OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (22)

01.07.2013 (19:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 17× • zobrazeno 2578×

22.

„Pre ľudí nie je obtiažne prijať nové myšlienky, ale zabudnúť na staré.“

- John Maynard Keynes

Slnečné svetlo mi silno zasvietilo do očí a ja som ich celkom neochotne roztvoril. Bol som omámený a vôbec, ale vôbec sa mi nechcelo vstať, tobôž nie ísť na nejaké hlúpe vyučovanie a počúvať idiotské reči profesorov.

Keď sa mi podarilo sa konečne zorientovať, poobzeral som sa dookola a uvedomil si, že som už v spálni zostal sám. Ten tupec Jason na mňa ani len nepočkal.

Však toto mu vytmavím. Ale aspoň Hermiona na mňa určite čaká v klubovni. A to je dôvod prečo by som sa mal ponáhľať a nepozastavovať sa nad hlúposťami, inak ma stiahne z kože.

Vraj ja som ten dôvod, prečo stále meškáme na vyučovanie. Akoby som ja za to mohol, že ma zaujíma všetko ostatné, okrem učenia.

V celkom rekordnom čase som sa poobliekal a natiahol som na seba svoj úžasný habit, ktorý som vlastne vôbec nemusel a ešte som si dal päť minút na úpravu vlasov. Môžete si pokojne myslieť, že som dajaký narcis, alebo niečo podobné, no ono to tak v podstate vôbec nie je.

Keď som sa došuchtal do klubovne, ktorá už bola sčasti prázdna, zozadu do mňa vrazila Lisa.

„Zasa si si prispal?“ prehodila podpichovačne a uškrnula sa.

„Mala si si aj ty!“ fľochol som po nej a neodpustil som si detinské vyplazenie jazyku.

Ja a Lisa sme síce boli kamarátmi, ale mali sme medzi sebou často nezhody, čo viedlo k rozdeleniu našej skupinky na mojich prívržencov a jej. No tieto naše šarvátky nikdy nezvykli bývať dlhšie ako pár dní a potom sa všetko vrátilo do zabehnutých koľají, na ktoré tu bol každý tak krásne zvyknutý.

Jednoducho idea dokonalého študentského života.

„Zasa do seba zapárate?“ prehodila Hermiona, keď sa pripojila k nám.

Neskrotné kučery mala stiahnuté do drdola a tak jej vynikla krásna, anjelská tvárička a oči farby medu.

„To len aby sme nevyšli z cviku,“ zašomral som len a vtisol Hermione rýchly bozk na tvár.

Pobavene sa uškrnula a spolu sme sa vybrali do Veľkej siene na raňajky.

„Aký bol tréning?“ spýtala sa Hermiona.

Vedel som, že ju to v skutočnosti nezaujíma a že jej záujem je čisto zdvorilostný, ale aj tak som si cenil, že sa o mňa zaujímala a starala sa aj o to, čo baví mňa.

Ja som tak isto nebol hotový z románov, ktoré čítala, ale slušne som to vždy pretrpel, nadával som výhradne v duchu a vždy som sa snažil prejaviť aspoň minimálny záujem.

Viem, že Hermione muselo byť jasné, že sa v tomto smere hrozne pretvarujem, ale nikdy to nekomentovala a tvárila sa, že to nevidí a že mi môj hraný záujem žerie aj s navijakom.

„No bol by lepší, keby nepršalo!“ zahlásil som. „Boam padol z metly, vraj sa šmykol a tak teraz leží v nemocničnom krídle!“ oznámil som dievčatám a uškrnul sa.

„Podľa mňa to urobil naschvál!“ prehodila Lisa vcelku flegmaticky a ledabolo mykla plecom.

„Prečo si to myslíš?“ vyzvedala Hermiona a nechápavo zvraštila obočie.

„No z jednoduchého dôvodu,“ začala pomaly a usmiala sa, „dnes je test z elixírov a všetci vieme, že Boam je totálny magor. Nikdy nepochopím, ako sa mu podarilo dostať do Bystrohlavu. Pravidelne ho nájdem stáť pred vchodom do klubovne a čakať!“ dodala a Hermiona rezignovane stisla pery.

Bola hrozne empatická a ťažko znášala, ak sa mal niekto zle. Nezazlieval som jej to, len by občas nebolo na škodu ak by to proste dokázala vypnúť a ignorovať nespravodlivosti sveta.

Ale musím uznať, aj keď s ťažkým srdcom, že Lisa má pravdu. Boam nemá v Bystrohlave čo robiť. Aj ja som ho často nachádzal ako stepuje pred dverami a čaká na niekoho, kto za neho zodpovie kontrolnú otázku.

Nerozumiem kto ten systém vymyslel, ale už to tak raz je. Ak sa chcete dostať do Bystrohlavskej veže, musíte pri vstupe odpovedať na nejakú otázku. Ak na ňu odpovedať neviete, musíte počkať, kým príde niekto druhý a otázku zodpovie. Ľahké ako facka.

Za sedem rokov, teda takmer sedem, sa mi stalo asi trikrát, že som musel čakať vonku. Nechcem sa chváliť, rozhodne nie som žiadny Merlin, ale že som múdry si jednoducho musím uznať.

„Pán Igleby!“ ozvalo sa za nami a všetci traja sme sa automaticky otočili.

„Áno, pán profesor?“ opýtal som sa milo.

„Mohli by ste dohliadnuť, aby všetci vaši spolužiaci odovzdali práce na Čarovanie? Spolu so slečnou Grangerovou!“ povedal a očkom strelil po Hermione, ktorá sa usmievala ako slniečko na hnoji.

„Samozrejme, spoľahnite sa,“ odvetila za mňa Hermiona a znova sme sa vybrali do Veľkej siene.

Ja a Hermiona sme boli hlavnými prefektmi a tak väčšinou všetky povinnosti učitelia nechávali na nás. Samozrejme, že také čo mohli.

Keď sme si sadali za náš stôl, ktorý bol už z polovice prázdny, všimol som si neďaleko Pottera. Pred nejakým časom som s ním mal nepríjemnú potýčku a do školy boli predvolaní aj naši rodičia. Jeho rodičia prišli obaja, u mňa prišiel iba otec. Už som sa zmieril s faktom, že mamu akosi nezaujímam.

Otec jej totiž nepovedal, že je kúzelník a keď sa to dozvedela, vraj poriadne šalela a počas celého môjho detstva sa (ako ona povedala) modlila, aby som bol normálny. Ale keď som mal päť, prejavili sa u mňa kúzelnícke schopnosti a mama nás opustila. Nevadí mi to!

Vôbec, ale vôbec mi to nevadí. Otec sa druhýkrát oženil s jednou čarodejnicou, ktorá mala tiež dieťa v mojom veku. Takže teraz mám macochu a nevlastného brata a všetci sa tvárime, že sme sakramentsky šťastní a nikomu nič nechýba.

Môj „brat“ je Slizolinčan a rád sa tak aj chová. To je proste totálny magor, ktorý si nevidí ďalej od nosa a myslí, že je niečo viac, ako ja.

Jeho mama, si vzala otcovo priezvisko, teda je Igleby, ako my. Ale on si nechal svoje a ja som nikdy nepochopil prečo. Jeho otec bol zločinec a asi pred trinástimi rokmi ho odsúdili na bozk dementorom. Nikdy som ho nepoznal, ale podľa toho, čo som o ňom počul si to určite zaslúžil.

„Tvoj braček sa blíži,“ prehodila napajedene Penelopa a fľochla smerom, kadiaľ sa k nám hnal blondiak.

„Draco,“ zašomral som, keď došiel až k nám a zazrel na mňa akýmsi divným pohľadom.

„Duncan!“ povedal akoby zmätene a poškrabal sa na hlave.

Naozaj bol divný, tváril sa, akoby... ja neviem... sa totálne pomiatol. Hneď za ním stál Theodore Nott a tiež nebol dvakrát nadšený z našej prítomnosti. Nebolo žiadnym tajomstvom, že Slizolinčania sú namyslení a dištancujú sa od zvyšku školy tak veľmi, ako môžu.

Draco si strčil ruky do vreciek a podivne na mňa pozeral, akoby si nebol istý, či náhodou nevidí akési zjavenie, alebo nejakú obludu. Hermiona sa pre svoje vlastné dobro vrátila k svojim raňajkám a naozaj som jej takmer uveril, že ju toast s lekvárom zaujal tak veľmi, až zabudla vnímať okolie.

Ale ja som svoju snúbenicu (áno, požiadal som ju o ruku) poznal dobre a tak som vedel, že uši má ako radary a zaznamenáva každú jednu informáciu, ktorú môže.

„Písala mi mama!“ prehodil som akoby mimochodom a Dracovo zamračenie sa ešte o čosi prehĺbilo.

„Čo?“ spýtal sa neprítomne a civel na Hermionu, ktorá si podľa výrazu v jej tvári veľmi dobre jeho pohľad uvedomovala.

„Vraj ti mám povedať, aby si sa jej ozval. Už o tebe nepočula nejaký čas!“ oznámil som mu, čo som sľúbil, že mu zreferujem a tým som bol odhodlaný našu debatu uzavrieť.

Draco bol presným opakom mňa a nejako sme sa rozdiely medzi nami ani nesnažili skrývať.

„Dobrý deň,“ pozdravila Hermiona a všetci ju nasledovali, spolu so mnou.

Okolo nás sa prehnala pani riaditeľka Derwescue a očkom nepatrne strelila po Dracovi, ktorý naozaj začínal vyzerať, že ho porazí.

„Počuj, nie je ti zle?“ Nemal som svojho akože brata rád, ale rozhodne som pre neho nechcel nič zlé.

Pri mojej otázke sa na neho otočila aj Hermiona a starostlivo si ho obzerala.

To Draca prebralo a v tvári sa mu zračilo poznanie. „Môžem s tebou hovoriť?“ spýtal sa, ale veľmi to ako otázka neznelo.

Hermiona nadvihla obočie a pohľadom prešla na mňa. Vedel som, že si pýta povolenie a tak som len mykol plecom.

„Fajn,“ povedala a vstala. Spolu s Dracom vyšli z jedálne a stratili sa mi z dohľadu.

„Nespráva sa nejako divne?“ spýtal sa Jeremy takmer nezrozumiteľne.

Pozrel som na neho, už zasa mal ústa plné ovsenej kaše.

„S plnou pusou sa nerozpráva!“ napomenula ho Lisa karhavo a neodpustila si buchnát do pleca.

„Pri Merlinovi, nepoučuj ma!“ zahriakol ju Jer a pretočil oči.

„Draco sa v poslednej dobe správal viac než čudne,“ prehodil som smerom k Jeremymu a v duchu som si nahováral, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje.

Pre zvedavcov sú fotky Bytrohlavčanov a riaditeľky na mojom zhrnutí :)

Tak, čo si o našom novom svete myslíte? :) Pôvodne tá kapitola vyzerala inak a toto bol viac-menej len taký môj popud, ktorý do mňa udrel ako blesk. 

Mimochodom, ja viem, že síce neviete, ako SM dopadnú, ale aj tak sa chcem spýtať, či by bol záujem o pokračovanie. Už na nás čaká len jedna kapitola, ktorá je spojená s epilógom, potom bude zverejnený obsah pokračovania "Úlomky zrady".

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (22):