OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 8

26.04.2017 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 1105×

Takže a je tu ďalšia kapitola. :D

Hm, ja viem, že písať to až pri ôsmej kapitole je tak trochu neskoro, ale doteraz som na to vždy zabudla. Takže, čo sa týka veku postáv... Väčšina je v siedmom ročníku. Teda skoro všetky hlavné s výnimkou Ala. Malfoy, Rose, Molly, James majú už sedemnásť/osemnásť a je to ich posledný rok. Prečo? No, viac mi to tak pasovalo... a úprimne, keď som to písala ani mi nenapadlo, že by mali byť mladší. :D Jednoducho, taká veľká disharmonická triedna rodinka. A vôbec ale vôbec to nenadväzuje na Prekliate dieťa.

P.S.: kapitola je venovaná Pioggii, Trishi, E.T., Dreamcatcher a mime33.

P.P.S.: Príjemné čítanie :D

Kapitola 8

„Ale no tak, James. Akromantule sú vážne len veľmi nepochopené tvory,“ naliehal hádam po stý raz profesor na jeho „dobrého priateľa“. Fakt nechápem, ako sa niekto tak milý a obetavý, ako profesor Hagrid, môže baviť s kreténom Potterovho kalibru!

Ja som zatiaľ sedela na veľkej sofe v profesorovej chalupe a hrala sa s Maličkou.

Mám dobrú správu! Už sa mi nepokúša zožrať prsty... teda najskôr do nich napustiť enzími, ktoré by mi rozložili tkanivo a potom to tekuté, čo pod kožou ostane vysať.  Bola zlatá a nebezpečná. Pre mňa neskutočne lákavá kombinácia... ale aj tak. Na dračie mláďatá jednoducho nemá. Aktomantule by Miss Zázračná bytosť nikdy nevyhrali, ale draky? Čo už je len krajšie ako drak? Ale fakt, ruku na srdce! Draci sú neochvejným stelesnením sily, smrteľného  nebezpečenstva a elegancie. Sú nádherné a to musí uznať každý!

„Fajn. Pre mňa za mňa, nech spíšu petíciu a pošlú ju na ministerstvo, ale u mňa nech pochopenie nehľadajú. Strýko Ron mi veľmi podrobne opísal, čo sa stalo, keď sa riadili tvojimi pokynmi. „Nasledujte pavúky!“ Kruci, uvedomoval si si, že ich vtedy mohli zabiť!“

„Ale no tak, James. Nikomu sa nič nestalo. Aragog by im neblížil!“ bránil svojho dávno mŕtveho priateľa.

„On nie, ale jeho potomstvo?“ To si už Potter len zafrflal popod nos a obrátil sa ku mne. Ignorovala som ho a kládla ruku pred ruku, ako keď sa človek hrá so škrečkom. Maličká bežala stále dopredu. Bola milá a zatiaľ hlúpučká. Zručne som ju chytila pod bruchom a otočila na chrbát. Začala som ju škrabkať a ona slastne znehybnela. Bola jemná a na dotyk príjemne teplá.

„Hráš sa s tým, akoby to bolo šteňa!“ zavrčal znechutene a pokrútil hlavou.

„No a?“ odbila som ho, no on to odmietal nechať len tak.

„Je to monštrum, Howellová! Ani nie pred desiatimi minútami ťa to chcelo zabiť!“

„Nepreháňaj,“ odbila som ho a pretočila panenkami.

„U Merlina! Išlo ti to po prstoch! To nič neznamená!?“ zúril. Venovala som mu jeden z mojich najlepších odmeraných pohľadom a vrátila sa späť k starostlivosti o malú. „Krucinál, Howellová! To nemáš ani štipku sebazáchovy?!“

„Nie,“ odbila som ho. Môj cit pre sebazáchovu je dosť diskutabilný. Nejaký mám, ale s najväčšou pravdepodobnosťou je dosť nízky. Milujem nebezpečenstvo. Možno som adrenalínový závislák?

„Myslel som si.“

„Jeeej, tak teraz, keď si to overil, Einshtein, zaraď spiatočku a nekaz mi deň!“

„Hagrid! Do dračích hovien! Veď ti to hryzie prst!“ zdesil sa Potter a ja som zodvihla hlavu. Mal pravdu. Na Hagridovom prste visel protejšok k tomu, čo som držala na rukách. S povzdychom som samičku vložila do zmenšenej napodobeniny bední, čo sú vonku a prešla k profesorovi. Po pár chvíľach bol prst voľný a on si ho vytrvalo škriabal. Prešla som ku krabici a vložila tam aj samca. Urobil výpad na moje zápästie, ale po dobre mierenom údere prstu medzi oči s tým prestal. Hm, občasná výchovná facka je pri nebezpečných tvoroch vcelku prospešná.

„Si v poriadku?“ strachoval sa Potter a v zásuvkách hľadal nejaký obväz.

„Stredná polička nad umývadlom,“ oznámila som a on k nej preniesol pozornosť.  O pár sekúnd nato sa už blížil k Hagridovi. Na stole rozložil upokojujúcu masť z Plamienky spavej, misu a obväz. 

„Aguamenti!“ prikázal a misa sa naplnila vodou. Ďalej to už prebral profesor. Umyl si uhryznutie, vydezinfikoval, ale s obväzom som mu musela pomôcť. Mal príšerne veľký palec, takže to, čo by mne stačilo na obviazanie všetkých prstou , jemu vyšlo len na jeden.

„Ohwrr... to svrbenie je... fakt... ouf... nepríjemné!“ sťažoval sa.

„Keby si sa nehral s monštrami, nič by sa ti nestalo!“ napomínal ho Potter, akoby on  bol učiteľ a profesor Hagrid žiak.

„No tak James, nie sú to monštrá.“

„Pre mňa sú!“

Povrchne som ofrkla. Neuniklo mu to a zlostne štekol.

„Čo?“

„Akromantule možno nie sú pekné, ale nie sú to skutočné monštrá!“ zavrčala som. Nie, skutočné monštrá sú ľudia – teda aspoň pre mňa.

„To...“ začal, ale nedokončil. Porazenecky vydýchol, zničene si pretrel tvár a zviezol sa na jednu zo stoličiek pri stole. Mimovoľne sa natiahol za kamenným koláčikom. Hm, ale čo s ním chce robiť, to mi je teda záhadou. Tú nestráviteľnú hrudu kamenia zakamuflovanú za jedlo, by mohli používať ako strelivo do kanónov! „Je mi to jedno! Robte si čo chcete,“  kapituloval. Haleluja!

Do hradu som sa vrátila až navečer. Slnko pomaly zapadalo a rokfortské pozemky zahalené do dlhých tieňov a posledných zvukov dňa pôsobili nadpozemsky. Práve som prechádzala halou pred veľkou sieňou, keď ma zastavil povedomí hlas.

„Jack!“ volal. „Počkaj!“

Otočila som sa a pohľad mi padol na bežiaceho Ala, ktorý práve spomaľoval do klusu.

„Áno?“ zatiahla som. Zhlboka sa nadýchol a potom odpovedal.

„Rose!“

„Čo je s ňou!?“

„Nič, len... opäť sa chytila s Malfoyom,“ priznal.

„Kde?“  zavrčala som. Tak ten slizký kretén jej nedá pokoj!?

„V knižnici, ale už je po všetkom. Len som ti mal odkázať – teda Molly ti odkazuje, že máš na izbu doniesť nejaké jedlo... pre Rose.“ No tak toto nevyzerá dobre.

„Čo sa stalo?“ chcela som vedieť.

„Nič, čo by sa nestalo aj predtým. Hádali sa, on ju naštval...“

„Áno?“ Nepáčilo sa mi, ako to preťahuje.

„A ona mu vlepila facku. Je parádne naštvaná a nikto z nás nevie prečo. Takže, varujem. Rose je v ráži. Vyhýbaj sa jej, ak sa ti bude dať,“ radil a ja som sa kyslo usmiala.

„To asi ťažko. Mám jej doniesť večeru,“ pripomenula som mu a on s kyslím ksichtíkom prikývol.

„Pravda... tak potom veľa šťastia,“ poprial a rozlúčil sa.

O niečo neskôr som vychádzala po schodoch do izby a v rukách niesla menší podnos plný obložených chlebíčkov. Špičkou topánky som zaklopala na dvere a mierovo zatiahla:

„Nesiem večeru,“ a v duchu dodala „tak nestrieľajte!“

Prehodila som podnos na jednu ruku a druhou otvorila dvere. Scéna, ktorá sa mi naskytla nebola ničím výnimočná. Rose sedela na posteli v tureckom sede, Molly sa opierala o stenu a prútikom dirigovala kŕdeľ malých, pestrofarebných  chuchvalcov a Priya? Tá sedela oproti Rose a divoko jej pred nosom mával rukami.

„No tak!“ zvolala frustrovane.

„Ale ja... Pryia, nejde to!“

„No tak, Rose! Neštvi ma!“

„Pryia, prosím...“ zatiahla zmučene hromádka nešťastia a jej najlepšia kamarátka porazenecky vydýchla.

„Ako ti môžeme pomôcť, keď ani nevieme, čo sa stalo?!“ naliehala a mne v tej chvíli bolo Rose skutočne ľúto. Ak sa do niečoho Pryia zakusne, tak to len tak nepustí. Je ako pitbul skrížený s tasmánskym diablom.

„Poviem...“ zatiahla Rose, „ale teraz nie.“

„Prečo!?“ zvolala zúfalo.

„Nie som na to pripravená,“ povedala napokon a uzavrela sa do seba. Pokrútila hlavou a vyskočia na nohy.

„Rose! Kam ideš!?“ chcela vedieť Molly a pohla sa za ňou.

„Preč. Potrebujem byť sama,“ šepla spomínaná. Bolo mi jej fakt ľúto... bože, ako len teraz nenávidím Malfoya! Príšerne! Prečo jej nemôže dať pokoj? Prečo jej musí stále ubližovať?!

„Ale Rose...“ nedala sa len tak moja najlepšia kamoška. Nie, to by stačilo. Prešla som k Mrkvičke a jemne jej položila ruku na rameno. Rose zatiaľ vykĺzla dverami.

„Jack!“ volala obviňujúco Molly, ale ja som si myslela, že Rose rozumiem. Ja osobne z duše nenávidím, keď som psychicky na dne a niekto sa pritom na mňa pozerá... a je jedno, akokoľvek blízky mi ten človek je. Vtedy potrebujem byť sama. Vysporiadať sa s vlastnými démonmi.

„Nie, Molly. Nechaj ju. Keď nám to bude chcieť povedať, povie. Poznáš ju... len potrebuje čas pre seba.“ 

„Veď práve to!“ precedila pomedzi zuby a vraždila ma pohľadom. „Viem, aká je! Viem, že ona to v prvom rade potrebuje dostať von! Chápeš? Zničí ju, ak to bude držať v sebe! Ona nie je ty, Jack!“ dodala vyčítavo. Popravde, dotklo sa ma to, ale nie moc. Sú veci, o ktorých som sa ani s Molly – mojou najlepšou priateľkou – nikdy nebavila a ani nikdy nebudem. Sú... príliš osobné. Trápilo ju to, ale rešpektovala moje rozhodnutie.

„Možno... ale nenapadlo ti, že sa možno hanbí? Že si len možno potrebuje v hlave spraviť poriadok a až potom nám to povedať?“ kárala som ju mierne.

„Keby bola tebou, povedala by som, že presne to potrebuje, ale ona nie je ty!“ zopakovala

Porazenecky som vydýchla a pokrčila plecami.

„Tak fajn,“ pinkla som. „Choďte za ňou a hrajte sa na gestapo.“

„My nie sme gestapáčky!“

„Nie, vôbec...“ zatiahla som ironicky a ona zaťala zuby.

„Čo to nechápeš?! Malfoy jej niečo spravil a ona to v sebe dusí!“

Na chvíľu som sa zamyslela a nakoniec prikývla. Mala pravdu. Nemala som sa do toho pliesť. Nechápala som tomu. Môj pohľad na svet mi hovorí, že každý si má svoje problémy vyriešiť sám a nikoho do toho nezaťahovať. Koniec koncov načo? Aby z nich mal ďalší človek depku?

Pokrútila som hlavou a nechala to tak. Nemalo to zmysel. Ako poznám Molly, nedá tomu pokoj. Bude na Rose tlačiť až dokým ju nezlomí a nevysype jej všetko do najmenších podrobností.

Ale to už nie je môj problém. Mám Rose rada, je to moja kamoška, ale s citovými záležitosťami mám asi toľko skúseností ako Krvavý barón. Nedokázala by som jej pomôcť. Ja istotne nie.

Čas začal plynúť príliš rýchlo. Môj život skĺzol do nudnej rutiny, ktorá sa opakovala až s desivou presnosťou. Ráno som začínala v nemocničnom krídle, s podnosom plným tých liečivých grcov a až potom som bola prepustená na skutočné raňajky. Vo Veľkej sieni pravdaže nemohla chýbať povinná hádka s Potterom, ktorú nasledovalo vyučovanie. Voľné hodiny stráviť buď s Molly, ale vo väčšine prípadov pri akromantuliach.

Asi vás neprekvapí, keď poviem, že som napísala najlepšiu esej a mohla tak vyberať meno pre Maličkú. V spolupráci s profesorom som ju pomenovala Araneé. Rástla rýchla a zdravo. Mala som z nej veľkú radosť, ale zároveň som sa začínala čím ďalej tým viac báť o jej bezpečie. Protiakromantulia opozícia nabrala nových členov a stala sa vážnou hrozbou. Aj preto som pri Araneé trávila takmer každú voľnú chvíľu. Mala som strach, že bez ochrany sa jej niečo stane. Povedala som to aj profesorovi, ale ten večný optimista mi nechcel veriť. Niekedy je fakt príšerne dobrosrdečný! Obedy a večere som v drvivej väčšine prípadov prepásla a Molly mi ich nosila k bedniam. Vystavala som okolo nich niekoľko vlastných bezpečnostných bariér, ale neviem na ako dlho to bude stačiť.

Rosina depresívna nálada sa zlepšila. Trvalo to síce týždeň, ale napokon opäť trávila každú voľnú chvíľu za bifľami... no to, čo sa vtedy skutočne stalo, nikomu nepovedala.

Uplynul takmer mesiac bez väčšieho prúseru. Teda ak nerátame to, že sa Potter a Al opäť do krvi pobili... hm, a to, že Potterova parta zmlátila Flinta a Goylea zato, že šikanovali jednu Biflomorčanku. Aj keď by som to nikdy nepovedala nahlas, schvaľovala som to. To dievča bolo v prvom ročníku! Prváčka! A tí hajzlovia si z nej spravili obetného baránka len preto, že pochádzala z muklovskej rodiny! Kreténi jedni smrťožrútski!

Okrem týchto dvoch udalostí, medzi rokfortskými hradbami vládol pokoj a mier... no onedlho sa to všetko malo zmeniť. Ako každý rok ani tento nebol výnimkou. Blížil sa hlavný zápas sezóny – Chrabromil vs. Slizolin - a medzi oboma fakultami sa pomaly ale isto stupňovalo napätie. Začalo to len bezvýznamným podpichovaním na chodbách, potom horúce hlavy prešli k akože „nechcenému“ vrážaniu a ja som bola fakt rada, že sa mi rameno konečne zahojilo. Nakoniec mu to netrvalo dva, ale tri týždne! Ešte šťastie, že bolo ľavé - v opačnom prípade by som toho mala zameškaného nad hlavu. Hlavne z elixírov. Flintová nás ide uštvať ako ťažné kone! 

No, ale kde som to skončila... aha, vrážanie. To bola stredná miera rivality, maximálna sa mi práve odohrávala pred očami.

„Prestaňte!“ zajačala jedna Bystrohlavčanka z neďalekej skupiny piatačiek.

Hm? Nechápal som, čo sa deje, ale keď som prešla za roh a postavila sa vedľa nej, doplo mi to. Oh nie, prečo zas oni dvaja!? Pohľad mi padol na mlátiace sa klbko čiernej. Potter a Al boli opäť v sebe. Tak a čo teraz? Zavolať profáka... a robiť Alovi problémy... hm,  ale ako sa tak na nich pozerám, Potter je teraz oveľa väčší problém, ako len jedno poškole! Ak to bude takto pokračovať, Al sa najbližšieho zápasu nezúčastní. Hrá na poste stíhača a je skvelý,  ale pravdou je, že Slizolin za posledných päť rokov nikdy Chrabromil neporazil. Potter je sakramensky dobrý strážca. Nerada to priznávam, ale v tomto si obdiv vážne zaslúži... a aj post kapitána. Slizolinským kapitánom je Malfoy. Ako inak.

Otočila som sa k tej holčine a potiahla ju za rukáv habitu. Stočila na mňa vydesené oči. Čo najprísnejšie som jej prikázala, nech okamžite zavolá nejakého učiteľa – najlepšie Longbottoma alebo profesora Hargida.

 Vyrazila som vpred. Nie, nechcela som sa miešať do bitky – nie som samovrah. Ak by som sa k nim dostala moc blízko s najväčšou pravdepodobnosťou by mi pritankovali takú, že ešte týždeň by som mala modrinu. Postavila som sa do bezpečnej vzdialenosti a znechutene zatiahla:

„Ako malé decká! To si nedokážete pomôcť alebo ste obaja rovnako retardovaní!“

Prekvapene som sledovala, ako sa obaja napli a potom Potter odsotil Ala tak silno, až jeho mladší súrodenec dopadol na zem. Tak, takúto reakciu som nečakala. Fakt som si nemyslela, že budú stačiť dve vety a pôjdu od seba. Divné... No ani prekvapenie mi nezabránilo v tom, aby som po Potterovi šľahla nenávistným pohľadom a ešte nenávistnejšie zvolala:

„Je mi z teba nagrc, Potter! Prečo nedáš Alovi pokoj?!“

Bez váhania som sa pohla vpred a sklonila sa k jeho bratovi. Mal rozbité peru a po brade mu tiekla krv.

„Ja!? To on si začal!“ zahrmel Potter, ale ja som ho ignorovala a moja pozornosť sa venovala výhradne Alovi.

V tejto chvíli som fakt ľutovala, že neovládam liečiteľskú mágiu. Musela som sa teda uspokojiť so starými, dobrými vreckovkami. Jednu som vytiahla z vrecka hábitu. Bola biela, ale nie nadlho. Jemne som mu ju priložila k natrhnutej pere a on ticho sykol. Pozerali sa na mňa nádherné, smaragdovo zelené oči. Boli také hlboké a milé... bezbranné. Ako oči dieťaťa. Pohltil ma spravodlivý hnev. Nenávidela som Pottera zato, že mu ublížil. V hrudi mi bublala silná túžba ochraňovať.

„Jack,“ šepol Al, „som v poriadku.“ Jasné, že nebol, ale hrdinsky sa ma o tom snažil presvedčiť. Jeho prsty sa mi jemne obtočil okolo zápästia. Snažil sa ho odtlačiť, ale to ja som bola z nás tá tvrdohlavejšia.

„Nie, nie si!“ zavrčala som a opäť mu začala čistiť tvár. Oh bože, tie oči... ani šteňa nemá krajšie!

„Ja...“ začal, ale jeho veľký brat ho prerušil.

„Howellová! Vypadni!!“ Tak toto teda nie! A čo som ja? Jedna z jeho pipiek?!

„Daj sa vypchať!“ štekla som. On mi rozkazovať nebude.

No, tu máme krásny príklad toho, prečo Pottera tak nenávidím, zatiaľ čo jeho brata naopak. Zatiaľ čo Alov dotyk bol  jemný a nevtieravý, Potter uprednostňuje  hrubú silu. Prsty, ktoré mi zovreli rameno a vytiahli ma na nohy neboli ani zďaleka jemné. Nebolelo to, ale stisk mal pevný. Nedokázala som sa z neho vykrútiť. Prskala som a chrlila zo seba jednu kliatbu za druhov. Preklínala som deň, kedy sa toto kolosálne hoväto narodilo, ale nič mi to nepomohlo. Práve naopak. Jeho hnev a odhodlanie sa znásobili.

Zúril, ale ja obdobne - ak nie ešte viac! Ťahal ma chodbou akoby som  bola malé päťročné decko. Krútila som sa, bránila a vzpierala. No nič nepomáhalo. Došli sme k rohu. Počula som ako za nami Al beží. Toto nedopadne dobre. Vedela som to. Poznala som ich...

Potter mnou znova trhol. Zavrčala som. Už som toho mala dosť. Ticho som naň zasyčala, aby ma postil, no on to ukážkovo odignoroval... Fajn. Keď to nejde po dobrom, tak...

Najsilnejšie, ako som len mohla, som mu zahryzla do ruky.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 8: