OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Úlomky zrady - 02.

12.07.2013 (12:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 14× • zobrazeno 2779×

02.

„Úspech je súčet malých snáh opakovaných deň čo deň.“

- Robert Collier

Keď som sa opil takmer do bezvedomia, to slovíčko takmer je dôležité, tak som si premyslel svoje konanie a napokon som sa rozhodol, že predsa len pôjdem na Manor, ktorý už nebol Malfoy Manor, ale Igleby Manor.

Vtipné, nech bol môj otec akokoľvek zlý, všetko čo po ňom zostalo zašliapali a ignorovali. Neurobil predsa len zlé veci, ale aj dobré.

Keď som do seba po nejakom čase nalial elixír, ktorý Pansy volala protialkoholický, už sa mi návšteva Manoru nezdala až takým dobrým nápadom. Vedel som, už keď som mal v sebe štyri promile, že to je len môj opilecký popud, no nevedel som si predstaviť lepší darček k narodeninám, ako stretnúť Hermionu.

Len ju zazrieť, len jej čosi povedať, to bolo všetko, čo mi stačilo k šťastiu. Po tak dlhom čase som si už ani nedokázal vybaviť jej vôňu, ktorú som vždy tak miloval. Vedel som, že mi odjakživa, už od nášho „stretnutia“ v učebni elixírov voňala ako pergamen a orchidea, ale tú vôňu som si už nevedel predstaviť a ja som veľmi chcel.

Takže, keď som sa napokon prinútil premiestniť pred Manor, v duchu som si nadával a nedokázal som uveriť tomu, aký hrozne hlúpy som. Ničím už nezmením to, čo sa deje a možno to tak je dobré, možno to tak vždy malo byť.

Po pár minútach zízania na ebenové vchodové dvere som sa prinútil zodvihnúť ruku a dva krát zaklopať. Dutý zvuk sa mi zaryl do uší a ja som dostal chuť vziať nohy na plecia a ujsť čo najďalej.

Netrvalo ani desať sekúnd, kým sa dvere otvorili a môj pohľad spočinul na malom, domácom škriatkovi, ktorého som ja veľmi dobre poznal.

„Pane?“ vyhŕkla prekvapene škriatka a uklonila sa predo mnou.

„Winky, mama je doma?“ spýtal som sa a uvedomil som si, že mám zachrípnutý hlas, tak som si odkašlal.

„Pani je v salóne. Winky vás ohlási, pani sa poteší,“ zapišťal škriatok a vpustil ma dnu.

Keď som prekračoval prah, zasiahol ma podivný pocit, akoby to bolo to najhoršie, čo môžem urobiť, ale zároveň to pre môj život bolo nevyhnutné. Škriatka odo mňa vzala kabát a ukázala na salón.

Nepotreboval som, aby ma navigovala, ja som tento dom poznal hádam lepšie, ako svoje vlastné topánky, ale nijako som nereagoval, len som sa tadiaľ vybral. Škriatka sa tackala predo mnou a keď vošla do salóna, piskľavým hláskom na seba pritiahla pozornosť.

„Pani má návštevu,“ zahlásila a našim smerom sa otočila elegantná žena.

Pri pohľade do jej tváre ma oblial neskutočný pocit viny. Viny za to, že som ju opustil a ako taký chudák som sa ukryl do svojej zajačej nory, kde som sa tváril, že ani neexistujem.

Moja mama sa takmer vôbec nezmenila. Výraz v jej tvári bol stále rovnaký, tvrdý a povýšený, no pri pohľade na mňa zmäkol na jemný a láskyplný. Nebol som na to celkom zvyknutý, no rozhodne ma to zahrialo pri srdci. Striebristé vlasy mala stiahnuté do pevného uzla a na sebe mala elegantný čierny habit.

Chvíľu na mňa len pozerala, potom vstala a urobila dva váhavé kroky mojim smerom. Ja som sa neodvážil ani hlasnejšie dýchať, nieto ešte čokoľvek urobiť, či povedať.

„Draco?“ povedala napokon mierne zmätene a zamračila sa. „Si to naozaj ty?“ spýtala sa neveriaco a nespúšťala zo mňa pohľad.

Nervózne som prehltol a cítil som, ako ma zalieva pot. „Mama...“ povedal som len a bez ďalších slov som sa k nej vrhol.

Keď som ju zovrel vo svojom náručí, pred očami sa mi mihla spomienka na deň, keď som ju videl zomierať. Keď som videl, ako sa jej telo zrútilo bez akejkoľvek známky života k zemi. Nemohol som tomu zabrániť a z očí mi vyhŕkol prúd sĺz, ktoré zmáčali mamin habit.

„Synček,“ pošepkala mi do ucha a pevne ma tisla k sebe.

Držala ma tak veľmi tuho, až som takmer nemohol dýchať, no neprekážalo mi to. Miesto toho som si užíval jej blízkosť. Už dlho som nepocítil nikoho prejav lásky. Jediný ľudia, s ktorými som sa stretával boli Pansy a Miles.

Pansy bola moja skutočná priateľka a vlastne aj Miles, ale s ním som sa stretával hlavne kvôli obchodom. Boli sme spoločníci a prevažnú väčšinu transakcií mal na starosti on. Ja som sa nerád ukazoval medzi ľuďmi a pokiaľ som nemusel, nevytiahol som zo svojho domčeka päty. Miles bol vynikajúci obchodník a za sedem rokov sa mu podarilo môj majetok znásobiť asi dvadsaťkrát. Momentálne mám toľko peňazí, že ani moje pravnúčatá by nemuseli nič robiť a žili by v poriadnom luxuse.

„Prepáč mi to,“ pošepkal som a vtisol jej jemný bozk na líce.

„Nie, synček, ty mne prepáč,“ povedala a tvár mi chytila do dlaní.

Nechápavo som stiahol obočie k sebe a prezeral si jej ustaranú tvár poznačenú vráskami. „Čo ti mám prepáčiť?“

„Ja viem, že môj sobáš s Edwardom ťa vyviedol...“ začala a ja som ju okamžite musel prerušiť.

„Nie! Pokiaľ si s ním šťastná, tak som šťastný aj ja,“ povedal som jej a myslel som to naozaj úprimne.

„Tak potom prečo si sa vyparil?“ nechápala mama a ja som nevedel, čo jej na to povedať.

Lebo som sa zamiloval do ženy, ktorá si vzala syna tvojho muža? Lebo sa cítim hrozne vinný, pretože som zničil život muža, ktorý mi odjakživa pomáhal? Lebo nedokážem zniesť fakt, že môj otec je v tomto svete len nikto?

Už-už som sa nadychoval k odpovedi, keď dnu vrazil malý chlapček a utekal smerom k nám. Keď ma uvidel, tak zastal a uškrnul sa typickým šibalským spôsobom. „Kto si?“ vyhŕkol a prevŕtaval ma pohľadom.

Obzeral som si ho a nevedel som, ako reagovať. Bol to Hermionin syn, tým som si bol viac než istý. Vlasy mal rovnakej farby ako Duncan a v tmavých očiach mu tancovali podobné iskričky, ako som zvykol vídať v očiach Hermiony.

„Ja som Draco,“ povedal som mu a prinútil som sa vystrúhať krivý úsmev.

Chlapec sa naširoko usmial a ukázal tak svoje malé biele zúbky. „Ja som Liam a mám už...“ začal a hneď sa aj zarazil a začal si na prstoch počítať, „toľko orkov,“ dodal a ukázal mi štyri prsty.

„Rokov,“ opravila ho mama a usmiala sa na neho. „Liam toto je tvoj strýko,“ povedala mu napokon a chlapec sa na mňa zaškeril ešte viac.

„Nevlastný!“ dodal som napajedeným tónom, ale ihneď som sa donútil uvoľniť. Ten chlapec za nič nemohol, tak ho ani nemôžem za nič viniť.

„Ja mám strýka?“ spýtal sa nadšene. „Máš metlu? Ja mám, môžeme si spolu zalietať,“ začal okamžite a podišiel ku mne, chytil ma za ruku a ťahal ma von.

„Liam, na to je už neskoro,“ zahriakla ho mama milým tónom a Liam detinsky dupol nohou.

„Ja chcem ísť hrať metlobal!“ zvolal a s nádejou v očiach pozrel na mňa.

„Ale už je vonku tma a keď je tma, tak sa veľmi hrať nedá. Ale môžeme si zalietať zajtra,“ povedal som mu a dúfal, že to vezme.

Priložil si prst k brade a tváril sa vcelku zamyslene, až ma ten jeho výraz donútil sa pousmiať. Napokon prikývol a povedal: „Dobre, ale môžem si dať zmrzlinu!“ vyhlásil.

„Liam, nevyjednávaj,“ karhavým tónom povedala mama a založila si ruky v bok. „Takto sa chová veľký chlapec?“

„Ja ešte nie som vevký!“ zahlásil sebavedome a ja som sa musel rozosmiať na plné hrdlo.

„Veľký. Hovorí sa veľký!“ opravil som ho tentokrát ja.

„V-e-ľ-k-ý,“ vyhláskoval a pozrel na mňa, aby sa uistil, či to už povedal správne.

Ja som mu len prikývol a chlapec sa znova naširoko zazubil. Musel som uznať, že je poriadne zlatý a či sa mi to páči, alebo nie, behom pár sekúnd si ma získal.

„Čo tá zmrzka?“ vyrukoval znova so svojou požiadavkou a pohľadom prechádzal zo mňa na mamu.

„Ale umyješ si potom zúbky?“ uisťovala sa mama a Liam sa zamračil.

„Iba ak mi dáte zmrzlinu. Ak mi zmrzlinu nedáte, tak si ich neumyjem!“ oznámil a vyzeral naozaj celkom odhodlane.

„Ale ak si ich nebudeš umývať, tak ti zhnijú,“ povedal som mu a Liam sa poťahal za blond vlásky.

„To fakt?“ vyhŕkol mierne neveriaco a keď som prikývol, mykol plecom. „Tak mi maminka s ockom kúpia nové.“

Skôr ako som stihol na jeho poznámku reagovať sa za mnou ozvalo: „Čo ti kúpime?“

Ten hlas sa do mňa zaryl ako ten najostrejší nôž a po celom tele mi nahnal zimomriavky. Keď som sa otočil, hľadel som do tváre Hermiony.

Pre lepšiu predstavu je foto Liama a pána Iglebyho na mojom zhrnutí. :)

Mimi

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 02.: