OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 14



HP: New Generation - Kapitola 14Keď sa z nepriateľov stanú spojenci, je jasné, že si to Jack odnesie viac ako zvyčajne.

No, hm, možno sa predsa len polepším. Minimálne jedna ďalšia kapitola je už napísaná, tak ju v priebehu týždňa snáď zverejním.

Ako vždy ďakujem za milé komentáre a aj tentoraz prikladám venovanie, a to E.T. a Dreamcatcher. Ďakujem, dievčatá.

Snáď sa bude páčiť aj toto pokračovanie.


 

Kapitola 14

„Prečo by malo!?“ zajačala som zúfalo a ešte zúfalejšie rozhodila rukami. „Musia...“

„Nie, Jack, nemusia. Nikomu o tom nepovieš,“ vyhlásil smrteľne vážne a ja som na malý moment onemela. Ako? Prečo? Ja...

„A kto mi v tom zabráni!?“ vyštekla som zúrivo. Slzy konečne ustali a vystriedal ich žeravý hnev a odhodlanie. Keď som ich už nedokázala zachrániť, aspoň sa postarám o to, aby ich vrahovia trpeli! A to poriadne!

„Ja,“ povedal iba a jeho hnedé oči do mňa prepaľovali dieru.

„Prečo ich brániš!?“ skríkla som. „Sú to Slizolinčania! Nenávidíš Slizolinčanov!!“ pripomínala som mu, ale on to nebral na vedomie. Len tam tak stál a z jeho vážneho ksichtu som chcela hodiť šabľu!

„Aby bolo každému jasné,“ začal, „toto nič nezmení na tom, že sú to smrťožrútsky bastardi, ale v jednom majú pravdu. Akromantule boli... nebezpečné.“

„Neboli!“ skríkla som.

„Jack! Pri Merlinovi! Niekedy mi fakt príde, že...“ začal, ale nedokončil.

„Že čo!?“ súrila som ho zúrivo. Chvíľu váhal, ale nakoniec...

„Že to v hlave nemáš úplne v poriadku!“ dopovedal a zaťal päste. Asi by to malo bolieť. Malo by ma to minimálne uraziť, ale bolo mi to jedno. To, že to v hlave nemám úplne v poriadku, som vedela už roky. A hádajte čo!? Kašlala som na to! Presne tak! Nie som normálna a seriem na to! Som taká, aká som! A mám dôvod byť taká!

„A?“ zavrčala som. „Tak nemám! Čo to teba trápi!? Ale to nezmení nič na tom, že oni z Rokfortu poletia až sa zapráši!“

„Jack,“ zavrčal varovne. „Nikomu to nepovieš.“

„Hej? A kto mi v tom zabráni?! Ty? Ale prosím ťa!“ štekala som znova. Nemal ako. Tie bezzubé vyhrážky si môže strčiť, veď on vie kam!

„Áno, ja. Urobili správnu vec! Ja... chcel som urobiť to isté!“ priznal a toto mi už teda ukradnuté nebolo.

„Čo?! Ty skur...“

„Jasné, viem. Som skurvený bastard. Áno, to si mi už povedala toľko krát... a áno. Urobil by som to isté. Možno by som ešte mesiac - dva počkal, ale nedovolil by som ministerstvu, aby ich vypustili do Zakázaného lesa! Jack, ty vieš fakt veľké dračie lajno o tom, čoho sú akromantule schopné!“

„Viem to lepšie ako ty!“

„Nie nevieš! Tie tvoje múdre knihy ťa nepripravia na realitu!“

„Viem to! Pracovala som s nimi!“

„A kedy? Tých pár týždňov tu?“ vysmial ma, ale teraz bol totálne vedľa!

„Vážne? Nie! Predstav si, že nie! Robila som so skutočnými, dospelými akromantulami v Rumunku!“ oznámila som mu, čo ho mierne vykoľajilo, ale nie úplne.

„V Rumunsku sa pracuje s drakmi!“ zavrčal.

„Omyl! V Rumunsku sa pracuje HLAVNE s drakmi, ale nie iba s nimi! Bol si tam niekedy? Nie! To si fakt myslíš, že v Rumunských horách a lesoch žijú len draci?! Teraz fakt neviem, kto z nás dvoch to nemá v hlave v poriadku!“

„Ale aj tak! Je to jedno. Nech si s nimi robia tam, ale nie tu! Tu ich nikto nechce!“ Už – už som sa nadychovala, že mu na to niečo poviem, ale skočil mi do reči. „Jasné, až na teba a Hagrida, ale fakt si myslíš, že by ste len vy dvaja mali rozhodovať o tom, či...“

„A čo ministerstvo? A McGonagalová! To je nič?!“

„McGonagalová s tým nikdy nesúhlasila! Viem to! Otec to povedal!“

„No jasné, a keď to povie tvoj slávny otecko, tak to musí byť zaručene pravda!“ zúrila som a jeho jednoduché „áno,“ na naštvalo ešte viac!

„Neprejde im to!“ zopakovala som.

„Jack. Urobil by som to sám, ale predbehli ma!“ zopakoval, začo som ho znenávidela ešte viac! A ja že sa to už viac nedá...

„Fajn...! Tak poletíš aj ty, keď to tak veľmi chceš!“ uzavrela som, ale on pokračoval.

„Akromantule sú nebezpečné!“ zopakoval.

„Jop, to si už vravel!“

„Jack,“ vložil sa do rozhovoru MacMillan a mňa naplo. Už len jeho hlas mi až bolestivo pripomínal moje sklamanie. „Možno si s nimi pracovala, ale nikdy ťa o nikoho nepripravili,“ šepol a mne až po chvíli došli jeho slová. Prudko som sa k nemu obrátila a pevne vyhlásila:

„Len mi nehovor, že... to ti nezožeriem!“ štekala som, ale jeho výraz hovoril svoje.

„Nemusíš mi veriť, ale ak si dáš trocha námahy, tak si to môžeš overiť. S rodičmi sme boli pred jedenástimi rokmi v Grécku... moja sestra na chvíľu odbehla... a... no. V tej oblasti sa žila malá kolónia akromantúl. Nebola tam dlho. Možno pár týždňov... nik nás nevaroval... Dlho sme ju nevedeli nájsť, a tak sme zavolali ministerstvo... našli ju, ale nikdy nám jej telo neukázali. Ak si s nimi pracovala, tak vieš prečo.“

Pri Merlinovi! Veľmi dobre som vedela, prečo. Akromantule zabíjajú tak isto, ako iné pavúky. Do tela napustia enzími, ktoré rozložia tkanivo... Pri Merlinovi! Už len tá predstava bola otrasná. Pozerala som sa naňho a videla ho v úplne inom svetle ako doteraz...

„Nečakám, že mi odpustíš, ale teraz aspoň vieš, prečo som to musel urobiť...“ šepol, ale mňa tým neobmäkčil. Nemohla som mu veriť! Opakovala som si v duchu! Už ma raz osral! Nesmiem mu dovoliť, aby tak spravil opäť! To nejde! Ale ak sa to aj stalo... Nie, nebudem mu veriť! Klame! Musí!!! Ale čo ak? Čo ak je to pravda? Nebolo by to, čo spravil, presne to isté, čo by som na jeho mieste spravila ja? Neviem... bože, ja už ničomu nerozumiem!

Odrazu ma príšerne rozbolela hlava.

„Neverím ti!“ skríkla som a spražila ho zúrivým pohľadom. „Neverím nikomu z vás!“

„Jack!“ zavrčal Potter a vymenil si krátky pohľad s jeho spoločníkmi. „Hovorí pravdu... Kvôli tomuto ich nevyhodia. Rozumieš?“

Zaťala som zuby. MacMillan možno prišiel o sestru, ale ja som prišla o mamu! A ona by nikdy nedopustila, aby im to prešlo! Nie, nikdy!

„Kašlem na tvoje príkazy, Potter!“

„MacMillan, Goyle, Flint, vypadnite!“ prikázal im a Slizolinčania si podráždene odpľuli.

„Jasné! A ona pobeží rovno za McGonagalkou!“

„Pobežím za ňou to tak - či tak!“ ubezpečila som ich podráždene.

„Máte moje slovo... ale ak nevypadnete, možno jej to dovolím,“ vyhrážal sa, ale oni sa stále nikam nemali. 

„Potter, ak nás vyrazia...“

„Vez mi, Flint! Nič by mi neurobilo väčšiu radosť, ale toto je iné. Výnimočne uznávam, že ste spravili niečo, z čoho nebudete mať prospech len vy, ale aj iní! Takže, ja sa postarám o to, aby to nikomu nepovedala – ale ak sa mi do toho budete srať, tak ju nechám nech si robí, čo chce! Jasné!?“

Vymenili si medzi sebou rýchle pohľady a ako na povel sa otočili na opätku a vyrazili chodbou – smer, pravdepodobne, ich klubovňa. Jedine MacMillan ostal na mieste.

„MacMillan, vypadni!“ zahrmel McBain, ale vyzvaný sa k tomu moc nemal.

„Ja... Jack...“

„Vypadni. Upraceme tvoje sračky. Mal by si byť vďačný!“

„Ja... toto nechcem...“

„Chceš vylúčenie?“ skočil mu do reči Finnigan. MacMillan sa na moment zamyslel, ale nakoniec sa aj on otočil, ale ešte predtým ticho šepol mojím smerom jednoduché: „Prepáč...“

Pohľadom som tikala medzi štvoricou chalanov oproti mne a jednoznačne dospela k názoru, že práve nastal čas vytiahnuť prútik...lenže, keď som po ňom siahla, zadné vrecko jeanov bolo prázdne! Nepopieram, vydesilo ma to a poriadne. Kde som ho kruci zas nechala!?

Aha... tam.

Potter zodvihol svoju veľkú tlapu. Držal v nej dva prútiky! Jeden z nich bol môj.

„Ako...“ začala som, ale potom mi to doplo! To objatie! Bože, som taká krava! Taká príšerne sprostá krava! A ja som si myslela, že ma chce utešiť! Pri Merlinovi! To som sa za ten život nič nenaučila! Od ľudí sa nedá očakávať nič iné, ako to najhoršie! Za všetkým pekným a dobrým hľadaj ich vlastné pohnútky! Pri veľkom Merlinovi! Prečo si to stále nedokážem zapamätať!? Prečo?

Už som bola znechutená, ale toto moje znechutenie predsa len posunulo na nový level. Zaťala som zuby a uznanlivo kývla hlavou.

„Jop, si bastard...“ potvrdila som si vlastnú domnienku, no ak som od neho čakala nejakú reakciu, tak som sa žiadnej nedočkala. Tváril sa tvrdšie ako skala a jeho nohsledi rovnako. „Tak a čo teraz?“ zatiahla som. „Je jedno, čo povieš. Nedovolím, aby im to prešlo!“

„Jack, prosím...“ začal. „Urobili správnu vec!“ trval na svojom.

„Nie, neurobili,“ štekla som. „Správne by bolo, keby ich nechali tak!“

„No tak... to ťa nepresvedčilo ani to, čo povedal MacMillan?“ neveril Thomas a mne to až teraz doplo. Vtedy na tej lavičke...

„Ty si to vedel!“ skríkla som a ukázala naňho prstom. Zatváril sa previnilo a nepopieral to.

„Vedel som, že sa niečo chystá... ale čo presne a kedy, to už išlo mimo mňa... ale áno. Vedel som to. Nakoniec, my sme chceli urobiť to isté,“ priznal a hodil mierne nespokojným pohľadom práve po Potterovi. Prečo? Je mi to jedno. „Ale to je teraz vedľajšie. Nestihli sme to.“ Na môj vkus to povedal až príliš ľútostivo!

„A ty Al?“ štekla som na posledného nezvaného. Ten pokrútil hlavou.

„Prisahám, s týmto nič nemám!“ vyhlásil a jeho veľký brat si znechutene odfrkol.

„On by na to nemal gule. Urobiť niečo proti pravidlám... to by bolo nad jeho sily!“ vysmieval sa mu a Al sčervenal ako paprika.

„Daj mu pokoj!“ štekla som po staršom z bratov. „On jediný sa zachoval tak, ako sa má!“

„Nie!“ zahrmel Potterov hlas. „Zachoval sa ako pravý zbabelý Slizolinčan!“

„On!? Ani náhodou! On...“ No moje zastávanie sa Ala, ho vytočilo z toho všetkého, čo sa dnes večer stalo najviac..

„Howellová!“ zhúkol po mne. „Skončime to! Akromantule sem nepatria. Jasné? Necháš to tak!“

„Ani ma nehne!!!“

Na moment sa zarazil. Zaťal zuby a za očami mu to o sto šesť šrotovalo. Vedel, že so mnou nepohne. Nemá ako. Nemá na mňa žiadne páky. Nemá na mňa nič. A to poznanie ma neskutočne tešilo. Aspoň čosi... lenže...

Jeho oči potemneli. Nech už sa rozhodol akokoľvek... toto nevyzerá dobre...

„Nechceš, aby som to urobil!“ vyhlásil žeravo.

„Čo také? Zalepíš mi ústa? Ani to ti nepomôže!“ ubezpečovala som ho, ale ignoroval ma. Jeho pozornosť sa obrátila na brata.

„Vypadni!“ rozkázal mu, ale Al sa zatváril až životu-nebezpečne odhodlane.

„Nikam nejdem, James!“ štekol. „Nie bez nej!“

„Je mi jedno či pôjdeš po vlastných, alebo...“ zavrčal jeho starší brat, ale ja som mu skočila do reči. To posledné, čo som teraz potrebovala bolo, aby sa oni dvaja pobili.

„Al, choď,“ prikázala som mu jemne. Tak jemne až sa Potter starší nad tým zlostne zamračil.

„Ale... Jack...“

„Nie, nerob si kvôli mne problémy. Toto sú moje sračky. Môj problém. Nechaj ma, nech si ich vyriešim po svojom,“ prosila som ho, ale on bol tak tvrdohlavý.

„Jack... nemyslím...“

„Tu je každému ukradnuté, čo si myslíš!“ skočil mu do reči Potter a na toho som pre zmenu zhučala ja:

„Ak je mi niekoho názor vážne ukradnutý, tak potom tvoj, Potter!!!“ schladila som ho a on ma prepálil novou dávkou vražedného pohľadu.

„Al,“ zatiahla som tak nežne, ako som len dokázala. „Choď.“ Už-už otváral ústa na protest, a preto som dodala: „Hneď!“

Chvíľu ešte stepoval na mieste, ale nakoniec poslúchol.

Sledovala som jeho vzdiaľujúci sa chrbát a v duchu ľutovala, že som mu dovolila odísť. Ostala som sama. Jedna na štyroch. Komu sa to ešte zdá nefér?

Pohľadom som skákala z jedného na druhého a nakoniec ho ukotvila na Potterovi.

„Tak,“ zatiahla som. „Čo teraz?“

„To záleží od teba, Howellová,“ odvetil mierne nervózne.

„Neprejde im to!“ trvala som na svojom a pomaly, ale isto si začínala uvedomovať, ako moc ma bolí celé telo. Trhalo mi v otvorených ranách a aj keď väčšina z nich už zaschla, stále to nebolo ono. Navyše, hánky mi od úderov stále krvácali. Radšej som ani nechcela vedieť, ako príšerne musím vyzerať! Myslím, že aj strašidlo z rozprávok by proti mne nemalo šancu!

„Howellová, nechaj to tak. Urobili správnu vec!“ vložil sa do toho McBain, ale ja som ho spražila nenávistným pohľadom.

„Neurobili!“ štekla som.

„Jack, ak to niekomu povieš, tak...“

„Tak čo?“ vysmiala som ho. „Nič na mňa nemáš!“ pripomenula som mu a on sa ešte viac zamračil.

„Nenúť ma, aby som to urobil!“ vyzval ma.

„A čo také?!“

„Zalepil ti ústa... kúzlom,“ dodal, ale ja som mu neverila. To by nespravil. Nie, až taký hajzel to nie je.

„To by si nespravil. To by bolo moc aj na teba!“ vysmiala som ho.

„Na mňa?“ nechápal a ja som mu to s radosťou objasnila.

„Ani ty nie si až taký hajzel!“ vyhlásila som odhodlane a on na moment onemel.

„James,“ zatiahol neisto Sean, ale Potter ho odbil kývnutím ruky.

„Tak čo mám robiť?! Sean?“ spýtal sa ho. Jeho priateľ zopár krát naprázdno otvoril ústa, ale nakoniec ich zaklapol. Namiesto neho dopovedal Finnigan.

„Nestoja ti za to, James. Nechaj ju tak. Ak to na nich kecne – bude to jej rozhodnutie. Nemusíš ich brániť!“

„My sme chceli urobiť to isté, chalani! Bolo to správnejšie rozhodnutie!“

„Rob, čo chceš,“ vložil sa do toho aj McBain a mne zatiaľ vytrvalo unikala pointa. „Mne je jedno či poletia alebo nie, ale... v tomto s nimi súhlasím...“ na moment sa odmlčal a vzápätí pokračoval: „Jedno rýchle zaklínadlo a nikomu nič nepovie... ale nie je to moja vec a popravde. Som za, aby leteli,“ priznal.

„Chalani, fakt dík, moc ste mi pomohli...“ zavrčal sarkasticky a mne až teraz doplo, že to s tým kúzlom myslel stopercentne vážne! A asi sa mi moje poznanie muselo odzrkadliť v tvári, lebo Potter podráždene odsekol:

„Prisahaj, že to nikomu nepovieš a...“

„Nikdy!“ skríkla som. Rukou si unavene pretrel tvár. Bože, čo by som teraz dala za prútik! Ale mám smolu. Má ho ON!!! Nebezpečne tým svojim kývol zo strany na stranu a ja som o krok cúvla.

„To by si nespravil!“ vyhlásila som neisto... neveriacky, ale jeho pohľad mi jasne hovoril svoje! „Kurva, Potter! To je... Zaslúžia si to!“

„Nie, nezaslúžia! Celá škola to chcela spraviť! My sme to chceli spraviť! Nerád to hovorím, ale za toto by mali byť odmenení a nie potrestaní!“

„Čo?! Porušili...“

„Povedz, že to nikomu nepovieš a ja...“

„Už som ti povedala!“ precedila som pomedzi zuby. „Nikdy! To by som radšej skapala, ako ich chránila!“

Cez tvár mu preblesla zmeska pocitov. Ľútosť, odhodlanie, hnev... a možno aj strach? Oči mu potemneli, sánka sa zaťala... a potom šeptom tak, že som ho ledva počula, vyhlásil:

„Inak to nejde...“

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 14:

2. Dreamcatcher
26.07.2019 [19:19]

Sissa si super! Tak sup sup ďalšiu lebo sa neviem nabažiť! Emoticon Emoticon Emoticon

1. E.T.
23.07.2019 [16:30]

Asi nechápu, co vyřeší zalepení úst? Někdo ji odčaruje a stále může psát. Tohle ji akorát vytočí a způsobí problémy Jamesovi. Spíš jsem si myslela, že jí vymaže paměť. Emoticon

Ale jinak suprová kapitola! Emoticon Emoticon Emoticon Doufám, že se pokračování dočkáme stejně rychle. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!