OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 34: Vážne nie som normálna!

16.07.2016 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1321×

Išla som prasknúť od nervozity! Fakt div, že som sa netriasla. Môj žalúdok bol ako na vode a srdce? To chcelo čím skôr zdrhnúť, ale nemohlo.

Sedela som vo veľkom salóne jeho sídla. Bol dvakrát taký veľký ako Červený salón v Housie. Ako inak miešala sa v ňom zelená, strieborná a tmavohnedá. Nábytok bol vyrobený na zákazku a čarodejnícke obrazy znázorňovali scenérie škótskej vysočiny. Pôsobivé. Ale čo na Seneis nebolo?

No ja som sa nedokázala sústrediť na krásu sály, ale len a len na neho. Stál pár metrov odo mňa a z krištáľového umeleckého diela si nalieval červené víno. Nebolo to prvýkrát, čo som ho videla piť presne toto. Pochádzalo z juhotalianských viníc, ktoré patrili – hádajte komu? Jasné, že Malfoyovcom!

Zhlboka som sa nadýchla a čakala. Príde to! Každú chvíľu to príde a ja nebudem mať kam ujsť!

„Koláčik?“ ozval sa piskľavý hlas vedľa mňa a ja som prekvapene zažmurkala.

Kde sa tu vzala Esie? Jej oči boli stále rovnako veľké a vystrašené. No už dávno som pochopila, že jej strach nemá nič spoločné s Malfoyom. Bola škriatok. Škriatok, ktorý bol vychovávaný vo viere, že sa má báť aj vlastného tieňa. Že čarodejníci sú páni a páni strestajú aj za úplné prkotiny. Len by ma zaujímalo, kto jej to nakukal. Pochybujem, že madam Malfoyová a Malfoy asi tiež nie. Žeby jeho otec či brat? S najväčšou pravdepodobnosťou.

„Drahá...“ A je to tu. Doriti!

Zodvihla som pohľad od lákavo vyzerajúceho podnosu – aj tak by som to vzápätí všetko vyvrátila -  a zamerala ho naňho. Nič som nehovorila, len si rukami kryla brucho. Prešiel po mne pohľadom. Bolo mi jasné, že sa mu to nepáči. Má smolu. Mne sa tiež nepáči byť tu!

Posadil sa do kresla oproti mne. Chcel mi dopriať priestor? Možno.

„Prečo ho predo mnou chrániš?“ chcel vedieť a mňa jeho otázka pristihla nepripravenú. Zaklipkala som viečkami a párkrát naprázdno otvorila ústa. Nevedela som, čo povedať. Akoby som...

Mierne nadvihol obočie a čakal. Bol trpezlivý.

„Ja...“ začala som váhavo. Povedať pravdu? Nepovedať? A nie je to jedno? „Vezmeš mi ho?“ spýtala som sa na rovinu.

Ak som na nejakú otázku skutočne potrebovala odpoveď, tak potom na túto. Prekvapilo ho to. Videla som mu to na očiach a teraz to bol on, kto mal problém odpovedať.

„Vziať ti ho?“ nechápal, ale čoskoro pochopil. „Tak to je to, čoho sa bojíš? Že ti ho zoberiem? Ale no tak, Thalia,“ šepol a rozhodol sa kašľať na priestor.

Presunul sa vedľa mňa. Odtiahla som sa, ale operadlo mi moc priestoru na manévrovanie nedávalo. Jeho ruky zovreli moju tvár a obrátili ju k sebe. Mohla som ju oslobodiť, ale niečo mi v to bránilo. Jeho oči? Asi... alebo niečo vo mne?

„Nevezmem ti ho,“ vyhlásil odhodlane.

„Budeš ho využívať proti mne? Budeš...“

„Nie, drahá. Prečo si to myslíš?“

„Si Malfoy!“ odpovedala som, akoby to malo všetko vysvetliť. „Si ty...“ Chvíľu na mňa len hľadel a potom sa rozosmial. „Nesmej sa! Zavrel si ma tu! Mám právo si myslieť...“

„Zavrel som ťa tu, aby som ťa chránil!“ vyhlásil vážne. Smiech bol tam-tam. „Nie preto, aby som ťa využíval! A to isté platí aj pre naše dieťa, drahá. Budem ho chrániť, nech sa deje čokoľvek. Ak to bude vyžadovať, aby som ťa tu opäť zavrel, urobím to. Tým si buď istá, ale nikdy ti ho nevezmem a nebudem ho využívať proti tebe. Moje dieťa nebude nástrojom na dosahovanie cieľov a prisahám, že ani takých, ktorých podstatou si ty.“

Hľadela som mu do očí. Hľadala som v nich lož, ale jediné, čo som nachádzala bola pravda. Neklamal mi. Veril v to, čo hovorí. Poznala som ho pridobre. Mňa neoklame! Až taký dobrý klamár nie je.

Vážne som to nechcela. Prisahám, takáto slabošská nie som! Fakt nie, ale tehotenské hormóny sú jednoducho sviňa. Hlavne u mňa. Už si pripadám ako Lily. Moje nálady sú ako na húsenkovej dráhe a menia sa rýchlejšie ako horské počasie. Nenávidím to! Ak mi niečo na tehotenstve vážne nebude chýbať, tak potom toto... ale keď ja to nedokážem zastaviť! Kruci! Kruci!! Kruci!!!

Odvrátila so od neho hlavu. Nechcela som, aby videl slzy, ktoré mi zaplnili oči. Ani som poriadne nechápala, prečo sa v nich objavili. Ale s mojimi náladami to ide od desiatich k piatim!

„Thalia?“ zatiahol prekvapene a jeho veľká ruka sa mi votrela na líce.

Príjemne hriala... cítila som z nej bezpečie, ktoré som už dávno necítila... a ešte niečo. Pocit domova. Akoby až teraz bol môj domov kompletný. Akoby doň až teraz zapadol posledný kúsok. Prisahala by som, že toto nemôžu byť moje pocity... ale moja bábo bolo primalé, aby o tom takto rozmýšľalo, nie? Neviem a odmietam to riešiť. Praskla by mi z toho hlava. A ak by to aj neboli moje pocity, znamenalo by to, ono ho chce... a ja som príliš slabá, aby som mu čokoľvek odoprela. Ale prečo sa tým trápim? Dieťatko je primalé, aby bolo niečoho takého schopné. Je? Koniec koncov nevnímajú už v bruchu hudbu? Neusmievajú sa? Nie je to príliš veľká sci-fiction-magória!

Nie, je to len výsledok mojich tehotenských hormónov! Presne tak to bude...

„Thalia...“ zopakoval, ale mal smolu. Striasla som jeho ruku.

Nie, nedovolím mu, aby videl moje slzy! To sa radšej prepadnem pod zem. Ale keď oni boli také neúprosné? Nemala som sa kam skryť. Štvalo ma to a ako príšerne, ale faktom ostávalo, že nemalo. Aké som mala teda možnosti? Hm?!

„Najdrahšia,“ zatiahol jemne ako jarný vánok a ja som podľahla.

Tie pocity ma zdolali. Slzy sa preliali cez okraj. Nebolo sa kam skryť. Vážne nie... iba ak... viem, nakoniec sa zato budem hanbiť a preklínať sa, že som sa neovládla, ale v tej chvíli mi to prišlo ako jediné schodné riešenie.

Pritisla som sa k nemu a skryla si tvár do záhybov jeho bielej košele. Prekvapilo ho to, len teraz neviem, čo viac. Či tiché trhavé vzlyky, ktoré sa mi preniesli do celého tela alebo to, že som sa k nemu tisla. Chvíľu mu trvalo, než to spracoval, ale nakoniec? Objal ma. Jeho silné paže sa obtočili okolo toho zradcovského slabošského tela. Kreslil mi po chrbte veľké upokojujúce kruhy. Druhá ruka mi hladila vlasy a ja som nedokázala zastaviť plač.

Doriti. Doriti! Prečo revem?! Nemám k tomu dôvod! Je nerevem! Nie som taký slaboch! Ja...

„No tak,“ tíšil ma. „Prisahám, že by som nikdy neurobil nič, čo by ti ublížilo,“ šeptal mi do vlasov. „Prisahám, že nikdy neurobím nič, čo by ublížilo nášmu dieťaťu. Nikdy ti ho nevezmem. Sľubujem...“ Jeho litánie sa opakovali stále dookola a dookola. Verila som mu, ale už som neplakala kvôli tomu. Nikdy mu to nepriznám... ale chýbal mi.

Sprosté tehotenské hormóny!

Pred mesiacmi sa ma Lily spýtala, či ho milujem. Či by som ho dokázal milovať, ak by som odhliadla od pošramotenej hrdosti za to, že ma tu uväznil. Nebola som si istá odpoveďou. Chcela som jej povedať: „Jasné, že nie! Blázniš?“

Ale teraz? Čo ak mala pravdu? Koniec koncov, nemilovala som ho už? Milovala... vážne som ho milovala, len som si to príliš neskoro uvedomila. Navyše, stáli sme na dvoch rozdielnych stranách... bolo nemysliteľné, aby z toho mohlo byť niečo viac ako len chvíľkové teenagerské poblaznenie, ale teraz? Je toto len pobláznenie? Prekonalo to roky!  Prekonalo to všetko, čo mi urobil!

Takže... asi ho milujem a som skurvený masochista! Doriti, ja vážne nie som normálna! Oh, to teda nie som. Milovať niekoho, kto vám dosral kariéru? Snažil sa vás oddeliť od priateľov a zavrel vás ako zviera v zoo? Nie, nie som normálna. Hm, možno vážne nie som svojprávna. A možno... možno som normálna. Nenúti láska človeka ku všelijakým kravinám?

Naštvalo ma to! Vážne príšerne ma to naštvalo! Fajn, urobil aj veľa dobrého, pomohol mojim priateľom, ale! Do-ri-ti! Ako hovorím, moje nálady sa menia rýchlejšie ako horské počasie.

Odtiahla som sa od neho, vykrútila sa z jeho objatia a potom? Jop, už to tak bude. Jednu som mu vrazila. A viete, čo je na tom divné? Že tentokrát ma jeho bariéry nezastavili. Celou silou som mu vrazila do sánky. Bolestivo sykol. Ale že by sa mi pratal z dosahu? Nie, to kdeže. Jeho ruky zovreli moje, aby mi zabránili v prípadných ďalších intervenciách na jeho osobu, ale mýlil sa. Pokiaľ ma nenasere, ďalšie už nebudú.

„To bolo za to, že sa kvôli tebe cítim ako skurvený masochista!“ obvinila som ho. Po tvári sa mu rozprestrelo prekvapenie, ktoré ale rýchlo vystriedalo pobavenie a veselý smiech.

„Milujem ťa,“ oznámil mi veselo a ja som pokrútila hlavou.

„Doriti, drobec to bude mať fakt ťažké! Obaja rodičia sú skurvení masochisti!“

„Nuž, budeme neobyčajná rodinka,“ prikývol.

Mal pravdu.

„Skôr poriadne streštená rodinka!“ opravila som ho a on prikývol.

„Ale dávam prednosť slovu neobyčajná.“

Sedeli sme tam, hľadeli jeden na druhého a pomaly nevedeli čo povedať. Nie vedeli, len toho bolo toľko, že sme nevedeli, kde začať. On v tom mal pravdepodobne väčší poriadok, lebo začal ako prvý. Naklonil sa ku mne a bez okolkov ma pobozkal. Hm, čo?! No tak toto nie je zlý začiatok rozhovoru.

Na malý moment náš bozk prerušil.  Postavil sa, roztiahol mi kolená a nakoniec si medzi ne kľakol. Kruci, aj keď kľačal, boli naše oči na rovnakej úrovni! Opäť sa naše pery spojili a ja som nedokázala pochopiť, kde nastal ten zlom! Len pred pár hodinami – čo hodinami! Minútami! - som ho preklínala a posielala do horúcich pekiel a teraz? Fakt nie som normálna...

Bozk som mu opätovala, hrala sa s ním, tak ako som to mala rada... a kde sme nakoniec skončili? Bude pre niekoho prekvapením, keď poviem, že v posteli?

No pre mňa to prekvapujúce bolo... ale ak som na našom podivnom vzťahu niečo nikdy neľutovala, tak potom sex. Ten bol vždy dokonalý... aj keď sme teraz museli o čosi ubrať na živočíšnosti. Bol jemný... pomalý... hlboký... a zozadu... akoby nadobudol nový rozmer.

Pobozkal ma zozadu na krk. Jeho ruky mi spočívali na bokoch a sem ta prešli po brušku či zablúdili do nižších partii. Tie moje sa mu votreli do vlasov. Spomedzi pier mi unikal jeden vzdych za druhým... chýbalo mi to! A ako moc...

Chýbalo mi cítiť ho v sebe! Chýbalo mi jeho telo... a možno aj on ako celok?

Prešla som mu dlaňou po tvári a slastne vzdychla, keď ho zasunul tak hlboko. Bol to... skvelý pocit. Jeho ruky mi jemne prešli po naliatych prsiach... bolo to úplne iné ako kedykoľvek predtým. Aj taký jemný dotyk a taká odozva? Zalapal som po dychu. Zakusol ma mi do ramena a vrátil sa späť na kríže.

Ťažko som dýchala. Bolo to... úchvatné!

Ležala som na boku a on ležal za mnou. Jeho ruka mi majetnícky spočívala na veľkom vypuklom brušku a obaja sme cítili, ako sa maličké prebudilo. Sem-tam jeho nožičky zaútočili na vnútorné steny.

Malfoyove prsty mi na pokožku začali kresliť upokojujúce kruhy. Naklonil sa nado mňa a pobozkal na kútik pier.

„Hádaj, čo to je,“ šepol mi pri uchu a jeho prst nakreslil veľký kruh s dlhým chvostíkom.

Hlasno som sa zasmiala a vyhlásila to prvé, čo mi prišlo na rozum: „Spermia?“

Zasmial sa spolu so mnou. Jeho príjemný barytón sa odrážal od okolitých stien a bábo sa opäť pohlo.

„Nie, balón.“

Smial sa, akoby na svete nejestvovali nijaké problémy. Akoby sme na ňom boli len my traja a naše šťastie.

„Aha, znova!“ vyzvala som ho a on bez váhania poslúchol. Tentokrát to bolo niekoľko štvorcov a trojuholník. Toto viem!

„Dom!“ zvolala som sebavedomo. Odmenou mi bol ďalší bozk a súhlasné prikývnutie.

„Správne... a čo je toto?“

Teraz to bolo niekoľko čiar a okruhov... no čo to mohlo byť?

„Ešte raz...“ poslúchol. Hm... vážne neviem.... hm...

„Vzdávam sa. Neviem,“ priznala som veselo. Tento krát bozk smeroval na krk.

„Milujem ťa,“ šepol.

Srdce mi z neznámeho dôvodu vynechalo rytmus. Nevedela som čo povedať. Je priskoro, aby som sa k tomu priznala... veď ani ja tomu ešte úplne neverím! Namiesto toho som ho vyzvala k pokračovaniu.

Kreslil a kreslil... a ja som po čase prestala hádať. Bolo to také príjemné... chcela som, aby pokračoval, ale nechcelo sa mi myslieť. Výnimočne som sa cítila v bezpečí, pokojná a bez starostí.  Chcela som sa takto cítiť do konca života! Bol to prekrásny pocit.

Uspávalo ma to. A čo bolo na tom to najkrajšia, po dlhej dobe som zaspávala bez starostí. K spánku ma ukolísal ten najpríjemnejší pocit, aký som za posledné mesiace zažila... možno najpríjemnejší, aký som kedy zažila...

Zavrela som oči a on stále kreslil... aj keď už len jeho obľúbené kruhy. Chrbtom som sa tisla k jeho pevnej hrudi a pripadala si, že presne tam patrím.

Nerozmýšľala som. Nie... dnes už nie. Nie...

Lily mala pravdu. Ak už toto nie je láska, tak potom čo je?

Spala som tým najpokojnejším spánkom. Spokojným... dokonca aj moje sny boli také. Šťastné, veselé a plné života. Chvíľami nedávali zmysel, ale v drvivej väčšine hej. Boli o rodine, o živote a budúcnosti. O možnostiach a veselých oslavách, na ktorých boli všetci vrátane Malfoya a jeho matky. Dokonca tam bolo aj ono. Raz ako dievča, potom ako chlapec. Ale v každej podobe malo jeho oči vo chvíľach, keď je najšťastnejší. Ako zelené rozprávkové jazierka. Nie ako ľadovce, ale tône plné tej najčistejšej a najmagickejšej vody.

Zobudila som sa. Nie, nič ma nevytrhlo zo spánku, jednoducho som už spala dosť. Nikam som sa neponáhľala aj keď som bola plná energie, nechcelo sa nič uponáhľať.  Od pol pása hore som bola nahá, ale nebola mi zima. Práve naopak. Cítila som sa tak príjemne ako už dávno nie... ale bola tu jedna vec, ktorá mi chýbala.

Rukou som sa vydala na prieskum druhej polovice postele a zistila, že je prázdna. Môj ďalší pohyb smeroval k hodinám. Hlásali pomerne skorú deviatu ráno.

Nechcelo sa mi vstať... len leňošiť. Kam sa ponáhľať? Aj tak nemám čo robiť. Ale aj tak... dlhom som nečinne ležať nedokázala. Prehodila som nohy cez okraj matraca a postavila sa. Pohľadom som prečesala okolie a pokúsila sa nájsť svoje oblečenie. Ani ma moc neprekvapilo, keď som ho nikde nenašla. Vážne nechápem, čo proti nemu stále má? Alebo to robí len preto, aby ma naštval?

Ale ani to mi náladu nepokazilo. Vlastne, ak mám byť úprimná, spodné prádlo a šaty, čo mi tu nechal, boli pohodlné, príjemné a pekné. Biela látka bola ako z vody a krajka ako mäkká perinka. Výstrih bol hlboký tak akurát a lem sukne sa vznášal asi dva centimetre nad zemou, takže sa o ne nezabijem. Celé to korunoval pohľad do zrkadla.

Aj keď moje brucho vyzeralo ako menší súdok, nevyzerala som ako kosatka... ale jednoducho ako tehotná žena. Štíhla, ale  s bábätkom chystajúcim sa na svet. Jemne som ho pohladila a ono mi odpovedalo slabučkým kopnutím.

Tak moc som sa naň  tešila!

Vlasy som si zviazala do vysokého konského chvosta, ale pár mi z neho aj tak uniklo. Bolo mi to jedno. Na nohy som nazula pohodlné biele baleríny a vykročila do sveta. Prechádzala som chodbou a sledovala bielu záplavu za oknami.

Rozmýšľala som, či už odišiel... alebo by sme si mohli dať druhé kolo. Už len pri tej predstave ma zaplavili hormóny šťastia. Ak odišiel... tak sa poberiem aj ja. Navyše stále som sa tak trocha obávala, že mi nedovolí odísť. Ale nedovolila som obavám, aby prehlušili dobrý pocit.

Zišla som po schodoch do vstupnej haly a odtiaľ si to zamierila do jedálne.

Vo dverách som prekvapene zažmurkala a potom sa spokojne usmiala. Bol tam. Zaregistroval ma v rovnakej chvíli ako ja jeho. Postavil sa a vyšiel mi v ústrety. Dnes sa rozhodol vrátiť k habitom. Dlhý čierny so strieborným lemovaním, pod ním sivá brokátová vesta s retiazkou od vreckových hodiniek, biela košeľa a čierne nohavice s pukmi.

„Chystáš sa niekam?“ spýtala som sa a on sa neveselo usmial.

„Na ministerstvo.“

„V mene Dumbledora alebo Pána temnôt?“

„Oboch,“ odvetil, ale vzápätí tému zmenil. „Vyspala si sa dobre?“ zatiahol a ja som prikývla.

„Veľmi dobre,“ priznala som a jeho pery skrivil príjemný úsmev.

„Ja tiež.“

Sklonil sa, aby mi na pery vtisol krátky, ale vrúcny bozk. Prekvapilo ma, že som mu ho nie len dovolila, ale aj opätovala! Vážne, časy sa menia. No on neskončil len pri bozku. Pritiahol si ma k sebe a nežne mi pohladil brucho.

„Ako sa dnes máme?“ spýtal sa a ja som vedela, že tentokrát to nie je otázka na mňa.

Musela som sa usmiať. Bolo to také... iné... milé... správne... akoby to presne takto malo byť. Opäť ho pohladil a potom sa jeho oči zakotvili v mojich. Boli presne také, ako malo moje bábo v snoch. Ako tie najčistejšie jazierka. Ďalší krátky bozk a potom mi pokynul, aby som si prisadla k nemu.

Raňajky boli rovnako delikátne ako vždy. Essie je vynikajúca kuchárka... ale predsa len, na Lylo nemá. Ponorili sme sa do pokojnej raňajšej debaty. Nerozoberali sme nič vážne, len príjemné odľahčené témy. Teda až na jednu, ktorá až taká bezvýznamná nebola... vlastne bola veľmi vážna.

„Už si rozmýšľala nad menami?“ spýtal sa ma a ja som pohotovo prikývla.

„Ak to bude dievča... chcem, aby sa volala Nilin. Ak chlapec, Connor.“

Asi sa mu môj výber moc nepáčil, lebo zarazene onemel... a potom to prišlo.

„To nemyslíš vážne?“ zvolal mierne popudene. Zamračila som sa s tvrdohlavo si skrížila ruky na prsiach.

„Myslím to vážne. Úplne vážne!“

„Dobre a čo druhé mená?“

„Po mojich rodičoch,“ odpovedala som okamžite.

„Nilin Alexandra? Connor James? Veď je to smiešne!“

„Nie, nie je!“ zavrčala som. A máme po pokojnom ráne. „Hej, keď budeš rodiť ty, tak si ho pre mňa za mňa pomenuj aj Rudolf Ferdinand II, ale pokiaľ nie, tak sa mi do výberu mien nastaraj!“

„To nedovolím!“ trval na svojom, ale v tomto mal smolu. Už som sa rozhodla! A nič sa na tom nezmení! Vedel to, a preto prešiel na inú taktiku. „Thalia prosím, zváž to ešte! Existuje toľko krásnych mien a ty...“

„Fajn, tak daj! Akoby si ich pomenoval ty?!“ zavrčala som a vedela, že ma aj tak nepresvedčí. V tomto jednoducho nevyhrá, má smolu!

„Dievča? Vivienne alebo Janette. Chlapec? Caesar!“

„Ani nápad! Naša suseda mala kocúra Caesara! Môj syn sa nebude volať po mačke!“

Ťažko si vzdychol  a pokračoval vo výpočte mien. „Marcus, Antonius, Livius...“

„Čo si tak odskočiť z rímskeho kalendára z roku päťsto pred naším letopočtom späť do našej doby?!“

„Avior, Rigel...“

„A vráť sa späť na zem. Nepomenujem ho po hviezde!“

„Thalia! V našej rodine je tradícia, ktorá...“

„Jasné, jasné, dáva chlapcom nemá po rímskych cisároch alebo hviezdach. Inak, keď už sme pri to... Sargas je hviezda to viem, ale ako si prišiel k Reginusovi?“ nechápala som.

Nepáčilo sa mu, že odbieham od témy. „Po rímskom liečiteľovi – bol to čarodej a viedol najväčšiu liečiteľskú školu v celom rímskom impériu. No neodbočuj od témy. Dobre, aj keď uznám, že je táto tradícia trocha pritiahnutá za vlasy...“

„Len trochu?“ skočila som mu do reči a on opäť len netrpezlivo mávol rukou, aby som ho neprerušovala.

„Ale nedovolím, aby sa môj syn volal Connor... a aj keby som s Connorom súhlasil, nikdy – ale vážne nikdy – ma nepresvedčíš, aby som súhlasil s Nilin!“

„Tak to je potom dobre, že ťa o súhlas nežiadam,“ vysmiala som ho a on si ťažko vzdychol. 

„Thalia, prosím, toto mi nerob. Vážne nie,“ žobronil.

„Nepresvedčíš ma,“ povedala som pevne a chvíľu som mala dokonca dojem, že si predo mnou kľakne na kolená. Neurobil to. Žeby ešte nebol taký zúfalý?

„Prosím, Thalia! Prosím! Vivienne je prekrásne meno. A Jenette? Janette DeLabuore bola významná francúzska liečiteľka počas revolúcie. Prečo to ešte raz nezvážiš?!“

„Už som to zvažovala a aby si vedel, keď už nato chceš ísť podľa menovcov. Nilin O´Nealová bola slávna aurorka, ktorá bojovala v prvej svetovej. Zachránila viac životov, než koľko sme mi dvaja dokopy vzali! A Connor Donnell zas bojoval v druhej svetovej. Obe mená majú slávnu minulosť!“

„Thalia! Toto mi nerob!“

„Nie, nepresvedčíš ma. Moja dcéra sa bude volať Nilin a syn Connor!“

„Thalia!“

„Smola!“

„To je...“

„... moje dieťa! A ja rozhodnem, ako sa bude volať!“

„Je aj moje!“

„Ale ty ho neporodíš!“

„Thalia...“

„Ale kušuj, Malfoy. Rozhodla som sa. Zmier sa s tým.“

„Nikdy sa nezmierim s tým, aby sa moja dcéra volala Nilin!“

„Opakujem. S-m-o-l-a!“

Vážne. V tomto nevyhrá!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 34: Vážne nie som normálna!: