OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 10



HP: New Generation - Kapitola 10Po ročnej pauze pokračovanie novej čarodejníckej generácie z Rokfortu.

Uf, tak už to bude niečo cez rok... kto by povedal, že ten čas tak rýchlo plynie?  Ale vážne, čím je človek starší, tým má v tom živote menej času, ale... no stále žijem a stále píšem, len na to zverejňovanie už akosi neostáva priestor.

V každom prípade som zvedavá, či si na túto poviedku ešte pamätáte.

Takže prajem príjemné čítanie a budem vďačná za každý koment, nech viem, či sa v tomto príbehu ešte oplatí pokračovať, alebo to radšej nechať tak. :D

Sisa 118


 

Kapitola 10

Zastavila som sa v polke kroku. Spočiatku mi nedochádzalo, čo vidím, ale keď sa tak stalo, div sa mi z uší nevalila para! Môj tachometer únosnosti sa preťažil a ja som len tak tak, že nebuchla od zlosti. Tasila som prútik a rozbehla sa – čo bol pekne kaskadérsky kúsok, keďže som stála na kopci nad profesorovou chalupou!

Tie vymleté slizolinské hlavy! Poznala som ich! U veľkého Merlina, ak ja ich dnes nestiahnem z kože, tak potom už nikdy. Cestou som míňala skupinku prvákov. Čo tu robili, to mi bolo jedno. Asi sa vracali od jazera. Prekvapene sledovali ako bežím a zároveň sa snažím nevykĺbiť si členok.

Trvalo mi len pár chvíľ, než som sa dostala k tým idiotom. Bola som od nich asi desať - možno pätnásť metrov a už z môjho prútika vyšľahlo prvé zaklínadlo. Tí hajzli sa snažili dostať k mojim akromantuliam a stavím všetky svoje prachy, že vedecké zaujmi za tým rozhodne neboli!

Zviazala som jedného z nich a ten sa zrútil na zem ako podťatý. No... ale ešte stále ostávali štyria. Ups, tu som to akosi nedomyslela. Som dobrá, ale nie zas až tak. Štvornásobná presila? To nie. Nie som superwoman!

Ako na povel sa obrátili ku mne. Fučala som ako španielsky býk, ktorému pred nosom mávajú červenou. Ale kašlem na to! Presila-nepresila, mojim aklomantulkám neublížia!

„Vy slizkí smrťožrútski bastardi!“ zajačala som a šľahla po nich ďalšiu kliatbu. Táto bola zameraná na Goyla! Zablokoval ju bez väčších problémov a škodoradostne sa usmial.

„Howellová!“ zatiahol radostne, akoby mu bola moja prítomnosť obzvlášť po chuti. „Prišla si sa pozrieť, ako to s nimi skončíme?“ chvastal sa, ale ja som len ticho zavrčala a štekla:

„Nie, prišla som  to skončiť s vami!!“ štekla som.

„Vážne? My sme piati - ty si sama!“ pripomenul mi až nechutne dôverný fakt. Jeden z jeho kamošov – nepoznala som ho, takže musel byť z nižšieho ročníka – odklial Rosiera a ten pohotovo vyskočil na nohy. Bol to vysoký a svalnatý siedmak so zostrihom tmavých vlasov, ktorý by ste historicky zaradili niekam do obdobia druhej svetovej, ale jemu sa výnimočne hodil. Košeľa sa mu na ramenách napínala a podtrhovala tak dojem, že keby chcel, vedel by vám poriadne ublížiť aj bez prútika. Ale keď si to tak vezmem, nikdy som s ním nemala problém. Dalo by sa povedať, že okrem jeho mena som o ňom nič nevedela, no teraz ma vraždil bledomodrým pohľadom ostrým ako žiletka.

Oho, už sa ťa bojím! To tak vidíš!

„Piati retardi, no to je toho,“ zatiahla som nevzrušene, ale v hĺbke duše som sa cítila všelijako, len nevzrušene nie! Toto nedopadne dobre.

„Retardi? „ zavrčala Goyle a ja som súhlasne prikývla.

„Retardi,“ pritakala som a do jeho tváre vbehol nepekný červený odtieň. Už už som ho videla, ako zdvíha prútik, ale práve v tej chvíli mu na pleci pristála Rosierova ruka.

„No tak Teo, je to len naivná hus,“ chladil jeho temperament. „Nechceš sa kvôli nej dostať do problémov,“ varoval ho. Tak ja som len naivná hus!? No veď počkaj! Už-už som otvárala ústa, že mu niečo veľmi neslušné poviem, keď v tom sa aj za mnou ozval niekto, koho by som tu ani v najmenšom nečakala.

„Jack, prosím, buď ticho!“ prikázal mi John a ja som sa k nemu prekvapene otočila. Čo tu ten robí? Nemal by sa niekde bifľiť alebo robiť niečo podobné?

„John,“ zatiahla so prekvapene a on po mne hodil rýchli ale prísnym pohľadom.

„No tak, chalani,“ obrátil sa na gorily pred nami. „Vážne vám to stojí za to?“ spýtal sa.

„Čo?“ nechápala Goyle a John pokračoval. „Malfoy z vás stiahne kožu. Pustiť sa do Rosinej kamošky? A ak to nespraví on, tak Potter určite,“ varoval ich. Ehm, tak teraz som trocha mimo. Prečo by zrovna tých dvoch malo zaujímať, čo sa so mnou stane? A čo s tým má Rose? Mne to síce nedopínalo, ale pätici predo mnou áno.

Popravde, fakt som sa čudovala, ako rýchlo sa rozhodli. O chvíľu už mali  prútiky späť vo vreckách a ja som si až potom uvedomila, že na tom má veľkú zásluhu aj nová trojica, ktorá sa práve objavila na scéne.

Oh nie...

Otočila som sa a pohľad mi padol na nezabudnuteľné trio McBain-Thomas-Finnigan. Už chýba len Potter a môžem si ísť nájsť nejaký pekne vysoký strom... Prečo ja? Asi preto, že bránim bezbranné akromantule! Jo, tým to bude!

„Nejaký problém, Jack?“  zatiahol mojím smerom McBain a ja som už-už krútila hlavou, ale John ma predbehol. Nechápala som ho. Ako sa s nimi tak v pohode môže baviť, keď ho toľko rokov šikanovali?!

„Len menšie nedorozumenie,“ zatiahol pohodovo a jeho oči zablúdili späť k Goylovi.

„Fakt? Mne to tak nepripadá,“ vložil sa do toho Finnigan. „Páni,“ pokračoval, „asi by sme mali tuto našim slizolinským priateľom vysvetliť, prečo by na našich ľudí nikdy nemali mieriť prútikmi!“

„Súhlasím,“ nadchýnal sa krvilačne McBain. Goyle urobil krok vpred a jeho ruka sa vsunula pod lem hábitu.

„Tak poďte!“ vyzýval ich a oni mu odpovedali rovnako. V sekunde na seba navzájom mierili prútikmi a ja som sa ocitla presne v centre.

„Jack, uhni,“ vyzval ma Thomas, ale ja som sa ani nepohla. Veľmi dobre som si uvedomovala, že ak by som im dovolila biť sa tu, ani moje štíty by akromantule neochránili. Urobila som presný opak. Vybehla som a postavila sa presne medzi nich. Pohľadom som skákala z jednej stany na druhú a každému sa do očí pozrela s neochvejným odhodlaním.

„Howellová!“ zavrčal McBain. „Vypadni odtiaľ skôr, ako ti niekto ublíži!“

„Nie!“ vyhlásila som pevne. „Ak sa chcete biť, fajn, ale nie tu!“

„Prečo?“ nechápal, ale odpoveď priletela z opačnej strany.

„Kvôli tým jej pavúkom!“ zavrčal Rosier. „Je jej jedno, či si navzájom rozmlátime huby, hlavne nech sa tým osemnohým bastardom nič nestane!“

Chrabromilská trojica na moment stuhla. Až teraz im doplo, o čo tu v skutočnosti išlo.  Vymenili si medzi sebou krátke pohľady a potom zastrčili prútiky do habitov. Čo? Očividne som nebola jediná, koho to prekvapilo. Na opačnej strane do nebies vyletelo niekoľko nechápavým obočí.

„Chcete sa ich zbaviť ?“ spýtal sa McBain.

„Kto by sa nechcel?“ odpovedal protiotázkou Rosier.

„Dobre,“ zatiahol McBain a pohol sa ku mne. Nechápavo som naň hľadela. Stal sa stredobodom môjho záujmu a preto mi uniklo, že Finnigan opäť vytiahol prútik a odzbrojil ma. Čo? Prútik sa vzniesol do vzduchu ale on ho o malú chvíľu zachytil.

O krok som ustúpila. Nie, to nie! McBain po mne chňapol. Uhla som sa mu a moja päsť automaticky vyletela vpred. To im nedovolím! Podľa správnosti som mu mala rozbiť nos, ale nestalo sa tak. Zasiahlo ma ďalšie zaklínadlo a moje telo znecitlivelo. Nemohla som sa hýbať. Padala som k zemi, ale nedopadla. McBain ma chytil a bez väčších problémov si ma prehodil cez plece. Ten skurvený idiot! Nemôžu im to dovoliť! Nie nemôžu! Ja... Chcela som revať, ale nešlo to. Zaklínadlo mi bránilo aj v tom. Strach ma zmrazil až do morku kostí! Do očí sa mi natlačili slzy frustrácie. Vzďaľovali sme sa od bední a Slizolinčania len nechápalo sledovali zvrat situácie. No potom akoby ich bolo osvietilo a ja som len bezmocne mohla sledovať, ako sa obrátili k mojim zverencom.

NIE! Zrevala som v duchu. To im nemôžem dovoliť! Nie... ja... Ale nemala som na výber. Hodila som naliehavým pohľadom na Johna, ale ten sa nepretrhol, aby mi nepohol. Poznala som jeho názor na akromantule, ale aj tak! Kruci, vedel, čo pre mňa znamenajú!!! Zúfalo som sa snažila pohnúť, ale nešlo to. Napínala som svaly, ale ani jeden z nich sa nepohol. McBaine ma niesol akoby som nevážila ani kilo. Musela som sa oslobodiť! Bola som v koncoch. Vyniesli ma na vrchol kopca a mierili si to do hradu, keď v tom som uvidela moju záchranu. Profesor Hagrid vyšiel zo zakázaného lesa a jeho kroky si to zamierili priamo k bedniam. Slizolinčania si ho všimli. Rozbehli sa preč, akoby v zadkoch mali raketový pohon. Chvíľu ich prenasledoval, ale jeho rozložitá telesná schránka a vek mu nedopriali veľkú výdrž.

Úľava, čo ma zaplavila, bola tak obrovská... nedokážem ju ani poriadne opísať. Kedy som mohla, asi by som sa rozplakala. Bože, tak moc som sa bála! John na mňa nenápadne žmurkol a vytiahol ruku z hábitu. Takže predsa? Zo srdca mi opadol ďalší kameň. Nezradil ma! Nenechal ma na holičkách a nejako zariadil, aby profesor prišiel práve v čas! Keď ma McBain prepustí a keď mu skutočne ten nos zlomím, vybozkávam Johna tak moc, že sa z toho ešte týždeň bude spamätávať! Na malý moment som zavrela oči. Cítila som v kútikoch slzy. U Merlina! Tak príšerne som sa bála! Tak moc! Ak by som sklamala, neodpustila by som si to! Neodpustila! Ja nesmiem sklamať! Ja... musím ich chrániť! Musím... pre mamu!

Zahalil ma tieň. Otvorila som oči. Po zemi sa tiahol kamenný prah Rokfortu. John sa od nás odpojil. Nemohol pokračovať ďalej. Nebol Chrabromilčan, a to by som po ňom ani nechcela. To čo bude teraz nasledovať nebude pekné. Ani najmenej. Potečie krv a nebude moja!

Pred očami sa mi mihali kamenné kocky podlahy nasledované schodmi a potom ďalšími kockami. V tom sme z ničoho nič zastavili a ja som nechápala prečo. Štvalo ma, že nič nevidím... no rýchlo som pochopila.

„Victor?“ ozval sa jeho hlas a moja zlosť ešte vzrástla. Potter! „To je Howellová?“ overoval si.

„Je, kamoško.“

Ozval sa ťažký povzdych nasledovaný: „Čo zas spravila?“

„Potýčka so Slizošmi,“ zasmial sa Finnigan, ale mne vytrvalo unikalo, čo je na tom smiešne.

„Prečo?“

„Kvôli pavúkom,“ zapojil sa Thomas znechutene. Prekvapilo ma to.  Nepamätám sa, že by som uňho niekedy počula podobný tón. „Chceli sa ich zbaviť a ona...“

„...im to nechcela dovoliť,“ dopovedal Potter.

„Nechápem prečo! Čo na nich vidí?!“

Štvalo ma, že sa o mne bavili, akoby som tu nebola!

„Ver mi, to isté by som chcel vedieť aj ja!“

„Berieme ju do izby. Ideš s nami?“ poznamenal McBain.

„Toto si nenechám ujsť!“ zasmial sa, akoby sa onedlho mala odohrať nejaká veľkolepá komédia. McBain sa opäť pohol a skupinka idiotov spolu s ním.

„Howellová, ale fakt, prečo si na tie potvory tak zaťažená?“  spýtal sa ma McBaine, akoby som mu mohla odpovedať. „Prečo nemôžeš mať rada, čo ja viem, jednorožce ako väčšina báb?“

„Bojí sa jednorožcov,“ podotkol Potter. Odkiaľ to vie? To isté sa ho spýtal aj McBain. „Vtedy v skleníkoch, stále dookola opakovala, že jej majú dať pokoj a tie „veci pichať do niekoho iného“,“ smial sa. To som fakt povedala? Naštvalo ma to... alebo som sa naštvala skôr sama na seba? No jo, to je pravdepodobnejšie. To že sa bojím jednorožcov je len moje tajomstvo!

„Tak pavúky nie, ale jednorožce hej? Howellová človek sa v tebe fakt nevyzná!“ vyhlásil odhodlane. Tak moc som mu chcela povedať niečo pichľavé, ale... kruci, sprostá kliatba! Ale veď ani uvidia... Majú na čo tešiť!

Preniesli ma cez poloprázdnu klubovňu a ja som v duchu preklínala profesorov aj prefektov, že zrovna teraz niekam zaliezli! To nemôžu byť aspoň raz tak, kde ich človek potrebuje!? Asi nie.

„A teraz to začne,“ zatiahol sprisahanecky Potter a postavil sa čo najďalej odo mňa, akoby som bola granát, ktorý idú práve odistiť. McBain ma postavil na nohy a nebyť toho, že ma držal, už by som bozkávala ich zasvinenú podlahu. Tí tu teda mali bodrel. Teda nie, že by som vo veciach mala menší... ale aj tak. Môj bodrel sa vzťahoval len na poličky v skrini, lebo všetko ostatné baby zrovnali do laty. Vidieť to v takejto mierke...  no, človek môže povedať len wau! To v tom dokážu aj niečo nájsť alebo už kapitulovali a privolávajú si to akciom? Tipujem na možnosť č. 2!

Finnigan švihol prútikom a do mojich končatín sa vrátil cit. Pohla som prstami. Nerobila som zbytočne rýchle pohyby, lebo ešte stále sa mi mierne krútila hlava. Narátala som v duchu do desať. McBain ma pustil a o krok ustúpil. To nemal robiť. Ako som si v duchu prisahala, z otočky som mu jednu vrazila. Nečakal to a ja som bola rýchla. Ak by hrali fér, nedostali by ma! Zavil od bolesti a jeho ruky vyleteli k zakrvavenému nosu. Po brade až na košeľu sa mu lial vodopád krvi. Spokojne som sa usmiala a otočila sa k Finniganovi.

„Kruci! Zas nos! Prečo to musí byť vždy nos!“ kňučal za mnou McBain ale ja som ho ignorovala. Moje oči sa zarývali do páru sivo-modrých a teraz mierne vyplašených. Zodvihol pred seba ruky v zmierlivom geste a pritom akosi zabudol na fakt, že v nich ešte stále drží dva prútiky.

„No tak. Howellová,“ začal. „Bolo to pre tvoje dobro!“ vyhlásil.

„Vážne? Fajn, ber to tak, že toto je zas pre tvoje dobro!“ zavrčala som a pohla sa vpred. Vyskočila som na posteľ. Delilo ma od jeho peknej tváričky len pár prekliatych centimetrov, ale aj tak. Nedostala som sa k nej! Odniekiaľ sa vynoril ďalší pár rúk. Tmavohnedých a tým pádom Thomasových. Dúfala som, že do toho nebude zasahovať a rovnako ako Potter zvolí politiku appeasementu! Nestalo sa tak. Škoda... ale čo, veď ja Finniganovi tú jeho fasádu aj tak jedného krásneho dňa trošku vylepším!

Sean  mi v jednej ruke uväznil zápästie. Trhala som sebou, ale výsledok bol až žalostne nijaký!

„Pusti ma!“ zúrila som. „Chcem ho...“

„No tak Jack, pokoj,“ prihováral sa mi tónom staršieho, trpezlivého brata.

„Ja ho...“ vrčala som, ale nik si ma nevšímal.

„Bro, ten prútik ti je načo?“ spýtal sa zvesela Potter a jeho priateľ až teraz precitol.

„Ty by si ma fakt udrela?“ neveril.

„Ani nevieš ako rada!“ zavrčala som.

„Ona by ma vážne udrela?“ stále mu to akosi nedochádzalo.

„Vieš, Finnigan, moc ťa nemusím!“ štekla som a on len nechápavo pokrútil hlavou.

„Prečo?“ zakňučal. To sa mi hádam len zdá!

„Kvôli tebe som takmer prišla o moje zlatíčka!“ pripomenula som mu nenávistne.

„Zlatíčka?“ nechápal a keď pochopil zhnusene potriasol hlavou.

„Akromantule?!“

„Bingo!“

„Chalani, musím na ošetrovňu,“ zapojil sa do debaty McBAin.

„To nevyzerá dobre,“ súhlasil Sean.

„Zlomila mi nos! Znova!“ zúril.

„Zaslúžil si si to!“ zhúkla som po ňom a prisahala, že sa mi práve vysmial, ale veď to poznáte. Pri tom divnom bublaní krvi v dutinách sa to dá len ťažko rozoznať! V tvári mal vpísanú bolesť a ja som so sebou bola extrémne spokojná. Finnigan počká!

„Krvilačná potvora,“ podotkol Potter a mimovoľne si prešiel po mojom nedávnom kúsanci. „Alebo máš svoje dni? To by aspoň vysvetľovalo, prečo si...“

„Nemám!“ precedila som pomedzi zuby. Bože ako ja len nenávidím, keď toto vytiahnu!!!

„Si si tým istá?“ vysmieval sa mi a ja som ho vraždila pohľadom. Zasmial sa a ja som sebou trhla, ale proti Seanovým svalom som nemala šancu.

„Sean,“ oslovila som ho tak milo ako sa len dalo.

„Áno?“ zatiahol obozretne.

„Rozlúč sa so svojimi priateľmi, lebo keď sa mi najbližšie dostanú pod ruky, tak aj starý Voldy by s nimi mal viac zľutovania!“ Opäť som zúrila!

„No tak, Jacky...“ zatiahol pomstychtivo Potter, zatiaľ čo McBain a za ním v závese Finnigan opúšťali miestnosť.

„Môj prútik!“ zavelila som a Finnigan po mne hodil nedôverčivým pohľadom. Pre istotu som doplnila: „Nechaj ho tu, lebo inak ti ten tvoj napchám do zadku!“

Potterovi pobavene trhalo kútikom pier. On sa na mne zabával! Vrčala som. Moja tolerancia idiotov rýchlo klesala k nule. Ešte chvíľu a...

„Fajn, tu!“ zatiahol Finnigan a odložil ho na jeden z nočných stolíkov. Potom sa rýchlo pratal, no ešte predtým ma obdaril jedným z jeho najlepších úsmevov a veselo zatiahol:

„Vieš, niekedy si fakt strašidelná!“

Jop, vedela som, ale asi som nebola dosť nato, aby som mu ten prekliaty úsmev z  tváre zotrela!

Nevadí, veď on sa nakoniec dosmeje!



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 10:

2. Mišička
Včera [14:17]

Vtipná časť Emoticon, dúfam že bude čoskoro nasledovať ďalšia Emoticon

1. E.T.
12.08.2018 [19:26]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Jsem tak ráda, že jsem se dočkala pokračování, jen doufám, že na 11. kapitolu nebudeme čekat další rok.

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!