

„Draco! Maminka povedala, že zajtra nás vezmeš na metlobal!“ vykríkol natešene a skackal pri tom okolo mňa.

„Ale iba ak budeš dobrý chlapec,“ povedal som mu a postrapatil som mu blond vlásky.

Liam divo prikyvoval a ťahal ma k sedačke. Keď ma tam dovliekol, sadol si späť a poťapkal po mieste vedľa seba. „A ty poznáš niekoho z Harfy?“

Nadvihol som obočie a v prvej sekunde mi nedošlo, čo vlastne chcel ten malý povedať, ale našťastie, Hermiona bola bystrejšia a tak pochopila.

„Hovorí sa harpye, láska,“ opravila ho a zaškľabila sa na mňa.

Ja som sa rozosmial a už som chcel niečo povedať, ale Liam sa rozhodol, že stredobod pozornosti bude on. „A čo sú harpye?“

„No, harpye sú mýtické...“ začala vysvetľovať Hermiona, ale zastavil som ju.

„To ako fakt?“ opýtal som sa a pretočil som oči. „Sú to také obludy, ktoré sú veľmi škaredé a chamtivé a kradnú zlé deti!“ odpovedal som a Liam vyvalil oči a o niekoľko stupňov zbledol. „Ale ty si dobré dieťa, takže sa nemáš čoho báť!“ dodal som, lebo som sa naozaj začal báť, aby sa ten prcek nerozplakal.

Na Liamovej tvári sa po mojom dodatku roztiahol úsmev a vzápätí na to sa zamyslel. „A zlých rodičov nekradnú?“ vyhŕkol odrazu a Hermiona vyvalila oči.

„Nie, Liam!“ zahriakla ho mierne zostra a chlapec sa na svoju kučeravú maminku zamračil. „A teraz by si mal ísť spať, lebo dobré deti o takomto čase už spinkajú, vieš?“

„Naozaj Draco?“ uisťoval sa blondiačik a keď som prikývol, silno ma objal a zaželal mi dobrú noc.

Poznám ho síce len pár dní, ale je to ten najúžasnejší chlapček pod slnkom. Až mi nejde do hlavy, ako mohol niekto tak hlúpy ako Duncan splodiť niečo tak úžasné. Očividne prevláda Hermionina genetika.

Zaliezol som do izby a dal si poriadne dlhú a horúcu sprchu. Dobby mi zatiaľ nachystal posteľ a dokonca mi priniesol sušienky a teplé mlieko s medom. Asi toho škriatka napokon budem mať rád. Veď v dobe Temného pána som aj ja robil chyby a dokázal som si to odpustiť a žiť s tým, tak prečo odsudzovať nejakého podpriemerného škriatka. Je to predsa tvor, ktorý len sotva má nejaké IQ.

Keď som bol konečne poriadne poumývaný, natiahol som na seba nočný úbor, ktorý pozostával z obyčajného bieleho tielka a sivých nohavíc, ktoré boli voľné a úprimne mi boli aj trochu veľké. Cítil som sa v nich o to lepšie.

Usadil som sa do postele a zažal si všetky sviečky v izbe, aby som mal dostatok svetla. Keď sme s Pansy odchádzali z kancelárií, vzal som si so sebou nejaká papiere.

Miles možno nemyslel tak tú svoju poznámku o tom, že nič nerobím, ale ja som aj tak nadobudol zlý pocit a chcel som priložiť ruku k dielu.

Vzal som si sušienky a zahryzol sa do prvej. Žalúdok mi nesúhlasne zavrčal, lebo nával ďalšieho cukru by mi nemusel urobiť dobre. Tak som si aspoň pomaly odchlipkával z mlieka a snažil sa v tých prekliatych účtoch nájsť čokoľvek, čo by nás mohlo doviesť k odpovedi. Ale bolo tu asi sto listov, ktoré som musel prekontrolovať a tým pádom prácou zabijem obrovský zvyšok noci.

Už som civel na tretí list a mal som chuť vytrhať si vlasy. Nenachádzal som nič, čo by sa nejako vymykalo normálu a zostal som preto mierne rozladený. Nie, že by mi fakt, že ma ktosi okráda mohol urobiť dobre, ale aspoň by som sa odniekiaľ vedel odraziť.

Z dumania ma vytrhlo tiché zaklopanie. Zamračil som sa a pozrel na nástenné hodiny. Ukazovali niečo cez jedenásť hodín. Kto to môže byť?

Vstal som z postele a prešiel k dverám. Na malú škáru som ich pootvoril a vykukol von. Pred dverami stála, v župane zabalená, Hermiona. Vlasy mala stiahnuté do strapatého drdola a na nohách mala nazuté pohodlne vyzerajúce papučky.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa a otvoril som dvere úplne dokorán.

„Smiem s tebou hovoriť?“ Nesmelo sa usmiala a ruky si založila na prsiach.

Prikývol som a odstúpil od dverí, aby mohla prejsť. Keď vošla dnu, dvere som za ňou zabuchol a hneď som sa začal ospravedlňovať za neporiadok v izbe. Všade boli pohádzané najrôznejšie papiere a účty.

„Takto neskoro v noci pracuješ?“ podotkla Hermiona a očkom mrkla po hodinách.

Zasmial som sa a rukou som si zašiel do vlasov. „No hej!“ pritakal som. „Máme nejaké problémy,“ dodal som, aby som ujasnil svoju prílišnú pracovnú aktivitu a Hermiona prikývla, že to chápe.

„Smiem nejako pomôcť?“ ponúkla sa a očami behala z jedného papiera na druhý.

Prikývol som a urobil som miesto na posteli, kde sme sa potom obaja usadili. „O čom si chcela hovoriť?“

Hnedovláska si povzdychla a zahryzla si do spodnej pery. To gesto pôsobilo tak vzrušujúco až mi z toho naskočila husia koža a oblial ma pot. Našťastie to celé netrvalo hádam ani desať sekúnd.

„O tom, čo povedal Liam o zlých rodičoch, vieš...“ začala a ja som pochopil, že chce obhájiť seba, ale najmä Duncana.

No nepotreboval som to počúvať. Rozhodne nie, pretože Duncan je zlý rodič a je rovnako príšerný manžel a ona je dokonalá mama, ktorá všetko zvláda s prehľadom.

„Nie, nič mi nevrav. Ja predsa vidím ako to vo vašej rodine chodí. Ty sa staráš a Duncan má na háku. Liam to vidí a cíti aj to, že jeho otec k nemu neprechováva také city, aké by mal,“ povedal som a Hermioninu tvár ožiaril úsmev plný úľavy a vďačnosti.

Chvíľu na mňa len hľadela, potom sa vystrela ako lata, presne ako som si pamätal zo školy a ukázala na papiere. „Čo mám hľadať?“

Stisol som pery a uvažoval. „Čokoľvek, čo sa vymyká normálu,“ povedal som len a Hermiona prikývla a automaticky vzala do rúk jeden papier a začítala sa do neho.

Ak mám byť úprimný, ja som toho zrovna veľa nenahľadal, lebo ma dokonale zamestnávalo hľadieť na drobnú ženu predo mnou.

Bola taká, na akú som si ju pamätal. Perfektne sa sústredila na prácu a horúčkovite sa prehrabávala papiermi. Vedel som, že to nevzdá, kým niečo nenájde a ten pocit sa mi páčil. Bodaj by nenašla nič, tak by tu sedela celú noc a ja by som na ňu mohol len tak hľadieť a vychutnávať si okamihy, kedy ma jej omamná vôňa šteklí v nose a rozbúchava mi srdce, ktoré doslova prekypuje láskou k tejto extrémne inteligentnej čarodejnici.

Po asi hodine práce si povzdychla a rukami si poškriabala oči. „Je to beznádejné!“ zvolala frustrovane a pohodlne sa oprela o rám postele a nohy si skrížila pred sebou.

„Nevzdávaj to!“ napomenul som ju a lišiacky na ňu vyplazil jazyk.

Hermiona sa ošila a stiahla obočie. „Ja to nevzdávam. Ja to nikdy nevzdávam!“ vyhlásila a uškrnula sa. „Len podotýkam, čo je očividné!“ Mávla rukou na hromadu papierov, ktoré sme už prešli.

Teda, ktoré prešla ona, zatiaľ čo ja som na ňu civel ako hladný tiger na svoju korisť. Mal som nenormálnu chuť vrhnúť sa na ňu a zbaviť ju toho prebytočného županu a vybozkávať z nej aj dušu.

„Zem volá Draca!“ zvolala Hermiona a ja som zatrepal hlavou, aby som sa dostal späť do reality.

Zamrkal som a odrazu sa mi na tvár vkradol previnilý výraz, akoby snáď mohla počuť nejaké moje myšlienky. „Čo?“ vyhŕkol som a dúfal som, že si ničoho nevšimla.

Zamračila sa a prešuchla sa ku mne. Potom mi položila ruku na čelo a zasmiala sa. „Horúčku nemáš,“ podotkla a laškovne ma štuchla do rebra. „No tak, prečo si tak mimo?“

No to je super, a na toto jej mám povedať čo? To všetko kvôli tebe? Lebo ťa beznádejne milujem?! Moja myseľ to vykrikovala a chvíľou aj dúfala, že Hermiona tie myšlienky môže začuť, ale potom som sa spamätal a uznal, že by to asi bol príliš veľký útok na moju takzvanú švagrinku.

„Prepáč, len som už trochu unavený,“ zašomral som a pohľadom som skĺzol na papiere v mojich rukách. Len som na ne pozeral, ale vôbec som sa nesústredil na to, čo na nich vlastne stojí.

„Aha,“ prehodila a mykla plecom, „tak to zabalíme!“ vyhlásila a už sa stavala z postele, keď do mňa ako hrom udrela suma, ktorá sa mi dostala do očí.

Zalapal som po dychu a cítil som, ako pomaly blednem. Suma na tom papieri hovorila jasne za seba a úprimne, bola astronomická.

„Čo je?“ zastavila sa a nazrela mi cez plece, aby videla na čísla na faktúre. Chvíľu na ne hľadela a potom pozrela na mňa. „Z jaseňového dreva sa čo vyrába?“ spýtala sa.

„Blesky,“ odvetil som zahmlene a v rýchlosti v hlave prerátaval čísla, ktoré som si zapamätal v kancelárii.

„Nie je to príliš veľká investícia?“ podotkla celkom vážne a pochybovačne pozrela na číslo.

Ale táto suma predsa nemôže byť reálna. Nikdy sme za také vysoké sumy nenakupovali a vždy sa vyrábalo len po istý počet metiel. Načo by nám bolo toľko dreva? Nechystá sa ani žiadny nový model, pokiaľ viem, metly pre ďalšiu sezónu sa začnú vyrábať a predávať v auguste, to je ešte celý mesiac...

„Tá suma je sedem násobne vyššia, ako by mala byť!“ oznámil som a bol som si takmer istý číslom, ktoré som v rýchlosti v hlave vyrátal.

Ešte niekoľko minút som nad tým dumal a potom som sa rozhodol, že zajtra po metlobale pôjdem do kancelárie a prejdem všetky doklady so surovinami pre výrobu. Možno sa to bude opakovať a my sa tak dostaneme bližšie k odpovedi na našu otázku: Kde v keli máme peniaze?

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 07.: