OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Legenda - Prológ

04.01.2015 (16:00) • Tralala • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1368×

„Napriek tomu, čo ti vzali. 

Napriek tomu, čoho si sa musel sám vzdať.

Si sa stále a stále pokúšal stať človekom.

Deň za dňom, i skrz tmu, si mal vieru, že napriek tomu, že sa rodíme ako ľudia, každý má nádej stať sa skutočne človekom.

Nedostal si šancu byť tým, kým si chcel byť, no aj tak si si radšej slobodne vybral krutosť osudu a dlho nosil masku. Nie však pre seba, ale pre nás. 

Sebecky si tvrdil, že si sebec, maniak, vrah.

A nielen ja som ti veril...

Úsmevom si kryl bolesť a desivým smiechom slzy v očiach...

Na oltár ľudskej temnoty si s pompou uložil svoju nevinnosť a nechal si dušu trhať na kusy. Nevydal si ani hláska, keď ti do tela znovu a znovu vypaľovali hada, aj keď si chcel kričať a utekať ako o život. 

A aj tak sa stále ďalej a ďalej... pokúšať... stať, človekom. Obdivuhodné.

Mal si pravdu, ciest je až príliš veľa... a ja, až teraz chápem, čo si mi tým chcel povedať. Ničí ma vedomie, že si musel celý život klamať, len preto, aby tá naša neskončila.

A nie len hanba ma bude prenasledovať celým jej zbytkom, pretože som nemohol alebo nechcel v tú správnu chvíľu nájsť dosť síl, aby som ťa nechal s týmto tajomstvo umrieť.

Tajomstvom, kto v skutočnosti pre nás obetoval svoje telo, dušu a prišiel o srdce. Tajomstvo o skutočnom zničení Toma Riddla.

Lenže... teraz sme tu a ty už tam, kde pre zatiaľ za tebou nemôžem. Tam, kde ťa snáď už nič nebolí a ja a ani nikto na tomto svete to nemôže zvrátiť. 

Raz si mi povedal, že si sa musel stať legendou, legendou o smrti, aby to dávalo zmysel. Iróniou osudu, však bolo, že zmysel som pochopil, až keď som im dovolil vytrhnúť z tvojho tela to, to posledné, čo sme ti nechali. Tvoje tajomstvá... pochovali sme tvoje sľuby a zničili tvoju česť, aby sme zistili, že jediné monštrum v súdnej sieni, stojí vôkol spútaného chlapca s krvavými slzami v očiach. 

Hanba nám...

Dnes sa už nič z toho zmeniť nedá. Dnes je, bohužiaľ, ten deň, kedy sa s tebou musí rozlúčiť svet, pre ktorý si teraz viac než hrdina, aj keď si o to nikdy nestál. Pre mňa si však viac. Draco Malfoy. Vojvoda z Durhamu. Pán smrti. Pre mňa si a navždy budeš legenda, čo sa stala človekom.

Človekom, ktorého som nikdy nestihol nazvať priateľom. 

A jediné, v čo teraz dúfam je to,  že tam na druhej strane rieky nájdeš tú, čo si tak miloval.

Odpočívaj, priateľu, tu pod Jelšovým stromom pri brehoch temného jazera. Odpočívaj už v pokoji, na veky vekov. Už nie si viac legenda. 

Zbohom...“


Ticho, ktoré nastalo po tom, čo Harry Potter dohovoril smútočnú reč, narúšalo len šumenie listov. Mlčky hľadel na kyprú pôdu, na ktorej bolo uložene semienko Jelše. Potom podišiel bližšie, prútikom si zarezal do dlane, vystrel ruku zovretú v päsť a nechal stiecť pramienok krvi na malé semienko. Za okamih sa k nemu postupne pripájali ďalší, ktorým bola preukázaná táto česť.  

Ako posledná sa vedľa jeho ľavice postavila lady Eleonór Derak Malfoyová. Sledoval, ako zručne si prerezala pergamenovú pokožku na dlani. Vystrela ruku a spočiatku potichu, v rytme padajúcich kvapiek, začala spievať jazykom, ktorý nepoznal. 

Postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie hlasy, až napokon zistil, že spieva aj on sám. No hlasov aj tak bolo viac, než ľudí zúčastňujúcich sa pohrebu. Mal pocit, akoby s nimi spieval celý les. Cítil, ako ním prestupuje neznámy druh mágie, ako sa kníše do jej rytmu. Ako jeho a všetkých v tesnej blízkosti hrobu nadvihlo a posunulo par metrov späť. Pretože tam kde predtým stáli, sa hrdo týčil najmenej, podľa svojej veľkosti, storočný strom Jelše. 

Spev, razom utíchol. Ľudia sa začali postupne rozchádzať a smerovali do hradu, kde sa mala konať smútočná hostina. Jediný, kto napokon pri neobvyklom hrobe – strome – zostal, bola Lady Malfoyová. Nevedel, kto presne bola táto prastará dáma, asi stará mať Luciusa Malfoya, ale počas tých pár chvíľ, čo bol v jej blízkosti, mal zvláštny pocit. Zakaždým ho brneli končeky prstov a kdesi vo vnútri voči nej cítil hlbokú úctu od prvej chvíle, čo ju videl. Od toho večera, čo letel do Škótska, osobne informovať jediného člena Malfoyovej rodiny, o ktorom sa vedelo, kde presne sa nachádza, že zajal Draca a bude s ním v dohľadnej dobe prebiehať súd. 

Venoval jej posledný pohľad a potom sa pripojil k Hermione a Ronovi, ktorí ho čakali obďaleč. 

Najradšej by na hostinu nešiel, najradšej by nasadol na svoj blesk a letel tak dlho a tak ďaleko, až by mu vietor všetko vyfučal z hlavy, lenže mal svoje povinnosti a v hrade ho čakali novinári, ktorí mali zakázané sledovať pohreb z blízkosti. A tak si len vzdychol, nechal sa od Hermiony chytiť za ruku a odtiahnuť do hradu. Zachmúrene ťahal za sebou nohy pri predstave aké titulky budú zajtra krášliť desiatky novín.

 Legenda zomrela! 

Pravda o pánovi smrti!

Pohreb smrťožrúta!

Autor: Tralala (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Legenda - Prológ: