OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (14)

16.05.2013 (12:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 16× • zobrazeno 2862×

14. 

„Nič nie je samo o sebe ani dobré ani zlé. Záleží len na tom, čo si o tom myslíme.“

- William Shakespeare

Trčal som v Snapovom kabinete a civel na skrinku, ktorá ma už do značnej mieri začínala iritovať. Bol som vyčerpaný, ale hlavne nedočkavý. Konečne sa stretnem s Hermionou a... a potom čo? Mal by som poslúchnuť riaditeľa a všetko jej vyrozprávať, ale keď môj strach z jej reakcie je väčší, než si sám dokážem priznať. Ani len vo sne si nechcem predstavovať, že by sa znova na mňa nahnevala a všetko by sa pokašlalo.

Šiel som predsa späť do minulosti preto, lebo som chcel, aby už bola len moja. A teraz je dosť možné, že pokiaľ sa dozvie celú pravdu, tak ma bude nenávidieť. Možno bude jej nenávisť tak veľká, že už nikdy nebudem mať najmenšiu šancu to napraviť.

Stratil som všetko, svojho otca (ktorého som vlastne nikdy nemal), svoju matku (ktorá ma mala len zo sebeckých a vypočítavých dôvodov), celú svoju rodinu a teraz kvôli vlastnej hlúposti stratím aj človeka, ktorého najviac na svete milujem?

Nerozumiem, čo sa to so mnou stalo, ale je celkom možné, že na mňa vplýva minulosť, ktorá tak celkom mojou minulosťou nie je. Je možné, že tie dva roky, ktoré som vlastne prežil s Hermionou sa na mne až takto podpísali? Je možné, že so mnou za dva roky dokázala urobiť také divy? A hlavne, je možné, že som kvôli nej dokázal úplne zmeniť celú svoju osobnosť?

Očividne áno a je pre mňa naozaj fascinujúce sledovať tieto moje zmeny povahy. Hlavne pri predstave, že vo mne zostal aj kúsok starého Draca. V tomto svete predsa nie som dlho a tak sa nemohli vypariť všetky moje názory a všetky veci, ku ktorým som bol vedený. Ale jedno je isté, moje pomýlené názory sú preč nadobro. Trebárs už nemám hrôzu z muklov a tobôž nie z muklorodených. A pochopil som aj to, že Temný pán je temnejší než som si myslel a jeho idea o správnom fungovaní nášho sveta už vonkoncom nikdy nemôže fungovať. Ak by sa mu podarilo vyhrať, na tomto svete (a nie len v kúzelníckom, ale aj v muklovskom) by zavládol totálny chaos a zmätok. Jedným slovom, svet by zažil skutočnú anarchiu.

Z myšlienok, ktoré sa mi premávali hlavou, sa mi naozaj urobilo zle a tak som vstal a začal sa prechádzať dookola. Potreboval som sa nejako zamestnať, kým budem čakať. Ale pravdou je, že sa mi už čakať nechcelo. Čakal som dosť, až veľmi veľa a tak teraz chcem byť s Hermionou. Čo sa stane ak odídem a nájdem si ju sám? Som predsa na Rokforte a tak som v bezpečí.

Dumbledore vie, že som tu a tak urobí všetky opatrenia, aby sem môjho otca nepustil. To čo sa stalo, sa už nezopakuje. Takže čisto teoreticky...

„Dopekla s tým,“ zašomral som si a vybral som sa k dverám, ktoré viedli von zo Snapovho kabinetu.

Ale samozrejme, ako býva zvykom, len ja môžem mať také šťastie a hneď na chodbe naraziť na dve potvory.

„Draco?“ vzhliadla na mňa prekvapene Daphné a Astória sa zamračila a nepekne sa zaškľabila.

„Milovník humusákov je späť. Prišiel si si po svoju špinavú princeznú?“ prehodila uštipačne Astória a neodpustila si ani znechutené odfrknutie.

„Ak sa budeš o Hermione ďalej takto vyjadrovať, tak...“ začal som sa vyhrážať, ale nebolo mi dopriate dokončiť.

„Draco?!“ ozvalo sa nadšené vykríknutie a odrazu sa predo mnou zjavil Miles. Premeral si blondíny predo mnou a ironicky sa zaškľabil. „Choďte otravovať niekam inam,“ zavrčal na ne a otočil sa na mňa.

Keď mi došlo, že tie dve za žiadnych okolností neodídu, zatiahol som Milesa do kabinetu a celou silou zatresol dvere. Ešte som počul, ako Daphné na moju adresu nadáva a potom som sa otočil na svojho kamaráta, ktorý na mňa vyjavene civel.

„Tak mi povieš, čo sa deje?“ spýtal sa a spýtavo nadvihol obočie.

„Nič,“ zaklamal som a mykol som plecom. „Ušiel som z Manoru,“ povedal som mu, keď mi došlo, že predchádzajúca odpoveď mu asi nestačila.

Miles pootvoril ústa v jasnom šoku a chvíľu mlčal, akoby sa snažil vstrebať, čo som mu vlastne povedal.

„Pansy ti to nepovedala?“ začudoval som sa.

„Ale...“ zajachtal Miles a potriasol hlavou. „Ja naozaj ničomu nerozumiem,“ vyhlásil. „Pansy tu predsa už nejaký čas nie je. Odviedli ju, aby sa za teba mohla vydať a...“

„Ona sa nevrátila?“ prerušil som ho v polke vety a Miles na znak odpovede pokrútil hlavou, že nie.

Skutočne ma obliala panika, ale chlácholil som sa tým, že si ju možno rodičia nechali doma, aby sa spamätali z môjho vyčíňania. A ktovie, čo im Pansy povedala. Možno sa teraz boja, že sem prídem, aby som jej ublížil... ach, Salazar! Ochraňuj ju!

„Musím hovoriť s Hermionou,“ oznámil som Milesovi, ktorý sa pri zmienke o Hermione zamračil. „Čo?“ vyštekol som.

„Nič, išli do Rokvillu, ja som sa vrátil len teraz. Ale Hermionu som nevidel. Asi je ešte tam,“ povedal mi.

„Aha,“ prehodil som a usadil som sa na jednom zo Snapových pohodlných kresiel z dračej kože.

Miles zostal stáť a prehliadal si ma. Vedel som, že pravdepodobne uvažuje nad mojou jazvou, ale nespýtal sa ma na ňu. Myslím, že to bolo strachom, predsa som Malfoy a on je len Bletchley. Ja som viac ako on... aj keď si tak nepripadám. Nie, ja a Miles sme v skutočnosti na tom úplne rovnako.

Dokonca si myslím, že Miles je o niečo lepší človek ako ja, lebo on mňa a Hermionu chápal a neodsudzoval nás ani vtedy, keď sa proti nám postavila takmer celá škola.

„Draco, mal by si niečo vedieť,“ začal opatrne môj pravdepodobne jediný skutočný priateľ a nervózne si strčil ruky do vreciek.

„Tak už sa vykokci,“ štekol som, keď už dlhšie na mňa len potichu pozeral a očividne sa nemal k tomu, aby pokračoval.

Keď už sa Miles nadychoval, že niečo povie, do miestnosti nečakane vrazila tmavá, strach naháňajúca postava, s bezvýraznou tvárou olemovanou čiernymi mastnými vlasmi.

Keď Snape so svojou hrôzostrašnou eleganciou vplával do komnaty, Miles sa zarazil a na jeho tvári sa odrazil strach.

Veď prečo by sa aj nemal. Každý, kto mal len štipku rozumu sa tohto profesora bál. Musím povedať, že v istých okamihoch som sa ho bál aj ja. A to žijem s vedomím, že Snape ma má rád. Teda v rámci svojich možností.

„Pán Bletchley, čomu vďačím za vašu návštevu?“ prehovoril Majster elixírov prívetivo, ale ja som za jeho milým tónom začul aj sarkazmus a mierny hnev.

„Vyšiel som na chodbu, lebo som sa nudil a narazil som tam na Milesa!“ odpovedal som Snapovi, lebo som mal potrebu Milesa nejako obrániť.

Ja som ho sem zatiahol, takže som na vine ja a nie je správne, aby si Snape vybíjal svoj hnev na ňom.

„A kto vám dovolil si sem vodiť návštevy?“ otočil sa na mňa Snape so zimomriavky naháňajúcim pokojom.

„No ja,“ odvetil som neuvážene a vyslúžil som si od Snapa jedno otcovské zaucho.

„Vy sa nikdy nepoučíte, však, Draco?“ prehodil, kým kráčal k svojmu stolu, za ktorým sa hneď usadil a neodpustil si jeden nepekný pohľad mojim smerom. „Čo ak by vás videl niekto nevhodný? Napríklad Potter, alebo ten tupý Weasley?“ spýtal sa a s povytiahnutým obočím si ma prezrel.

„Aspoň by som mal pádny dôvod ich premeniť na kopu dračieho trusu,“ zasyčal som cez zaťaté zuby a Miles sa potichu, no nie tak potichu, aby to uniklo Snapovým tenkým ušiam, zachechtal.

„Mne, bohužiaľ pre vás, na tejto situácii nepríde nič smiešne. Váš kamarát, pán Malfoy, je v smrteľnom ohrození a vy sa rehocete!“ zavrčal tým svojím ostrým, bodavým tónom, ktorý usadí každého a Miles, ako inak, stíchol a civel na podlahu.

„Hermiona sa už vrátila?“ spýtal som sa nedočkavo a Snape nechápavo pozrel mojím smerom. „Z Rokvillu,“ dodal som na ujasnenie.

Profesor ledabolo mykol plecom. „Vrátili sa už všetci. Riaditeľ šiel po ňu,“ oznámil mi pokojne a ďalej už nepokračoval v konverzácii.

V miestnosti nastalo hrobové ticho, ktoré prerušovali len naše dychy. Nastala však veľmi dusivá atmosféra, až som mal chuť ujsť.

Myslím, že aj Miles si to uvedomoval, lebo strnul a niekoľko dlhých minút som mal dojem, akoby skamenel. Potom sa jeho oči spojili s mojimi a ja som bol vďačný, že tu je. Mám aspoň niekoho o koho sa smiem oprieť.

Netrvalo dlho a do miestnosti vošiel riaditeľ. Milesa úplne odignoroval a svoj pohľad zameral na mňa. Ako náhle sa jeho oči stretli s mojimi, vedel som, že sa niečo stalo. Niečo, čo sa mi asi (teda určite) nebude páčiť. A mal som pravdu, pretože hneď ako otvoril ústa, celý svet postál a ja som mal pocit, akoby ma práve hodili do hlbokej priepasti plnej beznádeje a smútku.

Hermiona zmizla! Dve slová, ktoré sa zaryli do mojej mysle a drvili každý kúsok môjho ja.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (14):