OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 30: Ako som mohla?!

26.06.2016 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1174×

Ten bastard! Ten BASTARD! Ten slizký, prehnaný, incestný bastard! Ten... Ten... Ten... on...

Sedela som v bielej kúpeľni Housie a plakala. Chrbtom som sa opierala o chladivú stenu a po rukách, ktoré mi zakrývali tvár, stekali hektolitre sĺz.

Ako mohol? Ako som mohla ja?

Nedokázal som to pochopiť, jednoducho to nešlo. Nedávalo to zmysel! Bolo to tak... neskutočné, tak iné, tak nereálne! Nemohla to byť realita! To jednoducho nemohla... Ak by bola... ak...

Moje ťažké vzlyky sa odrážali od bielych kachličiek a napĺňali tú malú miestnosť všetkým, čo som cítila.

Nerozumela som tomu.

Ako sa to mohlo stať?

Pritiahla som nohy k sebe a ich objala. Potrebovala som niečo objímať! Potrebovala som... ale nemohla. Okrem paniky, ktorá zaplavila každú jednu bunku môjho tela, som sa aj neskutočne bála. Revala som ako malá a nevedela, čo so sebou. Nechcela som to! Oh, Merlin mi je svedkom, že nechcela! A akoby som aj mohla? Nedokázala by som byť až takáto zákerná! Nedokázala by som zniesť myšlienku, že... Oh, môj Bože!!! Oh môj... Ja...

Prudko som potriasla hlavou. Ruky mi vkĺzli do vlasou a zatiahli. Niekoľko som ich vytrhla, ale ani bolesť nepomáhala. Ani ona neodviedla moje myšlienky inam. Stále som nato musela myslieť. Nešlo to inak. Naplnilo ma to! Každý kúsok mojej mysle sa zaoberal len tým. Ako? Ako!? NO TAK, KURVA, AKO?!

Opäť som si to predstavila. Nešlo to a zároveň áno. Môj strach nabral na intenzite. Rozklepala som sa tak, že ani v Arktíde oblečené len do plaviek, by som sa neklepala viac.

Už len tá predstava vo mne vyvolávala cunami desu, strachu a... a... niečoho. No to niečo bolo zahltené všetkým tým zlým.

Nedokázala som si predstaviť, ako to teraz bude. Čo bude robiť? Budem ďalej bojovať? Pomáhať Jamesovi a Lily? Áno? Alebo sa stiahnem? Zaleziem do nejakej temnej diery, kde ma nik nenájde a prečkám tam tie... Oh môj bože! Tá panika bola taká veľká. Zuby mi drkotali takou intenzitou, až som si myslela, že mi odhryznú jazyk! Ja... ja...

Nie, vedela som čo urobím. Teda aspoň moja duša to vedela. Stiahnem sa. Odídem! Bude bokom sledovať, ako moji priatelia bojujú! Nedal mi na výber! Bože, bola by som ochotné odprisahať, že aj toto naplánoval. Jeho plány vždy prekračovali hranice normálneho chápania... ale nie, vedela som, že toto neplánoval ani on. Toto nie... Bolo by to príliš aj naňho. Ale ak to aj bol výsledok náhody... stále to tu bolo a bolo to až priveľmi reálne. Priveľmi desivé...

Nechcela som to! Nie takto! Nie v tejto dobe! Nie keď moja rodina bojovala o holý život! Potrebovali ma! Nemohla som ich opäť opustiť, ale vedela som, že opúšťam. A tento krát naozaj. Nechám ten boj len a len na nich. Už sa doňho viac nepripletiem... teda aspoň najbližšie mesiace nie... a možno už nikdy.

Po tvári sa mi spustila nová várka Niagarských vodopádov.

Moja myseľ to stále odmietala priať, ale všetky tie testy! Všetky tie elixíry, zaklínadlá a dokonca aj muklovské kraviny hovorili, že áno.

Pozrela som na malú hromádku na opačnej stane kúpeľne. Keď mi to Euphy navrhla – keď som za ňou prišla a povedala jej o svojich problémoch... o tom, koľko spím, o tom, ako mi býva zle, ako rýchlo sa unavím... nepozrela sa na mňa tým jej diktátorským pohľadom. Nie, vtedy to neurobila a už len to hovorilo, že pre mňa nebude mať dobré správy. A keď to povedala? Vysmiala som ju. Nebolo to možné. Neprichádzalo to do úvahy. Mala som pred sebou boj! Mala som pred sebou ťažké mesiace vojny! James, Lily a malý Harry ma potrebovali! Nemohla som ich sklamať! Nemohla som sa na nich len tak vykašľať... ale teraz mi bolo jasné, že vykašlem.

Ani na malý moment som nezvažovala iné alternatívy. Hocičo iné sa mi hnusilo. Nedokázala by som s tým žiť. Dokážem zabíjať. Viem to, nie je to nič ťažké. Dokážem si to ospravedlniť – oni sú zlí a ak ich nezabijem, ublížia nevinným... ale nedokázala by som zabiť nevinného! Nedokázala by som zabiť časť mňa! To jednoducho... nešlo to... a už vonkoncom by som nedokázala zabiť niekoho, koho som vždy tak moc milovala. Aj keď som ho nepoznala, milovala som to... zatiaľ to... zatiaľ. Nikdy som nad tým moc nerozmýšľala, ale keď tam moja myseľ raz od času zablúdila, vedela som, že nikoho na svete nemilujem viac. Nikoho! A dokonca aj teraz. Plná desu, hnevu, bolesti a paniky som vedela, že je to pravda.

Veď, kto by si moju lásku zaslúžil viac? Nikto. To viem isto. Nikto!

A práve preto – preto, že to tak milujem nedokážem pochopiť, ako som mu mohla spraviť niečo takéto hrozné! Nemám zázemie! Nemám peniaze! Nemám nič! Len seba, svoje zbrane a odhodlanie zabíjať, ale nič z toho mu dať nemôžem. Zaslúži si viac... kruci, veď ja nie som ani svojprávna! Všetci si myslia, že som blázon! BLÁZON! Ja... ako som mu to mohla urobiť? Ako? Zaslúži si viac! Zaslúži si celý svet! Všetko! Totálne, dokonale a úplne všetko! Každý každučký kúsok planéty – čo planéty! Zaslúži si celý vesmír! Ja... a ja mu nič z toho dať nemôžem. Opäť ma pohltila panika. Ako som mu to mohla urobiť? Priviesť ho sem? Do oka hurikánu bez možnosti akejkoľvek záchrany? Do prostredia plného násilia? Do prvej bojovej línie? Sem?

Nebudem dobrá! Oh Bože, budem príšerná! Otrasná! Taká hrozná, že v pohode tromfnem vlastnú matku! Ona mi dala aspoň otca! Môjho najlepšieho najmilšieho a najdokonalejšieho otecka, ktorý sa postaral, aby som mala šťastné spokojné detstvo, ale ja?

Ak mi bolo niečo úplne jasné, tak potom to, že Malfoy v mojom živote nemá miesto a nič na tom nemení ani terajšia situácia!

Opäť som sa rozplakala.

Bol to zúfalý, žalostný plač... viem, mala by som sa tešiť. Prečo sa už len tešiť, ak nie pre toto? Ale nedokázala som to. Nedokázala, keď som s úplnou istotou vedela, že budem na hovno! Budem tou najhoršou, úplne najhoršou mamou! Nezaslúžim si... nikdy som nemala mať deti! Nechcela som ich! Pri Merlinovi... som auror! My nie sme stavaní pre rodinu. Stačí sa pozrieť, aká bola moja mama! Príšerná! Hrozná a aj keď sa skutočne snažila, lepšia byť nemohla. Nebolo to v nej. Nikdy nebola ten mamičkovský typ... A ja? Až príliš sa na ňu podobám! Viem, že budem presne taká istá, a to ma desilo! Desila ma predstava, že ma moje dieťa bude nenávidieť tak, ako som ja nenávidela ju! Ale predsa v tom bolo viac. Ja som na ňu mohla byť aspoň hrdá! Moja mama bola... pojem! Aurorka Shepardová! Hrdinka! Bojovníčka! Idol! Ale ja? Na mňa moje bábo nikdy nebude hrdé! Som nesvojprávna! Som blázon! Som... troska, ktorá nezvládla byť aurorom! Som nikto! Som nula!!! Pokiaľ to bolo len na mojich plecia, pokiaľ sa môj status nevzťahoval na iného, bolo mi to jedno. Áno, škrelo ma to, ale v podstate som to neriešila. Boli tu oveľa dôležitejšie veci, ktoré si žiadali moju pozornosť, ako to, čo si o mne kto myslí... ale teraz? Čo ak mu kvôli mne budú smiať?! Čo ak mu budú robiť zo života peklo a ja s tým nebudem môcť nič urobiť?

Nie... nie... nie... Opäť som revala ako malá.

Nikdy som nemala otehotnieť! NIKDY!!! A už vonkoncom nie s Malfoyom! On bol ten posledný chlap, ktorý sa mal stať otcom môjho dieťaťa. Bol príliš nebezpečný! Príliš silný, aby som ho mohla poraziť... a príliš ma mal v moci. Navyše, je to Slizolinčan! Smrťožrút! Hajzel toho najhrubšieho zrna! Moja dieťa malo mať niekoho, kto by bol ako môj otec. Láskavého, obetavého, strážneho anjela, ktorý nad ním mal vždy držať stráž! Niekoho, kto by ho ráno budil, kto by mu pripravoval raňajky, učil sa s ním, káral ho, keď by to bolo potreba, vychovával ho v správneho a dobrého človeka... Otca, ktorý by ho učil bicyklovať, brával na poobedňajšie prechádzky a venoval mu každú voľnú chvíľu!

Malfoy? Nedokázal som si ho predstaviť ako otca. Čoby to malé učil? Ako sa stať bezcharakterným biznissmanom? Hajzlom? To nedovolím! Nedokázala som si ho predstaviť, ako beží za bicyklom, prechádzky možno hej, ale bicykel stopercentne nie. Tiež viem, že by malému nikdy neurobil lievance, nebudil by ho, neučil sa s ním. Nato by si najal iných. Vonkoncom sa nezhodoval s mojou predstavou láskavého, obetavého, pacifistického, strážneho anjela. On? Nikdy! Vlastne, on a otec? Tie slová nešli dokopy! Fakt nie.

Mysľou sa mi preháňalo toľko myšlienok. Malfoy ako otec? Z neznámeho dôvodu som si predstavila leva. S Malfoyom by bolo v bezpečí... možno. Mal príliš veľa nepriateľov. Rozohral priveľa nebezpečných hier, ale ani na sekundu som nepochybovala, že by ho ochránil. Rozmaznával by ho... ale tiež by z neho vychoval ďalšieho Slizolinčana! Rozmaznaného hejska, ktorý vidí len seba a nič iné. Bála som sa, žeby z neho urobil ďalšieho Luciusa Malfoya alebo Narcissu...

Je to totálna nočná mora! Nič horšie sa stať nemohlo! Oh môj Bože! Nesmie sa to dozvedieť! Ak sa to... zoberie mi ho! Zoberie. Opäť ma pohltila panika. Nedokázala som si predstaviť, žeby som ho nemala, žeby mi ho zobral. Aj keď som z predstavy dieťaťa v mojich rukách panikárila, navykla som si na ňu až strašidelne rýchlo. Bola ako droga. Tvrdá droga, ktorú milujete aj keď sa jej desíte! Aj keď viete, že vám totálne sprehádže priority, zmení život... no aj tak ju potrebujete.

Zaklonila som hlavu. Bolo toho na mňa príliš! Ja... potrebovala som radu a poznám len jediného človeka, ktorý mi ju môže dať. Postavila som sa. Rukou som sa oprela o stenu, aby som nepadla. Hlava sa mi krútila ako na kolotoči a žalúdok bol na tom ako inak zle. Vystrela som sa a vykročila vpred. Najbližšie mesiace sa budem skrývať viac ako dosť... pár hodín s tým ešte môžem počkať.

Cestou som si priložila ruku k bruchu a neverila, že sa mi v ňom vyvíja malý bezbranný človiečik. Bolo stále rovnako ploché, ako pred dvoma mesiacmi. Ako je to možné? Nemalo by už rásť?

Zo stoličky pri písacom stole som stiahla moju novú bundu, či skôr kabát? Žiadna koža. Bol to obyčajný muklovský kabát do polky stehien. Nič preborné alebo zaujímavé. Predok zdobili dva rady veľkých gombíkov a dva páry protiľahlých trojuholníkov – límec. Vzadu mal malý rázporok a na úrovni krížov vrecká.

S koncom októbra prišlo aj upršané a chladné počasie a práve preto som podeň nosila aj čiernu mikinu s kapucňou. Na tmavomodré rifle som natiahla vojenské kanady a bola pripravená vyraziť... takmer.

Na dvere dopadli tiché údery, ale ja som aj tak nadskočila. Bola som v takom rozpoložení, žeby ma vydesil aj môj vlastný tieň. Rýchlo som to ale rozdýchala – istotne rýchlejšie ako fakt, že som tehotná – a zvolala:

„Ďalej!“

Dvere sa otvorili a dnu vstúpil Remus. Vyzeral ako hromádka nešťastia, ale dnes na mňa nemal. Prekvapene pootvoril ústa a potom zatiahol:

„Si v poriadku?“

„Nie,“ zaznela odpoveď. No čo som mu mala povedať? Fajn? Nič sa nestalo aj keď sa toho stalo toľko?!

„Čo sa stalo?“ chcel vedieť, ale ja som na jeho otázky nemala náladu ani čas. Potrebovala som odpovede ako smädný vodu. Pripadala som si, akoby od toho závisel môj život!

„Rem, porozprávame sa neskôr, dobre?“ Nečakala som na odpoveď a prešmykla sa okolo neho na chodbu. Či odpovedal, to neviem. Nezaujímalo ma to. Zbehla som po chodoch a vletela do Červeného salóna. Zarazila som sa v polke kroku a vyjavene hľadela na... Doriti, ako sa sem dostal?! Nie, to je jedno, nemám čas.

„Dobrý deň, Thalia,“ začal profesor Dumbledore, ale ja som naňho z výšky srala. Teraz ma nezaujímal ani on, ani to čo mi chcel.

„Dobrý,“ povedala som len a prehnala sa popri ňom ku krbu. Pochopil, čo mám v úmysle a rýchlo prehovoril.

„Prosím, Thalia, potrebujem...“ No mal smolu. Nenechala som ho dohovoriť.

„Prepáčte, profesor, ale momentálne na vás vážne nemám čas,“ zavrčala som, ale on bol neoblomný.

„Bude to len pár minút.“

Prudko som zastavila a otočila sa k nemu. Vzkypel vo mne taký hnev ako už dávno nie.

„Nemám čas!“ štekla som. „Asi vás to prekvapí, ale môj život sa netočí len kolo Rádu a vás!“

Prekvapila som ho, o tom žiadna.

„O tom nepochybujem, ale...“

„To vaše ale si strčte niekam,“ odporučila som mu a potom sa sekla. To bolo priveľa aj na mňa. Kruci, kde sa to vo mne berie? Na malý moment som pocítila pichnutie viny, ale potom ma napadlo, že ak by mi pomohol, vôbec som sa do tejto situácie nemusela dostať! Nemusela som otehotnieť a moje dieťa by sa nemusela narodiť ako „decko tej bláznivej!“. Opäť som sa naštvala. „Už mám dosť vašich hier. Ja nie som šachová figúrka! Má dosť vlastných problémov, tak sa mi nesnažte pridávať ďalšie!“

Áno, bol prvotriedne prekvapený, ale tak mu treba. So Siriusom si to ešte vybavím. Iba on mu mohol povoliť vstup. Vážne, toto si odserie! Prešla som tých pár krokov, čo ma delilo od krbu, zobrala si z kvetináča za hrsť hop-šup prášku a s hlasným zvolaním adresy Jamesovho domu sa odmiestnila.

O pár chvíľ som už stála v bielej obývačke ich domu v Godrikovej úžľabine. Zhora sa ozýval plač a vzdialené tóny pokojnej piesne. Zovrelo mi srdce a potom sa rozbehlo ako o závod. Čaká ma to isté? Nevedela som, čo si o tom myslieť. Bola som až tak zapadnutá sama v sebe, že keď sa za mnou ozval Jamesov hlas, skutočne som nadskočila. Týmto tempom dostanem infarkt skôr, ako sa to malé narodí!

„Foxi?“ zatiahol veselo, ale ja som sa ani zďaleka tak veselo necítila. „Si v poriadku?“

Odpovedala som mu rovnako ako Removi.

„Nie... Lily je hore?“

Zaskočilo ho to.

„Nie? Čo sa stalo? Si...“ začal, ale stopla som ho.

„Kde je Lily?“ trvala som na svojom.

„V detskej...“ povedal a ja som na nič iné nečakala. Vyrazila som tým smerom, ale zastavil ma. Jeho prsty sa mi odtočili okolo zápästia, ale vytrhla som sa mu. „Čo sa deje?“ zvolal a do hlasu sa mu vkradol mierne zúfalý podtón. Bál sa o nich. Bál sa, že to má niečo spoločné s jeho rodinou, ale mýlil sa. „Sú v nebezpečenstve?“

Otočila som sa k nemu a pokrútila hlavou.

„S nimi to nemá nič,“ povedala som a on sa okamžite upokojil. Viac som nečakala a vybehla po schodoch. Vedela som, kde má malý izbu. Bola som tam už toľko krát a zakaždým som v nej objavila niečo nové. Hračku, fľašku alebo len cumlík. Vždy tam niečo bolo. Dnes som ale hru „nájdi rozdiel“ nehrala. Vpadla som dnu a išla rovno na vec.

„Lily, potrebujem s tebou hovoriť!“ Malý Harry ešte stále trocha pofňukával, ale teraz musel ísť bokom. Moje odpovede mali prednosť!

Otočila sa ku mne aj s maličkým v náručí a prekvapene zažmurkala.

„Tali, si v poriadku?“ Do riti, to nevidia ako vyzerám!? Jasné, že nie som v poriadku!

„Nie, potrebujem odpovede!“ zvolala som o čosi hlasnejšie, a to som robiť nemala. Harry sa rozmrnčal a Lily ho opäť začala tíšiť.

„Dáš mi minútku? Alebo... vieš čo, zavolaj, prosím, Jamesa,“ poprosila ma a aj keď som jej chcela povedať, že nato nie je čas, urobila som to o čo ma žiadala. Zbehla som do obývačky a odkázala mu, že ho jeho drahá polovička zháňa. Hore som sa už nevracala. Nie, sadla som si v obývačke na trojmiestnu bielu sofu a čakala.

Myšlienky na mňa opäť zaútočili ako hladné žraloky. Čo mi povie? Čo poviem jej? Bude ma odsudzovať? Je to predsa Malfoyovo dieťa... Čo ak mi vynadá? Čo ak mi povie, že teraz na moje tehotenstvo nie je vhodná chvíľa? Čo ak bude chcieť, aby som ich aj naďalej... Čo ak bude trvať na tom, aby som bojovala? Povie to Jamesovi? Čo urobí on? Odvrhne ma? Povie to chalanom? Čo oni? Oni ma odvrhnú? Budú mi nadávať, že som si nedávala väčší pozor? Čo...

A stále dookola a dookola. Bol to nekonečný prúd myšlienok a každá ďalšia bola ako klinec do rakvy. Opäť som sa triasla. Bála som sa. Urobila som správne, že som tu? Mám ich tým zaťažovať? Majú dosť vlastných problémov... ale ja viem, že toto sama nezvládnem. Potrebujem ich! Mám jej povedať, že otcom je Malfoy? Nemusím, to si domyslí aj sama. S nikým iným som od Seneis nebola. Sirius? Nie, ten je stále so Scary. Ja... pri Merlinovi, bála som sa, že ma nepochopí, že ma nepodporí, že ma odtiaľto vyhodí... ja... mala som...

Z tohto príšerného prúdu ma vytrhol až jej hlas.

„Tali?“ oslovila ma jemne. Nič viac nehovorila a keď prešla dopredu, zalapala po dychu. Vedela som prečo. Ale nemala som dosť síl zastaviť ich. Po lícach mi stiekli potoky sĺz. Opäť som plakala. Je plač spojený s tehotenstvom alebo zato môže len moje momentálne rozpoloženie?

„Tali!“ zvolala a prebehla tých pák krokov. Sadla si a zobrala moje ruky do svojich. „Čo sa stalo? Prosím, povedz mi to!“

Pozrela som sa jej do očí, do tých prenádhernyćh zelených hlbín a nedokázala odpovedať. Čo som mala povedať? Rozplakala som sa ešte viac. Čo ak ma odvrhne? Ja to by som nezvládla! Ja by som...

„Prosím, Tali, povedz mi to! Pomôžem ti!“ naliehala, ale ja som sa k tomu stále nedokázala odhodlať. Opäť ma pohltila panika. Čo ak...? Čo ak...? „Tali, nemôžem ti pomôcť, keď neviem, čo sa stalo...“

„Dosralo sa to...“ šepla som zničene.

„Čo? Tali, no tak... neplač...“ chlácholila ma a ako je pre ňu typické o chvíľu nato ma už zvierala v objatí. Chcela som jej povedať úplne všetko! Potrebovala som to zo seba dostať! Musela som získať odpovede, ale... plakala som tak srdcervúco, až som cez tie vzlyky nedokázala pretĺcť jediného slova. Opäť ma to dostalo.

Keď som sa ako tak upokojila – čo nebolo nijak skoro – rozhodla som sa začať tým najhorším. Dať jej šancu, aby ma odvrhla ešte predtým, než jej poviem celú pravdu.

„Lily, už viac nemôžem bojovať...“ zamrnčala som a ona sa, namiesto toho, aby ma poslala do prdele, len jemne usmiala a prikývla.

„To je v poriadku, Tali. Je...“

„Už vás nemôže chrániť!“ zvolala som o čosi hlasnejšie, ako som chcela. Potrebovala som, aby to pochopila. Aby jej doplo, že som mimo... že sa na nich musím vykašľať...

„Ja viem,“ šepla. Ako to mohla vedieť? Ako? Stále nechápala. Prudko som potriasla hlavou.

„Lily, ty tomu ne...“

„Rozumiem tomu,“ skočila mi do reči a potľapkala po ruke. „Viem, že k tou máš veľmi dobrý dôvod, Thalia. Poznám ťa... a teraz mi povedz, čo sa stalo,“ vyzvala ma. Už-už som otvárala ústa, že jej odpoviem, ale v tom ma opäť premohli slzy. Chcela som jej odpoveď, ale cez tie návaly som dostala len:

„Malfoy...“

Takmer nič som nevidela. Tie prekliate slzy mi rozmazali videnie, ale jej oči boli ako majáky. Nedalo sa ich prehliadnuť. Pokúsila som sa o to znova:

„Malfoy, on...“ Ďalší neúspech. Zhlboka som sa nadýchla, ale nič zo mňa nevyšlo. Lily sa jemne usmiala a opäť mi zovrela ruky. „Ja...“ pípla som, ale to bolo asi tak všetko. „Ja...“

„Si tehotná?“

Čo? Ako to vedela? Ako na to prišla? Prekvapenie na chvíľu prehradilo Niagarské vodopády a ja som konečne mohla hovoriť... aj keď nie na dlho.

„Ako? Ako to vieš?“ nechápala som a tento krát bol jej úsmev ešte širší a plný tej najúprimnejšej radosti.

„Nebolo to až také ťažké,“ priznala. „Tak po prvé, už pár týždňov sa správaš inak. Veľa spíš, ješ všetko, čo sa ti dostane pod ruky, ľahko vybuchneš. U mňa príznaky prišli skôr, ale Alice na tom bola rovnako ako ty. Zrátala som si dve a dve a časovo by to sedelo. V ktorom si? V treťom?“ Nedokázala som hovoriť a preto som len prikývla. „Po druhé. Ak by ťa Malfoy niečím vydieral, neplakala by si. To nie. Zúrila by si, vyhadzovala veci do vzduchu, pracovala ešte viac, len aby si mu urobila naschvál, ale neplakala by si.“ Vážne? Vážne... to ma až tak dobre pozná? „A po tretie, ak by v tom bol on...“ Tým myslela Voldemorta. „... neprišla by si za mnou, ale za Jamesom.“ Mala pravdu. V každom bode.

„Lily, čo mám robiť?“ spýtala som sa zúfalo a jej veselý smiech mi prišiel až nemiestny.

„Teš sa!“ vyzvala ma. Ona tomu vážne nerozumie? To v akej som situácii?

„Ako sa môžem tešiť? Budem príšerná mama! Veď nie som ani svojprávna... čo ak mi ho zoberie, čo ak...“ Povedala som jej všetko. Každú každučkú moju obavu. Nevynechala som ani jednu. Pozorne ma počúvala. Nechala ma vyrozprávať sa a keď som skončila, musela som uznať, že sa cítim o čosi lepšie.

„Lily, čo mám robiť?“ spýtala som sa znova a ona si ťažko povzdychla.

„Viem, že sa za to, čo teraz poviem, na mňa nahneváš... ale zváž to, prosím,“ naliehala. „Podľa mňa by si to Malfoyovi mala povedať. Má právo to vedieť a nakoniec sa to aj tak dozvie.“

„Nie!“ zvolala som tvrdo. „Nedozvie sa to, nie pokiaľ...“

„Chceš opäť získať svoju svojprávnosť,“ pripomenula mi. „Dozvie sa to.“

„Dozvie,“ prikývla som. „Ale až potom, čo ju získam. Potom mi ho tak ľahko nezoberie. Predtým to musím udržať v tajnosti. Nikto sa o tom nesmie dozvedieť!“

„A čo chalani? Čo James? Sirius? Remus?“

„Tým to poviem,“ prikývla som po chvíli.

„S Remom a Sirim žijem pod jednou strechou. Skôr či neskôr im to dopne.“

„Malfoyovi tiež. Tali, skús sa na to pozrieť z druhej stránky. Malfoy ťa zbožňuje. Ochráni ťa. Dá ti všetko, čo len...“

„Ale nedá mi vás, Lily! Opäť ma niekde zavrie. Nebudem môcť byť s vami, a to nedovolím.“

„Tali, ale on má pravdu. Byť s nami je nebezpečné.“

„Povedala som, že už nebudem bojovať... ale nevzdám sa vás! Bože, veď ja si ani neviem predstaviť, akoby som to bez vás zvládala.“

„Thalia, je to nebezpečné. My sme...“

„Nie, Lily, v tomto si urobím po svojom. Nebudem bojovať, ale inak sa vás nevzdám... vlastne, najbližšie mesiace ma tu budeš mať častejšie, akoby ti bolo milé,“ zasmiala som sa. Moment, vážne! Zasiala som sa!!! A ona so mnou.

„Mne to vadiť nebude a Jamesovi tiež nie. Dumbledore je čím ďalej tým nedobytnejší. Chce, aby sa stiahol.“

„Nepozná ho tak ako my,“ povedala som po chvíli. „James nevydrží byť zavretý.“

„Nie...“ prikývla ale vzápätí nato zvolala: „Ale dosť o tomto! Teraz je čas tešiť sa!“

Ešte chvíľu sme sa okupovali obývačku, ale potom sa presunuli do kuchyne. Lily dala variť vodu na čaj, ja som zatiaľ usadila za kuchynský stôl a rozmýšľala.

„Lily,“ zatiahla som po chvíli. „Čo ak budem otrasná?“ spýtala som sa. Posadila sa a predo mňa položila vriacu modrú šálku.

„Nebudeš,“ povedala mi s istotou.

„Ako to môžeš vedieť?“

„Viem. Niekto, kto svoje dieťa miluje ako ty, nemôže byť zlou mamou.“

„Ale čo ak budem ako moja mama?“

„Tak nebuď,“ navrhla mi.

„Má na výber? Ak ma opäť vyhlásia za svojprávnu, budem sa musieť vrátiť k aurorom.“

„Nie je iná možnosť?“

„Nie. Keď sa malé narodí... dostanem rok materskej, potom budem musieť nastúpiť...“

Obe sme onemeli zahĺbené do vlastných myšlienok. Ako prvá prehovorila ona.

„Rok?“

„Viac nie. Je to v podmienkach – v zmluve, ktorú sme podpisovali pred nástupom do AP.“

„Nebudeš zlá mama,“ zopakovala pevne. „A uvidíš, nebude to až také zlé. Tak budeš auroská slobodná mamička,“ zasmiala sa, ale ona to nechápala.

„Lily. Medzi aurormi sa nerobia rozdiely. Nie je to ako iné zamestnanie. Nikdy som neplánovala mať deti a ak aj áno, tak potom iba s mužom, ktorý by bol ako môj otec. Postaral by sa o nich, zatiaľ čo ja by som ťahala týždňovky niekde v Škótsku. A nie len týždňovky! Ak si to misia vyžiada, môže to trvať aj dlhšie. Pamätám si, ako raz bola mama preč takmer tri mesiace... rozumieš? Tri! V živote aurora je rodina až niekde na samom konci jeho priorít!“

„Čo ty vieš? Možno sa to zmení. Počula som, že Fudge navrhuje reformu aurorského kódexu.“

„Na tú reformu mu teraz každý kašle. Máme tu Voldemorta, Smrťožrútov a on sa stará iba o jeho priblblé reformy.“

„Nevravím, že ju schvália teraz, ale potom? Čo ty vieš?“

„Potom? Možno. Ale teraz istotne nie.“ Nechcela som sa upínať k ničomu, čo vôbec nie je isté. Navyše Fudge je Fudge. To je kapitola sama o sebe. Milý dedko, ale pôsobí na mňa skôr ako také vystrašené šteniatko. Ukážte mu problém a on sa utečie skovať za najbližšiu sukňu. Navyše... nechcela som skončiť. Byť aurorom bol môj sen.

„Tali, aj ja som mala presne také isté stresy ako ty,“ povedala.

„Tie sté?“ nechápala som a ona prikývla. Podivné, ale upokojilo ma to.

„Budem dobrá mama? Dokážem ochrániť môjho chlapca? Nezoberú mi ho? Čo ak on...“

Teraz bola rada na mne, aby som ju utešila.

„Lily, bude to v poriadku. Nedovolíme, aby vám Voldemort ublížil, prisahám.“

Smutne sa na mňa usmiala a zhlboka vzdychla.

„Je prirodzené, že sa bojíš. Ktorá mama by sa nebála? Je to súčasť toho, byť dobrou mamou. Ak by si sa nebála... no niečo by nebolo v poriadku,“ zasmiala sa a ja som prikývla. Bolo na tom čosi pravdy. „A čo sa týka toho ostatného. Dumbledore ti sľúbil, že po vojne získaš svoju svojprávnosť späť.“ Už-už som otváral ústa, že jej nato niečo poviem, ale ona ma predbehla. „Ja viem, že mu neveríš, ale... Dumbledore je ten dobrý. Svoje sľuby plní.“

„Nemienim čakať dokým vojna skončí,“ pripomenula som jej a ona prikývla.

„Ja viem... ale ak mám byť úprimná, nedokážem si predstaviť, ako to chceš dosiahnuť...“ priznala, ale potom sa široko usmiala. „Ale ak to niekto dokáže, tak potom ty.“ Jej viera vo mňa ma tešila. Aspoň niekto vo mňa verí, keď aj ja sama prestávam.

„Budeš dobrou mamou,“ zopakovala a ja som sa slabučko, ale predsa len usmiala.

„Myslíš?“

„Nie, nemyslím! Ja to viem!“ zvolala veselo.

„Čo vieš, Lily?“

Oou... James!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 30: Ako som mohla?!: