OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 27: Prisahám!

05.06.2016 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1209×

Ja viem, že opäť pridáva príšerne pomaly, ale mám na to veľmi dobrý dôvod – skúškové, ktoré mi pri troche šťastie potrvá do 28.6., pri troche väčšieho šťastie ho ukončím aj skôr a pri absencii šťastia... no neviem, neviem.

No v každom prípade sa nezadržateľne blížime ku „koncu“ (opäť provizórnemu, ale predsa len koncu). Rozhodla som sa, že rovnako ako predchádzajúcu časť, aj túto ukončím na Vianoce, takže potom nám ešte ostáva hore-dole rok času do úplného poviedkového konca.

A prečo takéto opatrenie? Tali a ja si potrebujeme dať pauzu - minimálne do prázdnin – a navyše pracujem na ďalších dvoch príbehoch, ktoré majú už viac ako sto strán. Takže dosť, aby som ich mohla začať zverejňovať.

Jeden je o Siriusovi a jeho príšerne pesimistickej a chladnokrvnej americkej obhajkyni. Odohráva sa po porážke Voldyho...

A druhý je výnimočne z reálneho sveta, kde hlavná hrdinka desať rokov žila s drogovo závislou a detinskou matkou, než sa jej fotrík rozhodol zasiahnuť. 

No v každom prípade, snáď sa táto kapitola bude páčiť.

Sisa118

P. S.: Má venovanie pre všetkých, čo to s Tali až doteraz vydržali!

Podlomili sa mi kolená, medailón vypadol z rúk, zbrane odmietli zostať vo voľnom vrecku... Urobila som toľko hluku, že viac sa ani nedalo. Ležala som na zemi... nie... Nie!!! Rozosmiala som sa. Z očí my vytryskli ďalšie slzy, ale ja som sa nedokázala prestať smiať! Bola som taká... taká šťastná!!! Tvár sa mi vďačne tisla do hrubého, červeného koberca, ktorý chránil podlahu pred tmavým krbom v Červenom salóne.

Myseľ mi zaplavovali len dve slová:

„Som doma...“ šepla som. „Som doma... Som...“

Plakala som a smiala sa zároveň. Bola som tak ponorená do vlastného šťastia, až moje vedomie vytesnilo okolité zvuky.

„Čo?“ ozval sa nado mnou známy hlas, ale ja som ho ignorovala. „Kto...“ pokračoval, ale odpovede sa nedočkal. A možno ju ani nechcel? Možno na ňu prišiel aj sám, lebo prekvapene zmĺkol. Zatiaľ čo ja som sa smiala ako blázon, on stál nado mnou a hľadal slová. Nenašiel ich. Ale urobil niečo oveľa, oveľa, lepšie. Pohol sa vpred. Padol na kolená. Jeho ruky mi zovreli ramená. Bol neoblomný. Prinútil ma odtrhnúť tvár od toho najkrajšieho koberca na svete a posadiť sa.

Brada sa mu triasla, tie najláskavejšie hnedé oči boli zaplavené slzami a stisk na ramenách bol až bolestivý...

„Tali...“ šepol, akoby tomu stále nedokázal uveriť. Jedna ruka ma pustila a preniesla sa mi na tvár. Pohladila ma tak jemne, až to nešlo dokopy s nadšeným napätím v jeho svaloch.

Šťastne som sa usmiala cez stále prúdiace slzy a prikývla. Niekoľkokrát naprázdno utvoril ústa, akoby chcel toho toľko povedať, ale nevedel, kde začať... a ako to už v takýchto prípadoch býva, začal tou najmenej podstatnou vecou.

„Máš dlhé vlasy.“

Zasmiala som sa a on so mnou, no nevydržalo nám to dlho. V tej istej chvíli sme pochopili, že na toto slová jednoducho nestačia a navzájom sa uvrhli do medvedieho objatia.

„Thalia!“ zvolal plačlivo a jeho tvár sa pritisla k mojej.

„Remus!!!“ Neostala som mu nič dlžná. Objímali sme sa, akoby od toho záviseli naše životy. A ak mám povedať pravdu, ten môj aj závisel. Zvierala som mu krk ako v kliešťach. Nakoniec som nás prevážila. Od padol na chrbát a ja naňho. Zovrela som mu v rukách tvár za začala ho bozkávať na každé voľné miestečko s výnimkou pier. On ma zatiaľ objal okolo pása a pritiahol si ma bližšie.

„Čo sa...“ ozvalo sa nad nami. Dovolila som Removi nadýchnuť sa a zaklonila hlavu. Môj pohľad sa opäť stretol s hnedým. Oh, ty moja metla! Vyskočila som na nohy a rozbehla sa k nemu. Nemal šancu čokoľvek povedať, musel ma len chytiť. Rovnako, ako predtým na Rema, aj na Jamesa som sa zavesila ako kliešť.

„James!“ skríkla som. „Paroháč! Jamie!!!“ volala som ako blázon a objímala ho s takou verbou, ktorá by priemerného chlapa istotne udusila.

„Tali?“ zvolal prekvapene a ja som ho na odpoveď ešte viac zovrela. Tento krát mi objatie opätoval a s nadšením zvolal:

„Tali!!!“

„James, tak si mi chýbal!!!“ zvolala som. „Tak ste mi chýbali! Pri Merlinovi... ako moc!“ Z očí sa mi vyrinuli ďalšie slzy. „Chýbali ste mi... chýbali...“ opakovala som stále dookola a keď sa objavil on, kašlala som na všetko. Rozhodla som sa, že mi nič – skutočne nič nestojí zato, aby som s ktorýmkoľvek z nich bola pohádaná!

„Chalani, čo tu...“ Vošiel do salóna. Jeho hlas bol ako pohladenie všetkých tých pekných spomienok. Škaredé sa vytratili niekam do úzadia. Rozhodli sa prenechať túto chvíľu šťastiu mojej maličkosti. 

James sa mierne napol, Remus rovnako, ale nemali prečo.

Odstúpila som od Paroháča a zahľadela sa do tých prekrásnych búrkových očí. Po tvári sa mu rozprestrelo prekvapenie také veľké, že by v pohode mohlo súperiť s mojim šťastím, ale malo smolu. Dnes mi radosť už nič nepokazí!

Chvíľu sme na seba hľadeli. Rozmýšľali, kto urobí ten prvý krok a nakoniec naraz otvorili ústa. Ďalší pokus skončil rovnako a keď aj tretí, musela som sa zasmial. Chvíľu mu to trvalo, ale nakoniec úsmev pohltil aj jeho pery. Potriasla som hlavou a vrhla sa mu do náruče. Chytil ma a nie len to. Jeho objatie bolo niečo... čo mi tak dlho chýbalo. Plakala som. Ak dnes nevyplačem nové more, bude to úspech.

Naše objatie bolo trocha iné, ako objatia s chalanmi. Bolo váhavejšie, ale stále rovnako úprimné. Tisla som jeho vysoké telo k môjmu. Nebozkávala som ho. To nie... jeho tvár sa mi zaborila do vlasov a tá moja? Tá mu okupovala priehlbinu medzi ramenom a krkom. Istým spôsobom to bolo oveľa intímnejšie ako moje útoky na Rema a Jamieho.

On to povedal ako prvý.

„Tall, prosím, odpusť mi...“ šepol mi do vlasov. Odtiahla som sa od neho a moje oči sa opäť zaborili do jeho. Potriasla som hlavou a hravo ho buchla do pleca.

„Siri, prosím, odpusť mi,“ zopakovala som jeho slová. Zasmial sa a prikývol.

„Kamoši?“ spýtal sa.

„Kamoši,“ súhlasila som. Obaja sme urobili chyby. Veľké chyby. Neviem či ešte niekedy budeme schopný nadviazať tam, kde sme skončili, ale ani tie chyby nás nesmú stáť naše priateľstvo. To je oveľa dôležitejšie než čokoľvek! Než ktokoľvek.

Možno mi Malfoy nie je až tak ľahostajný, ako som si myslela, ale jedno viem istotne. Od neho som odísť dokázala. Od Siriusa? Jamesa? Rema? Dokonca Petra? Nie, od nich nedokáže. Vždy sa k nim vrátim. Nech sa deje, čo sa deje, oni sú moja rodina! Oni sú moje kotvy! Oni sú zmysel môjho života! Oni... iba oni.

Opäť som ho objala a on mi objatie naplno opätoval.

„Už neodchádzaj,“ prosil ma.

„Už mi nedovoľ odísť,“ súhlasila som. Zaborila som mu hlavu do hrude. Za sebou som začula plačlivé zavzlikanie. Prisahala by som, že to bol Rem, ale mýlila som sa. Tomu po lícach slzy stekali, ale tým trúbiacim slonom bol v skutočnosti James. Zasmiala som sa na plné hrdlo.

„Oh, ty citlivka,“ podpichla som ho. No on sa neudržal. O pár chvíľ som sa opäť stratila v objatí. Slzy sa mi stále tlačili do očí.

Po dlhej dobe som si skutočne pripadala doma.

„Chýbala si nám,“ šepol a ja som prikývla.

Úprimne, neviem ako dlho by toto naše zvítanie trvalo, kedy k nás z poschodia nedoľahol žilitrhajúci výkrik. U Merlina! To tam niekoho režú na kúsy? Inak si to vážne nedokážem vysvetliť? Pozrela som sa na Jamesa, ale jeho pohľad smeroval na poschodie. Výkrik sa ozval znova. Zamrazilo ma až v chrbtici. Stále mi nedochádzalo, čo sa deje. Stále nie.

James bol razom bledý ako stena za ním a chalani na tom neboli o nič lepšie.

„Čo sa...“ A výkrik zaznel znova. Umlčal ma a až keď sa na mňa pozreli tým podivným pohľadom, mi to konečne došlo.

„Lily... rodí...“ odpovedal ma moju nedokončenú otázku Rem, ktorý namáhavo prehltol. Zaskočilo ma to. Tak na toto som vážne, ale vážne nebola pripravená.

„Lily...“ začala som, ale stále som tomu nedokázala uveriť. Výkrik sa prihnal ako salva šípov a zasiahol nás do najcitlivejšej časti duše. Bože... muselo to vážne bolieť! Kričala.

Prisahám! Vážne prisahám, nikdy nebudem mať deti! Veď toto je, akoby ju tam mučili!

„Je... je v poriadku?“ spýtala som s desom a tento krát sa odpoveď prihnala od Siriusa.

„Je... podľa Euphy... je to ľahký pôrod.“

Namáhavo som prehltla. Na kožu mi vyrazil studený pot. Ak je toto ľahké, čo je potom ťažké!?

Krik sa stupňoval až ho nakoniec prebil iný. Vysoký, detský krik nasledovaný hlasným plačom. Zamrkala som a chalani so mnou. Žeby už...? Vymenili sme si prekvapené pohľady a potom sa ako jeden pohli vpred. Vo dverách sme mali menšie problémy... Nakoniec ako prvý išiel James a až za ním my ostatní. Schody sme brali po dvoch-troch, aby sme sa čo najskôr dostali k malému Potterčaťu.

Ako sa dalo čakať, Lily ležala v izbe, ktorú s Jamesom obývali od úplného začiatku. Už-už sa James naťahoval za kľučkou, keď tá sa v tej chvíli otvorila a von vypadla tá posledná osoba, ktorú som tu chcela vidieť. Scary.

Úprimne? Chcela som ju zabiť. Fakt, chcela... ale kašľať na to. Nedovolím jej, aby mi pokazila túto krásnu chvíľu. Vlastne, so Scary sa vysporiadám neskôr. Už mi viac nebude ničiť život.

Na tvári mala nasadenú bielu rúšku. Chcela niečo povedať, ale keď ma uvidela, slová sa jej zasekli niekde v krku.

James si jej nevšímal. Odstrčil ju nabok a prešiel popri nej dnu. My sme sa nahrnuli na ním. James mal oči len a len pre Lily. Chalani? To neviem, ale mňa ako prvé zaujala... krv. Bolo jej toľko. Fakt som sa bála, či nám tu Lily nevykrvácala, ale keď som sa na ňu pozrela, jej tvár bola plná života... No tak dobre, fajn, vyzerala akoby práve prebehla maratón, ale inak? Žiarila šťastím.

Euphy mala ruky celé červené, ale aj to bolo každému jedno. Podstatný bol ten malý, tmavý uzlíček, ktorý niesla k šťastným rodičom. Mrnčalo to, dožadovalo sa pozornosti. S chalani sme sa ako jeden pohli vpred, ale Euphyn pohľad nám hovoril, že ak to urobíme, máme po saláme. Zarazili sme sa polke kroku a sledovali, ako to malé pokladá Lily do náruče. James nad ňou žiaril ako tisíc voltová žiarovka... čo žiarivka! Rovno ako slnko!

Lily vytryskli slzy, keď sa jej to malé pomrvilo v náručí a zmĺklo. Natiahlo k nej malú pästičku... Hm... Lily ju jemne pohladila a bez toho, aby sa pozrela na Jamesa, povedala:

„Máme synčeka, James... Máme nášho malého Harryho.“

Poznáte ten pocit, keď stále prší a zrazu vyjde slnko? Keď máte dlho zlé obdobie a zrazu sa na vás usmeje šťastie? Kedy vám dlhodobo nedáva nič zmysel a odrazu je vám všetko jasné?

Tak presne ten pocit teraz zapĺňal moju dušu – každú bunku môjho tela.

Môj život odrazu dával zmysel. Nastolil sa v ňom poriadok.

Sledovať Jamesa nad jeho rodinou. Vidieť ten šťastný úsmev na Lilyných perách. A odrazu viete, prečo ste tu. Prečo žijete, aký je zmysel vášho života. V tej chvíli som si uvedomila, že presne toto je ono. Vidieť mojich priateľov šťastných.

„Von!“ štekla po nás Euphy ticho a my sme sa na ňu pozreli ako nakopnuté šteňatá!

„Von? Teraz?“ nechápala som a ona prikývla. Ak aj bola prekvapená, že ma vidí, nedávala to najavo. Jej diktátorská nátura sa prejavila v plnej sile.

„Malý potrebuje nakŕmiť. Von!“ vyhnala nás a my sme ju – aj keď neochotne – počúvli.

Ma chodbe sme si medzi sebou vymenili spiklenecké pohľady a potom sa v rovnakej chvíli rozosmiali.

Vážne, môj život odrazu dával zmysel.

Zišli sme späť do Červeného salóna. Bolo nám jasné, že nás tak skoro nezavolajú a v salóne na nás čakal veľký podnos perfektne voňajúcich croasantov. To mohla mať na svedomí jedine Lylo. A keď už sme pri nej...

„Lylo!“ zvolala som a sekundu nato sa vedľa mňa ozvalo hlasné PUK.

„Áno...“ začala, ale potom z ničoho nič onemela. Zažmurkala a tie jej dlhočizné mihalnice zvírili vzduch.

„Pani? Pani sa vrátiť?“ zamrnčala a urobila niečo, čo by bežný škriatok nikdy neurobil. Rozbehla sa ku mne a objala mi nohu. Zvierala mi ju tak silno, až som mala dojem, že sa odkrví.

„Lylo...!“ povedala som opäť a ona ku mne zodvihla mierne vydesené oči.

„Oooh, Lylo prosiť o...“ Nedovolila som jej dopovedať. Skolila som sa k nej a zodvihla ju na ruky. Objala som ju rovnako vrúcne ako ona mňa. Cítila som ako mi jej slzy zmáčali striebornú látku, ale bolo mi to jedno. Plakala a ja s ňou.

„Pani Lylo tak moc chýbať,“ zapišťala. „Lylo prosiť pani, aby už neodchádzať!“

„Neboj sa, Lylo... už neodídem. Dobrovoľne už nikdy,“ sľúbila som jej.

O dobrú hodinu a pol hodinu neskôr som stúpala po chodoch hore. Bola som prezlečená. Lylo mi našla nejaké oblečenie, čo som tu zabudla. Červená košeľa a rozťahané tepláky spolu moc neladili, ale koho to zaujíma? Mňa istotne nie. Vlasy som si zviazala do konského chvosta, aby mi neliezli tam kam nemali, ale moc to nepomáhalo. Jasné, pokúsila som sa ich odstrihnúť, ale neúspešne. Poprosila som o to aj Lylo a Rema, ale ani im sa to nepodarilo.

Zaklopala som na dvere, za ktorými sa nachádzala Lily a jej hlas ma povolal dnu.

Krv zmizla. Podlaha, posteľné obliečky – všetko bolo čisté. Dokonca aj Lily vyzerala, že si dala prinajmenšom sprchu, ale ako to dokázala, to mi je otázka. No v každom prípade teraz na sebe mala zelené pyžamo s bielymi puntíkmi a nie tú divnú nemocničnú košeľu. Vlasy stiahnuté do divokého drdola odmietali poslúchať a padali jej na plecia. Vzduch tu bol o čosi dýchateľnejší, ako predtým, začo mohlo otvorené okno.

„Tali,“ povedala a jej milý úsmev ma zahrial pri srdci.

„Zdravíčko, mamička,“ pozdravila som ju s úsmevom. Zasmiala sa. Prešla som si sadnúť na stoličku vedľa postele a pohľad nespúšťala z malého uzlíčka v jej náručí. „Ahoj, Harry,“ povedala som, keď som už sedela a pohľadom láskala to najkrajšie dieťa pod slnkom. No tak fajn, priznávam, nebolo o nič krajšie než malý slizolinský princ, ale to je vedľajšie. Harry je jednoducho krásky a ak niekto povie niečo iné, bude mať čo dočinenia so mnou!

Chlapec sa trocha pomrvil, ale inak stále tvrdo spal.

„Je prekrásny,“ povedala som a myslela to smrteľne vážne.

„Áno, to je,“ prikývla s úsmevom. „Môj malý Harry,“ šepla a pohladila ho po plnom líčku, potom sa jej pohľad obrátil na mňa a povedala:

 „Ďakujem.“

Nechápala som, čo tým myslí.

„Za čo?“ zasmiala som sa mierne nervózne.

„Za všetko, Tali. Keby si... keby si nepoprosila Reginusa o pomoc... Veľmi nám pomohol,“ priznala.

„Nič som neurobila,“ povedala som. „Chránil vás Malfoy, nie ja.“ Ale odteraz sa to zmení, prisahám. Odteraz vás budem chrániť ja.

„Urobila si toho viac, ako ktokoľvek iný. Viem, ako si ho nenávidela,“ priznala. „A cítim sa hrozne, že som ti to dovolila...“

„Lily, nemáš sa prečo. Nepýtala som si dovolenie,“ uisťovala som ju, no ona tvrdohlavo pokrútila hlavou.

„Nie, Tali, nerozumieš. Všetci sme si mysleli...“ nedopovedala a tak som to urobila za ňu.

„Že som vás zradila? Lily, ale presne to bolo cieľom. Mali ste si to myslieť, inak by nám Malfoy nepomohol.“

„Mali sme ti viac veriť!“ trvala si na svojom. Ťažko som povzdychla a pokrútila hlavou.

„Lily, prosím, už to nechajme tak. Som tu, som opäť pri vás. S mojou rodinou. Nič nie je dôležitejšie.“

„Ale...“

„Povedali ste prepáč, ja som povedala prepáč. Je to za nami. Už sa k tomu nevracajme, áno?“ naliehala som. Hľadela mi do očí, akoby v nich chcela nájsť odpoveď a niečo v nich nájsť musela, lebo sa spýtala:

„Ubližoval ti?“ chcela vedieť.

„Nie, čo ťa to...“

„Tváriš sa tak... tvoje oči. Niečo sa stalo.“ Prekukla ma a mňa prepadla neskutočná chuť povedať jej všetko, zdôveriť sa.

„Povedz mi to,“ naliehala a ja som sa otvorila. Povedala som jej všetko. Nevynechala som nič. A povedala som jej aj o porade... a o tom, čo po nej nasledovalo.

„Myslíš si, že ho miluješ?“ spýtala sa a ja som váhavo prikývla.

„Ale nie je to tá láska, čo spája teba a Jamesa...“

„Čo ty vieš? Možno je, len si jej nedala šancu.“

„Nie, to nemôže. Ty a James ste neoddeliteľní! Mne nerobilo problém odísť!“

„Tak po prvé, nezabúdaj, že ja a James sme sa dlhé roky nevedeli vystáť,“ zasmiala sa a ja s ňou. Tak to je pravda. „A po druhé. Ty si iná ako ja, Tali. Možno si to dokázala len preto, že ťa tam držal. Ak by si s ním bola dobrovoľne, aj vtedy by si dokázala odísť?“

„Jasné, že áno!“ zvolala som o čosi hlavnejšie, ako som chcela a maličký sa nespokojne zamrvil. „Prepáč, Harry,“ šepla som na otočku a v duchu sa musela zamyslieť. Dokázala by som odísť, keby som tam bola dobrovoľne? Nedokázala som s čistým svedomím povedať áno. Sama sebe nie.

„Možno si len k sebe potrebujete nájsť cestu,“ povedala a keď som ticho zatiahla:

„Možno...“ Neprekvapilo to len ju. Ale je príliš neskoro. Odišla som... a ak by som sa vrátila, on by na nijaké reči nemal náladu. Jednoducho by ma znova zavrel a bodka. A byť opäť zavretá ma desilo oveľa viac než čokoľvek iné.

Bola som zmetená. Príliš veľa pocitov. Moja hlava súrne potrebovala upratovaciu službu. Bola zahltená až to bolelo a preto mladá mamička musela otázku opakovať na dvakrát:

„Chceš si ho podržať?“

Prekvapene som potriasla hlavou.

„Nie! Čo ak mi spadne? Čo ak...“ začínala som panikáriť, no jej dôverčivý úsmev ma upokojil.

„Neboj, som tu. A nespadne ti. Ver mi.“

A ja som jej verila. Položila mi ten maličký uzlíček do rúk a ja som sa bála čo i len pohnúť, aby som mu nejak neublížila. Zobudil sa. Dezorientovane a nesynchronizovane zažmurkal. Najskôr otvoril jedno zelené očko a potom druhé. Pootvoril ústočká a pozeral na mňa ako na zjavenie... alebo skôr tak, akoby ma ani nevidel. Oh, bol taký krásny, maličký a bezbranný. Nechápala som, ako by mu niekto mohol ublížiť.

„Má tvoje oči,“ šepla som jej a ona sa zasmiala ako zvonkohra.

„To mi hovorí každý!“ Každý? Veď tu doteraz bol len James, Scary a Euphy.

„Ako dva smaragdy,“ pokračovala som a potom ma to napadlo.

„Myslíš, že ma vidí?“ Niekde som čítala... no skôr počula, že novorodenci nevidia.

„Maličký by mali vidieť len na osem až dvanásť centimetrov, takže áno, vidí ťa.“

Neviem prečo, ale potešilo ma to. V duchu som mu sľubovala všetko možné, ale hlavne to, že sa oňho aj o jeho rodičov postarám. Nedovolím, aby sa im niečo stalo.

Prisahám! 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 27: Prisahám!: