OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 11



HP: New Generation - Kapitola 11Chcené a nechcené dary

Tak, a predsa som sa k tomu dostala skôr ako po roku :D. Len sama dúfam, že mi to aj vydrží. V každom prípade vám veľmi ďakujem za komentáre. Ani neviete ako to človeka nakopne, a preto túto kapitolu venujem Trishi, Mišičke a E.T. :D

Príjemné čítanie

Sisa118


 

September sa definitívne skončil a prišiel október... a spolu s ním aj zástupy sov a darčekov. Podľa kalendára som sa narodila prvého októbra a podľa starkých to bol jeden z ich najšťastnejších dní. Ako väčšina deciek aj ja som sa na svoje narodeniny tešila. Veď aj prečo nie? Kopec darčekov, nejaké tie prachy a fúra  korešpondencie, s ktorou som fakt nevedela, čo robiť. No, nebudem klamať, najviac zo všetkého som sa tešila na otcov list a darček. Ako vždy ani teraz nesklamal. 

Sedela som v klubovni a predo mnou sa na stole rozkladala menšia hromada balíkov. No museli počkať. Otvorila som mierne pokrčenú obálku a vytiahla z nej ešte viac pokrčený list. Široko som sa usmiala, keď moje oči padli na tvrdé, ale ešte stále čitateľné hrany dobre známeho písma. Otec!

„Jacky,“ stálo v prvom riadku. Áno, iba on ma môže volať Jacky.

„Všetko najlepšie. Ani nevieš ako moc mi chýbaš. Chcel by som, aby si tu bola so mnou. Tak ako cez prázdniny.“

To nie si sám. Aj ty mi chýbaš a ver mi, tisíckrát radšej by som bola s tebou, ako tu!

„Kto by si bol pomyslel, že moja malá Jacky, už oslavuje dospelosť? Sedemnásť, dievčatko... U Merlina, fakt sa mi tomu nechce veriť! Veď mi to príde ako včera, čo mi ťa tvoja mama podáva zabalenú do tej príšernej deky. „

No jo, tu som si živo vedela predstaviť ako sa smeje. Moja mama pre mňa vybrala vážne originálnu novorodeneckú deku. Bola čarodejnícka s karikatúrami všetkých známych druhov drakov. Lietali po nej hore dolu. Otcovi sa nepáčila. Nemá rád keď sa obrazy nezhodujú so skutočnosťou a tá deka? Veď tí draci mali hlavy väčšie ako telá! Ale mamu nepresvedčil a ja som rada. Tá deka je jedna z najkrajších spomienok, akú na ňu mám.

„Bola by na teba hrdá. Veľmi. Silná, odvážna a máš vlastnú hlavu. Asi by som to nemal písať (Marion mi to otrieska o hlavu) ale som rád, že chceš pokračovať v našich stopách. Ochrániť draky. Ale, ako správny rodič ťa prosím, premysli si to dobre. Zváž všetky za a proti. Pozri sa na to zo všetkých strán a až potom sa definitívne rozhodni. Robiť s drakmi je nebezpečné. Musíš to robiť naplno, inak vieš ako to skončí. Premysli si to a ak sa rozhodneš študovať na univerzite, budem tým najpyšnejším otcom. A aj keď by som ťa veľmi rád videl v Rumunsku, oveľa radšej by som bol, keby si ostala v Anglicku a študovala. Jacky, ako otec budem oveľa radšej ak budeš v bezpečí. A bezpečie je to posledné, čo ti práca s drakmi prinesie. Ale späť k príjemnejším veciam.

Sedemnásť. Si dospelá. Môžeš si robiť, čo chceš. Už ta nemusí trápiť, čo ti na to poviem ja alebo starkí... ale dúfam, že stále bude.“

Jasné, že bude! Väčšina rodičov by asi prišla s tým, že aj keď už si dospelí, tak stále musíš skákať tak, ako oni pískajú. S otcom to máme inak. Nepamätám si, žeby mi niekedy niečo prikazoval alebo zakazoval. Iba ak odporúčal a ja som sa jeho rád držala. Má to aj niečo spoločné s jeho despotickou matkou – tou starou strigou – ktorá každému rada dirigovala život!

„Ver mi. Všetko, čo ti radíme myslíme dobre. A nakoniec akú dobrú radu by som ti dal? Iba ak, mysli hlavou, cíť srdcom a nikomu nedovoľ, aby s tebou manipuloval. Počúvaj priateľov, ale vždy si vytvor vlastný názor. Nenechaj sa strhnúť davom a vždy kráčaj vlastnou cestou. Rozhodnutie si vždy starostlivo premysli... ale v skutočnosti moje rady nepotrebuješ. Si dospelá! Sama prídeš na to, čo je správne a čo nie.

Mám ťa rád,

tvoj otec, Mark Howell“

Aj ja teba, šepla som v duchu a so spokojným úsmevom list zastrčila späť do obálky.

„Tak?“ zatiahla Molly. „Pustíme sa do toho?“ radovala sa a v rukách držala veľký, modrý balík s poletujúcimi obláčikmi. Darček od nej. Široko som jej úsmev opätovala a prikývla. Prevzala som od nej balíček a položila si ho na kolená.  Nato aký bol veľký, nevážil skoro nič. Zvedavo som nadvihla obočie a začala trhať papier. Prekvapene mi padla sánka, keď som uvidela to, čo sa v ňom nachádzalo. Siahla som dnu a vytiahla odtiaľ veľký sveter s tým najrozkolnejším dráčikom, ktorého polovica tela bola ešte skrytá v škrupine. Mal sivú farbu, čo pekne vyniklo v kombinácii s pohybujúcim sa zeleným dráčaťom a s jeho bielymi zúbkami, pazúrikmi, rohami a ostňami. Bola to jedna z tých zlatých japonských kresieb Chibi. Dráčik milo zamrkal a packou si prešiel po zubatej tváričke.

„Ako si...“ nechápala som. Nikomu som nepovedala, že som ho chcela. Veselo sa usmiala a tajomne zahlásila:

„Ja viem všetko... ale nie. Videla som, tie túžobné pohľady čo si po ňom hádzala,“ priznala.

„Ďakujem!“ zatiahla som nadšene a ona ma objala. Objatie som jej opätovala. Na radu prišli ďalšie darčeky. Od Rose som vyfasovala knihu „Správna starostlivosť o odvrátenú stranu mesiaca“ čo bol len umelecký názov pre knihu zaoberajúcu sa „monštrami“. Od  Priyi tmavoazúrovú indickú šatku so striebornou potlačou. John mi po Molly poslal nové rukavice z dračej kože s vrstvou extra na viac. Tie som fakt potrebovala, lebo staré mi pomaly, ale isto odchádzali na večné smetisko. Al bol zlatý, že si spomenul. Poslal mi snežítko so sošku vrchu, okolo ktorého lietal malý čierny dráčik a chrlil oheň. Otec mi poslal dračí zub. Podľa veľkosti patril mláďaťu, ktoré si menilo chrup. A ešte k tomu prihodil aj desať zlatých, aby som si k tomu dokúpila čo budem chcieť. Bez odkladu som si ho zavesila na krk a pokračovala v rozbaľovaní. Ostali mi ešte dva darčeky. Jeden z nich bol od starkých. Písali, že sú na mňa hrdý, že mám počúvať, že im chýbam a už sa nevedia dočkať Vianoc. Poslali peniaze a starká k tomu prihodila aj najnovšie vydanie Tisícich bylín Starého sveta, ktoré mi Rose div nevytrhla z rúk. Nešlo sa nesmiať. 

No a teraz ako tak rátam, tak mi akosi nevychádza. Už nemám nikoho od koho by som mohla dostať darček! Opatrne som sa natiahla za malou, draho vyzerajúcou krabičokou a mala z nej veľmi zlý pocit. Nebola zabalená do paliera, ale do brokátu. Potiahla som za mašľu a odklopila vrch. Prekvapene som hľadela na smotanovú obálku. Stálo na nej len:

Jacqueline Editte Howell

Zodvihla som ju a vzápätí nebola jediná, kto zalapal po dychu. Na dne krabičky ležal náhrdelník. Prekrásny náhrdelník so sýtomodrým zafírom, okolo ktorého sa točila jemná zlatnícka práca v podaní malinkých lístkov zo striebra. A to nebolo všetko. V jeho strede sa vynímali veľké náušnice. Muselo to stáť mailant a len jediná osoba, ktorú poznám, by mi to mohla poslať! Alebo skôr, by si to mohla dovoliť.

Normálne som sa začínala báť, čo na mňa z tej obálky vyskočí. S ťažkým povzdychom a pocitom, že si dokazím deň, som zlomila striebornú pečať s havranom, ktorý plachtil vzduchom nad vysokými horami. Howellovský rodinný erb.

List bol ťažký a z drahého papiera. Do nosa mi udrela silná vôňa. Poznala som ju a bolo mi z nej nagrc. Parfum tej starej strigy!

Bol taký agresívny, že som si musela kýchnuť a nebola som sama.

„Kruci, to čo je za biologickú zbraň!“ zafňukala Prya a ja som sa neveselo usmiala.

„Smrad Howellovskej bosorky,“ zatiahla som omluvne a začítala sa do elegantného písma, z ktorého sa mi zdvíhal žalúdok.

„Moja drahá Jacqueline,“ stálo tam a ja som v duchu ticho penila. Neznášam, keď ma volajú celým menom. Vlastne, väčšina mojich spolužiakov si pravdepodobne myslí, že Jack mám napísané aj v rodnom liste! Ale kašľať na ňu semetriku jednu. Mala som sto chutí ten list rituálne spáliť, ale ovládla som sa. Takú radosť jej nespravím! To teda nie. Pokračovala som a moje oči sa opäť rozbehli po úhľadných riadkoch.

„prajem ti veľa dobrého k tvojim sedemnástim narodeninám. Je to dôležitý deň v živote každého mladého čarodeja. Stať sa dospelým a ako je už v našej rodiny zvykom, dala som pre teba vyrobiť dar. Dúfam, že sa ti páči a budeš ho nosiť so cťou, ktorá tvojmu rodu prináleží.

Najmä by som ocenila, kedy si ho na sebe mala 31. 12, kedy sa v Howellowskom sídle bude konať novoročná oslava spojená s tvojim debutom v čarodejníckej spoločnosti. Ako dospelá musíš začať myslieť na budúcnosť, drahé dieťa. Aj keď tvoj otec pošpinil našu čistú líniu, stále si potomok jedného z najvýznamnejších čistokrvných rodov...“

Skôr by som povedala, že jediný potomok a jedine preto ma ešte nevydedila. Išla som prasknúť od zlosti! Ako sa opovažuje urážať mojich rodičov?! Ako sa opovažuje mi niečo organizovať!

Od zlosti som nebola schopná ten prekliaty list ani dočítať. Štval ma tam moc, že viac to ani nešlo. Vyskočila som na nohy. On nej nič nechcem!  Nechcem jej prachy, nechcem jej dary! Nechcem jej nič! Roztrhala som ten zdrap papiera na márne kúsky a jeho zvyšky hodila do krbu.  Švihla som prútikom a predo mnou sa zhmotnil pergamen, atrament a biele pero. Jemné štetinky ma šteklili na ruke, ale ja som na to z výšky kašľala. Hrot sa rozbehol po bielej ploche a zanechával za sebou zúrivé ťahy atramentu.

„Nechcem to! Stálo na úvod.  Nechcem nič! Urob mi tú láskavosť a konečne ma vydeď! Aspoň budem mať pokoj od teba a tvojich názorov! Jedinou škvrnou v mojom rodokmeni si ty! Kedy som mohla bez ľútosti by som ťa z neho vyškrtla! Tak ako si ty nikdy nepriala mamu, tak ja nikdy neprijmem teba! To si pamätaj! A čo sa týka mojej budúcnosti, mám pre teba prekvapenie. Ja už veľmi dobre viem, čo budem robiť! Áno,  presne tak, budem pokračovať v šľapajach mojich rodičov! Buď to, alebo sa zapíšem na – áno, dobre čítaš – MUKLOVSKÚ univerzitu a budem študovať! A hádaj čo? Ty s tým nič nespravíš! Mňa tvoje prachy nezaujímajú! Kašlem na tvoju čistú krv a ešte viac na to čo si myslíš! Rozumieš?

A čo sa týka 31. 12 mám svoje plány. Aké?  To ešte neviem, ale zaručene ti môžem povedať, že na tvojom prekliatom večierku NEBUDEM! Jasné? Vyčiarkni ma zo zoznamu hostí!

Jack“

Až tak dobre mi padlo, keď so sa aspoň v liste mohla vyzúriť.  Molly na mňa upierala ľútostivý pohľad a ja som prikývla.

„Čo chcela tento krát?“ spýtala sa ľútostivo.

„Nič, lem mi pokaziť narodky,“ zavrčala som kyslo. „A pozvať ma na nejaký jej snobský večierok. Chápeš to? Chcela ma uviesť do tej jej vyumelkovanej spoločnosti!“ zúrila som. Potrebovala som niečo robiť. Musela som odtiaľto vypadnúť na čerstvý vzduch a veľmi dobre som vedela, kam pôjdem.

Moje najbližšie kroky ma zaviedli do soviarne, kde som odoslala list aj tú prečačkanú vec!

A čo robím teraz? Znechutene stojím pred dverami do soviarne a opieram sa o zábradlie. Slnko pomaly zapadá za obzor a mne sa hlavou preháňajú stovky myšlienok. Som naštvaná, ale oproti klubovni sa moja nálada aspoň ako tak zlepšila.

Ju by normálne mohli zamestnať na psychiatrii a využívať na šokovej terapii! Ehm... radšej nie. Chvíľa s ňou a aj ten najväčší blázon sa zblázni ešte viac! Bože, fakt by som mala požiadať o zákaz písania. Týmto tempom do dvadsiatky ošediviem!

Zaťala som prsty do kameňa a rozmýšľala, čo bude teraz. Stavím sa, že napíše otcovi. A ten? No, pri ňom je to tak päťdesiat na päťdesiat. Nikdy jej neodpustil, že nepriala mamu. Nebaví sa s ňou pokiaľ nemusí a väčšinou jej povie nie... ale na druhú stranu, pokiaľ mu predloží pádne argumenty, tak povie áno. V tomto je môj papa až príliš spravodlivý. Nepovie nie, len preto, že ju nemusí! A zrovna teraz by som bola radšej, keby povedal. Ale čo, už som dospelá – koniec koncov aj on sám mi písal, že sa mám rozhodovať sama!

S týmto výsledkom som sa odhodlane usmiala do zapadajúceho slnka.

Ak nebudem chcieť, nik ma tam nedostane! Nik!

Trhla som sebou, keď som od schodov započula blížiace sa kroky.  Od rokfortských lesov zavial studený vietor a mňa triaslo.

Mierne zarazene som sledovala vysokú postavu, ako si to rýchlo miery hore. Ruky mal skované vo vreckách modrej mikini a bolo vidno, že mu tiež nie je najteplejšie. Pery sa mi roztiahli do veselého úsmevu a on prekvapene zamrkal, keď ma uvidel.

„Jack!“ zvolal poly zarazene, poly radostne. „Nevedel som...“

„Ahoj, Erich,“ pozdravila som milo a na jeho tvári sa rozprestrel totožný úsmev, aký zatiaľ vládol tej mojej. O niečo som sa posunula, aby mohol prejsť dovnútra, ale on ostal stáť vonku.

„Nečakal som, že ťa tu stretnem,“ priznal.

„Náhoda?“ zatiahla som veselo.

„Skôr osud,“ zatiahol a z vrecka vytiahol malú krabičku. Prekvapene som zažmurkala. Tak, toto som vážne nečakala.

„Ehm... to je čo?“ zatiahla som obozretne.

„Všetko najlepšie!“ zahlásil a jeho úsmev sa ešte o čosi rozšíril. Natiahol ku mne veľkú ruku a ja som si z nej zobrala malí modrý darček. Chvíľu som naň vyjavene hľadela a potom sa pozrela naňho. Musela som zakloniť hlavu – bol taký vysoký.

„Ja... to si...“

„Otvor to,“ súril ma. Ale ja som chcela odmietnuť. Pripadalo mi divné priať od neho... čokoľvek. Veď nie sme ani priatelia! „No tak,“ predbehol ma. „Prisahám nie je to nič veľké, ani drahé,“ sľuboval. „Uvidel som to a pomyslel som si, že by sa ti to mohlo páčiť.“

Venovala som mu jeden podozrievavý pohľad, ale nakoniec tú inkriminovanú vec otvorila. Mal pravdu. Nebolo to nič veľké, ani drahé, ale aj tak. Bolo to... milé. Už len to, že si spomenul! Na bielom miniatúrnom vankúšiku ležala tenká strieborná retiazka a na nej bol zavesené malý, modrý dráčik. Náramok. Obtočila som si kov okolo prsta a zodvihla. Zaklipkala som viečkami a potom zoskočene zatiahla:

„Ja to je...“ nedokázala som nájsť správne slová a on sa nervózne ošil.

„Ja viem, nie je to nič mimo...“

„...krásne,“ dopovedala som a potom rozžiarené oči obrátila k nemu. „Ja... ďakujem.“

„Vážne?“ spýtal sa rozpačito. „Páči sa ti?“ chcel vedieť a ja som pohotovo prikývla.

„Je krásny!“

„No... to som rád,“ na jeho tvári sa rozprestrel uvoľnený výraz, akoby sa bál, že sa mi to nebude nepáčiť! U Merlina! Už len to, že si spomenul bolo neskutočne zlaté!

„Ďakujem, ale vážne si nemusel,“ zatiahla som znova.

„Chcel som,“ vyhlásil odhodlane.  A ja som zavažovala, čo teraz. Napadlo ma jedine:

„Pomôžeš mi?“ spýtala som sa a on nadšene prikývol. Podala som mu retiazku a natiahla k nemu ruku. Mal veľké prsty, a preto ma prekvapilo, ako zručne sa mu podarilo rozopnúť zapínanie. Keď sa dotkli mojej kože, tie podrazácke miestna vytrvalo brneli. Pokrútila som zápästím a dráčik sa veselo ligotal v lúčoch zapadajúceho slnka.

Na moment sa nám stretli oči. Fakt to bol jeden z najkrajších chalanov, s akými som kedy mala tú česť!

„Ďakujem,“ zopakovala som.

„Vážne nemáš zač... ja...“ zatiahol. „Musím ísť ešte niečo poslať. Ale ak počkáš...“ jachtal a ja som prikývla.

„Počkám.“

Prechádzali sme okolo jazera. Na jednej strane veľká karkatica rozrážala vodnú hladinu a na druhej si decká užívali jeden z posledných ako-tak teplých dní. Jeseň je už tu, ale ešte stále neprepukla do plnej krásy.

Rozprávali sme sa. O ničom dôležitom, len tak sme preberali všetky somariny, čo nám prišli na jazyk. On mi povedal čo to o jeho famílii, ktorá pracovala u Sv. Munga a ja zas o otcovi. Zaujímali ho draky takmer tak moc ako mňa, ale sám sa mi priznal, že robiť s nimi by nechcel. Pripadali mu moc nevyspytateľné... keby len vedel. Potom sme na moment skĺzli ku akromantuliam, kde zastával názor väčšiny školy a to, že akromantule sem jednoducho nepatria. Tu nastala krátka výmena názorov, ale nakoniec sme sa vrátili na neutrálnejšie chodníčky. Preladili sme na tému blížiaci sa metlobalový zápas, kde som si neodpustila pár záporných postrehov na Pottera. A on? On sa len pobavene smial. S Potterom nikdy nemal problém, ako sám povedal. Tak to bol asi jedným z mála.

Do klubovne som sa vrátila až tesne pred desiatou. Baby sedeli pár miest od krbu a na stole mali rozložené knihy. Prisadla som si k nim a ako prvá si môj mierne zasnený výraz všimla Molly.

„Ale? Žeby si mám cestou stretla  MacMillana?“ zapriadla a ja som si zhrozene uvedomila, že som si mala dávať väčší pozor. Keď som neodpovedala prorocky pokračovala: „No tak, poznám ťa! Hovor a nič nevynechaj!“ vyzvala ma a ja som si ťažko vzdychla. S tichou kapituláciou som zodvihla ruku s náramkom a ona naň uprela jej veľké hnedé oči.

„Oooo,“ zatiahla s perami do veľkého, prekvapeného O.  „To je od neho?“ overovala si a ja som s hanblivým úsmevom prikývla. Môj bol možno hanblivý, ale ten jej sa roztiahol cez celú tvár. Naklonila sa ku mne a mocne ma objala. „Je krásny! On si spomenul? Je zlatý! Ouuu! To je zlaté!“ pišťala ako malá teenka a niekoľko zvedavých hláv sa otočilo naším smerom. Medzi nimi bola aj jedna, ktorú by som odtiaľto veľmi rada vyhodila. „To ste doteraz boli spolu?“ Prikývla som.

„Kde ste sa stretli? No tak hovor!“ vyzvedala a aj baby sa teraz zvedavo pozerali po mojom novom náramku.

„Dobre,“ prikývla som. „Ale nie tu.“ Nerada som svoje súkromné záležitosti rozoberala v klubovni. Molly dvakrát rýchlo prikývla a vyskočila na nohy. No nebola sama, kto tak urobil. Fakt som netušila, odkiaľ sa tu vzal. Veď bol na opačnej strane!

V jednej chvíli mi ruka visela pozdĺž tela a v druhej? V druhej mi ju ten metlobalom otrieskaný mozog zodvihol do vzduchu a zúrivo mi zavrčal do ucha:

„Od koho to je!?“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 11:

3. Mišička
30.08.2018 [18:01]

Čoooooo, nieeee on bude na ňu takto žiarliť? Emoticon Emoticon Emoticon

2. E.T.
30.08.2018 [0:12]

Emoticon Emoticon Emoticon

Opravdu super zakončení dne! Skvělá kapitola! Moc se těším na pokračování, co bude s Jamesem, ale zajímá mě i dohra s babičkou.

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. pavla
29.08.2018 [21:37]

Opět úžasná kapitola. Celá povídka je strašně krásná. James je rozkošný jak pořád na každého žárlí Emoticon Emoticon.Už se moooc těším na další kapitolu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!