Zázraky sa dejú - Kapitola 17. - Ten náš vzťah • OurStories.cz ~ naše povídky

Medzi Elnou a Damonom sa zase niečo stane, no ani to ju neprinúti zmeniť názor. Damon berie svoje detičky do Mystic Falls.

28.08.2013 (19:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 373×

EDIT: Článok neprešiel korekciou gramatiky!

„Takže, ideme do Mystic Falls?" spýtal sa ma ešte raz Damon. Prikývla som. Damon sa na mňa usmial, pobozkal ma na čelo a niekam šla.

„Kam ideš?" spýtala som sa ho zmätene.

„Za deťmi nie?" spýtal sa ma ako by to bolo úplne jasné.

„Ty si blázon," povedala som s úsmevom a rozbehla sa za ním.

„Deti? Chcete sa ísť pozrieť do mestečka, z ktorého sme s mamičkou prišli?" spýtal sa ich a krásne sa na nich usmial.

„Jasne," povedali dvojhlasne.

„Super tak poďme!" prikázal Damon.

„Ideme sa pobaliť," povedala som. Damonko aj s Lilly sa začali ihneď baliť a ja som spravila to isté. Damon ma následoval do mojej izby.

„Musím ešte zavolať Bonnie," oznámila som mu a zobrala mobil.

„Ahoj Elena ako sa tam máte?" ozvalo sa na druhej strane.

„My sa máme super. Vlastne práve sa balíme. Ideme späť do Mystic Falls," oznámila som.

„Vážne a to prečo?" spýtala sa prekvapene Bonnie.

„No lebo sa mi zachcelo navštíviť starý domov," povedala som s úsmevom a pozrela sa na Damona. Ten ma pozoroval ako balím a tiež sa na mňa usmial.

„No tak Elena nejdeš sem len tak. A inak, Damon tiež zmizol. Nevieš o tom niečo?" spýtala sa ma Bonnie.

„Vieščo Bonnie, dobre. Ano je tu Damon a idem s ním spať do Mystic Falls. Spokojná?"

„Wow! Takže ste znova spolu?" spýtala sa celá natešená.

„Nie Bonnie! Vieščo všetko ti poviem. Ideme sa zbaliť pa." Než začala zas niečo namietať zložila som.

„Čo sa stalo?" spýtal sa Damon.

„Ale nič. Ja som pripravená."

„Ja tiež už len deti," usmial sa Damon a zmizol za dverami detskej. O chvíľu už višiel a v náručí držal Damona a jeho kufrík.

„Postaráš sa o Lilly?" spýtal sa ma a ja som len ostala čumieť. Ten to s deťmi vie a úlohu otca berie vážne.

„Jasne," vykoktala som. Ešte som sa chvíľu za ním udivene dívala a hneď na to som šla za Lilly do izbičky. Zobrala som ju na ruky a do druhej ruky som vzala jej kufor. Na schodoch som stretla letiaceho Damona, ktorý šiel vziať ten môj kufor. O chvíľu sme sa už všetci stretli pred mojím autom. Práve ma napadlo:

„Ako si sa vlastne dostal s letiska, keď tu nemáš auto?" spýtala som sa.

„Peši," pokrčil ramenami Damon a popri tom ukladal kufre do auta. Ja som zatiaľ posadila deti do autosedačiek. Damon mi ako pravý džentlmen otvoril dvere, ja som sa na neho vdačne usmiala a o chvíľu ho zbadala sediaceho vedľa mňa.

„Môžeme?" spýtal sa. Prikývla som a Damon vyrazil.

„Zastavíme sa na pumpe? Potrebujete niečo?" pýtal sa nás,keď sme okolo jednej práve prechádzali.

„Ja som smädná," povedala Lilly.

„Aj ja," súhlasil hneď malý Damon.

„No a krvné konzervi sme zabudli doma," povedala som.

„Tak si niekoho ulovíme," povedal Damon kľudne. Neveriacky som sa na neho pozrela a povedala:

„To v žiadnom prípade," krútila som hlavou.

„Dobre, tak ja niečo ulovím a donesiem aj im," dodal Damon. Ja som len stále krútila hlavou.

„No tak Elena, snáď ich nechceš nechať hladovať," pripomenul mi Damon.

„Veď dobre, dobre," súhlasila som. Nemá cenu niečo namietať. Čo Damon chce to Damon dosiahne.

„Mami, môžem ísť s ockom loviť?" spýtal sa malý Damon.

„Nie," povedala som automaticky.

„Ale no ták. Raz sa to musia naučiť," namietal Damon. Všetci traja sa na mňa pozerali tými svojimi krásnymi očami a čakali čo poviem. Keby som teraz povedala nie, zrejme by som bola najhoršia matka na svete.

„Fajn! Tak teda choďte s ockom zabíjať," povedala som.

„My nejdeme zabíjať. My sa iba napijeme, vymažeme pamäť a ideme dalej. Ty choď zatiaľ kúpiť ľudskú stravu lebo predpokladám, že ste aj hladný nie len smädný. Však?" spýtal sa Damon detí s úsmevom. Obaja prikývli. Tak toto bude rodinka. Všetci traja sa spolčia proti mne. Oni si budú cuckať krvičku a ja kuovať ľudské jedlo. Vážne by som mala popremýšľať o tom či sa nestanem upírkou.

„Tak fajn poďme!" prikázala som a všetci štyria sme vyšli na pumpu. Damon chytil Lilly za jednu ruku, malého Damona za druhú a spolu vyrazili. Musím priznať, že Damonovi otcovstvo vážne pristane. Pousmiala som sa a vošla som na pumpu.

„Dobrý deň. Mohli by ste mi prosím dať, dve koli, štyri bagety a jedny žuvačky prosím?" spýtala som sa s úsmevom.

„Jasne. Hneď to bude," povedal predavač, úsmev mi opätoval a šiel hľadať veci, ktoré som vymenovala.

„Tak nech sa páči. Bude to 7,60 prosím," povedal, keď sa neskôr vrátil. Zaplatila som a šla pozerajúca si bloček. Bola som taká zamyslená, že som si nevšimla muža pred sebou. Narazili sme do seba a mne spadli koli.

„Prepáčte ja som vás nevidel," ospravedlňoval sa muž. Mal pekné hnedé vlasy a silno modré oči. Mohol mať tak devätnásť rokov viac nie.

„To nič. Nie je to vaša vina to ja som sa nedívala na cestu," povedala som s úsmevom. Úsmev mi opätoval, zodvihol mi koli a spoločne sme vyšli von na parkovisko.

„Tak kam máte namierené?" spýtal sa ma stále sa usmievajúc.

„Na letisko. Idem sa pozrieť do svojho rodného mestečka," oznámila som mu.

„Aha. A aké je to vaše mestečko?" spýtal sa a vyzeral, že ho to naozaj zaujíma.

„Mystic Falls v západnej Virginii," povedala som.

„Aha. Počul som, že je tam veľa upírov," povedal mi.

„Áno to máte pravdu, ale ja osobne som ešte žiadneho nestretla," povedala som znova s úsmevom, ktorý mi hneď opätoval.

„No dobre. Koniec zábavy. Ideme!" počula som Damona.

„Dobrý deň," povedal neznámy vedľa mňa.

„Ahoj. Tak Elena, ideme?" spýtal sa ma. Videla som ako si deti môjho neznámeho prehliadajú. Zrejme im moc nesadol. Alebo im nesadlo to, že som s niekým iným ako s Damonom. Podrazáci.

„Dobre, tak ja asi pôjdem," povedal zrazu.

„Tak ahoj," povedala som.

„Ahoj. A daj pozor na tých upírov," povedal mi ešte s úsmevom. Ja som sa na neho tiež usmiala a nechala sa Damonom odviesť do auta.

„Tak máte všetko vybavené?" spýtala som sa ich a dala Damonovi jasne najavo aký mám na to názor. Damon sa na mňa arogantne usmial a vyrazil.

„Ale no ták. Veď som ti povedal, že sme sa len napili a nechali ich odísť," obraňoval sa.

„Áno to tvoje: - chyť, zjedz a vymaž - poznám," povedala som mu.

„Už sa toľko nečerti. Deťom sa to páčilo, sú najedené a všetci sme živý a zdravý," pokrčil ramenami a znova sa sústredil na cestu.

„Dobre, dobre. Tu máte jedlo," povedala som a všetkým porozdávala bagety Damonovi ešte plus kofolu.

„A taký žiarlivý si tiež nemusel byť," povedala som mu so záhadným úsmevom.

„Miláčik pri tebe sa inak nedá," povedal a úsmev mi opätoval. Ja som sa mu znova zadívala do tých jeho krásnych očí. A to bola ta chyba. Znova ma v nich uväznil a ja som nemohla ujsť. Ani, keď sa začal približovať ani, keď sa jeho pery dotkli tých mojich. Jeho jemné a zároveň také vášnivé bozky, boli ako droga. Vedela si, že je to zakázané, ale musela si pokračovať, chcela si viac, pretože si sa cítila úžasne, tak bezpečne, jemne a zároveň ťa to dokázalo tak vydráždiť, že by si nemohla prestať ani keby si chcela. Ale môj zdravý rozum sa našťastie z tejto závislosti dostal.

„Damon... ja... nemôžem. Vážne je mi to ľúto, ale ja proste nemôžem. Aj by som chcela, ale stále mi niečo vo vnútri hovorí, že mám prestať, že to nie je správne, že by sme už viac nemali byť spolu," vysvetľovala som a zmučene pozerala na jeho ešte zmučenejší pohľad. Ani vlastne neviem ako dokázal šoférovať a bozkávať ma zároveň.

Do konca cesty na letisko už ani jeden neprehovoril. Deti zaspali takže sme na letisko museli brať aj kočiar. To trápne ticho medzi nami bolo zdrvujúce. Odpovedali sme len na otázky typu: Kde máme letenky? Kedy letí lietadlo? Už som to vážne nevydržala a šla za ním. Sedel aj s kočiarom na sedačke kým ja som vybavovala letenky. Prisadla som si k nemu a opatrne začala: „Damon?" nič. Ani sa len neotočil.

„Damon? No tak prosím pozri sa na mňa. To ti nestojím už ani za ten jeden jediný pohľad?" spýtala som sa ho. V momente sa otočil.

„Damon, ja už nechcem, aby to medzi nami bolo takéto," povedala som.

„Aké?" spýtal sa.

„Také napjaté. Proste, odkedy sme sa no vieščo, tak sa spolu ani nebavíme. Ty to takto chceš? Chceš, aby sa deti zobudili a zas sa trápili kvôli tomu čo medzi nami je? Chceš sa stále hádať alebo chceš normálne existovať ako dvaja dospelí ľudia s deťmi?" spýtala som sa ho.

„Samozrejme, že chcem Elena. Dobre prepáč. Nemal som to robiť. Zase bude všetko okey zlatko?" spýtal sa.

„Nie Damon. Neospravedlňuj sa. Robil si len to čo si cítil ja ťa za to súdiť nemôžem. Práve naopak mala by som ťa za to obdivovať len málo ľudí to dokáže spraviť," povedala som a silno ho objala. Tak veľmi ho mám rada. Nebyť tej dotieravej predtuchy, že to medzi nami nedopadne dobre už dávno by sme boli spolu a šťastní.

Autor: , v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction