Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 28: Modré ako... • OurStories.cz ~ naše povídky

Tajomstvo odhalené a útek mamičiek

09.06.2016 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1176×

Sedela som v kuchyni, v pokoji si popíjala raňajší čaj a ujedala z podnosu plného croasantov.

Už je to štrnásť dní, čo som zdrhla zo Seneis a podľa toho, čo sa ku mne donieslo, Malfoy parádne zúril. Dokonca bol aj u Dumbledora a ten starý dedo s ním súhlasil! Tým u mňa stratil všetky plusové body, ktoré si za tie roky získal. Niekoľko krát prosil o stretnutie so mnou, ale mal smolu. Odoprela som mu prístup do Housie. Jediný, kto to mohol zmeniť, bol Sirius, ale ten bol na mojej strane.

Neverila som Dumbledorovi. Neverila som nikomu len mojim priateľom. Čo sa týka obvinení, že „Rem je zradca“... tušil to. Tušil, že ho ostatní podozrievajú. Sám mi to povedal, keď sme jeden večer v dome osameli. Teda tak, ako sa v Housie dá. James a Lily sa zavreli v ich izbe, Scary išla na návštevu k Alice, ktorá mala opäť nejaké problémy so svokrou (kvôli výchove detí) a Sirius mal službu.

Sadli sme si na verandu, v rukách držali ďatelinové pivo a rozprávali sa. Zrekapituloval mi všetko, čo sa udialo mimo múry môjho väzenia a ja som mu na oplátku povedala, čo sa stalo medzi nimi. Bolo to asi dva dni od narodenia malého Harryho, ktorého pľúca boli od noci k noci výkonnejšie. Bože, ten chlapec ale vie revať! Lily a James si museli spálňu zabezpečiť antizvukovými kúzlami, inak by sa v noci nik nevyspal. Mne to ani tak moc nevadilo... ale iné to bolo so Scary, ktorú sa mi ešte stále nepodarilo vysáčkovať z domu. Ale čo, pokiaľ mi nelezie do cesty dokážem predstierať, že nejestvuje. No, ale späť k tomu večeru. Poprosila som Rema, aby mi preložil runy ma Malfoyovom medailóne. Môj predpoklad, že runa v strede znamená ochranu, bol správny. Znamenala, ale zaujímavejšie boli runy okolo Urobosa a na zadnej strane. Aj keď Rem nevedel preložiť všetky, obom nám bolo jasné, že sa jedná o nesmierne zložité a silné zaklínadlo.

To čo dokázal preložiť, bolo niečo v tom zmysle, že má nositeľa chrániť pred láskou a nenávisťou milujúceho. Plus tam boli aj runy pre telo, kúzla a niečo s bránou a kľúčom. Mala som nekalé tušenie, že to práve táto hračka ho chránila pred mojimi kopancami, ale nebola som si tým úplne istá.

Chcela som vedieť, čo je vo vnútri, ale na zapínaní bola runa pre pečať, takže hrozilo, že ak by som ho otvorila, kúzlo by sa vytratilo... ale ak mám byť úprimná, pochybujem, že by mi teraz k niečomu bol. Malfoy to už istotne zariadil tak, aby sa medailón stal zbytočným. Takže, čo stratím, ak ho otvorím? Myslím si, že nič, ale aj tak som to odkladala. Ani neviem prečo. Bola to hlúposť a práve teraz ma to nakoplo k tomu, aby som s touto hlúposťou skončila.

Odložila som šálku bokom a z vrecka starých jean vytiahla strieborný šperk. Smaragdové oči na mňa nepríjemne hľadeli... akoby ma z druhej strany niekto sledoval. Nie, to sa mi len zdalo. Položila som šperk na stôl. Mala som silné nutkanie, opäť ho zodvihnúť a obzrieť si ho z každej strany, ale bolo by to zbytočné plytvanie časom. Urobila som to už toľkokrát, že som by som ho dokázala opísať aj v spánku!

Urobím to? A kruci, prečo nie!??

Opäť som ho zodvihla a palcom jemne prešla po dračej packe. Chladná na dotyk, ale bolo v tom niečo viac. Cítila som, ako sa mi do kože zakusujú tenké ihličky mágie. U Merlina, kašľať nato!

Uvoľnila som zapínanie. Čakala som, že sa niečo stane a aj sa stalo. Z vnútra medailónu sa vyvalil sivý dym a s ním aj vôňa starého kameňa. Nebol to nepríjemný zápach. Skôr to bolo až ukážkovo neutrálne. Dym sa vo vzduchu zrazil a na stôl dopadal jemný sivý prášok. Zbežne som si ho prezrela. V prstoch som zovrela prútik a v duchu odrapkala niekoľko preventívnych zaklínadiel, no na nič som neprišla. Fajn, tak toto by sme mali, teraz prichádza na rad odhaľovanie tajomstva.

Mierne som naklonila hlavu a odtiahla kovovú polku od druhej. Strieborné vnútro pokrývali rovnaké runy ako vonok. V strede trónila runa ochrany a okolo tej krúžili ostatné. No runy neboli tým, čo ma zaujalo. To nie... Vo vnútri ležalo niečo modré... Niečo... natiahla som sa po tom a v tom mi to doplo.

Ten hajzel!

Pozerala som sa na modrý prameň vlasov! Môj prameň vlasov!

Musel mi ho odstrihnúť ešte pred otcovou smrťou, lebo po nej som sa vrátila k pôvodnej hnedej. Štvalo ma to. Ako si dovolil strihať mi vlasy?!

Teraz som si bola viac-menej istá, že za moju neschopnosť ublížiť mu môže táto vecička. Nepochybovala som, že má v zásobe ďalšie... je to frustrujúce, keď si uvedomíte, že niekoho v podstate chránite vy sami. V tomto prípade Malfoya chránia moja vlasy... a tá kliatba, ktorá mi rovnako dáva ako nedáva zmysel.

Ochrana pred láskou a nenávisťou milujúceho? Či milovaného? Ale čo potom mali znamenať tie runy pre bránu a kľúč? No, jedno vysvetlenie by tu bolo. „Ochrana pred láskou a nenávisťou milujúceho“ by mohlo byť niečo ako prvá časť kúzla, runy pre telo a mágiu by tvorili ďalšiu časť a brána a kľúč... no, keďže som len vďaka medailónu našla vstup do „kopiek“, voľne by sa to dalo preložiť ako kľúč k bráne – ale tým pádom by na medailón boli naviazané dve rozdielne zaklínadlá... a to je nepravdepodobné. Už to zaklínadlo o milujúcom je veľmi mocné... ale kruci! Veď je to Malfoyova práca! Ten chlap dokáže zariadiť, aby mŕtvoly ožívali! Niečo takéto preňho musí byť hračka. A navyše, ako inak by som potom vysvetlila to, čo sa stalo v Seneis? Nedokázala som sa odmiestniť, dokým som to nedržala v rukách – dokým sa to nedotýkalo mojej kože a moje vlasy sa zas vzťahovali na kúzlo milujúceho – aj keď som mu tak úplne nerozumela. Teda chápem jeho výsledok, ale nechápem čo všetko presne zahŕňalo.

Asi by som nad touto záhadou strávila celý zvyšok života, keby sa odo dverí neozval Remov hlas.

„Otvorila si to?“

Prikývla som. Podišiel bližšie a mierne sa predklonil, aby mal lepší výhľad. Zverila som sa mu so svojimi postrehmi a on súhlasil.

„Dáva to zmysel... a je to Malfoyovo dielo. Ak by bol nieto schopný niečoho takého, tak potom on,“ priznal. „Vlastne prekvapilo by ma, kedy by to bolo niečo menej.“

„Ako to myslíš?“

Pozrel sa na mňa a pokrčil ramenami.

„Malfoy,“ povedal, akoby to všetko vysvetľovalo. „Mám taký dojem, že uňho musí byť všetko zložité, premakané a náročné. Prekvapilo by ma, keby toto nebolo.“

„Niekedy si myslím, že by vôbec nemuselo byť zlé, keby niečo bolo raz od času jednoduché...“ priznala som a on prikývol.

„To by nemuselo... inak, zháňa sa po tebe Lily a Alice.“

„Po mne?“ Nie len môj hlas znel zdesene. Väčšinou, keď mamičky povolali posilu znamenalo to, že ich dve ratolesti skončia na krku niekoho iného - najčastejšie mne! Úprimne? Ešte stále som sa bála. Vážne, bála som sa detí! Čo ak im ublížim, čo ak sa im niečo stane?

„Oou...“ zatiahla som a skryla si tvár do dlaní. „Chcú operku?“

Ľútostivo sa na mňa usmial a prikývol. „Myslím, že hej.“

„Pomôž mi!“ naliehala som a on veselo prikývol.

„Ak sa nebojíš, že by som ich predal Temnému pánovi,“ zatiahol veselo, ale ja som vedela, že ho to bolí. Postavila som sa a moja ruka sa mu obročila zozadu okolo krku a pritiahla si ho bližšie.

„Verím, že sa o nich dokážeš postarať lepšie ako ja,“ povedala som úprimne a jeho pery skrivil smutný úsmev.

„Ďakujem, že mi veríš,“ šepol.

„Vždy, kamoško, vždy.“

Červený salón sa z noci do rána premenil na centrálu Detského rádu. Kolísky, prebaľovaní stôl, oblečenie, hračky, flaše, plienky a iné nevyhnutné vybavenie, ktoré sa spája s materstvom a deťmi. Ja som sa tomuto miestu radšej vyhýbala a väčšinu dňa sa zdržovala v spálni – jasné že nie spálni pani a pána domu. Tá bola momentálne neobývaná. Sirius so Scary spával v izbe čo najďalej do tej mojej. Ja som vychytala tú vedľa Lylo.

A čo ja na Siriusa a Scary? Ak mám pravdu povedať, funguje nám to až zarážajúco dobre. Ešte nikto nezomrel a to je vážne úspech, nie?

„Tali, dáš na nich pozor? Len na chvíľu,“ žobronila Lily a ja som si ťažko vzdychla, ale prikývla.

„Ďakujem!“ ozvala sa pre zmenu Alice, ktorej materstvo moc prospievalo, no to isté sa ale nedalo povedať o jej svokre.

„Kam idete?“ chcela som vedieť. Lily nesmela opúšťať dom bez sprievodu aspoň dvoch ochrancov – pričom tento post väčšinou zastávali James a Sirius. Vlastne, podľa Dumbledora mala byť zavretá rovnako ako ja na Seneis. Ten chlap musí byť sadista! Každého by len zatváral! Raz to niekoho zabije! Pokúsil sa zavrieť aj Jamesa, ale s tým nemal šancu... Zatiaľ, ale ako dlho to vydrží? To je otázne.

„Prejsť sa,“ povedala Lily vyhýbavo, načo som sa zamračila a ona sa hneď pustila do zdĺhavého vystreľovania, ale hlavne do citového vydierania. „No tak Tali, vieš aké to je byť zavretá! Už to nevydržím! Potrebujem na čerstvý vzduch! Musím vypadnúť...“ Mala smolu. U mňa pochopenie nenašla.

„Nie,“ povedala som nekompromisne.

„Tali!“ zvolala zúfalo. „Ty by si najlepšie...“

„Po mne nejde masový vrah!“ pripomenula som jej.

„Nie, po tebe ide Malfoy. Aký je v to rozdiel?“ ozvalo sa odo dverí. A toľko k tomu, že ešte nik nezomrel. Milo som sa na ňu usmiala a ukázala jej fakera.

„Scary, zaraď spiatočku, tu tvoje chytré reči nikoho nezaujímajú!“

„Nie? A čo Lily a Alice?“ zavrčala.

„Takže ty si za, aby išli von? Len ony dve? Samé?“ Ha! Zahnala som ju do kúta. Ak povie áno, naštve Siriusa, ak nie, baby. Jej chyba, že je taká sprostá. Oh, ona je vážne sprostá!

„Jedna krátka prechádzka ešte nikoho nezabila,“ povedala nakoniec. Tak toto sa mi hádam len zdá!

„Počúvaš sa vôbec?“ zhúkla som po nej a deti v postieľkach sa rozplakali. Trhla som sebou pri tom zvuku. Dve mamičky po mne vrhli zlostné pohľady... Vážne ma mrzelo, že som chlapcov zobudila, ale pokiaľ to ich mamy udrží tu, prečo nie?

„Neville, pššt...“ Tíšila Alice svojho malého chlapca a Lily s Harrym na tom bola obdobne.

„Tali, prosím, ohriala by si mlieko?“ spýtala sa ma Alice a ja som po nej vrhla podozrievavým pohľadom, ale nakoniec prikývla. Prešla som do kuchyne a hľadala tam fľašu ako totálny debil, keď v tom okolo kuchyne prebehol Rem s tým, že ho poslali pre plienky – že vraj tie v salóne, nie sú dobré. Nesedelo mi to a keď som počula tiché zaklapnutie dverí, vedela som, že to urobili. Kruci! Vybehla som z kuchyne, rozrazila dvere, ale boli preč. Zdesene som hľadela do prázdna pred sebou a nedokázala uveriť, že to skutočne urobili!

Do riti, chalani ma zabijú!

Vrátila som sa dnu a nervózne si hrýzla spodnú peru. Moje prvé kroky zamierili do Červeného salóna. Musela som skontrolovať chlapcov... ale okrem nich som tam našla aj tú sprostú suku! Sedela na gauči a v náručí držala malého Nevilla.

„Ty sprostá kurva!“ štekla som po nej a ignorovala nepokojné zamrnčanie.

„Ticho!“ zavrčala po mne. „Chceš, aby začali plakať?“ spýtala sa ma škodoradostne, akoby ju chlapci predo mnou dokázali ochrániť... no možno aj dokázali.

„Budú plakať, keď ich matky zabijú!“ obvinila som ju, no ona nad tým len mávla rukou.

„Ale prosím ťa. Jedna krátka prechádzka ešte nikoho nezabila!“ oznámila mi.

„Jedna? Bože, to si vážne až taká sprostá?! Po Lily ide každý jeden Smrťožrút v krajine! Každý a ty...“ Nedokázala som nájsť dostatočne výstižné slovo, ktorým by som jej mozgovú kapacitu popísala. Navyše, nemala som čas. Musela som dať vedieť chalanom. Otočila som sa na odchod, keď v to ma zastavil jej vydesený hlas.

„Kam ideš?“ štekla po mne.

„Kam asi? Do centrály!“ zavrčala som.

„Nevieš, kde je!“ vysmiala ma, ale mala smolu. Dumbledore mi po Síriusovi poslal adresu napísanú jeho rukou.

„Vážne? Tak sa pozeraj!“ zavrčala som a opäť sa pohla.

„To nemôžeš!“ zvolala príliš hlasno a malý Neville sa rozplakal. „Urobíš im zbytočné problémy! Ak sa to...“

„Presne tak, Scary,“ štekla som po nej. „Ak sa to dozvedia chalani, budú mať parádny problém... ale ani zďaleka nie taký veľký ako ty. Vieš čo,“ zatiahla som a dramaticky sa odmlčala, „asi by si mala začať baliť.“

Na nič viac som nečakala a s pocitom dobre odvedenej práce vyšla do chodby. Nechala som ju tam s plačúcimi deťmi, ale nie na dlho. O pár chvíľ sa k nej pridal Rem a Lylo, ktorí jej s tíšením pomohli, no to sa za mnou už zatvárali vchodové dvere.

Bez váhania som sa odmiestnila pred vchod do nového centra Rádu. Nachádzal sa na okraji starého mesta. Nado mnou sa týčili vysoké historické budovy, ktoré lemovali malý park. Bolo tu pekne. Sálala z toho Londýnska pedantnosť a odmeranosť. Zamierila som k dverám s číslom 14 a bez ohlásenia ich otvorila. Pohltila ma typická viktoriánska chodba. Zo stropu visel malý kryštálový luster, pod oknom stál stolík z lešteného dreva a na ňom kytica bielych ruží. Pôsobilo to tu o čosi nemaj depresívne ako v predchádzajúcom sídle.

Nevedela som, kde ich hľadať a preto som sa vybrala za hlasmi. Prichádzali ku mne z druhého poschodia. Vybehla som po schodoch. Čakala som ďalšiu chodbu, možno menšiu predsieň, ale nie toto. Miestnosť bola... povedať, že veľká by bolo podhodnotenie roka. Bola obrovská. Stredu dominoval veľký okrúhli stôl, ale inak bola plná krabíc, menších stolov a množstva kovových skriniek.

Všetky pohľady v miestnosti sa upreli na mňa. Bolo tu... veľa ľudí. Nešlo o Najvyššie zasadanie, ale o bežnú poradu, na ktorú mali prístup všetci. Ale ešte nikdy sa nestalo, žeby sa na nej aj všetci zúčastnili. Ako inak, chýbal tu Malfoy. To, že nám pomáhal, vedelo len pár vyvolených. Stále to bol v prvom rade Smrťožrút a ak by jeho krytie padlo... no povedzme, že by si neodniesol len Rád.

„Tali?“ zatiahol prekvapene James a ja som trhla hlavou, aby ma nasledoval. Bez váhania tak urobil a nebol sám. Sirius urobil to isté. Dokonca aj Peter sa staval, ale zarazil sa, keď mu to Sirius prikázal.

Zatiahla som ich po jednej z bočných izieb a zadelila im, čo sa stalo. James zbledol ako smrť a Sirius začal nadávať. Tešilo ma to, lebo väčšina jeho zlosti patrila práve Scary.

„Vypadni odtiaľto,“ poradil mi James a ja som prikývala. Vedela som, prečo mi to radí. Bol tu Dumbledore... a s ním som sa vážne stretnúť nechcela. No nemala som na výber. Bola som na ceste von, míňala som Franca, keď v tom sa za mnou ozval Riaditeľov hlas.

„Thalia, prosím, môžeš...“ Nedovolila som mu dopovedať a skočila som mu do reči.

„Nie, profesor, nemôžem.“ S tými slovami som vyrazila k dverám. Nič nehovoril. Pochopil, že to posledné, čo chcem, je rozprávať sa s ním! S niekým komu som vždy bezvýhradne dôverovala a kto ma nechal napospas osudu, keď som jeho pomoc najviac potrebovala.

Stratila som sa za dverami a opäť sa odmiestnila.

Celý zvyšok dňa som strávila hľadaním. Preskúmala som každú štrbinu, každý kút, o ktorom som si myslela, žeby tam Lily a Alice mohli byť, ale zbytočne. Podvečer som sa s prázdnou vrátila domov. Bála som sa o ne! Bála som sa tak moc, až sa mi z toho zastavoval dych. Vážne som dúfala, že už budú doma, ale neboli. Našla som tam len Scary, ako sa v spolupráci s Remom a Lylo stará o chlapcov. Mala som sto chutí jej vynadať, ale bola som natoľko vystresovaná, že som to nechala tak.

Otočila som sa na päte a vyrazila do kuchyne. Mala som v pláne vziať si niečo pod zub a opäť vyraziť do sveta, ale to by ma najskôr nesmel vyrušiť známy hlas.

„Thalia,“ povedala, ale ja som ju ignorovala ako mnohokrát predtým. Išlo tu o princíp. Nechala ma tam! Mala to byť práve ona, ktorá by najlepšie mala vedieť, ako moc som tam byť nechcela. Ktorá ma mala poznať najlepšie. „Thalia!“ štekla naštvano, ale keď som ju stále ignorovala, prišla ku mne a trhnutím ma otočila k sebe. Venovala som jej jeden z mojich extrémne znechutených pohľadov a skrížila si ruky na prsiach.

„Čo?“ zavrčala som.

„Aleluja, tak čo, už sa nebudeš hrať ma malé urazené decko?“ vysmiala ma, ale to robiť nemala. Moja päsť vyletela vpred. Neviem, prečo zrovna ona... ale čo klamem! Viem to presne. Len dve osoby na tomto svete ma dokázali vyprovokovať ku skutočnému fyzickému násiliu. Malfoy a moja matka! Bez problémov sa mojej rane vyhla, ale opätovala mi ju vlastnou. Mala smolu. Bola som rovnako dobrá ako ona! No tým to skončilo. Nenastal žiadny prelomový zvrat, nepustili sme sa do boja... len sme tam tak stáli a čakali, ktorá z nás prehovorí ako prvá. Prehrala som.

„Čo chceš?!“ zavrčala som a ona mi odpovedala.

„Nebudem sa ti ospravedlňovať,“ povedala na rovinu.

„Ty? A ospravedlňovať sa? To je koniec sveta?“

„Odpusti si ten sarkazmus, Tali. Na mojom mieste by si urobila to isté!“ zvolala.

„Nechala svoju dcéru s maniakom ako je Malfoy?“ spýtala som sa zlostne. „Jasné, to by urobila každá dobrá mama. Veď prečo nie?!“

„Bolo to buď on, alebo ty – mŕtva! On ťa aspoň udržal nažive!“ skríkla a to bolo vážne prekvapivé, lebo ona sebakontrolu tak ľahko nestrácala. „Čo tak sa na to pozrieť z mojej strany? Čo tak chvíľu zauvažovať nad tým, že som tvoja mama? Že som sa ťa snažila chrániť? Nechce to každý rodič? Aby bolo jeho dieťa v bezpečí?“

„Tak, že ho podstrčí niekomu ako je Malfoy?!“ skríkla som.

„Preboha, Thalia! Miluje ťa! Ten chlapec by ti nebol schopný ublížiť!“ Chlapec? Vážne? Malfoy a chlapec? Už dávno nie!

„To si stavila len na toto? Ty ho nepoznáš tak ako ja...“

„A ublížil ti?“ spýtala sa. Veľmi dobre poznala odpoveď. S týmto ma zahnala do kúta.

„Nie...“ zavrčala som.

„Tak? Kto mal pravdu? Ja som ťa videla, Thalia! Videla som, ako si sa išla zodrať pre našu vec. Ťahala si smenu za smenou, takmer si nespala, nejedla... týmto tempom by si skôr či neskôr...“ nedopovedala, akoby nato nemohla ani pomyslieť, nie tak to ešte vysloviť. Potriasla hlavou a keď sa na mňa opäť pozrela jej tvár bola chladná... v pohode by dokázal súperiť s Malfoyovou kamennou maskou.

„Keď budeš mať deti, Thalia, pochopíš. Urobíš všetko preto, aby boli v bezpečí.“ Nato sa otočila na opätku a vyrazila preč. Nešla som za ňou. Lomcovala mnou zlosť a nech som sa akokoľvek snažila, nedokázal som ju skrotiť.

Dýchala som zhlboka. Prsty sa mi zatínali do béžovej linky... ale nakoniec som to aj tak urobila. Chytila som bielu šálku a tá vzápätí preletela miestnosťou, až sa roztrieštila o protiľahlú stenu.

Dych sa mi spomalil, opäť som sa dostávala pod kontrolu a keď sa tak stalo... Nechápala som. Toto sa na mňa nepodobalo. Ja nevybuchujem... Či? To ma pobyt v Seneis až tak zmenil?

Dúfala som, že nie.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter