OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (18)

06.06.2013 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 17× • zobrazeno 2638×

18.

„Smrť sa neriadi našimi plánmi.“

- Moliére

„Ty idiot!“ zareval som na neho, keď sa Zjazvenec spamätal a vyškriabal sa na nohy.

„Idem s tebou! Chcem ti pomôcť so záchranou Hermiony!“ odvetil len a poobzeral sa dookola. „Toto nevyzerá ako Malfoy Manor!“ skonštatoval a popravil si okrúhle okuliare.

„Lebo to Manor nie je!“ zavrčal som a strčil som do neho, aby sa pohol.

Nechcel som, aby nás Andromeda spolu s pánom Tonksom videli a nebodaj ešte prekazili naše plány (teda moje plány, do ktorých sa ten idiot nepozvane votrel).

„Nejdeš so mnou!“ vyhlásil som, keď sme sa dostali ďalej od domu.

Nebolo to ešte stále bezpečné, nepozorované miesto, ale bolo to fuk. Nedovolím nikomu, aby sa mi staval do cesty. Za žiadnych okolností, určite nie! Len som sa nejako nedokázal zbaviť toho pocitu, že Dumbledore to vedel. Znova raz vedel niečo ešte predtým, ako som to vedel ja. Ale ako je to možné? Ako to ten starec robí? Budúcnosť nevidí... nemôže... to predsa nejde.

„Nechaj si pomôcť. Uvidíš, že bude lepšie, ak tam pôjdeme spolu, než akoby sme tam šli každý sám!“ presviedčal ma a ja som sa zamyslel nad tým, čo vraví.

Dávalo to zmysel... vo svojej podstate. A mohol by som zachrániť Hermionu a Pansy a Pottera tam nechať a ujsť. Zabil by som tak dve muchy jednou ranou... ale keď sa nad tým zamyslím... toto by bolo kruté aj na niekoho tak egoistického, ako som ja.

„To nie,“ povedal som napokon a pokrútil som hlavou. „Ak sa ti tam niečo stane, tak ma Dumbledore stiahne z kože a dá na večeru zožrať Hagridovej akromantuly!“

Potter na chvíľu zmĺkol, akoby zvažoval čo som povedal a napokon sa zamračil. Nadobudol som pocit, že som ho presvedčil, ale bol to veľmi zlý pocit, lebo napokon pokrútil hlavou a vyhlásil:

„Nijako ma nedonútiš zmeniť svoje rozhodnutie. Hermiona je moja najlepšia priateľka a ja chcem pomôcť pri jej záchrane,“ povedal a pevne na mňa hľadel.

Všimol som si, že neďaleko sa mihol tieň, takže si idú po nás, musím sa čo najskôr pohnúť. Dumbledore a Nymphadora predsa vedia, kam sme sa preniesli.

„No tak bude tam kopa Smrťožrútov a Voldemort. Nemôžeš sa im postaviť sám!“ dobiedzal.

To je pravda... ak nič iné, môžem Pottera použiť aspoň ako štít pred zaklínadlami. „Fajn,“ zašomral som a vytiahol som Pansyn prútik. Nebol taký dobrý ako môj, ale v prípade núdze poslúži.

Ponúkol som Potterovi ruku a ten pochybovačne nadvihol obočie. „To sa chceš premiestniť?“ zašomral nedôverčivo a fľochol po prútiku v mojej ruke.

„Pri Salazarovi, ak sa bojíš, nemusíš nikam ísť!“ zalamentoval som.

„To nie, ja len či si to už robil,“ vyzvedal.

Pomaly som strácal nervy. Akoby nestačilo, že sa nachádzame v takejto kritickej situácii, ale ten magor tu ešte bude polemizovať nad tým, či som sa už premiestňoval. Svet sa musel naozaj zblázniť!

„Draco?“ ozval sa kúsok od nás Nymphadorin zadychčaný hlas.

Strhol som sa a v diaľke som zbadal, ako sa k nám blíži asi osem postáv.

„Idem s tebou, alebo bez teba!“ vyhlásil som a Potter ma zdrapil za ruku a ja som nás premiestnil.

oOo

„Kde ten bastard toľko trčí?“ zavrešťala Bellatrix a asi po päťdesiaty krát si dávala koliečko naprieč jedálňou.

Ja som stále ležala na zemi, schúlená do klbka a snažila sa prinútiť svoje srdce, aby vôbec ešte bilo.

„Upokoj sa,“ chlácholil ju Lucius Malfoy, „je to môj syn, poznám ho. On príde!“ vyhlásil.

„Draco nie je idiot!“ začula som Pansyn hlas. „Určite nepríde sám,“ dodala po chvíli a Bellatrix vybuchla do hysterického smiechu.

„Ach, aká hlúpa, hlúpa, hlúpa je táto chudinka!“ predniesla svojim hrozivým hlasom a počula som, ako sa jej kroky približujú.

Nevedela som, ako ďaleko odo mňa je Pansy a ani to, kedy ju priniesli sem. Jediný zmysel, ktorý mi ešte dokázal pracovať, bol sluch a tak som zaznamenala, že ju mučili cruciatom a jej otec, ktorý bol mimochodom tiež v miestnosti, sa len nečinne pozeral a vôbec proti tomu nezasiahol. Začínam si myslieť, že čistokrvní trpia akousi nevyliečiteľnou obsesiou.

„A s kým si myslíš, že príde? Hm? S Rádom? Alebo s tým idiotským starcom Dumbledorom?“ spýtala sa pohrdlivo. „Nikto, kto vkročí na Manor, sa z neho už nedostane!“ zvreskla, až som začula Pansy, ako plačlivo zhíkla.

Bellatrix musela byť pravdepodobne pri nej.

Nevedela som presne, kto tu ešte zostal a ani som nevedela, či Voldemort niekam odišiel, alebo nie, už dlhší čas som ho nepočula nič povedať a ani ten jeho odporný had sa už okolo mňa neobtieral.

Odrazu sa všetko zomlelo akoby hrozne rýchlo. Mala som pocit, akoby som sa dostala do nejakého iného sveta, alebo nejakej inej dimenzie.

„Vedela som, že sa dočkám!“ predniesla Bellatrix a v jej hlase zaznel pobavený podtón.

„Synček, čože ťa to priviedlo domov?“ prehovoril Lucius a mnou od šoku začalo lomcovať.

Chcela som sa dostať na nohy a pozrieť sa na Draca... ach, môj Draco, prečo to len urobil? Prečo prišiel? A na čo vlastne?

Začula som tiché kroky a potom sa ma ktosi dotkol. „Čo ste jej to urobili?!“ zvolal Dracov hodvábny hlas preplnený bolesťou a zdesením.

Pokúšala som sa otvoriť oči, ale ako náhle sa mi do nich dostalo len minimum svetla, nesmierne to zabolelo. Zasyčala som a zdravú ruku si pritlačila k tvári.

„Draco...“ zachrapčala som a Draco si ma pritiahol do náručia.

„Hermiona,“ zašepkal mi do ucha a silno ma zovrel vo svojom objatí.

V tom momente mi bolo jedno, že som špinavá od krvi, že nevládzem poriadne dýchať a že celý môj svet sa prakticky rozpadol na jedno obrovské smetisko... Draco bol pri mne a to bolo to dôležité. To čo ma obohatilo a znova ma donútilo začať premýšľať... premýšľala som, ako ho odtiaľto dostať. Nechcela som, aby mu ublížili.

„Nemal si sem chodiť!“ zašomrala som mu do ucha.

„Ššš...“ chlácholil ma popritom, ako mi pomohol posadiť sa.

Konečne sa mi podarilo otvoriť oči, uvidela som Bellatrix a pri jej nohách ležala Pansy, celá doráňaná a zničená. Bola na tom horšie, ako keď som ju videla naposledy. Boli tu aj Lucius a Narcissa a tiež Červochvost, ktorý sa bojazlivo krčil v kúte. Za stolom sedeli Dolohov, Yaxley, pán Parkinson a Grayback. Zoskupenie hodné milióna.

„Aké dojemné!“ predniesol Lucius Malfoy a znechutene si odpľul. „Je mi z vás dvoch na vracanie!“ zvolal a nenávistne zabodol pohľad do Draca.

Ten si ma ešte viac pritiahol do náručia. Cítila som jeho osobitnú vôňu, ktorú som tak veľmi milovala a tiež som mohla počuť, ako splašene mu bije srdce.

„Otec, chceš mňa, tak nechaj Hermionu a Pansy ísť... oni s tým nič nemajú!“ hovoril Draco a ja som od šoku takmer zamrela.

Lucius a Bellatrix sa rozosmiali. „Majú s tým všetko. Nimi to začalo a tak to nimi aj skončí!“ odsekla čiernovlasá pohroma a jej zlovestný pohľad prešiel na mňa.

Keď sa jej čierne oči zabodli do mojich hnedých, mala som pocit, akoby už na svete nič dobré neexistovalo. Jej temnota dokázala zatieniť všetko, úplne všetko.

„Hermiona,“ pošepol Draco a otočil ma k sebe.

Konečne som po dlhom čase uvidela jeho tvár, poznačenú jazvou... kde tú jazvu vzal? Prečo ju má? Kto mu to urobil? Odrazu ma naplnila poriadna dávka zlosti, pri predstave, ako niekto ubližuje môjmu blonďavému anjelovi.

„Hermiona,“ zapriadol znova a prstom mi jemne prešiel po zakrvavenom líci. „Milujem ťa,“ pošepol a striebornými očami ma prebodával.

Nevedela som, čo urobiť. Chcela som sa mu hodiť okolo krku, chcela som vyvraždiť všetkých Smrťožrútov v miestnosti, ktorí nám ubližovali a chcela som aj povedať odíď. Ja som trpela, ale on nemusel.

Nie, nechcela som, aby prežil to, čo som prežila ja! „Nemal si...“ začala som, ale hlas sa mi zadrhol a ja som nedokázala ďalej pokračovať.

Draco nechápavo nakrčil čelo a prehliadal si ma, akoby sa snažil prečítať moje myšlienky.

„Stačilo toho divadla!“ zareval Lucius Malfoy a Draco k nemu v sekunde zodvihol hlavu.

„Presne otec, stačilo!“ pritakal a pustil ma, aby mohol vstať.

Chcela som protestovať, ale nemohla som, lebo som mala úplne vyschnuté v ústach a jazyk som mala doslova prilepený o podnebie.

„Čo urobíš?“ spýtal sa posmešne starší blondiak a podišiel o kúsok k nám.

Ja som stále sedela na zemi a Draco stál nado mnou.

„Zabiješ ma? A potom svoju mamu? Aj tetu Bellu? Bol by si schopní zabiť svoju rodinu?“ pýtal sa Lucius Malfoy a pri tom sa mu nebezpečne iskrilo v očiach.

Vedela som o čo mu ide. Chcel Draca zneistiť a možno ho aj citovo vydierať. Títo ľudia predsa nehrajú fér.

„Nie!“ pokrútil Draco hlavou a jeho hlas znel až desivo pokojne. „Ja teraz vezmem Hermionu a Pansy a odídem!“ vyhlásil a pohľadom šibol po Bellatrix, ktorá sa tiež presunula bližšie k nám.

„Aha,“ zatiahol jeho otec. „A ty si ako myslíš, že mi ti to dovolíme?“ spýtal sa a pevne stisol pery do uzučkej linky.

Bellatrix medzitým vybuchla do hurónskeho smiechu. „Ty že si Malfoy? Si len obyčajné, sprosté, rozmaznané decko čo si nevidí ďalej od nosa!“ prehodila a vytiahla prútik.

V tom istom momente vytiahli prútiky aj Lucius a Draco.

„Máme sa ťa báť?“ posmieval sa Lucius a znova urobil krok k nám.

Oni sa možno nebáli, ale ja som sa začínala. A naozaj veľmi. Nedokážem si vybaviť moment, kedy by som bola vydesenejšia než v tejto chvíli.

„Otec...“ začal Draco, ale nedokončil, lebo Bellatrix jeho smerom vyslal Sectusempru a Draco ju doslova v poslednom okamihu odrazil. „Toto nie je fér hra!“ zavrčal na ňu a Bellatrix sa rozosmiala.

„Kto už dnes hrá fér, však?“ protirečila a vyslala ďalšiu kliatbu.

Draco odrazil aj tú a čím viac sa tým kliatbam bránil, tým viac ich Bellatrix vrhala. Všetci v miestnosti teraz sledovali súboj, ktorý sa odohrával a dokonca ani Lucius Malfoy neurobil nič. Nič, aby pomohol svojmu synovi, jedinému synovi, ktorému išlo o život.

Neurobil nič, aby šialenú Bellatrix Lastrengovú zastavil. Kliatby vrhala s takou intenzitou a rýchlosťou, až som nedokázala chápať, ako ich Draco vládze a stíha odrážať.

Ale napokon sa stalo niečo, čo som nečakala a do súboja zasiahol Lucius Malfoy. „Expelliarmus!“ zvolal a Draco, ktorý sa sústredil čisto na Bellatrix odrazu zostal stáť ako prikovaný a jeho prútik zvieral v ruke Lucius.

„A teraz čo?“ zatiahla Bellatrix.

„To už nám zostáva urobiť iba jediná vec!“ povedal Lucius a otočil sa na Draca, v ktorého tvári sa zračil nesmierny strach.

Jeho strieborné oči, vyhľadali moju tvár a mne sa zastavilo srdce a aj rozum. S jediným zeleným zábleskom sa skončil môj život.

Skončil sa vo chvíli, keď som videla nebohé Dracovo telo padať k zemi, s prázdnym výrazom v očiach.

„Draco!“ zarevala som a môj výkrik zanikol v tichu, ktoré sa rozhostilo.

Zmietala som sa na zemi a šialene plakala, keď sa mi prihovoril sykavým hlasom Voldemort: „Vidíš, aké ľahké je pre mňa úplne ťa zničiť?“ prehovoril a tá jediná veta ma vytiahla z tranzu.

Obzrela som sa dookola. Žiadna Pansy, žiadny pán Parkinson, žiadny Dolohov, Yaxley a ani Grayback. Len ja, Nagini, Voldemort, Malfoyovci a Bellatrix, ktorá na mňa hľadela ako na niečo veľmi odporné.

Žiadny Draco... on nezomrel... bol to len prelud. S tými myšlienkami som upadla do bezvedomia. 

P. S.: Dúfam, že som nikomu nespôsobila infarkt. :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (18):