OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 7

17.04.2017 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1182×

Tak a som tu s ďalšou kapitolou. Viem, opäť pauza, ale robila som vodičák a zápočty, takže sa to akosi natiahlo.

P. S.: Kapitola má venovanie pre Mišičku, Pioggiu, mimu33, Trishu a E.T.

Sisa :D

Kapitola 7

V nemocničnom krídle som strávila ďalšiu noc. Prekvapenie? Ani nie. Keď ma madam uvidela bez otázok štekla po Rose, aby mi z izby doniesla pyžamo a mňa predávkovala elixírmi na spanie. Zobudila som sa až na druhý deň ráno. Slnko práve vychádzalo a ja som si konečne pripadala oddýchnutá.

Tak toto bol fakt veľmi bolestivý začiatok školského roka, teraz len dúfať, že zvyšok nebude rovnaký!

Chcela som odtiaľto vypadnúť, ale veľmi dobre som si uvedomovala, že ak by som z dverí vystrčila čo i len nos, madam by ma k posteli priviazala. Preto mi neostávalo nič iné, len počkať dokým sa zobudí, nenaleje do mňa hektolitre gebuzín a až potom, po veľmi potupujúcom a srdcervúcom naliehaní, ma neprepustí. Mám pred sebou víkend, vyliahnutie akromantúl a... fúru úloh, o ktorých zatiaľ ani neviem. Typujem, že nám na každej hodine navalili hneď niekoľko esejí! A čo sa mi donieslo, tak sa z elixírov máme naspamäť naučiť rovno dva recepty a celú kapitolu o žieravinových odvaroch! Zabite niekto Flintovú skôr, než z nás spraví teenegerské trosky!

Zakrádala som sa chodbami a vyhýbala sa akémukoľvek nebezpečenstvu. Svoju povinnú dávku chvíľ strávených na ošetrovni som si vybrala prinajmenšom na celý rok vopred.

Veľká sieň bola spolovice prázdna. Bolo dosť neskoro a väčšina deciek už okupovala exteriér hradu a pohlcovala posledné letné lúče.

Pohľadom som prečesávala chrabromilský stôl. Ah, tam je!

Molly sedela obklopená zástupom prťavých prváčok. S nadvihnutý obočím som si to namierila priamo k nej a snažila sa zachytiť čo-to z ich rozhovoru.

„Nie, decká, ak chcete podpis, vypýtajte si ho od neho!“ zvolala a pomaly začínala strácať trpezlivosť.

„Ale... si jeho sesternica!“ namietala jedna z nich, malá čiernovláska.

„Povedala som: Nie! A teraz zmiznite! Chcem sa naraňajkovať!“ zavrčala, ale ony boli neodbytné.

„No tak, Molly,“ zapišťala ďalšia.

„Opýtajte sa Lily.“

„Tá nám nepomôže!“ zafňukala čiernovláska.

„A prečo asi...“ odfrkla si popod nos Mrkvička.

„Tak Rose!“

„Tá tiež povedala nie.“

„Tak čo ja viem, Lucy alebo Roxanne!“

„Ale... aj oni...“

„Kruci, decká, ste otravnejšie ako Normandijský komár!“ ozvala som sa spoza nich. „Dajte Molly pokoj a padajte otravovať niekoho iného!“

Otočili sa ku mne a ich pohľady boli takmer desivé! Vyzerali ako malé, jedenásťročné komando hrôzu naháňajúcich stalkeriek... nie, robím si srandu. Pohľad som im pevne opätovala. Čiernovláska – typujem, že z Bystrohlavu – si odhodlane skrížila ruky na prsiach a ja som jej príklad odhodlane nasledovala.

„My-chceme-Jamesov-podpis!“ zasyčala a čo ja na to? Moje pery sa roztiahli do škodoradostného úškrnu, ktorý nasledovalo povrchné:

„Vážne?“ zapriadla som a rozhodla sa byť vážne veľmi-veľmi zlé dievča. „To sa dá ľahko zariadiť.“ Rýchlym trhnutím hlavy som im naznačila, kam majú uprieť svoje dychtivé očká. Spomínaný imbecil si to mieril rovno k nám a jeho výraz bol až nechutne vážny! Kruci, to zas bude hádka, ale to by nebol ten správny začiatok dňa, keby sme po sebe chvíľu neštekali.

Prváčky viditeľne pobledli a ja som ticho, no pre nich zreteľne, zatiahla:

„Tak čo, spýtate sa ho?“ Ich detské zamilované tváričky hanblivo vyvalili oči a rozbehli sa preč. Oh, no jasné, tak chcú podpis od chalana, ktorý sa im páči, ale nemajú gule spýtať sa ho... ani sa im nečudujem. Byť jedenásťročná zamilovaná teenka nie je nič príjemné. Práve naopak.

No psychologické postupy zamilovaných hlavičiek bolo to posledné, čo som v duchu chcela rozoberať! Potter si to mieril priamo ku mne a jeho výraz bol fakt strašidelný. A teraz to myslím vážne. Niečo medzi znechutením, odporom, hnevom a ešte niečo, čo nedokážem popísať.

Ja som sa zatiaľ posadila vedľa Molly s malou dušičkou, že ma hádam aspoň do konca raňajok bude ignorovať. Žeby? Ani náhodou!

„Howellová!“ zhučal moje meno. Ťažko som povzdychla a venovala Molly zúfalý pohľad typu „Kruci, čo zas chce!?“. Znechutene som sa otočila a spražila ho žeravým pohľadom.

„Áno, Potty?“

„Nevolaj ma Potty!“ zavrčal, ale skôr, než som stihla tasiť nejakú chytrú hlášku, predbehol ma:

„Prečo Hagrida podporuješ v tých kravinách!“ štekol a moje obočie vyletelo niekam do nebies.

„Ako, prosím?“

„Netvár sa! Veľmi dobre vieš, o čom hovorím!“

„Popravde, netuším. Rozprávať sa s niekým, koho intelekt sa zasekol na úrovni trojročného decka, je dosť náročné!“ odvrkla som, ale on to nebral na vedomie. O ou, niečo musím byť fakt na hovno, keď ho ani toto nevyprovokovalo... teda nie, že by nebol nasratý aj bez toho. Ale aj tak...

„Pri Merlinovi, Howellová! Toto nie je sranda!“

„No záleží od toho, čo,“ zapriadla som a on si skrížil ruky na hrudi.

„Krucinál! Už som ti povedal! Prestaň v tom Hagrida podporovať! Nikto z nás nechce, aby po Rokforte behali akromantule!“ zhúkol a ja som periférnym videním zachytila blížiacu sa trojicu. No to mi ešte chýbalo. Celá partia tupohlavcov v akcii!

Popravde, mala som podozrenie, že práve toto by mohlo byť dôvodom jeho zlej nálady. Neznáša akromantule. Fakt nechápem, prečo. Veď sú také zlaté!

„Bojíš sa pavúkov, Potty?“ vysmiala som ho, ale on sa nenechal vyprovokovať.

„Bojím sa toho, že sa tu premnožia, tak ako kedysi!“ zahrmel.

„Aha... ale keď už tu po mne štekáš, mal by si si uvedomiť, že s obnovením kolónie súhlasilo samotné ministerstvo!“ upozornila som ho na všeobecne známy fakt. „A navyše, pred rokmi ich kolónia nebola regulovaná! Tentokrát ...“

„Tentokrát čo? Dáte im kvóty, koľko môžu mať potomkov?! Ale prosím ťa!“

„Áno, presne tak. Každoročne sem budú prichádzať ľudia z ministerstva, aby prepočítali ich stavy a prebytoční jedinci budú odvezení do iných rezervácií!“

„Trvalo roky, než ich všetky pozabíjali a vy ich chcete...“

„My im chceme dať nový domov!“

„Sú to monštrá! Predátori!“

„Predtým to fungovalo!“ zvolala som. „Predtým tiež žili v Zakázanom lese a...“

„A pridali sa na stranu Toma Riddla!“

„Ale len preto, že sa cítili byť nepochopené!“

„Tak nepochopené!?“ zahrmel. „Nepochopené!? Vieš koľko ľudí zabili? Vieš koľko...“

„To bolo pred rokmi!“

„Akromantule na Rokfort nepatria! Nikdy neboli miestnom druhom!“ tvrdohlavo trval na svojom.

„Žili tu desaťročia!“

„To Hagrid ich sem zavliekol!“

„Áno, viem! A čo sa vtedy stalo?! Len preto, že mal rád Aragoga, ho vyhodili z Rokfortu! Araggog bol nevinný!“

„Vážne? A nakoľko bol nevinný, keď poslal svoje „detičky“ na môjho otca a strýka Rona?!“ zreval. Tak na toto som odpoveď nemala. Zaťala som zuby a Potter veľmi dobre vedel, že vyhral. Pre teraz. Na perách sa mu rozprestrel znechutený úsmev.

„Nechceme tu akromantule,“ zopakoval.

„Mne je jedno, čo chcete, alebo nie! Ministerstvo to schválilo! Tak...“

„Ministerstvo to schválilo len preto, že akromantulí jed je fajn spôsob ako si zvýšiť príjmy!“ Už-už som otvárala ústa, že mu na to niečo poviem, ale potom som sa zarazila. A hrôzou som si uvedomila, že môže mať pravdu! Celý ten čas som bola taká nadšená z myšlienky návratu kráľovských pavúkov, že ma nikdy ani len na sekundu nenapadlo skutočne uvažovať, prečo je to tak!

Bože, bola som taká naivná! Jasné! Ministerstvo nechce obnoviť kolóniu! Ministerstvo si tu chce vybudovať dostatočnú základňu pre ich pripravované jatky! Oh môj bože! Bože!!! Len to nie! Ja...

Vyskočila som na nohy. Toto musím povedať profesorovi Hagridovi! Ja... musím! Kašlať na raňajky! Toto je podstatnejšie!

Potter ma celú tú dobu pozorne sledoval a jeho tvár bola ako otvorená kniha. Pomaly mu dopínalo, že ja som o tom nikdy takto neuvažovala! Kruci! Bola som fakt naivná krava! Kruci, kruci, kruci!!!

Ako mi to mohlo ujsť! Ako? Asi tak, že som sprostá a verím pekným slovám pánom vo frakoch! Ale to sa už nikdy, prisahám nikdy nestane! Bola som taká nadšená, že ma ani nenapadlo uvažovať o tejto stránke veci! Ľudia (jedno či muklovia alebo čarodejníci) nikdy nič nerobia len z dobroty srdca! Nikdy a ja by som si to konečne mala vtĺcť do tej mojej naivnej gebule! Chcem ochraňovať draky! Kurva, ak to chcem robiť musím sa zbaviť všetkých mojich idealistických predstáv! Musím...

„Počkaj, ty si to nevedela? To si si fakt myslela, že ich tu ministerstvo bude trpieť len tak? Kvôli Hagridovi?“ overoval sa zarazene. Ignorovala som ho a rozbehla sa k profesorovej chalupe. Rameno sa mi cestou bolestivo pripomínalo. Bežala som najrýchlejšie ako som len mohla. Bolo fakt obdivuhodné, že som si cestou nič nezlomila ani nevyvrtla.

Keď som na Rokforte začínala, jedinou stavbou pri Zakázanom lese bola profesorova chalupa, ale odkedy prišiel Garion, pribudla tu ďalšia. Nebola o moc veľká. Z jednej strany mala kamennú prístavbu, ktorú premenil na kováčsku dielňu. Na rozdiel od profesorovej mala štvorcový pôdorys, ale inak sa podobali ako vajce vajcu. Prebehla som okolo a nevšímala si Garionov prekvapený výraz nasledovaní zarazeným zvolaním:

„Jack, kam tak rýchlo?“

„Za profesorom!“

„Ale ten nie je v chalupe!“ oznámil mi a ja som sa zarazila v polovici kroku. Mierne som sa prevážila dopredu a už som si to mierila k nemu.

„Kam išiel?“

„Do Zakázaného lesa.“

„Ale prečo?!“ nechápala som. Veď dnes sa majú liahnuť! No tak, Jack, to si fakt myslíš, že profesor presedí celý deň pri bedniach?... Áno? Je dosť veľký šialenec, aby to urobil.

„Niečo pre tie prekliate pavúky!“ zafrflal trpaslík a popudene pokrútil hlavou. „Pavúky! Za mojich čias nám ľudia kráľovsky platili, keď sme ich tej hávede zbavili! Ale teraz? Chcete ich ochraňovať! Prekliati hlupáci ste! Netušíte, čo taká osemnohá potvora dokáže!“ hromžil a jeho dlhá spletená brada lietala hore dolu od toho, ako krútil hlavou.

„Väčšina z nás si to uvedomuje!“ ozvalo sa odniekiaľ za mnou. Trhla som sebou a zadívala sa do Potterovej stále naštvanej tváre. „To len Howellová to stále nechápe!“ bonzol ma.

„Profesor so mnou súhlasí!“ bránila som sa.

„Hagrid by súhlasil so všetkým, v čom lietajú jeho milované monštrá!“

„Akromantule nie sú monštrá!“ zavrčala som už len z princípu.

„A čo potom? Domáci miláčik asi ťažko!“ opätoval mi rovnakým tónom.

„Sú...“ nevedela som nájsť správne slovo. „Sú to... jedinečné osobnosti!“ zatiahla som nakoniec. Potter si otrávene odfrkol.

„Jasné a ich najvýraznejší povahová črta je požieranie ľudí!“

„Akromantule nezabíjajú!“

„Pri mocnom Holgradovi, počúvaš sa, dievča!?“ zahrmel Garionov hlas. „Akromantule zabijú každého, kto sa im votrie do teritória!“

„Aragog Hagrida nezabil!“ pripomenula som im. No malo to nulový účinok.

„To je výnimka potvrdzujúca pravidlo!“

„Presne,“ súhlasil Potter. „Otec a strýko Ron sú jasným dôkazom!“

„No tak, Garion! Daj im šancu.“

„Dal som!“ riekol napoly naštvane a napoly unavene. Mierne nechápavo som sledovala ako si vyhŕňa pravý rukáv a potom neveriacky vyvalila oči. Po celej dĺžke ruky sa mu tiahla dlhá jazva. Kľukatá od toho, ako sa mu niečo zahryzlo do ruky a ako sa od toho odťahoval, prerezával si vlastne mäso. „Toto je jazva, ktorú mi spravil môj dávny „priateľ“. Zhodou okolností to bol akromantulíi kráľ. Jeho parchanti mi zabili celú družinu. Jack, ver mi. Pavúkom sa nedá veriť!“

Opäť ma zahnali do úzkych. Jediné, čo ma napadlo bolo:

„Nemusia byť všetci rovnakí!“ Vážne? Už mi dochádzajú argumenty...

Potter frustrovane zavrčal a Garion si unavene pretrel tvár.

„Ak ona bude robiť s drakmi, do týždňa je po nej!“ povzdychol si Garion a Potter len súhlasne prikyvoval.

„Viem, čo robím!“ zvolala som nakoniec... teda, aspoň dúfam. Ale kruci, čo klamem! Netuším to! Nemám ani poňatia, čo mám robiť! Veľmi dobre som si uvedomovala, že to, čo tu hovoria je pravda. Bola by som sprostá, ak by som si myslela opak... je nebezpečné myslieť si niečo iné, ale aj tak. Verila som v to, že by tento projekt mohol fungovať.

Kruci, prečo mám taký dojem, že ma môj optimizmus veľmi rýchlo prejde? Ale s tým sa im nepriznám, ani keby ma mučili! Chcela som dať akromantuliam šancu, ale na druhú stranu, odmietala som z nich spraviť dobytok odpísaný na porážku.

Odrazu som sa cítila príšerne unavená. Čo ak všetko, čo som doteraz kvôli nim urobila, bolo zlé? Čo ak som to mala nechať tak?

Nie, z rozbehnutého vlaku sa nevystupuje! Budem s nimi až do konca. Musím.

„Jack!“ ozvalo sa za nami a zem sa mi pod nohami zatriasla od náhlivých krokov poloobra. „Akromantule!“ zvolal profesor Hagrid, „Už sa liahnu!“

Zreničky sa mi rozšírili od prekvapenia. Už? Teraz?

Všetky moje pochmúrne myšlienky sa vyparili ako para nad hrncom. Rozbehla som sa za Hagridom, ktorý dupal k debnám. Garion a Potter nás pravdaže prenasledovali.

Dopadla som na kolená a naklonila sa nad behňu. Hagril stál hneď vedľa mňa a div od radosti neplakal.

Slonovinovo biela blana, ktorá chránila samičku sa pretrhla a v neveľkej trojuholníkovej diere sa zjavila dlhá, chlpatá, viacčlánková noha.

„Oh, pozrite sa na ňu! Nie je krásna?“ zaspieval Hagrid. Krásna? Istotne nie – akromantule by nikdy nemohli vyhrať Miss Zázračná bytosť, ale v každom prípade bola nebezpečná a zaujímavá. Potter si vedľa mňa znechutene odfrkol a Gerion si ticho popod nos mrmlal, že by sme to „mali zabiť a nečakať, kým to dospeje“.

Ignorovala som ich oboch a aj naďalej sledovala, ako sa mláďa snaží dostať von. Tenké vlákna pavučinovej podstielky pokryla priesvitná tekutina. Samička sa poslednýkrát napla a jej telo vykĺzlo von. Tenké nožičky ju neudržali a ona sa zvalila nabok. Vysoko pískla a potom sa o to pokúsila znova. Jej chlapčenský náprotivok zatiaľ stále zápasil s blanou.

Keď sa jej konečne podarilo postaviť, zalapala som po dychu. Zodvihla hlavu a dva páry veľkých čiernych očí sa zahľadeli priamo do mojich. Usmiala som sa a ona rozkošne zaklapkala chelicerami. Bola... nie priamo pekná, ale jedinečná. Koniec koncov aj pavúky niektorí ľudia chovajú ako domáce zvieratká!

„Nemá tu niekto noviny?“ spýtal sa z nenazdajky Potter a jeho hlas doslova sršal znechutením. Odpovede sa chytil profesor a ja som v hĺbke duše ľutovala, že tak spravil.

„Prečo?“ nechápal.

„Aby som to zabil!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 7: