OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stratení a nájdení 8. kapitola

15.06.2014 (14:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 2× • zobrazeno 644×

Povedz mi svoj príbeh (Remus)

A tak cesta pokračovala ďalej.

Všetci mali byť v povznesenej nálade – veď pred pár chvíľami vyhrali bitku, v ktorej boli v neskutočnej nevýhode. Dokázali sa zmobilizovať a pod vedením Legolasa vybojovať víťazstvo len s minimálnymi stratami a pár zraneniami. Celý tábor už dlho nezažil takúto bitku. Nikto, až na samotného Legolasa, sa nepozastavoval nad tým, že do takejto situácie sa v prvom rade nemali vôbec dostať.

A predsa, nikto sa nahlas neradoval. Postupujúca skupina nespievala, ani sa nahlas nesmiala. Nad hlavami celého vojska sa vznášal úžas a obdiv.

A to všetko pre Remusa Námesačníka, ktorému sa prednedávnom ešte vysmievali. Pre jeho kúzlo - niečo, čo ľud Stredozeme nevidel od čias Spoločenstva prsteňa.

Remus tentoraz už nekráčal v strede skupiny, ľudia ho dostrkali dopredu, do tesnej blízkosti Legolasa – bolo zvykom, aby významnejšie osoby šli ako prvé. Ten na neho občas hodil rýchly pohľad, no inak na sebe nedal znať, že by Remusa nejako akceptoval. Muž nevedel, či sa elf ešte stále hnevá za jeho slová  o ich boji alebo je proste len príliš šokovaný z kúzla, ktorého bol svedkom.

Z tichej skupiny za Remusom sa stále niesol obdivný šepot, zo slov bolo cítiť zjavnú úctu. Po opovrhnutí ani pamiatky. Remusovi to liezlo na nervy – bol zvyknutý, že ho považujú za poloblázna a vo svojom vlastnom svete ním opovrhovali pre lykantropiu. Nikdy nemal v spoločnosti dobré postavenie.

A zrazu je hrdinom, ktorý zachránil čarami život veliteľa Legolasa.

Bol rád za to, že aspoň Valor sa tváril ako-tak normálne. Tento elf  očividne vycítil, že Remus Námesačník v tejto chvíli potrebuje hlavne poriadnu dávku normálnosti. Preto začal Remusovi opäť rozprávať legendy Stredozeme. Vlkolak počúval len spolovice, mnoho síl musel sústrediť na to, aby dokázal kráčať. No za rozptýlenie bol Valorovi viac ako vďačný.

A áno, kráčal sám. Po prvotnom vysilení z kúzla Canaris Horribilis  sa mu sily vracali  rýchlo. Po pár minútach dokázal už stáť, i keď mal nohy ako z gumy a pridržiaval ho Valor. No Remus nechcel, aby sa zdržiavali na mieste bitky ani o minútu dlhšie, ako bolo skutočne potrebné. Ešte stále tu boli priveľmi nechránení, nikde nebolo napísané, že sa tu neobjaví ďalšia jednotka tých príšer.  Preto Legolasa požiadal, aby sa pohli ďalej. Elf pravdepodobne zdieľal jeho názor, pretože sa nedal ponúkať dvakrát.

Remusovi sa najsamprv kráčalo veľmi ťažko, Valor ho musel takmer napoly niesť. To sa nepáčilo ostatným – všetci mu boli zrazu ochotní pomôcť, aj keby ho mali niesť medzi sebou. Lenže to by vlkolak ani za svet nepripustil, mal svoju hrdosť. Preto hneď, ako to len bolo možné, začal kráčať sám, aj keď nezrovnalosti terénu sa mu prekonávali skutočne ťažko.

Vtedy sa na scéne objavil opäť elf Legolas – bez slova mu podal hrubý dlhý konár, ktorým si mohol pomáhať ako barličkou. Remus mu za to bol vďačný, aj keď sa cítil trochu zahanbene. A to, že hneď, ako prijal konár, sa za jeho chrbtom začalo rozliehať šepkané meno Gandalf  mu tiež nepomáhalo.

Vďaka Valorovi  Remus presne vedel, kto tento muž, typický práve svojou čarovnou palicou a dlhou bielou bradou, bol. Prišlo mu nevhodné porovnávať sa s ním. Remus určite nebol tak dobrým čarodejníkom ako Gandalf, skôr mu to pripadalo, ako keby bol Gandalf obdobou Albusa Dumbledora.

Rád by vedel, čo by si o tomto myslel Sirius. Nepochybne by ho to neskutočne pobavilo.

Remusove myšlienky sa mimovoľne stočili k okamihu, keď vyvolal piatich psov – spomínal na to, čo tomu predchádzalo. Cítil sa, ako keby hnev a bezmocnosť zo smrti Siriusa zaplavili jeho myseľ a krv. Nútilo ho to zabíjať s novým nasadením a takmer zvrátenou radosťou. Remus vedel, že počas boja sa prebral k životu Námesačník bažiaci po krvi a je jedno, či priateľovej alebo nepriateľovej. Začínal sa vymykať spod kontroly až do okamihu, keď na neho uprel pohľad Legolas.

Ten elf  veľkou mierou prispel k udržaniu Remusovej príčetnosti a ani o tom nevedel – práve znepokojenie, ktoré v nich zazrel, rovnaké, aké ho sprevádzalo v pohľadoch ľudí všade, kde sa vo svojom svete pohol, donútilo jeho ľudskú časť opäť Námesačníka skrotiť. Remus mal ešte stále pri sebe tú sekeru – podľa dĺžky rukoväte bolo ľahké uhádnuť, že patrila pravdepodobne trpaslíkovi - aj keď ju teraz niesol Valor.

A potom ten výbuch energie pri pohľade na rútiacu sa skalu a samotné kúzlo. Remusa v tej chvíli zaplavil pokoj, pred očami mal stále usmievavú tvár svojho mŕtveho priateľa. Chcelo sa mu smiať s ním – jeho mágia je naspäť! Stále je čarodejníkom, aj keď tu kúzla majú iné pravidlá a prútik je očividne zbytočný.

Ach, Tichošliapok, kde je tomu všetkému koniec?

Valor medzitým dorozprával legendu o akýchsi deťoch Hurína. Dlhý deň sa chýlil k súmraku, no oni boli ešte stále v pohybe. Na každého začala sadať únava a tak Valor začal spievať.

Jeho spoločník mal krásny hlas a veselá elfská pieseň z jeho pier postupne každého preberala k novému životu. Jeho spev bol jednou z vecí, ktorú Remus na Stredozemi miloval.

No pieseň neprinášala radosť každému – keď k nim Legolas natočil hlavu, videl Remus v jeho očiach smútok a niečo veľmi... vzdialené. Bolo to len na okamih, než sa k spevu pridal svojim hrubším hlasom i on sám, ale Remus to predsa len zazrel.

Onedlho sa lesom rozľahla skutočná tma. Ani čo by to mal Legolas presne naplánované, pred nimi sa rozprestrela veľká čistina, kde nariadil odpočinok s tým, že v pochode budú pokračovať ráno. Všetci začali rozkladať malé ohníky, Valor mu pomohol usadiť sa a zaobstaral mu chlieb. Remus ho s chuťou zjedol a zapozeral sa do plameňov, tak ako mal vo zvyku.

Po tom čarovaní sa cítil nezvyklo ľahko, ani čo by malý kúsok jeho žiaľu odišiel spolu so psami. Jeho telo ale nutne potrebovalo odpočinok – už sa dokázal bezproblémovo pohybovať tak ako predtým, no bol malátny, nohy stále vratké. Naďalej sa preto spoliehal na barličku od Legolasa.

Ten momentálne pochodoval táborom a kontroloval všetkých navôkol, tak ako mal vo zvyku zas on. Chcel vedieť o každom, kto bol nejako zranený a mená tých pár, ktorí padli. Ich telá, zabalené v bielej plachte a uložené na okraji tábora, budú onedlho so cťou pochované.

Remus Legolasa sledoval pohľadom, každý jeho pohyb po tábore. Všimol si, že keď skončil s obhliadkou, vydal sa priamo do lesa.

„Kam to Legolas ide?“ spýta sa Valora, ktorý sedí a ujedá svoj prídel jedla hneď vedľa neho.

„Asi na obvyklú prechádzku, popremýšľať. Je to jeho spôsob, ako sa vyrovnať s udalosťami dňa.“ Mykne Valor plecami.

Remus sa zamračí – elfský vodca je nepochybne jeho dnešným kúzlom vykoľajený. Nemal by sa s ním o tom porozprávať?

„Ospravedlň ma,“ zamrmle Remus, ťažkopádne sa postaví, rozhodnutý nasledovať Legolasa.

„Neviem, či by si ho práve teraz mal vyrušovať,“ odvetí mu Valor, „Legolas taký čas rád bývava sám.“ Remus bol v pokušení poslúchnuť elfa a opäť si sadnúť.

Úprimne povedané, bol priveľmi unavený na to, aby sa mu chcelo rozprávať sa s Legolasom, ktorý voči nemu ešte stále cíti hnev.

„Ver mi, musím to spraviť,“ odvetí so sebazaprením a odprevádzaný pohľadom všetkých členov tábora sa vydá za vodcom. Valor sa ho už nepokúša odradiť ani zastaviť, aj keď pred dnešným bojom by tak nepochybne spravil. Lenže ani Valor sa nevyhol tomu, aby začal voči tomuto cudzincovi, svojmu priateľovi, cítiť nový rešpekt.    

Remus kráča lesom v Legolasových šľapajach najtichšie ako len vie, ak keď s paličkou to nie je najľahšie. Po pár minútach chôdze náročným terénom sa dostane na menšiu čistinku. Jej stredom je malé jazierko obklopené papradím a kameňmi. No a na jednom z nich sedí práve Legolas.

Remus k nemu potichu podíde a odkašle si – elf pôsobí veľmi vznešene, mesačné svetlo jeho črtám a vlasom ktoré teraz vyzerajú ani tekuté zlato, veľmi svedčí.

„Prijmeš spoločnosť jedného blázna bez mágie?“ spýta sa ho Remus položartom, snažiac sa prelomiť Legolasovu strnulosť a čaro, ktoré sa okolo neho vznáša.

Elf na neho chvíľu nemo hľadí – ani čo by čakal, že sa mu Remus nejako vysmeje. Potom prikývne a posunie sa na kameni tak, aby bolo dosť miesta pre obidvoch. Remus s povzdychom zloží svoje telo vedľa Legolasa, vďačný za to, že už nemusí stáť. V tej chvíli sa cíti ako starec.

Chvíľu obidvaja ticho hľadia na jazierko korunované tenkým kosáčikom mesiaca. Okolité paprade v jeho svetle vyzerajú ako zelené oblaky – Remus si nečakane zatúži medzi ne ľahnúť a zaspať spravodlivým spánkom. Z vlastnej skúsenosti už vedel, že paprade sú pohodlnejšie ako deky, na viac noc bola príjemne teplá.

„Dnešok bol veľkou chybou,“ ozve sa do ticha Legolas. Pohľad má upretý do diaľavy, hlas plný. „Nechali sme sa učičíkať malým množstvom útokov ohyzdov a riskovali sme. Tie netvory nás mali ako na striebornom podnose. Čo som to za vodcu, že som to dopustil?“

Remus na neho prekvapene vzhliadne a uvidí časť elfa, ktorú v tábore nikdy nevidel – vinu, sebakritickosť. Po prvý raz si uvedomí, že byť vodcom pre elfa nie je ľahké.

„Nesmieš byť na seba taký tvrdý. Všetci robíme chyby, dokonca aj veľký vodcovia, Legolas. Dôležité je poučiť sa a ísť ďalej.“ Tentoraz sa dočká prekvapeného pohľadu vzdialených očí Remus. Čakal azda elf, že ho bude Remus kritizovať? Preto sa mu priznal? Merlin vedel, že sám Remus spravil príliš mnoho chýb na to, aby mohol nad niekým vynášať rozsudky.   

„Dlžím ti veľké ospravedlnenie, Remus Námesačník. Keby nebolo tvojich čiar, už by som tu nebol. Patrí ti moja veľká vďaka,“ povie Legolas formálne, chrbát vystretý ako tetiva luku.

Remus zamrká – národ elfov je hrdý, len málokedy prizná vlastnú chybu, to priznal i Valor. O to viac si Remus cení Legolasovho ospravedlnenia. Koľkú trpkosť pri týchto slovách Legolas zažíval, hlavne, keď ich hovoril človeku, ktorý ho urazil? Vlkolak sa zhlboka nadýchne k svojmu vlastnému.

„Bolo to to najmenšie, čo som mohol spraviť po svojich neuvážených slovách. Prosím, prijmi moje ospravedlnenie – až dnes som zistil, aké sú vaše boje dôležité. Potreboval som vedomosti Valora, aby som zakúsil, aká je Stredozem v skutočnosti rozľahlá,“ povie a pozrie sa mu pri tom do očí. Legolasove črty razom zmäknú a on je za to rád. „Obidvaja máme svoje vlastné boje, Legolas, no obidvoje sú rovnako dôležité,“ dodá.

Legolas pritaká, v očiach sa mu zjavia malé ohníčky. Sú veselé a zvedavé - také u tohto elfa ešte jakživ nevidel, ani čo by z neho na chvíľu opadla ťarcha niekoľkých desaťročí. „To áno, no my sme uverili v tvoju zem len pred pár hodinami – a akým spôsobom! Prezraď mi, Remus Námesačník, čo za kúzlo si to v tom boji predviedol? A ako to, že tento krát tvoje  čary fungovali tak spoľahlivo?“

Atmosféra sa medzi nimi razom úplne uvoľní, z Legolasa čiší číra zvedavosť.

„Použil som zaklínadlo Canaris Horribilis , zaklínadlo Hrozných psov. Zaklínadlo síce slúži na obranu, no väčšina mágov z môjho sveta by ma za jeho použitie považovala za hlupáka,“ prizná sa Remus, mysliac pri tom na Severusa Snapea.  Elfovo obočie vyletí prudko nahor.

„Veď nám zachránilo život!“

„To áno,“ dá mu Remus za pravdu, „no v skutočnosti bolo v danej situácii značne neefektívne. Hrozní psy sú určení na blokovanie kliatob, pretože majú len polofyzickú formu. Preto dokázali kameň len zadržať, nie úplne zastaviť.  Nedokážu dokonca na príkaz svojho stvoriteľa ani len zabiť útočníka – to preto ten pes ohyzdov zo skaly len zhodil. Namiesto Canaris Horribilis som mal použiť na vašu ochranu ktorýkoľvek zo štítov, alebo i obyčajné levitačné kúzlo Locomotor.“ Remus sa zrazu opäť cíti ako učiteľ na strednej škole a to pomyslenie sa mu páči – nič mu neprišlo prirodzenejšie ako s trpezlivosťou vysvetľovať a odovzdávať vedomosti svojim študentom.

V Legolasových očiach k tomu stále horia tie ohníčky – Remus by bol rád, keby sa tam udržali čo najdlhšie.

„Tak prečo si ich potom nepoužil?“ opýta sa Legolas logicky. Remus chvíľu mlčí, zvažuje odpoveď. Presnejšie povedané, čo všetko do odpovede zahrnie.

„V tej chvíli mi to nenapadlo. Stál som tam, zaliaty hnevom a smútkom zo smrti Siriusa, ktorej som nemohol zabrániť. A zrazu vidím, že sa všetko opakuje – opäť hrozí smrť a ja opäť nemôžem nič robiť. Vtedy vo mne vybuchla energia. Žiadne kúzlo mi vtedy nepripadalo vhodnejšie... a možno tomu tak bolo preto, že samotný Sirius vedel meniť svoju podobu na psa. Volali sme ho Tichošliapok.“ Dokončí zadumaným šepotom, slová z neho vypadávajú rýchlo, no vyzerá to tak, že elf zachytil svojim dokonalým sluchom všetko, čo povedal. Snaží sa byť čo najväčšmi úprimný – chce, aby medzi ním a Legolasom bolo konečne všetko v poriadku.

Legolas skloní hlavu na znak úcty. „Večná vďaka tvojmu priateľovi. Jeho pamiatka nám dnes zachránila život.“

„Vyzerá to tak,“ zamrmle Remus a spoza opaska vytiahne Siriusov prútik a pokrúti ním medzi prstami. „To asi tvorí základný rozdiel medzi čarovaním v mojom svete a Stredozemi. Tu človek musí do príkazu vložiť všetku svoju vôľu, zatiaľ čo v mojom svete stačí obyčajný príkaz.“

I cez toto vedomie je Remus spokojný – síce tu nikdy nebude môcť čarovať tak často, ako doma, pretože čary si tu vyžadovali mnoho síl, no stále bol čarodejníkom schopným veľkých vecí. Remus založí Siriusov prútik  na jeho miesto,  v hlave si opäť prehráva celý boj, keď si spomenie ešte na jednu vec.

„Ďakujem ti za zbraň. Tvoja sekera mi veľmi pomohla.“ Legolasovi sa zvláštne zalesknú oči.

„Bolo mi potešením sledovať tvoje bojové schopnosti – pôsobil si ako skutočný bojovník a so sekerou môjho priateľa Gimliho si bol nezastaviteľný.“

„Som vojakom z donútenia, nie bojovníkom,“ objasní Remus. Vždy tomu tak bolo – do bojov išiel len s vierou, že to, čo robí je správne. Jediné, z čoho mal potešenie bol tandem so Siriusom, ktorý už nikdy nezažije. „Večná vďaka tvojmu priateľovi. Nech je mu zem ľahká.“

„Čo všetko ti  Valor o našej zemi porozprával?“  riekne narážajúc na to, že pred pár dňami ani nevedel, čo je to Stredozem, nieto ešte o trpaslíkovi menom Gimli.

„Takmer všetko čo sa týkalo prsteňa,“ na chvíľu zaváha, potom však riekne, „nemohol by si mi svoj príbeh prerozprávať ty sám?“

„Veď všetko podstatné už vieš. Valor je precízny a trpezlivý rozprávač.“

„To áno, ale všetko to rozprával ako legendy... ako niečo, na čom sa sám priamo nepodieľal. Rád by som poznal celý príbeh z úst niekoho, kto ho sám prežil. Kto bol jeho súčasťou v prvej línii.“

Legolas trochu zaváha, potom ho varuje. „Je to veľmi dlhý príbeh hodný niekoľkých večerov.“  

„Ponáhľam sa snáď niekam?“ odvetí Remus.

„Očividne nie,“ a jeho kútiky úst sa pozdvihnú do náznaku úsmevu, „ale na oplátku chcem spoznať aj ja tvoj svet. Chcem vedieť, kto je Voldemord, Harry i Sirius, ktorého nazývaš Tichošliapkom. Chcem poznať váš svet čiar a kúziel. Prerozprávam ti svoj príbeh výmenou za ten tvoj.“

Remus sa zarazí – nechce, aby Legolas vedel o tom, akou príšerou v skutočnosti je. Nechcel, aby ho tento elf a jeho svet zavrhol. „Prerozprávam ti všetko, čo súvisí s našou vojnou,“ sľúbi nakoniec.

Jeho lykantropia do tohto toho príbehu tak úplne nepatrí, no nie?

Nabudúce nás čaká Legolas a rozvíjajúce sa priateľstvo.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení a nájdení 8. kapitola :