OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 16 - Extrémne pochybná dohoda

13.03.2015 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 11× • zobrazeno 1381×

Táto časť je venovaná mime33, izzie22, Nathy, Violet, FILADE, Ivet, Týne, Trishe, Claw a Valhalinke.

Holky, díki za podporu. :D Je to jedna z mála vecí, ktoré ma v týchto dňoch dokážu potešiť. No jo, ako to tak vyzerá, tak som totálny vôl z angliny. Ach jo...

Ps. Valhalinka, dúfam, že to nie je nič vážne. A ak je, tak ti fakt prajem, aby si sa z toho veľmi rýchlo dostala. :D 

Kapitola 16

Tak, môj list zachránil tri životy! Nedokázala som tomu uveriť, ale bola to pravda. Ak by som ho nebola napísala... radšej si ani nechcem predstaviť, aké by to malo následky... a Malfoy o tom vedel! Vedel to a nič s tým neurobil. Doteraz som si myslela, že mama len preháňa, ale po dnešku? Dokonca aj Dumbledore sa tváril tak, že môj počin bol hodný metálu! To znamená len jedno. Nič z toho, čo mi mama napísala, nebol je blud, ale čisto-čistá pravda!

Ale to nebol koniec prekvapeniam.

Povedala som jej o tom, čo sa stalo vo Veľkej sieni a ona ma nezbuzerovala. Práve naopak. Nepriamo mi naznačila, že moju nenávisť voči Malfoyovi plne podporuje – s čím zas nesúhlasil riaditeľ.  Keď som odchádzala, prepaľovali sa s Dumbledorom pohľadmi. Tipujem, že po mojom odchode spolu viedli veľmi búrlivú diskusiu.

Čo sa týka trestu za môj prehrešok, mala som sa hlásiť u McGonagallovej. A to hneď po hodine. Urobila som tak a na moje prekvapenie som vyviezla len s mesačným po škole. No mala som nekalé podozrenie, že ma tým chcela pochváliť za záchranu Nikolasa a jeho rodiny - poznala som ich. Raz za čas sa u nás zastavili na večeru.

Ich dcéra Caroline bola zlatý, blonďavý anjelik, ktorý keď sa rozreval, mohol konkurovať aj Banshee! Jeho žena Luci bola zas stelesnením dobroty. Presný opak mojej mamy. Tá by nedokázala ublížiť ani muche!

Chalanom som o tom povedala pri najbližšej príležitosti, lebo od včera som nemala možnosť nadhodiť túto tému. Nepáčilo sa im to rovnako ako mne a spoločne sme sa zhodli na tom, že budeme Slizolinčanov sledovať.

No ešte predtým, ako sa tak stalo, som sa musela zapojiť do školského dňa. Keď som otvorila dvere na skleníku číslo deväť zachvátil ma hlasný rev. Spočiatku ma to prekvapilo, ale nakoniec mi doplo, čo to všetko má znamenať - podporu. Žiaci revali a volali mi na slávu ako veľkému, hrdinskému dobyvateľovi, ktorý porazil nepriateľskú armádu a teraz sa víťazoslávne vracia domov. Len tých pár Slizolinčanov, ktorých sme na hodine mali, bolo ticho.

A ja som, ako pravý víťaz, zadvihla ruky nad hlavu a hlboko sa uklonila. Rev sa znásobil tak, že ho nakoniec musela utíšiť profesorka Sproutová. Bolo príjemné vedieť, že je vaša práca kladne ocenená a ako som povedala už predtým, to mesačné po škole mi za to stálo!

Sedela som v knižnici. Okolo mňa lietali všemožné výtlačky a tituly. Ich hrubé väzby sa tesne míňali nad hlavami študentov. Bol to zvláštny balet plný kúziel a mágie. Ak som niečo na tomto mieste skutočne milovala, tak potom toto. V jednom z rohov sa samovoľne točila metla pri jej zúfalej snahe, zbaviť zem všetkého prachu... ale povedzme si to po pravde, knihu sú knihy a k nim prach jednoducho patrí.

Rozvaľovala som sa na širokom gauči pod vysokými oknami a čakala, kým Remus konečne vyhrabe titul s názvom História liečivých elixírov Walesu.

„Mám to!“ zvolal nadšene a ja som mala sto chutí skríknuť Halelujá!, ale nemohla som. V opačnom prípade by ma odtiaľto madam Pinceová hnala. Namiesto toho som sa ticho spýtala.

„Takže, ideme?“

Remus na mňa uprel zvedavý pohľad.

„Ponáhľaš sa niekam?“ vyzvedal.

Áno, ponáhľam. Mám stretnutie s istým slizkým hadom, ale nemusíš sa báť. Vieš, len som sa s ním len tak náhodou vyspala... To som mu fakt povedať nemohla.

„Tak nejako. Musím mame odoslať správu,“ klamala som presvedčivo.

„Aha,“ povedal. „Vieš, ešte sa musím pozrieť po Elixíroch blízkeho východu...“

Ou, len to nie! Veď len Wales sme hľadala takmer hodinu! Skrivila som tvár, ale on sa na mňa povzbudzujúco usmial.

„Nemusíš ma čakať. Choď. Uvidíme sa neskôr.“

Ak by som fakt nemusela, nešla by som. Mám rada tieto krátke chvíle ticha a pokoja v knižnici. Je to príjemná zmena oproti môjmu akčnému spôsobu života.

Prechádzala som takmer vyľudnenými chodbami. Bývalá učebňa transfigurácie bola zastrčená v odľahlej časti hradu, a aj to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo ju presídlili.

Látka modrých, bedrových riflí sa o seba v tichosti obtierala. Pre dnešok som vynechala nápisy a tie nadradila jednoduchá červeno-čierna károvaná košeľa. Prútik som mala zastrčený v zadnom vrecku. Ja viem, jedného dňa ma kusne do zadku – ako s obľubou tvrdí Moody.

Ako som sa približovala k učebni, bola som čím ďalej, tým viac nervóznejšia! Čo sa bude diať? Nemala som o tom povedať chalanom? Jasné, že nie! Nie som predsa zbabelec... ale aj tak... a dosť! Ak sa niečo doserie, tak sa postarám o to, aby za to Malfoy trpel.

Zastavila som sa pred obyčajnými rokfortskými dverami a čakala. Naberala som odvahu. Zhlboka som sa nadýchla a potom ich otvorila.

Prekvapilo ma, že ma hneď v nich nezasiahla kliatba a tak som vošla dnu. Učebňa bola plná zvieracích klietok. Prázdnych, zaprášených, zvieracích klietok každej veľkosti. Bol tu bodrel a zároveň poriadok. Škriatkovia sa tomuto miestu vyhýbajú. Prečo? To mi je záhadou.

„Prišla si,“ ozval sa odniekiaľ spoza hromady šrotu, hlboký, chladný hlas.

„Vynechajme zbytočné keci, Malfoy,“ zavrčala som, „a prejdime rovno k veci.“

„Netrpezlivá ako vždy...“ zatiahol povznesene, akoby ma poznal.

„Idiot, ako vždy,“ oponovala som znechutene.

„Prečo?!“ spýtal sa napokon, keď vyšiel zo svojho nenápadného úkrytu.

„Prečo, čo?“ nechápala som.

„Prečo si vždy taká... nepríjemná,“ hľadal správne slovo.

Zvedavo som si ho prezerala. Stál len pár metrov odo mňa. To je zmena! Fakt ma prekvapilo, že nemal školskú uniformu. Toto je hádam prvýkrát, čo ho vidím len v košeli a sivých, hladkých nohaviciach. Ignorujem fakt, že vyzerali ako súčasť obleku.

„Minuli sa habity?“ spýtala som sa sarkasticky a tento krát to bol on, kto nechápal.

„Habity?“

„Habity,“ potvrdila som. „To je to dlhé, čierne, čo vždy nosíš. Takže, čo sa stalo? Aj ten posledný zničila krv?“ provokovala som.

„Krv?“

„Ale veď vieš... predsa, keď s bračekom mučíte nevinných len z pasie...“ zatiahla som.

Pobavene nadvihol obočie. „Mučím? Ja?“

„Nie, ten vedľa teba... Jasné, že ty, Malfoy,“ zavrčala som. „Obaja veľmi dobre vieme, že je to tvoja obľúbená voľnočasovka!“

„Takže, podľa teba vo voľnom čase mučím nevinných?“ spýtala sa a tento krát sa fakt dobre zabával.

„Väčšinou muklov. A ak sa minú tí, tak potom deti, šteniatka a všetko, čo má vo svojom nervovom repertoári bolesť,“ vymenovávala som znudene. Ale ja som vedela, že je to pravda. Vedel o útoku na Delingovcou a nič s tým nespravil!

„Aha, takže podľa teba som zvrátený sadista?“ potvrdzoval si moju domnienku.

„Zvrátený?“ spýtala som sa naoko zamyslene. „Áno! Sadista? To na teba dokonale sedí! Opísal si sa dokonale.“

„Hm, a ty sa nebojíš? Som predsa zvrátený sadista,“ vysmieval sa mi.

„Teba a báť sa? Ani keby traktory padali.“

Tak nejako som očakávala, že sa ma rovnako ako Narcisa spýta, čo sú to traktory, ale buď to vedel, alebo ho to jednoducho nezaujímalo.

Mňa toto divadlo prestávalo baviť. Zamračila som sa a odhodlane vyhlásila.

„Malfoy, povedz, čo chceš alebo odchádzam. Tvoja prítomnosť u mňa vyvoláva alergickú reakciu!“

Pozorne si ma premeral a nevynechal ani centimeter môjho tela.

„Uzavrieme dohodu,“ vyhlásil napokon a ja som vyprskla smiechom.

„Malfoy, my sa nikdy nedohodneme. Nedokážeme to! Je to nereálne... a proti všetkým prírodným zákonitostiam,“ vyhlásila som odhodlane, ale on to tak nevidel.

„Dohodneme a hlavne ty tú dohodu veľmi rada prijmeš! A ešte mi za ňu aj pekne poďakuješ,“ predpovedal, no jeho slová sa stretli s odhodlaným výrazom. „Lebo v opačnom prípade, by sa mohlo stať, že toto...“ siahol do vrecka nohavíc a vytiahol odtiaľ čierny kus látky, „si nájde cestu k tvojim priateľom, ale ešte predtým sa o našej spoločnej noci dozvie celá škola.“

Vyvalene som hľadela na to niečo v jeho ruke. Spoznala som to. Nemohla som to nespoznať. Ten skurvený hajzel! Tak sem zmizli moje obľúbené nohavičky!

Zúrivo som zaťala zuby a vraždila ho pohľadom.

„Ty skur...“

„Áno, ja viem...“ zahriakol ma, akoby som mu práve nepokúsila vynadať. „Tak čo, dohodneme sa?“

„Ja sa nenechám vydieľať!“ skríkla som a hlas mi preskočil o oktávu vyššie.

„Ale no tak, kto tu hovorí o vydieraní? Ja ťa len priateľky varujem, že nepriaznivá odpoveď so sebou ponesie isté negatívne... dôsledky,“ vyhlásil pobavene a ja som začala zvažovať svoje možnosti.

Čo urobím?

Nedovolím mu, aby ma vydieral... ale na druhej strane, ak by to niekto zistil... bol by to môj koniec! Totálka! Spadla by som na úplné dno! Alebo to len zbytočne preháňam? A čo chalani? Odpustili by mi? Jasné, že hej. Vedeli, ako sa to stalo! Ale neodsudzovali by ma? Ani to nie. Naše priateľstvo bolo viac, ako len krátkodobé pobláznenie. Boli sme skutoční priatelia! Ale aj tak... nesmeli sa to dozvedieť!

Z neznámeho dôvodu mi napadol Rob. Videl vo mne vzor. Nemohla som ho sklamať! Nemohla som sklamať svoju fakultu! Nemohla som sklamať záškolákov a krucinál nemohla som sklamať ani samú seba! Ak by sa to prevalilo... Nedokázala by som sa na seba pozrieť do zrkadla... ale stojí mi to za to, aby ma vydieral?

„Ak to prezradíš, chalani z teba stiahnu kožu!“ vyhrážala som sa.

„A kto sa vyhráža teraz?“ spýtal sa pobavene.

„Len ťa priateľsky varujem,“ odvetila som kyslím tónom.

„V tom prípade musím tvoje priateľské varovanie odmietnuť. Nebojím sa ani Blacka, ani Pottera a už vonkoncom nie Lupina. Je mi jedno, čo spravia.“

Z neznámeho dôvodu som mu verila. Nie, nebol silnejší ako oni. Vlastne, bol s nami na rovnakej úrovni, ale na rozdiel od nás si mohol byť istý, že keď prikáže, celý Slizolin sa postaví pred neho a bude ho brániť vlastným telo. Ak by sa to prevalilo, mňa by sa Chrabromil nezastal. Brali by ma ako zradcu. Skutočne? Nepreháňam opäť?

„Čo keby si si najskôr vypočula môj návrh a až potom sa rozhodla?“ spýtal sa nečakane a ja som ho prepália nenávistným pohľadom.

„Čo chceš?“ štekla som a on sa víťazoslávne usmial.

„Tvoj čas,“ odvetil tajomne.

„Rozviň to,“ prikázala som a on sa usmial ešte viac.

Bol to mrazivý úsmev, z ktorého mi nabehla husia koža aj na miestach, o ktorých som doteraz nemala ani tucha, že ich mám.

„Každý deň so mnou stráviš jednu hodinu,“ vyhlásil, ale odpoveďou mu bol môj podráždený smiech.

„Ani nápad! To rovno môžeš všetkým oznámiť, že sme spolu spali! Chalani by do týždňa prišli na to, že sa niečo deje,“ zavrčala som. „A čo by tieto „stretnutia“ vlastne obnášali?!“

„Nič, čo by ti nevyhovovalo.“

„A to je presne čo? Definuj!“ štekla som. Strácala som aj posledné zvyšky sebakontroly. Len nech pokračuje a onedlho nebude mať komu, čo povedať. Koniec koncov, z hrobu sa dostáva dosť ťažko!

„Nič. Ja vyberiem čas a miesto a ty so mnou stráviš jednu hodinu. Prisahám, nebude sa tam diať nič, čo by si nechcela,“ vyhlásil.

„Prečo ti neverím?“ spýtala som sa sarkasticky. To, čo navrhoval znelo priveľmi lákavo! A to sa mi na Slizolinčana – hlavne na Malfoya – nehodilo ani najmenej!

„Lebo si od prírody nedôverčivý typ?“ nadhodil nesprávnu odpoveď.

„Malfoy! Na rovinu mi povedz, čo chceš!“ zavrčala som.

„Už som povedal. Chcem jednu hodinu každý deň. Ja vyberiem čas a miesto. Tvojou úlohou bude dostaviť sa a stráviť ju so mnou,“ zrekapituloval.

„Čo by sme počas tých hodín robili?“ ujasňovala som si.

„To určíš ty, ale nesmie to zahŕňať útoky na moju osobu.“

„Fyzické alebo slovné?“ 

„Najlepšie oboje, ale vystačím si s fyzickými.“

„Patria sem aj čarodejnícke zápasy?“

„Patria,“ potvrdil.

„Takže, ja budem rozhodovať o tom, čo sa počas tých hodín bude diať?“ utvrdzovala som sa v podmienkach... bolo to priveľmi lákavé a ja som vedela, že uzavrieť dohodu s ním, je ako uzavrieť dohodu s prechcaným raráškom... ale mala som na výber?

„Víkend!“ vyhlásila som nakoniec.

„Víkend?“ zatiahol.

„Áno, víkend. Budeme sa stretávať len o víkendoch.“

Krucinál, prečo krútiš hlavou?

„To je málo,“ vyhlásil neoblomne.

„Je to dosť! Ak by som mizla častejšie, chalani by si toho všimli!“ zavrčala som a on to zvažoval. Nakoniec si ťažko povzdychol a ja som nevedela, čo očakávať.

„Víkendy a jeden deň počas týždňa s tým, že ho vyberiem ja,“ vyhlásil nekompromisne a ja som vedela, že lepšiu ponuku nedostanem.

„Fajn...“ kapitulovala som a zlostne zúžila oči.

To som fakt teraz uzavrela dohodu s Reginusom Sargasom Malfoyom? Som normálna? Jasné, že nie! Ak by som bola, tak by som ho na mieste prekliala a potom sa pokúsila zakamuflovať jeho vraždu za nešťastnú nehodu – aj pri tom by som mala väčšiu šancu, že moje čierne tajomstvo neuzrie svetlo sveta, než pri tejto extrémne pochybnej dohode!

„Podáme si ruky?“ spýtal sa pobavene aj keď odpoveď vopred poznal.

„To by som radšej pobozkala trolla!“

„Tvoja voľba, ale mám dojem, že by to bolo neporovnateľne horšie.“

„Nič nie je horšie, ako dotýkať sa teba!“

„To sa ešte uvidí,“ zatiahol tajomne. Ehm, povie mi niekto, prečo sa mi ten tón ani najmenej nepáčil? Hah, zas mám husiu kožu! Neznášam to.

„A teraz mi ich vráť!“ zavrčala som a rukou hodila k čiernym nohavičkám s jasným nápisom NEVSTUPOVAŤ!.

„Nie, tie si nechám... Pre istotu,“ dodal a mňa išlo vystreliť z kože.

„Načo ti budú moje nohavičky?“ štekla som.

„Ako poistka, že nezabudneš na našu dohodu,“ uzemnil ma.

„Len aby si nezabudol ty,“ varovala som ho. „Potom ťa predo mnou nezachráni ani sám Slizolin!“

„Tomu verím.“

A tak započala cesta do môjho osobného pekla.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 16 - Extrémne pochybná dohoda: