Pravá ruka skazy - 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V núdzi spoznáš priateľa.

03.07.2017 (13:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 2× • zobrazeno 1527×

Kapitola 6

Spomienky spred rokov i dneška mi víria v hlave aj potom, čo sa vynorím na muklovskej ulici a predo mnou sa črtá rad spustnutých, navlas rovnakých tehlových domcov. Číslo štyridsaťštyri sa nachádza ďaleko od rieky, vlastne na opačnom konci, ale pach blata a betónu sa lenivo vznáša okolo, pripravený ubiť človeka na smrť. Možno preto je Snape taký bez života, pomyslím si. Kto by chcel bývať na takomto zúfalom mieste? A predsa, hoci som ho v živote nevidela zúfalého, či smutného, si ho tu viem predstaviť. Vysokého netopiera plachtiaceho ulicami, trieskajúc dubovými dvermi. Kedysi boli určite pekné. Naleštené a namaľované, teraz v sa farba odlupuje a drobia sa triesky. Dvíham ruku na zaklopanie a potom sa zháčim. Čo ak je doma a tu strácam čas?

Nie, utvrdí ma vnútorný hlas. Určite je tu. znova dvihnem ruku a takmer sa dotknem dreva.

Nemalo by mi to byť jedno? Ona zaútočila prvá.

Kurňa, Nerin! zahriaknem sa v duchu. Zaklop na tie sprosté dvere a ospravedlň sa!
Zhlboka nasejem vzduch do pľúc a trikrát zaťukám. Snažím sa zachovať pokoj a nepodliehať panike. Ubehli tri hodiny od incidentu v Deravom kotlíku. Millie je určite naštvaná, ale triezva. A v poriadku. Musí byť. Lebo ak šla domov... zachveje sa mi pera pri predstave, čo všetko by urobil jej otec, či Alison. Zovrie mi srdce.

Hlupaňa, vynadám si po stý raz a od zlosti búšim do dverí päsťou, hoci uplynuli dve sekundy. Som blbá, že som sa naštvala pre pravdu. Sprostá, že som sa nechala tak ľahko odohnať. Retardovaná, že som ju naučila piť. Ušetrila by som je desiatky prúserov. Nie nadarmo sa vraví, že alkohol umocňuje povahu a úprimnosť. V Millienom prípade hnev. Ľadovú zúrivosť pulzujúcu na všetky strany, ktorá je dobrá na muklov, kým pre Smrťožrútov je urážkou. I najmenší prejav sa trestá a Millie napriek svojej rozvahe je ako pitbull. Keď sa raz zahryzne, nepustí a preto mám obavy. Jej rodičia sú na to obzvlášť háklivý. Akoby nik okrem nich nemohol mať blbý deň.

Kopnem do dverí, keď sa spoza nich ozvú rýchle, šuchtavé kroky a potom sa konečne otvoria.

„Ó, slečna,“ ozve sa líškavo kopa riedkych šedivejúcich vlasov a klania sa až po zem ako mu pivné brucho dovolí. „Prosím,“ pozve ma ďalej, gestikulujúc striebornou rukou. „Čo pre vás môžem urobiť?“

Červochvost na mňa hľadí vodnatými očami a cerí predné žlté zuby a stále sa ku mne blíži, rušiac môj osobný priestor. Ovanie ma smrad potu a plste až mi skrúti žalúdok.

„Kávičku, čajíček...?“ vymenováva piskľavým hlasom.

„Je tu Millicent?“ preruším ho ľadovo, neskrývajúc hnus. Čo iné sa dá čakať od prehnitého tvora od hlavy až po dušu?

Zmĺkne a premeria si ma potkaňou tvárou a úlisne sa uškrnie.

„Slečna práve prišla...“

„.... a ty by si mal vypadnúť,“ skočí mu Snape do reči a schádza po ošarpanom schodisku, držiac v ruke nejakú knihu. „Vybavím to.“

Červochvost sa posmešne ukloní a čosi si mrmlúc sa stiahne do kuchyne a mne mimovoľne odľahne. Zachvejem sa a pevne pozriem profesorovi do očí, čakajúc kedy ma zas obdarí svojim kyslím úsmevom. Lenže Severus prejde okolo akoby som bola vzduch. Vojde do tmavej ošumelej obývačky ladenej do hnedo zelena a vloží knihu medzi desiatky iných výtlačkov, uzurpujúce si všetky steny v miestnosti. Potom sa usadí na zodratý gauč a chladne si ma premeria.

„Vieš, čo ma dokáže fascinovať?“ začne chladným flegmatickým tónom, ale uprene sa na mňa díva.

„Umyté vlasy?“ vyletí zo mňa.

Prižmúri oči, ale inak sa tvári, že ma prepočul „Tvoja nezodpovednosť. Nechala si ju napospas a to ju nazývaš sestrou. Nehovoriac o facke.“

„Som sviňa, spokojný?“ pokrčím plecami, hlas mi však preskočí.

„A poriadna,“ zdôrazní. „Mala by si si uvedomiť, že ty si nemôžeš robiť, čo chceš. A hlavne by si sa mala naučiť odolať citom a prudkým vášňam.“

Ach, čo ty vieš o vášni, prebleskne mi hlavou a sama pre seba sa zasmejem keď si predstavím roztúženého Snapea s nasprostatým výrazom, vyvalenými očami, funiaceho od rozkoše. Och nie, bože, to je úchylné!

Prudko myknem hlavou, aby som ten obraz zahnala a odvrátim ku knihám. Skúmam ich obaly, niektoré v koži, iné v papierovej väzbe, všetky s dlhočiznými názvami.

„Je v poriadku?“ spýtam sa ticho.

„Iste,“ prisvedčí a hlase mu badať iróniu. Iste sa usmieva tým svojim idiotským krivým spôsobom. „Ovracala mi celú kúpeľňu a kebyže ju neuspím, zvratkami by mi zaplavila dom. Veľmi pekne ďakujem.“

„Má vlastnú hlavu. Pila sama od seba a ver, či nie, pokúšala som sa ju zastaviť.“ Pozriem naňho vo chvíli, keď pobavene nadvihne obočie.

„Pravá ruka Temného pána a nevie si poradiť s opitou tínedžerkou? To už o niečom svedčí.“

„Ešte ty s tým začínaj!“ vrknem prevrátiac oči.

„To vieš, ďalšia fascinujúca vec je, ako môžeš s takým prístupom plniť delikátne úlohy, keď ti chýba zmysel pre ovládanie.“

„Možno sa to k tebe nedostalo, ale tú úlohu som odmietla. Predtým,“ dodám a pohladím chrbát zlatej knihy s názvom Najvzácnejšie extrakty sveta - Afrika.

„Viem. Patrične to bolo vidieť.“ Pokynie k môjmu telu, kde sa ešte predvčerom skveli modriny a jazvy.

Vykrivím pery a sklopím zrak ku knihe. „To nebolo preto,“ šepnem a pri spomienke na moje malé bezvýznamné víťazstvo sa usmejem, ale zamaskujem to hryznutím do pery.

Cítim jeho zvedavý pohľad, ale mlčí. A to je aj dôvod, prečo si ho vážim. Nikdy sa zbytočne nepýta, nevyzvedá a vie byť diskrétny. Taktiež je to druhý človek, čo mi bez okolkov chrstne pravdu do tváre, pripravená alebo nie.

„Ty asi nevieš, prečo sa tak správa, však?“

„Nie a ani ma to netrápi,“ povie ľahostajne. „Nemám chuť počúvať reči o ťažkom pubertiackom živote a horekovaniu, aký je svet nespravodlivý.“

„Obaja vieme, že to u nej nehrozí. Na všetko má vážny dôvod.“

„Práve preto by si ju mala nechať spať. Primiešal som aj elixír na vytriezvenie a upokojenie žalúdka. Snáď bude stačiť,“ dodá zamyslene s trochu nepokojným výrazom. Rozosmeje ma to. dotýka sa nechutností typu nakladané býčie gule a výlučky morských slimákov a ide ho rozhodiť z trochy žalúdočných štiav?

Stisnem pery, ale Severus si ma nevšíma. Nalieva si víno a mňa sa, samozrejme, neobťažuje ponúknuť.

„Vlastne je dobre, že tu som,“ poviem, keď už nejakú dobu tŕpneme v našom starom známom tichu. Tentoraz ale neodídem, ani si obaja nečítame, iba sa pohrávame s vecami. Ja s knihami a on s vínom. „Chcela som si niečo vyjasniť.“

„Čo?“ zabodne do mňa atramentovo čierne oči.

„Ako ma chcete dostať k Potterovi? Aby som bola úplne blízko, musím byť v Chrabromile a ak ma triediaci klobúk pošle inde...“ Hrám sa so stránkami v knihe.

Dlháň vyskočí a schmatne mi ju z ruky. „To jediné ťa trápi?“ spýta sa neveriaco.

„Zatiaľ je to prvé na zozname.“

Zaklapne knihu a vloží ju na miesto. „Myslíš, že na to Temný Pán nemyslel?“ spýta sa a ani nečaká na odpoveď. „Taká banalita ako klobúk ťa nemusí zaujímať. Tvoj otec prekabátil Horiacu čašu a to je mocnejší artefakt.“

„Čiže je to vybavené,“ skonštatujem.

„Len čo vojdem do hradu, začarujem ho, aby hneď ako sa ťa dotkne, poslal do Chrabromilu.“

S úľavou vydýchnem. „Dobre.“

Zvrtnem sa na päte a vyjdem na schody. Po pár krokoch sa zastavím a pozriem dolu.

„Severus?“ vykukne na mňa spoza regála. „Ja... ďakujem ti. Za všetko.“

Zíza na mňa a potom pomaly prikývne.

Prvé poschodie je rovnako ošarpané. Staré hnedé linoleum je miestami zošúchané. Prejdem do hosťovskej, kde si na sivých obliečkach odfukuje Millie. Orieškové vlasy ma zviazané a je prevrátená a zafixovaná tak, aby zostala na kraji a pri tom nespadla. Pod ňou je vedro na zvratky.

Posadím sa k nej a nesmelo ju pohladím po chrbte. Zatrepoce viečkami, no nezobudí sa. Jej dych zostáva vyrovnaný. Zosúladím ho zo svojím a v hrdle mi navrie hrča. Snape má pravdu. Všetky tie lekcie o ovládaní a predsa. Možno je to tým, že na misiách ide o viac. Aspoň na oko a doma to tak nevyzerá. A pri tom je to presne naopak.

„Prepáč,“ šepnem pomaly. „Nechcela som... teda chcela ti streliť, ale nie ublížiť. Nie vedome. A nechala som ťa tam... ty by si to nikdy neurobila. Vždy si bola pri mne a ja... ja ťa sklamem hneď, keď mám možnosť.“

„To vieš, nemôžeš byť dokonalá,“ ozve sa ospalo a otvorí oči.

Krátko nadvihnem kútiky, iba na chvíľu a som znova vážna.

„Mrzí ma to.“

„I mňa. Nemala som ti to hovoriť, či už opitá alebo triezva. Ja iba...“ preglgne a oblizne si pery.

Pokrútim hlavou. „Nevysvetľuj mi to, ak nechceš. A neospravedlňuj sa, zaslúžila som si to. Len... len mi sľúb, že sa už takto nedoriadiš. Mám hrôzu z toho, že ani jedna z nás si vie zachovať rozum.“

Uchechtne sa. „Hej, no chlapi vedia všetko dodrbať.“

Stuhnem a vyvalím oči. Millie si uvedomí, čo povedala.

„Doriti,“ stisne pery.

„Chlap?“ zatiahnem nadšene a usmievam sa od ucha k uchu. „Teda, Mills! Kto je to? Nie, nehovor mi to,“ stopnem sa hneď, keď sa útrpne vnorí do matraca a zavrčí. „Iba... poznám ho?“

Prikývne. „Hej, poznáš a viac ti nepoviem.“ Aj ten kúsok tváre, čo jej vidím sa červená ako paprika.

Zasmejem a šťuchnem do nej. „To aby som kupovala zásobu kondómov, čo?“

Napne sa a zaskučí. „Daj pokoj, Grin, skončilo to rýchlejšie než to začalo!“

„Ou!“ úsmev mi zmrzne. Odkašlem si a zložím sa vedľa nej. „To mi je ľúto.“

Zabručí, že to prijíma.

„A...“ začnem opatrne, „spali ste spolu?“

„O sex tu vôbec nejde,“ zavrčí a mne odľahne. Znamená to, že jej depresia je menšia. Teda dúfam. Pretože Millie nie je také dievča. Svoje telo si váži a máločo koná iracionálne. Nie ako Malfoy, čo má rozum medzi nohami.

Malfoy...

V hlave mi klapne s hrôzou vyvalím oči. Veď čo iné s chlapom by mohlo dostať ženu ako ona do takého stavu?

„Mills,“ začnem opatrne, modliac sa, aby som sa mýlila, „ide o... dohodnutý zväzok?“ U čistokrvných je to tradícia. Hlavne Smrťožrúti sú tým posadnutý a niektorý už roky pred sedemnástkou dohadujú zmluvy a pakty o svadbách svojich detí. Ani nedýcham, keď sa sestra pohne.

Zdesene na mňa vykukne a prudko zavrtí hlavou.

„Si normálna? To ani za svet!“ zahučí a znova zapichne nos do postele. Uľahčene si vydýchnem. Vďakabohu.

„Tak teda? Už sa nemáte radi alebo...“Nechám zvyšok vety visieť vo vzduchu.

Mykne plecami a zdá sa mi, že vzdychne, no vankúš je prihrubý, aby som to vedela iste.

„Možno by ste sa mali odpovedať práve na toto. A skúsiť to znova,“ snažím sa zamudrovať. Nič nie je horšie ako neistota.

„Hm....“ vyrazí zo seba a vytočí sa ku mne, „to by musel zmeniť názor.“

„Ono...“ vzdychne porazenecky po pár sekundách odmlky, „má isté... problémy. Dosť vážne a keď mu ponúkam pomoc, správa sa ako magor, čo všetko zvládne.“ Zaškľabí sa a pretočí očami. „Vraj ma do toho nechce ťahať, čo je komické, lebo som v tom až po uši.“

„Ako po uši? Do čoho si sa zaplietla?“ zhíknem okamžite a moja hlava mi ponúkla hneď niekoľko katastrofických dejov.

„To nie je tvoj problém a neboj, zvládam to,“ zvlášť zdôrazní posledné slová. „Vyriešila som to a pomohla mu, ale on sa nasral a čo je možno horšie, totálne sa zľakol a včera...“ nasucho preglgne, „sme sa pohádali. Veľmi. Obaja sme povedali, čo sme nemali a... ja som s tým neprestala,“ ospravedlňujúco na mňa mrkne a chytí ma za zápästie . „Nemyslím, že ťa mama nemilovala. Určite videla tvoju osobnosť a preto ťa ľúbila.“

„Ďakujem,“ prepletiem si s ňou prsty. „Ale od témy ma neodvedieš, drahá.“

„Niet k tomu čo dodať.“

Našpúlim pery, ale rozhodnem sa ju rešpektovať. Je to jej život a ak to zvláda, nič nezmôžem. „Tak dobre, no ak budeš mať prúser, alebo on, povedz mi to. OK? Pomôžem ak budem môcť.“

„Jasné,“ povie a mne je jasné, že urobí presný opak. A ona sa sťažuje naňho. Tuším sa vážne našli nech je to ktokoľvek. Millie privrie oči a pretočí sa na chrbát. Na líci má odtlačok mojej dlane. Stisnem pery a zhorkne mi v ústach. „Prepáč,“ šepnem zahanbene.

Mávne rukou a druhou rukou, ktorou ma stále drží, ma stisne. „Zabudnime na to.“

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter