Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 26: Únik z reality väzenia? • OurStories.cz ~ naše povídky

Späť na Seneis

07.05.2016 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1282×

S hlbokým nádychom som vystrelila do sedu. Posteľ podo mnou sa preliačila a ešte viac, keď som prehodila nohy cez okraj matraca. Do očí sa mi tlačili slzy.

Nedokázala som to...

Nedokázala...

Poznávala som tie steny. Poznávala som tú posteľ! Tú prekliatu miestnosť! Vedela som, kde som a zároveň som si až bolestivo uvedomovala, že toto je to posledné miesto, kde som chcela byť. Za oknami vládla hlboká noc, ktorou sa rozniesol môj zničený výkrik.

Natiahla som sa po najbližšiu vec a tá vzápätí letela cez celú miestnosť až sa nakoniec roztrieštila o stenu. Nepomohlo to! Necítila som sa o nič lepšie... práve naopak. Moja zlosť zrástla. K črepinám čínskeho porcelánu sa pridal ďalší a ďalší a ďalší... keď došiel ten... chcela som sa pustiť do demolácie nábytku... ale neurobila som to. Ničenie nebolo k ničomu, keď som neničila to, čo som zničiť skutočne chcela. V mysli sa mi vynorila jeho tvár. Je niekde tu! Niekde v tomto snobskom bludisku chodieb! Niekde tu...

Vyrazila som k dverám. Trhla som kľučkou, ale tá sa odmietala pohnúť. Skríkla som od frustrácie a trhla znova. Nič.

„MALFOY!!!“ zrevala som, ale nikto neprichádzal. No ja sa tak ľahko nevzdám! „MALFOY!!! MALFOY!!! MALFOY!!! TY INCESTNÝ BASTARD! POĎ SEM! TY ZBABELÝ, SLIZKÝ HAD... TY...“

Stopla som... na moje obrovské prekvapenie... keď som trhla kľučkou, pohla sa. Rozrazila som dvere a odhalila prázdnu chodbu. Vrčala som ako besné zviera a podobne sa aj cítila. Bez váhania som prekročila prah. Túlala som sa chodbami. Aj rozčúlenej mi bolo jasné, že sa so mnou opäť hrá.

Ako prvá mi za obeť padla pracovňa... bola prázdna a keď som z nej odchádzala tak aj zničená, ako sa to len holými rukami dá. Moja zlosť, frustrácia a bolesť sa zmiešali do jednej veľkej spletitej guče, ktorá mi drvila pľúca a tlačila sa do krku. Keď sa mi dostane pod ruky... keď... ja...

„Malofy...“ zavrčala som a sekla sa v prúde tých najhorších nadávok. Stála som na prahu jeho komnaty. Obrovskej strieborno-zelenej miestnosti plnej všetkého, čo ho tak dokonale vystihovalo. Ale to nebolo to, čo ma umlčalo.

On... stál nad až nechutne veľkou posteľou... od pol pása hore nahý. Na sebe mal len pyžamové nohavice z draho vyzerajúcej striebornej látky, ktorá pôsobila, akoby bola utkaná z vody. Na široký chrbát mu padal dokonalý vodopád platinových vlasov, ale tento krát som sa nad tým už nepozastavovala. Ale aj tak ma ten pohľad nepríjemne vyviedol z miery. Jeho telo... a tá posteľ. Bola tak podobná tej, ktorú nám vybral v Núdzovej komnate... Nie! Nie teraz!

„Malfoy...“ zavrčala som opäť a on sa mi so stoickým pokojom pozrel do očí. Z postele zodvihol hornú časť striebornej nádhery a pomalým pohybom si ju navliekol na svalnaté paže. Nezapol sa... a ja som nevedela či sa tešiť, alebo ho preklínať. Skrížil si ruky na hrudy a ja som cítila, ako moja zlosť ustupuje. To nebolo prirodzené! Nebolo to možné! Toto sa nemalo diať! Ani pohľad naňho ma nemal takto rýchlo upokojiť! Bolo v tom nejaké kúzlo... No ja som sa nevzdávala. Vedela som, že mám byť prečo naštvaná a mienila som svoju zlosť dotiahnuť do úspešného konca, keď vtom...

Pohľadom som prechádzala po špičkovom hrudníku, po mohutných ramenách... ale tie prvotriedne svaly neboli to, čo ma zaujalo. Presne v strede, len pár centimetrov od miesta, kde mu pod kožkou bilo srdce, sa vynímal veľký strieborný... medailón? Už od pohľadu vyzeral byť nepohodlne ťažký. V hodnej časti, nad hadom/drakom požierajúcim si vlastný chvost – jeho osobným znakom Uroborosom – sa vynímal veľký smaragd. Uroborosa lemovali jemné umelecké runy a zapínanie, bolo štylizované do dračích pazúrov. No najzaujímavejšie na celom tomto umeleckom diele bolo, že v strede kruhu, ktorý svojim telom Uroboros vytváral, sa vynímala veľká runa. Poznala som jej význam. Patrila medzi prvé, ktoré ma na Rokforte naučil – OCHRANA. To by ma len zaujímalo, pred čím on potrebuje chrániť. Zvyšné starobylé znaky boli príliš malé, aby som ich dokázala rozoznať, nehovoriac o tom, že moje znalosti v tomto obore sa vzťahovali výlučne na to, čo ma naučil on. Ale ani tá runa nebola to hlavné, čo ma prinútilo zmĺknuť. Bol to celkový tvar medailónu. Moja myseľ si pospájala dve a dve dokopy a vyšlo jej, že práve objavila onen záhadný predmet, ktorý zapadá do prístroja v knižnici!

„Thalia,“ oslovil ma mierne a ja som dezorientovane zamrkala. Čo teraz? K čomu to slúži? Pred čím potrebuje chrániť? V hlave sa mi miešalo toľko otázok... Jedna predháňala druhú až z toho vznikol divoký hurikán bez odpovedí. Bolo mi jasné, že sa ho ani na jednu z nich nemôžem opýtať. „Potrebovala si niečo?“ pokračoval a tou otázkou vo mne opäť vzplanula iskra hnevu.

Vyhnala mi z hlavy dotieravé otázky a nahradila ich niečím oveľa aktuálnejším.

„Ty...“ zavrčala som.

„Drahá?“

„Prečo?!“ štekla som. „Prečo mi to robíš? Prečo ma nenecháš žiť?“

„Omyl, moja najdrahšia. Ja ťa nechávam žiť. Ver mi, mojím najhlbším prianím je, aby si žila,“ povedal pokojne, akoby som tu nešla buchnúť od zlosti.

„Pusť ma! Ja nie som bábika, s ktorou sa môžeš hrať!“

„To nie si,“ súhlasil. „Bábiky sú stelesnením nevinnosti a milosti. Ty v sebe nemáš ani jedno.“

„Malfoy! Prestaň ma chytať za slovíčka! Nepotrebujem ťa! Nechcem, aby si viac chránil Jamesa! Nechcem, aby si viac pracoval pre Rád! Nechcem, aby si...“

„Je príliš neskoro, moja drahá. Veci sú v pohybe. Z tohto sa už nedá vystúpiť. Chcela si, aby som im pomohol? Urobil so tak. Vystavil som nebezpečenstvu seba, aj svoju rodinu – kvôli tvojim priateľom. Obetoval som pre tvojich priateľov príliš a ja chcem, aby sa mi moje investície vrátili.“

„James a Lily nie sú nijaké skurvené investície!“ skríkla som a on sa pochmúrne usmial.

„Oni nie... ale ty áno.“ Pohol sa vpred. Mierne som potvorila pery. Nechápala, čo sa deje. Cúvla som. Podvedome. Neplánovala som to a ani som tomu nedokázala zabrániť. Nech už mal v pláne čokoľvek... nebude sa mi to páčiť. Opäť som cúvla. Každá jedna bunka môjho ja na mňa revala aby som vypadla, ale bolo príliš neskoro. Dvere za mnou sa zabuchli. Trhla som sebou pri tom hlasnom zvuku a otočila sa k nim. Chytila som kľučku, trhla som ňou, ale bolo to zbytočné...

„Povedal som, že ťa potrestám,“ šepol. Bože! Kedy sa dostal tak blízko? Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Čo chystá? Čo... Oh, nie! To nie! Nie! Nie!! NIE!!!

„Malfoy!“ skríkla som a pleskla ho po ruke, ktorá mi začala blúdiť po bruchu.

„Pozri sa sama do seba, drahá... a povedz mi, vážne to nechceš?“ vyzval ma.

„NECHCEM! JASNÉ, ŽE NECHCEM!“ Kurva! Veď som ho prišla zabiť! Prišla som sa mu pomstiť! Nedovolím, aby vyhral! V tomto nie! Nie, teraz nevyhrá! Jeho ruka sa stiahla... on sa odtiahol... ale je to bastard! Do sekundy bol späť. Dokonca ešte bližšie. Jeho pery sa ocitli vedľa môjho ucha a chrapľavo doň šepli:

„Neverím ti.“

„Ty neveríš nikomu!“

Zahnala som sa po ňom lakťom. Ale žeby to malo nejaký účinok? Pri Merlinovi, že nie! Vlastne, tento krát akoby boli jeho štíty ešte hrubšie. Boli ako guma. Tvárne, elastické, ale nedovolili vám zasiahnuť cieľ.

„Už som čakal príliš dlho, Thalia... dlhšie už nezvládnem...“

Pritlačil ma na dvere. Zajachtala som. Cítila som na chrbte všetky jeho svaly... jeho pery na krku. Veľké dlane mi uväznili zápästia a pritisli ich povedľa hlavy k drevu. Nechty som mu zaryla do kože, no aj v tom mi zabránili tie prekliate štíty!

„Kurva, pusť ma!“

„Nie... viem, že aj ty si v koncoch. Zakaždým, keď ťa vidím... tvoje oči hovoria za teba.“

„Tak skoč k očnému... si slepý!“

„Nie drahá... obaja sme si odopierali to, na čo máme nárok.“

„Ty nemáš nárok na NIČ!“

„Mám nárok na teba... a ty na mňa.“

„Si šialený! Kurva, Malfoy!!!“ Ignoroval ma. Mohla som sa brániť ako veľmi som chcela, no bolo to zbytočné. Jeho štíty mi nedovoľovali ublížiť mu a robili ma dokonale bezbrannou.

„Viem, že sa hneváš...“

„Oh, nemáš poňatia ako!“

„Myslím si, že mám... ten porcelán bol veľmi, ale veľmi drahý, najdrahšia.“

„Bol nechutný!“

„Čínsky porcelán nie je nikdy nechutný.“

„Náš príšerný vkus!“

„Môžeš ma urážať, Thalia, ale dnes aj tak dostanem, čo chcem... a ty mi ešte poďakuješ,“ ubezpečoval ma a obrátil k sebe. Bránila som sa, ale skončilo to presne tak ako posledne s tým rozdielom, že teraz som k nemu stála čelom... jeho pery sa dotkli mojich a... jeho jazyk mi vkĺzol do úst. Vyvádzal tam... a mne sa to tak páčilo. Nedokázal som tomu zabrániť. Kruci! Tie štíty mal aj v ústach!!! Dole sa mi rozhorel ničivý plameň a moje zradcovské myšlienky ma zaviedli niekam, kam som už nikdy vstúpiť nemala. Do rokov dávno minulých, do Núdzovej komnaty a ku chvíľam, ktoré som odvtedy nezažila... ani so Siriusom. Odtiahol sa a ja som toho mienila využiť!

„Ty namyslený incestný...“ V tom som sa stopla. Nedokázala som uveriť tomu, čo vidím... to nie je... Oh, môj... Pri Merlinovi! Na konferenčnom stolíku pri obrovskom kresle stála veľká a hlavne prázdna fľaša ohnivej whisky. Pohár bol ešte mokrý... On pil! Malfoy pil! Ale... vôbec nesmrdel! Dokonca ani jeho bozk nechutil po alkohole! Kruci, ako to ten chlap robí? To aspoň čas od času nemôže byť normálnou ľudskou bytosťou?! „Si opitý!“ obvinila som ho a on sa namiesto toho, aby sa – čo ja viem – hanbil, rozosial hlbokým a plných hlasom, ktorý mi rezonoval aj na tých najintímnejších miestach.

„Prichytený pri čine,“ potvrdil veselo. „Ponúkol by som aj tebe... ale ako iste vidíš, v tejto chvíli nemám čo,“ priznal bez štipky viny!

„Si opitý!“ povedala som znova a poriadne prekvapene.

„Len trochu, drahá.“

„Prečo nesmrdíš? Prečo nechutíš po alkohole?“ spýtala som sa na rovinu.

„Bola by si radšej, keby som smrdel a... chutil?“ zasmial sa, ale odpoveď našťastie nečakal. „Ale aby som odpovedal na tvoju otázku...“ Dramatická pauza, ktorú vyplnil hlbokým francuzákom. „Vypil som elixír, keď som počul, že si hore. Postaviť sa ti... vo viac netriezvom stave, by nemuselo skončiť dobre... ani pre jedného z nás,“ priznal a medzi jednotlivými pasážami mi špičkou nosa prechádzal po tvári.

„Nemuselo?“

Zahľadel sa mi hlboko do očí a ak som si myslela, že len ja som dnes v ráži, tak som sa veľmi, ale veľmi mýlila. Bol naštvaný prinajmenšom tak isto, no dokázal sa lepšie ovládať.

„Thalia, dnes si to prehnala,“ povedal a opäť sa mi jeho pery obtreli o krk. „Som... Zúrim,“ priznal polopatisticky. „Veľmi zúrim. Zúrim tak, že by som ťa najradšej...“ zhlboka sa nadýchol a namiesto dopovedania mi zovrel vlasy. Nebolelo to, ale vystihovalo to presne to, čo tým chcel povedať. Bolo to pevné, prudké a dominantné. Takéhoto som ho už dlho nezažila. Moja voľná ruka neváhala ani chvíľu a zovrela mu hrdlo. Jasné, že neúspešne. Nedokázala som mu skutočne ublížiť a on sa tváril, akoby som tak ani nebola urobila. „Zúrim, Thalia, robím všetko preto, aby si bola šťastná. Aby si ma... prijala. Aby si si konečne uvedomila, že som pre teba ten najlepší!“ Ako hovoril, tlak vo vlasoch povoľoval. „Chcem, aby si pochopila, že...“ nespokojne zaťal zuby. „Aj keď som len krôčik od toho, aby som ťa prehol cez koleno a dal ti presne to, čo si zaslúžiš...“ Dlhé prsty mi zovreli bradu a veľký palec jemne krúžil po jej hrane. „Nie som schopný... nedokážem ti skutočne ublížiť,“ priznal porazenecky. „Nedokážem to... ja...“ Samého ho toto spontánne priznanie prekvapilo. „Nedokážem to. Dokážem ublížiť komukoľvek inému, ale tebe nie... Si moja slabina, Thalia. Cez teba mi svet dokáže skutočne ublížiť. Potrebujem, aby si bola v bezpečí, inak je to, akoby som balansoval na okraji veľkej priepasti. Nedokážem kľučkovať medzi Rádom a Temným pánom a ešte sa aj báť o teba, moja najdrahšia.“

„Už nebudeš musieť,“ šepla som. „Už viac nemusíš chrániť Jamesa...“

„Keby to bolo také ľahké, ale nie je. Rozohral som nebezpečnú hru... a jej pravidlá sa nedajú len tak zmeniť. Musím chrániť Pottera, rovnako ako musím pomáhať Rádu... a tiež musím podporovať Temného pána. Dostala si ma do veľmi zložitej situácie, drahá. A ja ľutujem, že som ti dovolil ma do toho zatiahnuť. Mal som ťa zobrať a zavrieť hneď na začiatku! Mal som ťa chrániť hneď od začiatku! Nedovoliť ti stať sa aurorom... bola to chyba, ale ver mi. Už ju nezopakujem. Odteraz...“ Hľadeli sme si do očí a v tých jeho bolo odhodlanie, ktoré by dokázalo zničiť svet. „...ti už nedovolím riskovať. Budem ťa chrániť. Dám ti všetko, ale už nikdy viac ti nedovolím ohroziť vlastný život.“

„Malfoy, ja...“ začala som, ale prerušil ma bozkom. Ignoroval to, že som sa ho stále pokúšala uškrtiť a bozkával ma s plným nasadením.

„Už nikdy...“ šepol mi do úst. „Už nikdy... Thalia. Prisahám, už nikdy.“ Bol opitý. To mi bolo jasné. Úplne triezvy by sa mi takto neotvoril... teda ak sa to dá považovať za otvorenie sa.

Viem, že by som sa naňho mala hnevať. Viem, že by som sa mala brániť, ale... tak po prvé, bolo to úplne zbytočné a po druhé... prečo nie?!

Mal pravdu! Pomáhal Jamesovi! Zachránil Lily! Rád ho potreboval a uznával! Bral ho za produktívneho člena, lebo mu skutočne pomohol. Nie ako ja! Keď sa vojna skončí, na Malfoya budú všetci hrdý, ale na mňa? Čo také som pre Rád urobila ja? Tichý hlások hlboko vo mne mi našepkával, že veľa. Všetky tie mesiace som pre našu vec drela ako fretka, ale to bolo dávno. Ako som Rádu pomohla teraz? Tým, že som im poslala Malfoya? Je to dosť? Pre Rád asi áno, pre Dumbledora rozhodne, ale pre mňa? Nie, pre mňa to nie je dosť. James je môj priateľ – môj brat! To ja mu mám pomôcť! To ja sa mám starať o to, aby bol v bezpečí!

A navyše, bola v tom aj – hlavne - konská dávka pomstychtivosti! Sirius spal so Scary? Prečo by som ja nemohla spať s Malfoyom? Žeby preto, že ma tu drží ako slávika v zlatej klietke? To by mal byť dosť dobrý dôvod. Prisahala by som, že pred desiatimi minútami by bol viac ako dostatočný, ale teraz? Teraz, keď mi jeho prsty blúdili pod tričkom? Keď zo mňa strhli čiernu košeľu? Keď mi rozopli nohavice a vkĺzli... tam? Keď mi jeho pery bozkávali krk až sa nakoniec prebojovali k prsiam?

Divné, vôbec som sa nehanbila. Vôbec ma neprepadli rozpaky... nie, s každým ďalším dotyk som chcela viac a viac. Spomedzi pier sa mi ozývali hlboké vzdychy, keď mi zahryzol do bradavky, alebo príliš pritlačil. Presne vedel, kde čo chytiť, kde čo pohladiť... ako pevne, ako na mňa...

A ja?

Vykašľala som sa na všetko. Zúrila som. Oh, to áno. Stále mi išla buchnúť hlava, ale tento krát som svoju zúrivosť presmerovala niekam inam. Ruka mi zablúdila za lem jeho strieborných nohavíc. Bolo to až príliš jednoduché. Žiadne opasky, žiadne gombíky, len elastická guma.

Bol pripravený a tvrdí ako kameň. Dychtivo sa ponáhľal ústrety mojej dlani, ktorá ho láskyplne pohladila a potom zovrela. Tento krát to bol on, kto zalapal po dychu.

V tej chvíli som sa definitívne rozhodla. Teraz si užijem. Teraz bude len môj a ja mu dám parádne pocítiť, aké je to, byť v rukách iných!

„Thalia...“ zalapal po dychu, keď som neprestávala a dráždila čím ďalej, tým viac.

„Áno, drahý,“ šepla som mu tesne pri uchu. Zovrel mi zápästie, ale mal smolu. Miestnosťou a rozľahol môj smiech.

„Thalia...“ zatiahol a opäť ma pobozkal, akoby sa mojich pier nedokázal nabažiť. Ani neviem, kedy sme sa dostali na posteľ. Hm, no práve teraz jej veľkosť skutočne oceňujem. Cítila som na sebe každučký milimeter jeho dokonalého tela. S delikátnou radosťou som si uvedomila, že je ešte väčší než pred rokmi – a to všade. Na Rokforte bol ešte... chlapec. Teraz? Muž, zo všetkým všudy. Bol veľký, mohutný a svalnatý.

Posadila som sa naň a s nostalgiou bruškami prstou prechádzala po zarastenej hrudi. Zohla som sa a pobozkala ho na bradavky. Zavzdychal.

V niekde v hĺbke som vedela, že mi chýbal. Toto mi chýbalo. Sex s ním... a so zdesením som si uvedomila, že aj po rokoch som sa stále cítila ako vedy. Keď som stála pred zrkadlom, a pripravovala sa na boj o Rocville. Keď ma zaplavovali všetky tie rôzne pocity, ale hlavne to príšerné zistenie, že som sa doň skutočne zamilovala. Teraz sa všetky tie pocity vracali späť a ja som nevedela, ako im čeliť!

Stratili sme sa v sebe. Smiali sa, dovádzali, ale hlavne sa milovali. Po veľmi dlhej dobe som si v tomto dome pripadala skutočne... dobre. Nie šťastná, ale aj dobre je výrazný pokrok.

Prevalil nás. Ležala som pod ním a na prsia mi tlačila jeho váha. Jeho krásne zelené oči sa vpíjali do mojich. Opäť raz nevyzerali ako zelený ľad, ale lákavé čisté jazierka. Oprel si čelom o moje. Veľká ruka mi prebehla po stehne až ku kolenu. Obtočila som mu nohy okolo drieku... a potom to prišlo. Naplnenie.

Spočiatku tiché, neskôr hlasné vzdychy zaplavili ovzdušie zelenej komnaty. Vedel ako na to. Vždy to vedel.

oooOOOooo

Obklopovala nás tma, ale moje zmysli videli všetko. Ležala som na ňom, bruchom sa tisla k pevnému boku a on a zozadu objímal. Pokožka mi pod jeho dotykom brnela. Dlhé prsty sa v špirálach krútili po citlivej koži chrbta a ja som od spokojnosti div nepriadla. Cudzie pery mi do vlasov vtisli naliehavý bozk. Zavrtela som sebou a o tvár sa mi obtreli platinové chĺpky. Neodolala som a zaborila do nich ruku. Hruď sa mu prudko zdvihla a na oplátku mi jeho prsty prešli po extrémne citlivom boku.

„Thalia,“ šepol.

„Hm...“

„Milujem tvoje vlasy,“ povedal a ja som sa ticho zasmiala, keď mi ich pohladil.

„Sú príliš dlhé,“ oponovala som.

„Sú presne také, aké majú byť.“

„Nie, nie sú! Lezú tam, kam nemajú, zavadzajú na každom kroku, a je s nimi zbytočne veľa roboty,“ vypočítavala som.

„Ale sú krásne,“ zhrnul. „Pre takú krásu je pár chvíľ nepohodlia ničím.“

„Ty tým nepohodlím netrpíš, tak nevrav!“

„Ale aj tak... si krásna...“ zatiahol ospalo. No ja som mu nato neskočila! Malfoy a ospalý? To nejde dokopy! Mierne som sa nadvihla, že mu odseknem niečo veeeľmi inteligentné, ale to, čo sa môjmu pohľadu naskytlo, bolo tak nečakané, až som onemela. Zmrkala som s vedomím, že keď oči opäť otvorím, bude hore, ale nebol. Spal! On skutočne spal!

Mierne som naklonila hlavu a stále nedokázala uveriť tomu, čo som videla. Hovorí sa, že spiaci muži pôsobia oveľa chlapčenskejšie... ale o Malfoyovi by ani slepý nemohol povedať, že vyzerá chlapčenskejšie. Dokonca ani bezbrannejšie... ale predsa... sálalo z neho niečo, čo ma nútilo ho len tak sledovať. Nerobiť nič iné, len pohľadom prechádzať po jeho tvári... možno ju aj pohladiť, keby som sa tak nebála, že sa zobudí a táto ilúzia sa rozplynie rovnako rýchlo ako sa objavila.

Nie, Malfoy jednoznačne nevyzeral chlapčenskejšie, ale keď sa mu z tváre odplavilo to napätie, odmeranosť a chladná sofistikovanosť, vyzeral oveľa viac ako človek. Oveľa viac ako niekto, kto si zaslúži tie pocity, ktoré momentálne otriasali mojim vnútrom. Ako niekto, kto si zaslúži byť milovaný.

Z nepochopiteľného dôvodu sa mi do očí natisli slzy. Nikdy z nich nevypadli, ale už len ten fakt, že ma niečo takéto jednoduché dokázalo rozcítiť, sa mi nepáčilo. Nemal by na mňa takto pôsobiť! Ale to nemal ani pred rokmi a stalo sa. Láska je neskutočná sviňa a ešte horšie na to je to, že nám často vyberie práve tých, o ktorých mozog nestojí! Tých, ktorý si nás nezaslúžia! Tých, ktorý mám v minulosti tak veľmi ublížili! Žeby som trpela Štogholmským syndrómom? Žeby? Nie... ak som mala byť sama k sebe úprimná, musela som uznať, že v poslednej dobe Barbie urobil oveľa viac, ako len mi kazil život. Skutočne pomáhal mojim priateľom. Skutočne plnil všetky časti našej dohody. Zachránil ich životy! Počula som to! Na Rade to odznelo hneď niekoľko krát... dokonca mu James poďakoval... Urobil pre nich oveľa viac ako ja. JA! Ja, ktorá som ich mala chrániť! To zistenie neskutočne bolelo. Možno mal Sirius pravdu. Vykašlala som sa na nich. Možno, ak by som to vtedy dokázala zariadiť inak, nedosralo by sa toľko vecí. Možno by Rema nepovažovali za zradcu, možno by sme so Siriusom boli stále spolu, možno... a možno, a možno, a možno... to čo bolo už nezmením, ale stále ešte žijem! A kým žijem je tu šanca.

Neodolala som. Natiahla som ruku a pohladila ho po tvári. Vzdychol a mierne pootvoril pery. Tie moje korunoval jemný úsmev, ktorý sa mi odrážal aj v očiach. Z srdci som cítila taký ten podivne ľahký vánok, ktorý vás nadnáša... Ten podivný stav beztiaže...

To k tomu stačilo tak málo? Jedna noc? Ale aká... to je fakt! Teraz sa môj úsmev roztiahol do šibalského. Oh, to bola noc...

Ale nie, odbieham od témy. Bolo to, akoby sa nejaká zahrabaná a na milión kľúčov zamknutá časť mňa otvorila a pohltila ma. Spomínala som na tie posledné chvíle na Rokforte. Na skúšky, na podmienku „buď on, alebo aurori“, nato, ako som si myslela, že ma požiada o ruku... na tú noc... na to, keď si vybral svoju cestu a ja svoju... na Rokville... na Roba, na moje prvé vraždy... na tú bolesť, keď ma Bella učila a on tam len tak stál. Na jeho odchod... na to ako mi išlo prasknúť srdce...

A potom sa objavil znova. Šikmá ulička, on stojí oproti mne a ja sa neviem rozhodnúť či ho objať, alebo zabiť. Na naše ďalšie stretnutia. Na moju kariéru bodyguarda, na ten obed v El Rafael, na Milu... na jeho úskoky, nato ako ma nechal vyhlásiť za nesvojprávnu... ale aj na všetko ostatné. Na jeho pomoc, na podmienky.

Spomienky ma zaplavili ako cunami... odrazu som si pripadala príšerne stará. Vyprahnutá. Vyčerpaná. Chcela som si ľahnúť vedľa neho a zaspať. Ráno sa zobudiť a prvé, čo by som uvidela, by bol jeho úsmev... potom by sme sa milovali a ja by som nemusela myslieť na nič škaredé.

Ale realita bola iná.

Môj mozog aj napriek poblázneniu už vypracoval ďalší možný únikový plán. Bol rovnako provizórny ako všetky ostatné... ale za pokus to vždy stálo. A dnešok nie je výnimkou – nech sa už vo mne prebudilo čokoľvek.

Možno som ho skutočne milovala. No možno je asi dosť slabý výraz, ale city idú v dnešnej dobe bokom. Prvoradý je cieľ – a to zničiť Voldemorta. Ochrániť Jamesa a jeho rodinu! To je moja konečná stanica a Malfoy? Keby sme žili v inej dobe, bez našich problémov a rozdielov?

Natiahla som sa... a o pár chvíľ v rukách zovrela ťažký medailón.

Srdce mi udieralo o rebrá v zbesilom tempe. Bola som presvedčená, že sa prebudí, ale nestalo sa tak. Nestalo! A mne sa otvárala cesta von! Teda aspoň som v to dúfala. Bola som nahá a moje oblečenie sa použiť nedalo. Zničil ho! Totálne. Košeľa bola na franforce, nohavice na tom neboli o nič lepšie a presne z tohto dôvodu som nakoniec skončila v jeho striebornom pyžame. Bolo mi obrovské. Vrch mi padal takmer až po kolená a o nohaviciach to ani nehovorím. V páse som ich zviazala a lemy si na niekoľkokrát zahla. No, bude to musieť stačiť. Vyrazila som ku dverám, ale ako som čakala, boli zavreté. Moja ďalšia voľba padla na balkón. S ním to bola iná reč. Dokonca nebol ani zavretý. Bez problémov som vykĺzla na čerstvý nočný vzduch a prehupla sa cez kamenné zábradlie. Zostup nebol ľahký, ale ani taký ťažký ako som si myslela, že v toto gigantickom oblečení a bosých nohách bude.

Postupovala som tak rýchlo ako to len šlo. V niektorých pasážach až sebevražedne rýchlo. Keď sa chodidlá dotkli zelenej trávy s úľavou som vydýchla. Tak prvá časť je úspešne za nami.

Rozbehla som sa, späť do sídla vkĺzla cez pootvorené okno na kuchyni. Chodby som rezala s donebavolajúcou istotou, že viem, kam idem. Občas sa mi stávalo, že som sa tu aj po všetkých tých mesiacoch stratila. Dnešok jedným z tých dní nebol.

Knižnica bola ponorená do tmy a ticha. Bolo to až desivé, ale ja som sa nebála. Tá najdesivejšia vec, ktorú som medzi týmito stenami mohla stretnúť, práve spala o pár poschodí vyššie... ale otázkou je, na ako dlho!?

Rozhliadla som sa po okolí a rozčarovane zistila, že tá vec – stĺp, či čo – zmizlo. Úprimne? Vydesilo ma to! Zúfalstvo sa mi začínalo dostávať pod kožu, ale mozog ma nenechal na holičkách. Poradil mi. Z vrecka som vytiahla medailón a strach sa začal odplavovať. O pár krátkych sekúnd som to uvidela. Stálo to presne tak, kde predtým. Vydýchla som od úľavy a pohla sa.

Bez zbytočných okolkov som medailón zasadila do priehlbiny. Runy na zadnej strane zapadli do jednotlivých rýh. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom vzduchom rozvibroval zvuk, ako keď sa uvoľní veľká kladka. Bolo to príliš hlasné... a ja som vedela, že ak doteraz spal, tak teraz už je určite hore.

Vzala som medailón a rozbehla sa. Vysoko vyleštená podlaha mi plynula pod bosými chodidlami. Chladila, ale ja som si pripadala ako v jednom ohni. Išla som za zvukom a s výdychom zastavila pred vysokým priechodom na mieste, kde doteraz stálo oddelenie svetobežníctva. Bez váhania som vkĺzla dnu. Pohltila ma temnota a priechod za mnou sa zavrel. Zanadávala som, ale inak sa nezdržovala. Pohla som sa vpred. Ruky natiahnuté predo mnou mi ale po chvíli boli k ničomu. Oslepilo ma svetlo. Za začiatku som si myslela, že je to on, ale nebol. Ako som postupovala chodbou, jednotlivé pampy robili presne to isté, čo prvá.

Chodba pripomínala podchod, ktorý viedol do Chrabromilskej klubovne až nato, že bola oveľa dlhšia! Na jej konci sa rozprestierala veľká miestnosť ako inak ladená do zelenej a striebornej. Bola rovnako luxusná ako zvyšok sídla ale líšila sa v niekoľkých bodoch. Okrem veľkých čarodejníckych obrazov, ktoré na mňa vyjavene hľadeli – niektorým na hlavách trónili čapice na spanie - na stenách viseli aj prekrásne kordy a iné zbrane, pričom niektoré z nich som nepoznala, a to je už čo povedať. Elegantný nábytok dopĺňali podobné krehké kravinky, ktoré mal Dumbledore nasáčkované v pracovni, a to nehovorím o iných už od pohľadu nebezpečných veciach plných čiernej mágie. Väčšina z nich stála v sklenených vitrínach alebo na vyvýšených miestach, aby sa k nim človek len tak ľahko nedostal. Po zemi sa tiahol veľký zeleno-strieborný perzský koberec a presne na opačnej strane bolo to, v čo som dúfala. V sídle som nijaký nenašla, a to som ich hľadaním strávila niekoľko týždňov. Vedela som, že tu musí byť! Čoby to bolo za čarodejnícke sídlo, keby tu nebol? Chcelo sa mi plakať. Spomedzi úst mi unikol šťastný výdych. Vedela som, žeby som sa nemala radovať predčasne, ale inak to jednoducho nešlo. Tak dlho som na tento okamih čakala a teraz je tu! Teraz!

Pohla som sa vpred. Prvých pár krokov bolo váhavých, ale tie zvyšné?

Už som stála takmer v ňom. Už som bola skoro vonku! Už som bola takmer slobodná! Tvár mi zdobil nadšený úsmev, ale v tom moje periférne videnie zavadilo o niečo... Trhla som hlavou a moje pery opísali prekvapené O. Myslela som si, že som o ne prišla! Že ich už nikdy neuvidím, ale teraz?

Moje kroky sa odvrátili od vysokého, mramorového krbu a zamierili k presklannému podstavcu. Medailón som vopchala do vrecka a v rukách zovrela veľký palcát. Zvuk rozbíjajúceho sa skla pohltil okolie, ale mne to bolo jedno. Pár črepín mi porezalo chodidlá, ale koho to zaujíma, keď má slobodu takmer na dosah?

Vzala som si svoj majetok.

Prútik, Baillidh, Ackair.

Kabát ani masku som nikde nevidela. Bolo mi jasné, že sa s nimi musím definitívne rozlúčiť. Ale mrzelo ma to menej, ako keby som mala prísť o svoje zbrane.

Prútik a Baillidh som si strčila do vrecka a Ackair prevesila cez chrbát. O pár chvíľ nato som už opäť stála v krbe a pomedzi prsty mi unikal Hop-šup prášok. V duchu som si predstavila Červený salón a zvolala:

„Housie!“

No nič sa nestalo.

Zachvátila ma panika. Ruka sa mi opäť ponorila do zeleného prachu nasypaného v slonovinovom rohu zavesenom na stene krbu.

„Housie!“ skríkla som a roztvorila dlaň. Nič! Stále nič! Panikárila som. Zopakovala som to ešte zopár krát, ale výsledok bol stále rovnaký. Pohltilo ma zúfalstvo! Nechcela som tu ostať! Nechcela! Po tvári sa mi pustili prvé slzy! V krku mi navrela obrovská hrča. Počula som, ako sa blíži. Jeho rýchle kroky – beh! Bol v chodbe! Vedela som to!

Z úst sa mi vyrinul zdesený vzlyk. Teraz tu už ostať nemôžem! Teraz nie! Už to skoro mám! Teraz nie! Nie! Nie!! NIE!!!

„THALIA!!!“ zreval. Zúril. Čo zúril... toto bolo oveľa viac ako obyčajný hnev. „THALIAAAA!!!!“

„Nie...“ šepla som a hľadala... čokoľvek! Hocičo, čo by mi mohlo pomôcť. Bola som v koncom a rozhodla sa pre tú poslednú možnosť, ktorá mi ostávala. Bolo to to jediné, čo ma teraz mohlo zachrániť. Vkladala som do toho všetko moje nádeje! Ak to teraz nevyjde, skončila som. Už nikdy sa odtiaľto nedostanem! Budem väzňom do konca života! Budem...

Vytiahla som jeho medailón. Zovrela som ho tak pevne, až som ho na niekoľkých miestach preliačila.

Z chodby ku mne doliehal jeho rev. Bol tu! Bol!

Vbehol do zeleného kráľovstva. Na sebe mal len dlhý čierny habit so striebornou lemovkou. Pod ním bol nahý. Ale to bolo to posledné, čo ma teraz zaujímalo. Naše oči sa stretli. Jeho zúrivé, moje vydesené. Vytryskli mi ďalšie slzy.

Prešiel po mne pohľadom a nakoniec sa zastavil na ruke, v ktorej som držala strieborný šperk. Oči sa mu rozšírili – od strachu. Zlosť zmizla. Zbledol, čo bolo v jeho podaní vážne pôsobivé, a pohol sa vpred.

Neskoro.

Roztiahla som prsty. Zelený prášok sa vyspal na podlahu krbu. Zaiskrilo to. Otvorila som ústa. On zreval. Jeho rev sa mi odrážal až v srdci.

„Housie...“

Pohltili ma plamene.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter