Zákon 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Poviedka o svete, v ktorom vládnu zákony. Všetko živé ich musí dodržiavať, ale čo, keď sa dvaja ľudia do seba zamilujú, ale zákon to nedovoľuje? A čo je to za svet? A aká bytosť je vlastne Al?

04.10.2013 (09:00) • Monka • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 449×

Stál som opretý v najodľahlejšom kúte tohto baru. Všade tu bol opar z alkoholu a cigaretový smrad. Bolo mi to jedno, moje oči sa sústredila na jedno jediné v tejto miestnosti, na nádhernú mladú ženu, bola okúzľujúca, mala čokoládové vlasy do polovice chrbta, prekrásne plné červené pery, nos ako gombička a oči, tie jej oči, ako nebo po východe slnka. Obrátila do seba už niekoľký pohár whisky a zakaždým sa jej na tvári objavila roztomilá grimasa. Jej chôdza až taká roztomilá nebola, tackala sa kým ju nezachytila stena a dorúčkovala k dámskym toaletám, teda skoro. Do cesty som sa jej postavil ja.

„Zdravím slečna dokonalá, prosím, utečte so mnou.“ Bola pobavená a zároveň prekvapená.

„Veľmi rada by som s vami utiekla, pán neznámy, ale mám menšie problémy s motorikou a nakoniec ma môj starší brat nespúšťa z dohľadu.“ Nenápadne pokynula plecom vzad. Sedel tam vyšší tmavý mladík.

„To nebude zas taký problém,“ lišiacky som sa usmial. Ako som dopovedal, stáli sme pár stoviek metrov od baru, na starom opustenom móle, pri krásnom jazere. Vystrašene na mňa pozerala a z hrôzou v očiach sa snažila povedať čo i len jedno slovo.

„Ja... ja... ty... si upír, však?“ Po jej vete sa mi až zahmlilo pred očami, čo je táto žena zač? Čo je, keď ma takto odhalila? Začínal som mať obavy.

„Ako si nato prišla?“ snažil som sa skryť obavy v hlase. Slečna sa len so smiechom pozrela na moju ruku, zrejme ju moja nevedomosť dosť prekvapila.

„Máš tetovanie, nadprirodzené tetovanie, aké ľudia nemajú.“

„A ľudia ho ani nevidia! Takže, čo si ty?!“

„Aj to sa dozvieš v pravej chvíli,“ oponovala mi a letmo sa usmiala, vyzeralo to, že ju strach opúšťa.

Do čerta! Čo je to s tebou?! Kde sa vytratil tvoj sarkazmus? Prečo to pri tejto žene nedokážeš? Keď ona je tak dokonalá, jej úsmev, vôbec nedokážem na nič myslieť, poznám ju ani nie dve hodiny, len zo sledovania, ale cítim, akoby som ju poznal celý svoj život.

„Ó, som to ja ale idiot, aké je vaše meno, slečna?“ Musím sa o nej dozvedieť viac! Musím! Musím!

„Moje meno nie je také podstatné, proste mi hovorte Al.“ Takže tajnostkárka, o to viac ma stále viac zaujíma, čo to je za bytosť. Al, aké krásne to meno! Ako pre boha.

„Al, teší ma. Som Damon. Damon Salvatore.“

„Ten Salvatore? Jeden z bratov?“ V očiach mala zdesenie a len sucho prehltla.

„Áno, poznáte nás?“

„Počula som o vás, veľa, ja, mala by som sa vrátiť,“ začala ustupovať vzad.

„Nie, prosím nie, neodchádzajte, priťahujete ma, nemôžete teraz odísť, niečo na vás je, nemôžem sa absolútne ovládať,“ zrazu som bol úplne zúfalý z predstavy jej odchodu.

„Nerada to hovorím Damon, ale aj mne je s vami dobre, ale veľmi dobre viem, že to nie je možné ani správne, zákony sú zákony, mali by ste byť pre mňa hrozbou, ale miesto toho mám pri vás pocit úplného bezpečia.“

Nemohol som odolať tomuto božstvu, proste som ju len tak objal, najviac, ako sa dalo, tak aby som nerozdrvil jej jemné telíčko na tisícky kúskov. Bože Damon! Spamätaj sa! Čo to vyvádzaš? Tvojou úlohou je nabaliť ženy na svoj šarm a posteľou to končí. To je všetko, tým to hasne. Ale keď ona tak krásne vonia, už len pocit jej hrude ako s každým nádychom je bližšie tej mojej, vôbec sa nebránila, jej pokožka bola hebká, pokrytá miliónmi konvaliniek.

Opatrne som sa posadil na kraj móla, Al si nežne pritúlil k sebe, oprela sa o moje plece a vdychovala vôňu vanúceho vetra. Jej kadere viali, ako on tancoval. Pozrel som sa jej do očí, odrážali farbu a živosť prítomného jazera. Nebolo v nich nič zlé, ani náznak podlosti, kde tu sa mihol plamienok rebelstva. Prvýkrát v živote som s niekým cítil to, čo práve s ňou. Niečo, čo som hádam nikdy nepocítil, nijak ma to neznervózňovalo. Usmiala sa na mňa anjelským úsmevom.

„Drahý Damon, prichádzajú problémy,“ povedala so štipkou irónie. Ani neviem ako, no naklonila sa a dala mi sladký bozk. Bozk, aký som nikdy ešte nezažil. Mala pery tak zmyselné, ale zároveň krehké ako porcelán. Bolo to, ako kúzlo, vychádzalo z jej pier a omotávalo ma stále bližšie a bližšie k nej.

„Musím odísť, môj brat je blízko, ak by nás našiel nedopadlo by to najlepšie, ver mi. Opäť sa stretneme Damon, dovidenia.“

Rozlúčila sa a dala mi posledný bozk, bol ako jed, pomaly ma zabíjal, ale chcel som viac a viac, aj za cenu smrti. Nechcel som, aby odišla, bola vzdialená pár metrov a už mi chýbala. Videl som ju len ako kráčajúcu tmavú siluetu a potom zmizla v tme. Ostal som tam proste stáť, nedokázal som sa ani pohnúť, stále som len hľadel na stranu, kde zmizla.

Autor: Monka, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction