OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stávka - tretia časť

28.03.2013 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 11× • zobrazeno 4071×

"Je nemožné poznať seba samého a zároveň pravdu o sebe."

- Elazar Benyoétz

Deň číslo dva. Druhý deň školského trestu a zároveň druhý deň, odkedy som rozbehol plnenie stávky. Včera mi to celkom vyšlo. Grangerová ma nechala urobiť elixír a potom jej Snape s čistej dobrej vôle udelil desať bodov. A ja som si šplhol. Ale dnes to bude inak. Odhalím jej tienistú časť môjho života a ona ako správna Chrabromilčanka ma bude ľutovať a ľútosť sa ľahko dá zmeniť na „mať rád“.

„Chystáš sa k Snapovi?“ Vletel do izby Theo a premeral si ma.

Navliekol som sa do svojho najlepšieho oblečenia a upravil som sa. Žiadna žena mi takto nemôže odolať, ja som proste stelesnením dokonalosti.

„Áno,“ prikývol som spokojne a vzal som si učebnicu elixírov. Mohla by sa zísť.

„Tak veľa šťastia,“ poprial mi ešte a ja som opustil miestnosť.

Vedel som, že to nemyslel úprimne, nikdy nerozdýcha fakt, že sa pokúšam zbaliť Grangerovú. Je to predsa pliaga a teda by ani nemala žiť, ale ona žije. A po celý svoj mizerný život, strpčuje ten môj a tak neuškodí, ak jej to raz vrátim a to s riadnou intenzitou.

Pomaly som sa šuchtal chodbou a tváril sa tak unudene, ako sa dalo. Dnes sa deň vliekol akosi extrémne a ja som bol už mierne unavený, ale ani to mi nezabráni v tom, aby som nedokončil, čo som začal.

„Zdravím, Zjazvenec,“ zasyčal som, keď som sa dovliekol pred učebňu, kde sme mali plniť trest.

Grangerová tam bola aj s Potterom a o niečom diskutovali. Hneď ako ma uvideli, tak stíchli. Nie, vôbec to nebolo okaté.

„Fretka,“ prehodil ledabolo a venoval mi jeden zo svojich vražedných pohľadov.

Spokojne som sa na neho zaškeril a očami zbehol Grangerovú. Bola viditeľne nervózna a celá nesvoja. Možno to bude kvôli tomu, že som ju včera pobozkal. Nie, určite je to kvôli tomu.

„Aký si mala deň, Hermiona?“ spýtal som sa milo a vyčaril som úsmev.

Potterove ústa sa od šoku roztvorili a Grangerová vytreštila oči a chvíľu nemo zízala na svojho adonisa (mňa).

„F-f-fajn,“ zakoktala a pohľadom šibla po Potterovi, ktorý na mňa hľadel ako na idiota.

Ale ja som idiot, lebo sa pokúšam dostať tú malú, otravnú a hlboko podpriemernú mrchu s otrasným rodokmeňom. Mať jej rodokmeň, radšej by som bol bez neho!

„Ideme?“ spýtal som sa jej a otvoril som dvere.

Obaja na mňa pozerali s nevysloviteľným nepochopením. Grangerová sa odrazu pohla a ja som jej pridržal dvere, aby mohla vojsť dnu. Som nejaký gentleman.

„Čo to má znamenať, Malfoy?“ vyprskla okamžite, ako sme osameli.

„Snažil som sa len o priateľskú konverzáciu,“ ohradil som sa a kútikom pier mi samovoľne myklo.

„Ale my nie sme priatelia!“ fľochla po mne a posadila sa za stôl.

„A vieš, že je to veľká škoda?“ spýtal som sa a do svojho hlasu som vpratal toľko úprimnosti, koľkej som bol pri hovorení klamstiev schopný predstierať.

Zamračila sa a cez zúžené oči na mňa zazerala. „Ty a ja priatelia?“ prehodila neveriaco. „To si ľudia skôr urobia z baziliska domáce zvieratko,“ skonštatovala a ja som v duchu uznal, že má pravdu.

Navonok som ale reagoval inak. „To zabolelo,“ povedal som ubolene. „Vážne, Hermiona. Myslím, že by z nás mohli byť priatelia!“

Zahryzla si do pery a nohou nervózne kopala do stoličky. Keď už sa nadychovala k odpovedi, do miestnosti vletel Snape s vriacim kotlíkom v ruke.

„Dnes dostanete výnimočne ťažkú úlohu,“ povedal. S niečím ako pozdrav sa proste neobťažoval. To je pod jeho úroveň. „Pred dvadsiatimi prvými dňami, som do vriacej vody vhodil za hrsť múch,“ začal a položil kotlík na platničku, na ktorej sa rozhorel oheň. „Teraz je elixír pripravený, aby sa dokončil. O aký elixír sa jedná?“ spýtal sa a s povytiahnutým obočím na nás pohliadol.

„Všehodžús!“ vykríkli sme s Grangerovou unisono a vzápätí na seba nervózne pohliadli.

Stále si hrýzla peru a mňa to znervózňovalo a či sa mi to páči alebo nie, aj celkom vzrušovalo.

„Vynikajúco!“ tleskol rukami Snape. „Dokončíte ho!“ zavelil a vyplachtil z miestnosti. Jeho čierny plášť vial nebezpečne okolo jeho tela a mne neušlo, že sa po nás pred tým, ako zavrel dvere, podozrievavo obzrel.

„No?“ otočil som sa späť na ňu hneď, ako bol Majster elixírov z dohľadu.

„Čo?“ nechápavo sa spýtala. „Nevieš ako ďalej? Teraz treba pridať uhorník liečivý a...“ začala mi vysvetľovať, ako sa postupuje pri varení elixíru.

„To viem!“ odbil som ju možno tvrdšie než som chcel, ale aspoň zmĺkla. „Hovorili sme o našom priateľstve,“ pripomenul som jej.

„Žiadne naše priateľstvo nie je,“ odvrkla a otočila sa mi chrbtom a čelom k stolíku s elixírom a prísadami.

„Ale mohlo by byť,“ protestoval som svojhlavo, ale nijakej reakcie som sa nedočkal.

Grangerová sa naplno venovala elixíru a mňa vytesnila zo svojej informáciami nabitej mysle.

Dnes mala vlasy rozpustené, no akosi iné. V pravidelných vlnách jej padali na plecia a vyzerali také... jemné a lesklé. Pristihol som sa, ako som sa k nej potichu priblížil a dvíhal ruku, aby som sa jej vlasov mohol dotknúť. Vždy som to chcel, aby som sa uistil, že aj na dotyk to je hrôza. Ale keď moja ruka na sekundu spočinula na jej hlave, zistil som, že má tie najjemnejšie vlasy na svete. Dokonca aj Pansy by jej ich mohla závidieť.

„Čo to robíš?“ vybuchla a zvrtla sa ku mne.

Stál som na pár centimetrov k nej a prezeral si ju. Pokožku mala bledú, no na lícach sa jej jemne rysovala ružovkastá farba. Pery mala plné a výrazné, vyrezané do srdiečka. Na sebe mala len nohavice a tričko, ktoré jej obopínalo štíhli pás a dokonale ukazovalo malé prsia. Nemala ich až také malé. Vlastne ich veľkosť bola priam ideálna.

„Vieš, prečo sme tu?“ spýtal som sa chrapľavým hlasom a pohľadom hltal jej štíhle telo.

„Lebo sme po škole,“ odpovedala a neodpustila si pretočenie hnedých, nie medových, očí.

„Chcel som, aby sme boli,“ priznal som úprimne a konečne sa svojimi ľadovo modrými očami zabodol do tých jej. „Chcel som mať príležitosť stráviť s tebou čas,“ dodal som.

Grangerová na mňa hľadela s istým odstupom v pohľade. Napokon sa otočila a ignorovala ma. Po mojom priznaní, sa nič nestalo. Ona sa proste tvárila, že to nepočula.

Fajn, tak plán B.

„S čím pomôžem?“ spýtal som sa unudene a pozrel do kotlíka v ktorom sa farba menila na zelenkavú.

„Nakrájaj kožu hada,“ povedala a ďalej sa venovala miešaniu elixíru.

„Ako rozkážete, Milady,“ odvetil som rozjarene a do ruky vzal nôž. Neprestajne som na sebe cítil jej pohľad, no vždy keď som sa rozhodol jej ho opätovať, tak sa otočila. „Vždy som ti závidel,“ vypustil som z úst prvú kravinu, ktorá ma napadla.

Grangerovej obočie vyletelo dopoly čela a zabudla aj na elixír. „Prečo?“

„Lebo si bola vždy taká múdra a obklopená priateľmi. A ja? Bol som sám. Vieš v Slizoline sa také priateľstvá nevytvárajú, nemôžem povedať, že by som niekomu z nich dôveroval, ale ty máš na výber hneď z milióna ľudí a si človek, ktorý je sebavedomí a nemusí sa starať o to, čo si ostatní myslia,“ povedal som jej a vzápätí mi došlo, ako pravdivo to vyznelo. Prestal som krájať a očami hypnotizoval dosku stola. „Môj život je nalinkovaný. Moji rodičia ma mali len kvôli tomu, aby udržali rod. Pre otca som len následníkom a pre mamu dokonalým príveskom. Jediné, čo chce je, aby sa vravelo: Aha. to je dokonalý syn dokonalej Narcissy,“ zapišťal som a počul som, ako Grangerovej ušiel tichý smiech. V prvom momente ma napadlo, že ju zahriaknem a vynadám jej, ale hneď som to zavrhol.

„Nevedela som, že tvoj život je taký...“ zarazila sa a hľadala vhodné slovo.

„Na hovno?“ doplnil som a posadil som sa na stoličku.

„Vždy si mi prišiel ako niekto, kto má všetko,“ poznamenala a posadila sa tiež.

Elixír zatiaľ bublal na ohni, no ani jeden z nás to veľmi nevnímal.

„Po materiálnej stránke áno,“ prikývol som. „Ale po stránke citovej, nie. Moja mama ma nikdy neobjala, otec ma zbil, keď som sa kvôli niečomu rozplakal. Vždy hovoril, že musím byť silný a plač je len dôkazom našej slabosti. Ale ja som sa nikdy necítil slabo. Teda... možno občas. Keď som pozrel na vás a uvidel ako spolu držíte a ste tu jeden pre druhého. Vtedy mi vždy došlo, že pre mňa tu nie je nik a ani ja tu nemám pre koho byť,“ dopovedal som a povzdychol si.

„Tak prečo si bol vždy taký... zlý. Ak by si prišiel za nami a...“

„Nie,“ prerušil som ju chladne. „V prvom ročníku som sa pokúsil spriateliť s Potterom, ale ten ma odmietol. Naozaj som to vtedy myslel vážne a úplne úprimne. Lenže po tom fiasku som to vzdal. Nevedel som, ako si hľadať priateľov a ako sa s niekým zblížiť. Ten pojem bol pre mňa cudzí,“ priznal som.

Ani mi celkom nedochádzalo, že jej naozaj vešiam na nos svoje skutočné pocity. Jediné, čo som chcel, bola jej ľútosť, aby som ju mohol pretvarovať na lásku a dosiahnuť tak svoje.

„A čo Crabbe, Goyle...“ začala vyratúvať, ale zahriakol som ju mávnutím ruky.

„Som s nimi preto, lebo ich rodiny sú významné a tým pádom majú pre nás osoh, ale to je všetko,“ vysvetlil som jej a uškrnul sa. „Môj život proste nie je životom. Vždy, keď sa pokúsim získať priateľa, tak sa niečo pokazí a ja pohorím.“

Neodvážil som sa na ňu pozrieť, hlavne pri myšlienke, že som jej odtajil svoje najtajnejšie myšlienky a pocity. Cítil som sa momentálne tak veľmi zraniteľný a opustený. A kým som stihol premyslieť ako ďalej, tak to ona premyslela za mňa. Kľakla si ku mne a objala ma. Možno to bola skúška a ona chcela zistiť, či sa pri jej dotyku nepovraciam. A tak som jej aj napriek odporu (ktorý som si namýšľal), obtočil ruky okolo pásu a silno ju k sebe pritiahol.

„Preboha, elixír,“ vykríkla po niekoľkých minútach, čo sme sa objímala a vymanila sa z mojej náruče.

Ja som vstal tiež a pozreli sme do kotlíka, kde bublala hustá hnedá tekutina. „Snape nás predhodí ako večeru akromantuly,“ skonštatoval som. „Ale neboj,“ prehodil som a uškrnul sa, „ako správny gentleman vezmem vinu na seba. Koniec koncov, Snape ma miluje.“

Grangerová sa rozosmiala a pozerala na mňa ako na zjavenie. Ktorým som možno bol.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stávka - tretia časť: