Život našich hviezd - Kapitola 10. - Posledný deň • OurStories.cz ~ naše povídky

Posledný deň čo sú Nina a Ian spolu.

10.10.2012 (20:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 316×

„Nemôžeme dlhšie predstierať, keď ty už máš niekoho iného," odmlčal sa a po dlhej odmlke povedal: „Mali by sme sa "rozísť"." Neverila som vlastným ušiam. Žeby Ian žiarlil až tak? Neverím. Ale vlastne mal pravdu. Mali by sme s tým skončiť. Už len preto, že je to klamstvo a hlavne kvôli tomu, že sa mi to vymyká spod kontroly. Začínam Iana vnímať ako svojho priateľa teda skutočného priateľa akoby sme spolu naozaj chodili a to je zlé. Veľmi zlé.

„Asi máš pravdu. Vážne by sme to mali ukončiť," súhlasila som. Ian len so sklonenou hlavou prikývol.

„Ale musíme to prebrať aj s Julie," upozornil Ian.

„Zajtra na natáčaní." Postavila som sa na odchod.

„Kam ideš?" spýtal sa zmätene.

„Domov," pokrčila som plecami.

„To, že spolu už nie sme - vlastne sme ani nikdy neboli - neznamená, že u mňa nemôžeš prespať. Je neskoro ostaň tu," povedal s úsmevom. Prikývla som. Nechcelo sa mi ísť domov pripadalo mi to len ako slušnosť.

„Ideme niekde na večeru? Doma nič nemám," priznal s úsmevom. Ja som len pokrčila plecami. Je mi jedno, kde a či vôbec budem jesť. Bolo mi zle. Viem, že sme s Ianom nikdy spolu nič nemali ani len skutočný bozk, ale zvykla som si na to. Zvykla som si skoro každý večer zaspávať v jeho perinách v izbe hneď vedľa neho, každé ráno jesť jeho úžasné raňajky, držať ho za ruku, pobozkať ho, keď nás niekto videl spolu a teraz? Budeme len známy, kolegovia, dobrý priatelia. Nechcem si to priznať, ale tento "rozchod" ma dostal viac než by kto povedal. Potrebujem sa niekomu zdôveriť, povedať niekomu celú pravdu a bez okolkou mu priznať, že milujem Iana Josepha Somerhalda či sa im to páči alebo nie. Musím! Ale komu?

„Kam vlastne ideme?" spýtala som sa, keď sme ruka v ruke kráčali Atlantou. Dnes sme sa ešte rozhodli predstierať. Musím si to užiť.

„Tam, kde vždy," usmial sa Iana a pobozkal ma na vrch hlavy. Bože on je tak sladký, pomyslela som si a ani som sa za to nekarhala. Dnes je posledný deň. Posledný deň čo sme "spolu".

„Čo si dáte?" spýtala sa nás servírka, keď sme dorazili do reštaurácie a sadli si na naše obľúbené miestečko.

„Sushi?" spýtal sa ma Ian. S úsmevom som prikývla. Ako mohol vedieť, že mám chuť práve na toto? Ten chlap je proste úžasný.

„Tak dvakrát sushi a na pitie asi víno?" Znova pohľadom zablúdil ku mne a ja som znova prikývla. Servírka s úsmevom odišla. Čo si musela pomyslieť?

„Ach ty paparazzi nedajú pokoja," sťažovala som sa, keď som sa pozrela za seba a zbadala ľudí s foťákmi mierenými na nás.

„Tak im posledný krát zahráme divadielko," uškrnul sa Ian a prisunul si ma k sebe. Ja som sa znova ocitla na jeho hrudi. Ian ma bozkával na vrch hlavy a hladkal po ruke. Ja som zatvorila oči a posledný krát si užívala dotyk jeho rúk na mojej pokožke. Potom spravil niečo nečakané. Zadíval sa mi do očí a pomaličky sa približoval k mojím perám. Keď už bol úplne blízko začala som prerývane dýchať a hneď na to sa to stalo. Pritisol svoje pery k tým mojím a jeho jazyk si prebojoval cestu dnu. Pobozkal ma vášnivo, naliehavo a tak nežne. Vzdychla som a pritisla sa ešte viac k nemu. Bozkávali sme sa niekoľko minút! Vôbec sa mi to nechcelo ukončiť tak to musel spraviť on. Odtiahol sa odo mňa a znova sa mi zadíval do očí. To som ja už nezvládla. Zaborila som hlavu do jeho hrude a premáhala slzy. Prečo mi toto robí? Prečo? V jednej sekunde sa chce rozísť a v tej druhej ma bozkáva tak akoby pri sebe nechcel nikoho iného len mňa. Ako sa mám v ňom vyznať? Prečo ma inokedy bozkáva z nutnosti a dnes pretože chce? Nesmierne chcel. Cítila som to: „Tak tu to máte," vyrušila ma servírka.

„Ďakujeme," poďakoval Ian a usmial sa.

„Dobrú chuť," povedal a podal mi môj tanier so sushi. Akoby sa pred chvíľou nič nestalo!

„Ďakujem," povedala som trocha dotknuto a začala jesť. Za celý večer som sa mu ani raz nepozrela do očí. Ani raz! Boli sme zamlknutý a nervozny. Už som sa chcela konečne dostať domov - teda k Ianovi domov - a zaľahnúť do postele. No, keď sa tak stalo oľutovala som to. Ian totišto prišiel ku mne vo chvíli, keď som už slzy nezadržala.

„Čo sa deje?" spýtal sa zmätene, keď ma zbadal.

„Nič. Chcem byť sama prosím ťa." Otočila som sa mu chrbtom: „Nina mohla by si mi povedať čo sa deje?" spýtal sa dosť netrpezlivo.

„Nerieš to prosím ťa. Je toho na mňa moc a..." radšej som to ani nedopovedala. Nechcem, aby to vedel!

„Nina ak chceš..." začal, ale prerušila som ho.

„V tejto chvíli chcem byť hlavne sama," opakovala som už asi desiaty krát.

„Fajn!" Je mi jedno, že sa naštval. Aj tak sú tie slzy jeho vinou.

RÁNO:

„Dobré ráno všetkým," usmial sa Ian, keď sme vošli do štúdia. Všetci sa na nás usmiali a privítali nás.

„Julie, mohli by sme sa s tebou porozprávať?" spýtala som sa opatrne.

„Samozrejme," povedala s úsmevom a ukázala na dvere, že ju máme následovať. Vošli sme do Eleninej izby a tam sa porozprávali. Ian Julie vysvetlil prečo to chceme skončiť. Ako argument použil to, že to nie je správne. Všetci nemusia vedieť naše - hlavne moje - pravé dôvody.

„No ako chcete. Do ničoho vás nemôžem nútiť je to na vás," usmiala sa Julie.

„Fajn. Ďakujeme," usmial sa aj Ian.

„Tak, ale teraz do práce," vyhlásila. Obaja sme sa zasmiali a šli do šatne.

Autor: , v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction