OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (19) 2/2

11.06.2013 (19:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 15× • zobrazeno 2506×

19. 2/2

„Mnohí z tých, čo žijú, by si zasluhovali smrť. A mnohí z tých, čo zomreli, by si zaslúžili žiť.“

- John Ronald Reuel Tolkien

„Hermiona!“

Ozývalo sa celou miestnosťou a ja som odrazu mal pocit, akoby postál čas, akoby sa svet prestal krútiť, akoby sa všetko rútilo do tmavej a temnej ničoty, kde už nečaká nič okrem bolesti, smútku a útrap.

Nevedel som kedy na mňa Bella prestala používať cruciatus a ani som nevedel kde mám prútik. Vedel som len, že v mojej ruke nie je a nebol ani nikde naokolo. Hmatkal som okolo seba, no nie pre to, aby som ho našiel, ale aby som sa dotkol Hermiony. Potreboval som sa uistiť, že žije, že to, čo som si myslela, že sa stalo bola len ilúzia, ktorá ma mala zničiť.

Keď som zacítil niečiu ruku, pritiahol som sa k nej a pozrel na ňu.

Ležala na zemi a gaštanové vlasy mala rozhádzané okolo hlavy, miestami zlepené krvou, ktorá už aj zaschla. Pery mala pootvorené a ja som nadobudol pocit, že jej na nich zamrzlo niečo nevypovedané. Už sa nikdy nedozviem, aké mali byť slová, ktoré chcela vysloviť a či vôbec nejaké boli.

Objal som ju a hlavu som si zaboril na jej hrudi, ktorá bola nehybná a neozýval sa žiaden tlkot. Ani len malinký... ktorý by zračil nádej a možno kúsok svetla, ktorého už v tejto temnote niet. Nie pre mňa, nie pre svet. Všetko je v háji a ja to viem.

Všetko je zničené kvôli jednému mužovi, ktorý sa nikdy nemal narodiť. Ktorý nikdy nemal kráčať po tomto svete a dýchať náš vzduch. Zavrel som oči, ale nesnažil som sa zastaviť ten nárek, čo sa zo mňa dral.

Odrazu som si uvedomil, že šialene plačem. Nebol som si istý, kedy som začal a bolo mi to ukradnuté. Chcel som len zo seba dostať všetok ten žiaľ a hnev, ktorý ma úplne opantal. Môj otec zabil jedinú ženu, ktorú som bol schopný milovať. Zabil to jediné dobré v mojom živote.

Zašliapol to, akoby to nič neznamenalo a bolo mu ukradnuté, ako ma tým zničí. Práve naopak, z mojej bolesti sa tešil. Bol to egoista, ktorý si nezaslúžil ani štipku mojej lásky. Tak prečo by som mu ju mal dávať? Prečo by som ho nemal nenávidieť? Mal by som sa snažiť o pomstu. Mal by som vrátiť úder a donútiť ho zaplatiť. Ale k čomu by to bolo dobré? Miu mi to nevráti.

Všetko to bolo na nič. Načo som sa vlastne snažil? Všetko to začalo tou idiotskou stávkou. V momente, keď som sa priblížil k Hermione jej osud bol zapečatený a keď som použil ten debilný časovrat, bolo to, akoby som jej sám zabodol dýku do srdca. Pripadal som si tak hrozne vinný. Ako si dovoľujem viniť môjho otca, keď som vlastne celý sled, týchto udalostí spustil ja? Už to nešlo zastaviť, už sa to nedalo, bolo príliš neskoro na to, aby som ľutoval, čo sa udialo. Lenže čo mám robiť? Ako mám ísť ďalej bez nej? Ako mám bojovať, proti Temnému pánovi, keď ma už v podstate nič nedrží pri živote? Načo? Pre koho? Pre seba? Za to, čo som urobil, by som si zaslúžil doživotie v Azkabane. Mal som počúvať Dumbledora... ten starec vedel, čo hovorí.

„Draco!“ poťahal ma odrazu ktosi a ja som sebou mykol a vyletel do sedu.

Cez slzy som takmer nič nevidel a tak som si chrbtom ruky utrel oči a zahľadel sa do Pansyných očí, ktoré vyzerali tak veľmi staré. Za ten čas, čo ju tu držali zostarla minimálne o dvadsať rokov.

Už nebola to dokonalé, vždy upravené čistokrvné dievča. Bola to dospelá žena, ktorá jednoznačne vedela, čo robí.

„Kde mám prútik?“ spýtala sa a niečo mi strkala do ruky.

Zmätene som sa pozrel, čo to je. Bol to môj prútik. „Neviem, kde je tvoj,“ zašomral som, ale nebol som si istý, či mi rozumela.

Poobzeral som sa okolo. Hemžilo sa to tu ľuďmi a všade lietali zaklínadlá. Čo sa pri Salazarovi deje?

„Prišiel Rád,“ začala Pansy s vysvetľovaním, akoby poznala moje myšlienkové pochody. „Profesor Lupin ma vyslobodil zo žalára a zabil Červochvosta,“ dodala na ujasnenie a ťahala ma na nohy. „Draco! Okríkla ma. „Nemôžeš tu zostať sedieť!“ upozornila ma a mne došlo, že má asi pravdu.

Nemotorne som sa vyštveral na nohy a poobzeral sa poriadne okolo seba. Bol tu pravdepodobne naozaj celý Rád a mňa takmer porazilo, keď som v dave zazrel bojovať Milesa. Hlava nehlava vrhal kúzla smerom na starého Goyla.

„A-ako?“ pošepol som, keď som šiel za Pansy smerom von z jedálne.

Hermionino telo zostalo ležať na zemi, ale ja som si sľúbil, že sa po ňu vrátim, aby som ju aspoň mohol pochovať. To je to najmenej, čo pre ňu môžem urobiť.

„Potter bojuje s Voldemortom. Dumbledore je už na ceste, ale nemyslím si, že proti nemu majú nejakú šancu, je hrozne silný,“ hovorila a v hlase jej znela poriadna dávka strachu.

„Pansy!“ zastavil som ju rýchlo a zdrapil som ju za lakeť.

„Au!“ skríkla automaticky, keď som ju zovrel pevnejšie, než by bolo ideálne.

„Počúvaj ma!“ prikázal som a zamračil som sa na ňu, aby som pôsobil autoritatívne. „Teraz sa okamžite premiestniš preč!“ začal som dirigovať a keď som videl, že chce niečo povedať, rýchlo som sa ponáhľal pokračovať. „Nechcem počuť žiadne protesty. Pansy, nezniesol by som, ak by som stratil aj teba. Tak odíď, skry sa niekde a keď bude po všetkom pošlem ti správu. Prisahám!“ povedal som a myslel som to smrteľne vážne.

Nemohol som dopustiť, aby sa ďalšej osobe, ktorá v mojom živote niečo znamená, stala nejaká zlá vec.

„Nie,“ pokrútila hlavou a v jej očiach tancovali iskričky jednoznačnosti. „Neopustím ťa!“ dodala odhodlane.

Chcel som protestovať a dostať ju odtiaľto keď aj násilím, ale vtedy sa udialo niečo, čo plne zamestnalo pozornosť všetkých ľudí na Manore, vrátane mojej. Dom sa od základov otriasal a ja som nerozumel tomu, prečo.

„Draco!“ zavolal za mnou Miles. Videl som ho ako balansuje na schodoch a napokon z nich aj zletel.

Prebehol som k nemu a pomohol mu vstať. „Si okej?“ uisťoval som sa, keď už stál na vlastných.

Len prikývol a smutne sa rozhliadol po miestnosti. „Toľko ľudí je mŕtvych,“ zabľabotal akoby mimochodom a poťahal sa za vlasy. „Pri Salazarovi, čo sa to deje?“ zakňučal zničene a oprel sa celou váhou svojho tela o mňa.

Celý dom sa stále triasol a nikto nechápal prečo. Usúdil som tak z výrazov tvárí ľudí okolo. Smrťožrúti prestali bojovať a členovia Rádu tiež. Už som chcel niečo povedať, keď niečo zarachotilo a strop sa prepadol.

„Pansy!“ To bolo jediné, čo som stihol povedať predtým, ako ma Miles stiahol k zemi a prakticky zakryl svojim telom.

Po tom, čo sa všetko viac-menej upokojilo, som sa posadil a Miles sa dezorientovane oprel o trám, ktorý ležal asi desať centimetrov od nás.

„Pansy,“ zašomral som a Miles si pritlačil ruku k telu. „Pohľadám ju,“ povedal som mu a on mi len na oplátku prikývol a ďalej sa venoval poranenej ruke.

Vstal som a vydal som sa smerom, kde som Pansy videl naposledy, keď som uvidel známe telo, skrčené ležať obďaleč. Už pri prvom pohľade som vedel, o koho ide, ale nechcel som si to pripustiť. Nie teraz, nie tu a nie takto.

Všetko bolo zle, tak zle, že horšie už byť nemohlo. Ale nad tým sa budem rozčuľovať, až keď nájdem Pansy.

Všetci kúzelníci okolo mňa sa tiež postavili, niektorí boli poranení, iným nebolo vôbec nič. Všimol som si, že pár ľudí bolo zavalených pod stropom, isto to neprežil každý.

Skôr, ako sa mi cez trosky domu podarilo niekam sa dostať, sa k nám doniesol odporný sykot plný nadšenia. Nefalšovaného, skutočného nadšenia.

„Klaňajte sa pred svojim pánom!“ hovoril Voldemort a o sekundu na to sa zjavil pri tele, ktoré som sa rozhodol ignorovať. „Jediný odpor, jediná nádej, bola práve zničená!“ zareval a všetci Smrťožrúti sa pustili do víťazoslávneho vrieskania.

Pansy! Bola tým jediným, na čo som teraz myslel. Ignoroval som všetko naokolo, vrátane Voldemorta a motal sa cez trosky k miestu, kde som tušil, že bude. Len som prosil Salazara, nech je v poriadku a hlavne, nech žije. Ďalšiu smrť už nezvládnem.

Voldemort pokračoval vo svojom prejave, v ktorom sľuboval zmenu, ale ja som tie hlúposti nechcel počúvať a tak som sa proti tomu obrnil. Neďaleko som zazrel Nagini, bola krvavá.

Otočil som sa smerom na Voldemorta, ktorý stál nad Potterovým telom a uvidel som, že Potter má rozhryzený krk. Takže ho nezabil Voldemort, ale ten had.

Mohol by ho vlastne Voldemort niekedy zabiť? Dovolilo by mu to puto, ktoré medzi sebou mali, aby mu ublížil? Kolovali doslova legendy o tom, ako sa spočiatku Voldemort ani nemohol dotknúť Harryho pokožky. Nevedel som, čo je na tých rečiach pravda, ale nikdy som to ani nezisťoval. Fakticky mi to bolo jedno.

„Draco!“ ozvalo sa a keď som sa otočil, ocitol som sa zoči-voči môjmu otcovi. „Čo si myslíš, že robíš?“ spýtal sa pološeptom, ktorý sa nebezpečne rozliehal miestnosťou.

Odrazu sa všetky oči v miestnosti upreli na nás a nikto sa neodvážil ani dýchať. Jediný Temný pán prešiel k otcovi a so zjavným záujmom sledoval situáciu.

„Lucius, tvoj syn sa rozhodol. Tak urob, čo je správne a skončime to!“ povedal a svoje krvavé štrbiny zabáral do môjho otca.

Otec sa zatriasol a ja som si uvedomil, že je neistý. Bol som jeho posledná rodina. Nikoho okrem mňa už nemal, vzhľadom k tomu, že Bella nie je práve rodinne založený typ.

„Nikdy viac proti tebe nezdvihnem prútik!“ povedal som a prútik odhodil na zem.

Otec v tvári zbledol ešte viac, ako už bol.

„Chcem len nájsť Pansy!“ dodal som a v hlase som si začul dávku bolesti.

„Do toho!“ s úsmevom pokynul Voldemort a rukou mávol k troskám. „Máš tridsať sekúnd, potom ťa zabijem,“ dodal, keď som sa otáčal chrbtom k tým dvom.

Ignoroval som jeho poznámku, no stálo ma to všetku námahu. Pobral som sa teda k miestu, kam som mal namierené a snažil sa nevnímať všetky pohľady, ktoré sa na mňa upierali.

No tak zomriem. Načo bojovať? Voldemort vyhral, Potter je mŕtvy, Dumbledore si ani nedal tú námahu, aby sa tu ukázal a pravdepodobne je aj po Pansy. Môj otec ma nenávidí a moja mama už nežije. Fakticky som zostal sám... teda, mám Milesa, ale on mi k životu nestačí. Chcem viac... chcem Hermionu, ktorá leží niekde na tej špinavej zemi a jej telo je bez života.

Nemysli na to! okríkol som sa v duchu a keď som uvidel jemnú, ale doráňanú ruku vytŕčať spod trámu, okamžite vo mne zamrel aj ten posledný kúsok Draca Malfoya, čo ešte zostal. To predsa nemohla prežiť...

Zastal som a otočil som sa na Voldemorta. „Prosím!“ povedal som a rozhodil som rukami. „Tak to urob. Zabi ma!“ skríkol som a už znova sa von dostali slzy, ktoré driemali vo vnútri.

Očkom som prešiel po miestnosti. Všetci členovia Rádu sa zlomene prizerali tej apokalypse čo nastala. Veď bez Vyvoleného sa tento boj dobojovať až do konca nedá. On bol symbolom víťazstva a práve ho zašliapli ako nejaký hmyz.

Všimol som si tiež, že prevládajú Smrťožrúti. Očividne sa im darilo viac, ako tým dobrým. Hermiona mala pravdu, keď mi raz povedala, že nežijeme v rozprávke, kde dobro víťazí nad zlom a všetko sa skončí happy endom.

Napokon som sa pozrel na otca. Z nejakého dôvodu som chcel, aby bol tým posledným, čo uvidím. Nerozumel som tej zmesi emócií, čo mal vpísané v očiach. Temný pán neváhal a napriahol mojim smerom prútik.

Chcel som zomrieť, bol som na to pripravený, ale miesto toho sa zelený lúč svetla zabodol do môjho otca.

Nechápal som, čo sa to udialo a potom mi došlo, že Lucius Malfoy sa predo mňa hodil, aby ma zachránil. Urobil to, aby mi pomohol.

Skôr, než sa stihlo udiať niečo ďalšie, som sa ocitol vo víre a o pár sekúnd som ležal zaborený v tráve.

S nadávaním som sa posadil a stretol sa s upreným pohľadom Albusa Dumbledora.

„Na nadávky teraz nie je čas. Musíš napraviť, čo si spôsobil!“ povedal a hodil mi do rúk niečo, čo som veľmi dobre poznal.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (19) 2/2: